Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 2. kapitola

30.04.2013 (15:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2518×

Túžila som sa niekde zahrabať. Zaklapnúť truhlu, na kameň vyryť moje meno a načapiť to do odpornej vlhkej zeme. Namiesto toho som však stále viazla v neúprosnej cele s mokrými stenami a oschnutou zemou. V hrdle mi uviazla nepriestupná hrča, pomaly, ale iste sa znovu dostalo do nekonečnej agónii a hladu po krvi. Už tak dlho som nič nelovila...

Niekde nado mnou sa začali ozývať hlasy niekoľkých upírov. Vložila som si hlavu do dlaní a privrela šedé viečka, unavené od neustáleho pozerania do steny.

Kdesi pár desiatok metrov povedľa tých hlasov sa ozvalo elegantné stacatto klopkajúcich opätkov o kamennú dlažbu a šušťanie dlhého plášťa.

„Nemôžete ju tam držať večne," zašvitoril nesúhlasný soprán. Alice. Vzlykla som.

„Drahá Alice, ver mi, že môžeme," zasmial sa o niekoľko oktáv hrubší, drsnejší šepot.

„Dovoľte mi ju vidieť," zašepkal jej hlas znovu zlomene, jemné pianko predĺžilo niekoľko nasledujúcich sekúnd ticha. Potom sa ozvalo tiché trenie dvoch kusov upírieho tela.

„Ešte nie je ten čas," poznamenal opäť sladšie.

„A kedy bude ten správny čas?" zašveholil Alicin zvonček.

„O tom rozhodne sama a jej chovanie." Akoby tento úsudok ukončil akúkoľvek úvahu o jej možnom stretnutí so mnou. Hlava sa mi jemne prehla do zadu, ten mimoďak zapríčinilo pootvorenie ústnej dutiny. Do pľúc ma jemne pichla bolesť smädu.

„Aspoň mi dovolte jej priniesť niečo na napitie. Je novorodená," podmanivý hlas vyšiel z jej jemne vykrútených pier.

„Zlatíčko Alice, Heidi tu bude chvíľa čo chvíľa. Niekto z gardistov sa o to iste postará," ubezpečil ju vábivý drsný hlas. Znovu sa ozval ten istý vtieravý zvuk.

„Samozrejme, majstre" pritvorila sa Alice poslušne, takmer som videla, ako bezbranne skloní hlavu. Hlas sa jemne zasmial.

„Priprav sa už, prosím. Ako som povedal, Heidi tu bude každú chvíľu," pokáral ju upír stojaci pri nej.

„Áno, pane," doplnila Alice poslušne a tichými krokmi sa vytratila z miestnosti.

Po doznení jej o čosi pomalších opätkov som sa znovu unavene vytočila ku stene – čo iné by som aj mohla?

Kde je Renesmee? Je hádam Jake v poriadku? Musia byť... Nemohla by som dopustiť, aby sa im niečo stalo.

Všetko to bola moja vina. Mala som chuť si jednu streliť. Mala som ostať v tom hlúpom Jacskonvillu. Nič by sa nebolo stalo. Edward by žil. Všetci by žili. Mojou inou som vyhubila niekoľko stoviek dlhé klany, zničila vzťahy, to kvôli mne zomreli. Kvôli mne je Alice pripútaná ku Volturiovcom a kvôli mne bude teraz zrejme Jake s Ness celé desaťročia na úteku. S tým odporným svedomím sa mi žilo tak ťažko.

Prečo som za nimi nešla hneď? Mohla som sa s nimi dohodnúť, vysvetliť im, že Nessie je nádherná, inteligentá poloupírka, nie nesmrteľné dieťa uväznené vo veku, v ktorom bolo zmenené. Mohla som im dať ponuku, že by som u nich niekoľko rokov slúžila, mohla som urobiť hocičo... Som taká hlúpa!

Prečo som nič nespravila, nezakročila, nezastavila tento odiózny sled udalostí. Toto sa nemalo nikdy stať. Opäť som si uštedrila úder do hlavy spôsobený stenou za mnou, nohy mi ochabli, bezvládne sa v dvadsať stupňovom uhli zosunuli na zem, kde jemným oblúkom dopadli na kameň, sprevádzaný tupým tlemným zvukom úderu.

Z hora sa ozvalo niekoľko sŕd, nadšene trepotali, nič netušiac o tom, že toto sú už ich vigílie. Presvedčilo ich snaď až ďalší sled činov. Po chvíli sa ozvali výkriky, vysoké ženské i hlbšie, niekoľko tenučkých hláskov malých dievčatiek a chlapcov. Naprázdno som prehltla, ruky som si opäť obkrútila okolo kolien a jednym rýchlym pohybom zomkla viečka k sebe, chrbtom od dvier, rovno oproti stene.

Oči som miere pootvorila až keď krik takmer celkom ustal, žadonenie utíchlo a vešker tlkot srdca už pozostával len z niekoľkých slabších bum-bum.

„Alec. Mohol by som ťa poprosiť?" zašveholil ten istý mužšký hlas, ktorý sa rozprával s Alice. Prekvapene som zdvihla hlavu.

„Áno, pane," odpovedal pokorne o čosi jemnejší, deckejší. Dvere na poschodí sa otvorili.

Prosím, len nie tu, prosím...

Niekoľko krokov z poschodia ku schodom, jeden nepravidelný tlkot smerujúci s ním.

„Prosím, nie," šepkala som popod stisnuté zuby, pery sa mi otvorili len minimálne. Prosím, prosím, tu nie... odriekavala som to ako motlitbu, znovu som privrelaa viečka a telo sa m ešte viac narovnalo.

Prosím, tu nie... Niekoľko krokov zo schodov na prízemie, potom smerom ku časti podzemia, v korom som sa krčila aj ja...

Prosím, prosím, prosím...

Dvere sa na malú sekundu otvorili, postava vkĺzla dnu behom jednej šestnástiny sekundy, nestihla som zaznamenať, kedy bola dnu a kedy von.

„Vidím, že sa máš dobre," šepol pobavene. Chrbtom mi prebehlo niekoľko zimomriavok. Neotočila som sa, ďalej pozerala do prázdna a snažila sa ignorovať predpoklad, že stojí za mnou...

Krv... Bože, tak krásne to vonia.

Nezaujímal ma jeho príchod. Zaujímal ma len tá podstata a krv, ktorú so sebou doniesol. Zhodil ju na zem a o krok ustúpil, akoby mi chcel dať priestor sa na ten pokojný tlkot srdca navnadiť. V podstate som to aj chcela urobiť, ale jednoducho som sa nedokázala prinútiť k pohybu. A útek by bol tak či tak zbytočný.

„Máš radšej niečo živšie?,“ jeho tón mi prezrádzal, ako neuveriteľne sa na mne baví. Zaťala som zuby a ruky zovrela do pästí, ústami som nenechala preniknúť už ani len kúsok z tej vábivej atmosféry. Tá žena pokojne mohla byť sestrička v nemocnici, ktorá celý deň mala smeny a snažila sa o záchranu ľudí každý jeden pekelný deň.

„Švihni si, nemám na teba celý deň." Akoby ho uavovalo sa na mňa pozerať. Od napätia som sa jemne zachvela, nechty mi jemne prenikli kožou a zaryli sa do kamenného zákutia pokožky.

 Alec sa odrazu napriamil, jediným pohybom zachytil ženin zátylok a hodil ju smerom ku mne. Jej hlava s jemným puknutím dopadla na zem a na temene sa jej vytvorila malá ranka, z ktorej okamžite začala vytekať krv. Zavyla som od bolesti v hrdle, ktorá mi znovu prenikla do hlavy a pichavými oblúkmi prikazovala naplniť moju prirodzenosť. Znovu sa tlmene zasmial.

Nesmiem myslieť na tú vôńu, prosím, nech mi už vystúpi z nosu, nechcem ju, prosím!

Chcela som ísť preč od toho všetkého, natisla som sa viac ku stene a odvrátila zrak od bezvládneho tela. Bola v bezvedomí, ale stále bola človek. Okolo zápästia sa mi ovinuli dlhé prsty.

 „Prosím ťa, odnes ju preč," zavzlykala som úpenlivo. Stačil mi jeden pohľad do jeho sadisticky žiariacich očí. Tušila som, že moje slová nebudú mať nijaký efekt. Tušila som to, ale aj tak som sa o to pokúsila.

Namiesto toho však zdrapil ženu za krk a jediným pohybom nechtu jej rozrezal artériu divo pulzujúcu na krku. Prekvapivo začala krv len jednym prúdom tiecť, nestriekala.

„Buď sa nasýtiš tu, alebo spolu pekne pôjdeme hore a napiješ sa pred všetkými," šepol mi pri uchu, na krku som pocítila ľadový poryv vzduchu, ktorý sa mu vydral z úst, telo sa mi znovu otriaslo a tlmene som vzlykla. Popod nos mi strčil jej hlavu, automaticky som sa odtiahla, zaryla sa nechtami do zeme a zanžila sa ísť preč od tej nádhernej vône, zadržala ma však jeho druhá ruka na jednom z ramien, ktorá mi ho bolestivo zovrela a donútila ma ostať na mieste.

„Rozhodni sa," zasyčal mi opäť do ucha pokojne.

Ja nechcem!

Aróma krvi sa zvírila vo vzduchu, ako mi ju znovu pritiahol k perám. V ústach som ucítila tú pachuť jedu. Rukou som si obopla hrdlo.

„Stačí sa len skloniť..." započula som ešte jednu vetu.

Nedokázala som sa udržať. V ústach sa mi nahromadilo jedu toľko, až som mala pocit, že od tej vône vybuchnem. Do tváre mi nastúpila horúčava a odrazu som divo zavrčala. Sama som nechala, aby sa moje zuby v sekunde zaborili do jej hladkého krku. 

Tá aróma ma priam zabíjala. Nedokázala som sa ovládať, len som hltala a hltala prameň krvi, ktorý mi striekal do úst. Bolo to, akoby mi po týždni v pustine odrazu dali pohár plný najlahodnejšieho vína. Akoby som prestala myslieť, cítiť. Akoby som odrazu dostala tanier jedla po dlhodobom pobyte v koncetračnom tábore. Ani zďakela sa ten pocit nevedela popísať.

Z tranzu ma dostala až ľadová pokožka jej krku a posledné kvapky krvi, ktoré som si oblizla z pier. Nedokázala som tomu uveriť. Zabila som. Skutočne som zabila niečo, čo malo rodinu, priateľov, známych. Šokovane som pustila jej krk a nechala telo so žuchnutím dopadnúť na moje kolená. 

„Hrať sa na samaritánku by ti nebolo na nič platné," uistil ma Alec, popri jeho hlase v tichu som sa až mykla. Váha jej tela zmizla.

„Činila si sa dobre," uistil ma. Vzlykla som. Po hlave mi čosi prešlo.

„Netreba vešať hlavu. Budú na to pádnejšie dôvody," šepol ešte. Podľa zvuku sa dvere znovu otvorili a zavreli. Skrčila som sa do klbka a privrela viečka k sebe. Nedokážem. Nemôžem. Zabila som.

Som monštrum.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 2. kapitola: