Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 3. kapitola

06.05.2013 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2119×

Až po prvých niekoľkých hodinách som sa bola schopná posadiť. Ruky zašpinené od tmavej, vyschnutej krvi som si oprela o zem a niekoľko krát s nimi prešla, aby sa dostala dolu. Do očí mi znovu nastúpila tá pálivá štiplavosť, ktorú som tam mala po celý čas. Hrdlo plakalo, pery kňučali a ja som usedavo čumela do steny predo mnou. Vonku bolo počuť niekoľko hlasov, neznámych, pravdepodobne v staroagličtine.

Kúsok odo mňa bolo počuť akési šepotanie. Dve hrubé, mužské hlasy, úplne odlišné, akými sa rozprávali tí povedľa dverí. Snažila som sa zaznamenať rozhovor, vnímať jednotlivé slabiky, zaznamenať tam svoje meno. Nič. Jedine, keď hlasy utíchli. Začula som kroky.

Okamžite som sa rýchlo postavila a oprela sa o kameň, ruky nervózne zakvačila do steny za mnou.

Dovnútra vstúpil Demetri, v očiach vpísaný nekompromisný pohľad. Naprázdno som prehltla a do tváre mi vstúpil chlad.

„Tú tvoju krpatú nádheru sa nedá vystopovať," zavrčal na mňa hrdelne. Nebadane som sebou otriasla.

„Kde je?" Bez jediného slova som pevne zovrela pery a zaťato mlčala. Renesmee. Je v poriadku.

Výraz jeho tváre sa jednoducho nedal prehliadnúť. V sekunde bol pri mne, v zúrivosti mi obtočil prsty okolo krku a naštvane prižmúril oči.

„Kde je?" zopakoval svoju požiadavku zaťato. Renesmee, ty budeš žiť. Aro o ničom nevie. Alice to nevie.

„Neviem," zachrapčala som a on na mňa znovu naštvane zazrel.

„Ale v tom prípade to teraz bude trošku bolieť," usmial sa žiarivo, „neboj, len to trochu pichne," uistil ma. Nepríjemne som sebou otriasla.

Do hrude ma zasiahol tupý úder. Telo mi znovu narazilo na dlaždice a tie pod tlakom silne popukali. Niekoľkokrát som sa pokúsila postaviť sa. Do chrbta ma zasiahla ďalšia rana a bolestivo som zakňučala.

„Bolí to?" počula som vedľa seba zapriadnúť veselý hlas. Okamžite som sa od zdroju zvuku odtiahla.

„A čo toto?" S obrovským škripotom prenásledovaným mojim výkrikom som prišla o jednu z rúk. Chrbát sa mi bolestivo vyklenul.

„Au," pritvoril sa k mojim vzlykom škodoradostne. Unavene som na neho zavrčala spoza stisnutých pier. Na pravej nohe som ucítila tú istú ostrú bolesť, takú, ako predtým na ruke a jedna z nôh prestala patriť ku zvyšku telu. Šokovane som vydýchla.

„Toto mohlo bolieť," skonštatoval skrátka. Zúfalo som na neho pozrela. Oči mu žiarili, ústa mal roztiahnuté v širokom úsmeve a všetkému dominoval ten sadistický pohľad. Rany ma príšerne pálili a hrdlo som mala stiahnuté.

„A toto asi tiež bolí, že?" V agónii som zajačala, keď mi rukou hrubo prešiel po lýtku, tom, o ktoré som vzápätí prišla.

„C-c-c, ale veď ty nič nevydržíš, Bella," sťažoval si. Vystrašene som na neho pozrela. Prosím, už nie. Ešte niekoľkokrát mi hlava narazila o dlážku. Záporne som potriasla hlavou.

„Popremýšľaj o tvojich informáciach. Nemusela by si skončiť dobre," zaznamenala som ešte vedľa seba jeho hlas. Unavene som klesla k zemi.

Do brucha mi udrelo niekoľko ľahkých predmetov. Dvere za mojim chrbtom sa zabuchli. Sily ma už znovu opustili. V zornom poli som ešte zaznamenala niekoľko bielych častí. Uvedomila som si, že sú to časti mojej ruky a nôh. Aspoň, že mi nechal pravú ruku, aby som sa vedela zlepiť. Unavene sa mi zavreli oči.

„Aha, mami," vyčarila Nessie čarovn úsmev, „snehové vločky," so smiechom ukázala na nádherné chumáčiky snehu.

„Chyť si nejakú," kývla som jej smerom k oblohe.

S počarovaným výrazom skočila do vzduchu, niekoľko metrov vysoko a nastavila bledú rúčku. Jedna z vločiek. Uprostred pohybu však strnula. Dopadla na zem a rozbehla sa smerom ku nám. Jacob zaskučal.

„Kto to je?" spýtala sa ma podozieravo. Obzrela som sa po čistine. Nikde nikto, len ja, Ness a Jacob.

„Kde, zlatko?" spýtala som sa jej znepokojene a očami prehľadávala okolie. 

A zrazu som ich zbadala. Prišli so všetkou tou pompou, s istou dávkou elegancie. Bolo ich sedem, postavy vpredu boli jasne najmladšie, tesne za nimi tri najtmavšie a po ich bokoch o niečo svetlejšie.

„Jacob, vezmi Nessie preč," šepla som smerom k nemu, no odrazu, akoby bolo neskoro.

Keď som sa odbzrela, Jake tam už nebol.

Renesmee...

Nemohla som na tej zemi ostať večne, nie v takomto stave. Isto by sa mi to neoplatilo. S bolestivým vzlyknutím som nahmatala prvú končatinu a pomaly ju začala spojovať s telom.

Možno som spravila dobre, pretože ihneď, keď sa ozvali posledné praskavé zvuky, ako sa mi šľachy na nohy spojili, započula som v chodbe ďalšie kroky. Unavene som zložila hlavu na zem a privrela oči.

Uff... To radšej nie. Okamžite som ju zase nadvihla, priskočila ku stene mojej cely a oprela sa o ňu. A hneď, ako som tak učinila, sa dvere prudko rozrazili.

Prinútila som svoje telo, aby sa nemyklo, keď do vnútra naraz vošli hneď traja upíri. Naprázdno som prehltla. Sám Aro Volturi stál v strede, okolo neho sa týčili dve potavy, jedna mohutnejšia a hrozivá, druhá štíhla a neuveriteľne zákerná. Sklopila som oči, a keď ku mne pristúpili bližšie, viac sa natisla na stenu.

Felix podišiel smerom ku mne a silno ma drgol do chrbta.

Náraz ma vyvrátil dopredu, ruky sa mi v sebaobrane vyklenuly a dopadla som na zem na kolená.

„Pánovi sa pokloníme," šepol mi za mojim chrbtom, cítiac, ako potlačuje škodoradostný úsmev.

Bolo to príšerne ponižujúce. Musela som sa klaňať niekomu, kto ma zajal, zabil mi rodinu a zobral mi slobodu, naviac, keď vedľa neho stá upír, ktorý ma len predchvíľou zmlátil. Narovnala som ruky a oprela sa o lakte, aby moja póza nebola až taká ponižujúca.

„Isabella," prehovoril Aro oficiálnym tónom, „gardisti i ostatní si spolu so mnou všimli, aká si vzdorovitá. Nikto z nás ťa nevidí rád nešťastnú," nešťastne som zazrela už len k jeho telesným strážcom, „no, jednoducho to okolnosti zariadili tak. Chelsea cez tvoj štít neprenikne, že?" Nevnímajúc to, že neodpovedám, pokrčačoval. „Ale žiaľ bohu ťa budeme musieť sklamať. U nás je teraz len šanca pridať sa po dobrom, alebo po zlom a už aj na tvoj štít existujú prostriedky," prehlásil nakoniec. Prekvapene som na neho pozrela.

„Isabella, dovoľ mi predstaviť ti Scarlett Solutumn Turbulentis Volturi," usmial sa na mňa potmehútsky. Spoza jeho chrbta odrazu ktosi vystúpil. Nevšimla som si, že tu bol ešte niekto. 

Dievčaťu by som rátala možno osemnásť. Malo dlhé, rovné čierne vlasy, ktorých dĺžka siahala takmer po pás, obyčajné biele šaty, ktorým dominoval Volterrský znak v náhrdelníku na jej hrudi. Bola nádherná, aj na upíra, niečo tajomné by som jej hádala. Cez tvár však mala prevesený plášť jednej z odtieňov tej najtmavšej čiernej. Presne na mieru vykrojenými, karmínovo červenými perami sa na mňa usmievala spoza tieňa plášťa.

Felix podišiel k nej a so zbožou úctou jej jemne zložil dolu kapucňu. Niečo tu nesedelo. Cez oči mala Scarlett uviazanú ebenovo čiernu šatku. Nezdalo by sa však, že by jej to vadilo.

„Vieš, akú má Scarlett moc? Dokáže samotným pohľadom odobrať upíra s darom štítu čiastočne o svoju ochranu - natrvalo. To znamená, že Scarlett dokáže odobrať tebe štít, čo sa týka Jane, Aleca, Chelsea, Demetriho, mňa a ostatným talentovaným upírom tu, vo Volterre. No nie je to kúzelné?" usmial sa nadšene. Znechutene som si odfrkla.

„Takže, Bella, pridáš sa k nám buď po dobrom, alebo po zlom. Rozhodnuti je na tebe. Niekto z gardistov to preverí dozajtra. Dovtedy nech padne rozhodnutie. Potom už bude neskoro," usmernil ma ešte Aro nakoniec. Potichu som prikývla a opatrne nadvihla hlavu. Na temeni som pocítila ďalší úder a tvárou som znovu vrazila do dlažby.

Postavy opustili miestnosť bez hocijakého ďalšieho slova. 

Bojím sa. Tak veľmi sa bojím. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 3. kapitola: