Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Zvraty osudu

20.07.2016 (15:00) • Empress • FanFiction jednodílné • komentováno 7× • zobrazeno 2115×

Čas Vianočný

Vŕzganie snehu, ozývajúce sa pod váhou krokov mnohých ľudí, čo sa uberali úzkou zasneženou uličkou, bolo pre Belline uši ako rajská hudba. Vedela, že čas radosti a pokoja je neďaleko a preto si nemohla pomôcť. Pri srdci ju zahrial zvláštny uspokojivý pocit, ktorý ju opantal vždy v tomto ročnom období. Na chvíľu si dovolila zahodiť smútok a starosti za hlavu a dopriala si luxus ničnerobenia. Otvoreným oknom, z ktorého sledovala túto krásnu scenériu, prúdil dovnútra ľadom osviežený vzduch. Spŕška snehových vločiek už dávno pokryla jej vlasy ohromujúcou bielobou a jej prsty, ktorými sa opierala o okenný rám, boli skrehnuté až na kosť. Nič ju však nemohlo vyrušiť, pretože snívala a svojej hlave výnimočne dovolila jedinečný výlet po vzdušných zámkoch, ktoré si z času na čas postavila.

Každý zámok bol honosnejší než ten druhý a ten tretí bol rozhodne oslepujúcejší než ten štvrtý. V tých snoch mala krídla a mohla si dovoliť vzlietnuť medzi oblaky, kde z výšky pozorovala panorámu pod sebou. Nádhernú a dokonalú krajinu, v ktorej sa prirodzene prelínali všetky štyri ročné obdobia. A ona si na okamih dopriala veriť týmto bláznivým vidinám. V duchu sa zdravila s vílami, škriatkami a inými rozprávkovými bytosťami, viedla s nimi rozhovory a zo všetkých síl sa snažila oddialiť chvíľu, kedy nevyhnutne príde pád z výšin naspäť do reality.

Stalo sa tak príliš skoro a nie práve jemne, pretože jej z ničoho nič na čele bolestivo pristálo niečo ľadové. Striasla sa a dezorientovane sa začala rozhliadať po narušiteľovi jej malého súkromného sveta. Videla však len tmavú ľudoprázdnu ulicu s rozsvietenými pouličnými lampami a žiarivé vianočné dekorácie, ktoré okolitému prostrediu prepožičiavali tajomnú príchuť. Nikde ani živáčika.

Hútala koľko minút, či nedajbože hodín ubehlo, čo sa zabratá do úvah oprela o okenný rám, pretože davy ľudí, ktorých predtým pozorovala, zmizli. Striasla sa od zimy, pošúchala si preziabnuté údy a chystala sa zavrieť otvorené okno. Chytila drevenú výplň a začala ju tlačiť nadol, no v polovici pohybu odrazu zamrzla. Dala sa do nej čudesná triaška, no ani zďaleka sa nejednalo o nepríjemný pocit. Nechápala to, nikdy predtým sa jej to nestalo, ale nakoniec si pomyslela, že všetko je len výplodom jej prepracovanej mysle a okno predsa len zavrela.

...

Jacob zbožňoval toto ročné obdobie, ktoré predznamenávalo tie najkrajšie sviatky roku. Tohtoročné sviatky však mali ako vždy aj trpkastú príchuť. Veľmi trpkastú... Bolestné spomienky veľmi rýchlo zatlačil do úzadia a na tvár nasadil úsmev, o ktorom kedysi jedno dievča prehlásilo, že je odzbrojujúci. Z vešiaka vzal kabát, kľúče od auta a urobil krok smerom za zábavou.

V bare na rohu sa mal zísť s priateľmi, no sám sebe priznával, že sa mu tam veľmi nechce. Dnes by najradšej zbabelo zaliezol pod perinu a nevystrčil spod nej ani nos. Lenže on zbabelý nebol, zbabelo sa nesprával. Bol predsa tým statočným hrdinným Jacobom Blackom za akého ho všetci mali. Či nie? Bola jeho pradávna minulosť natoľko zabudnutá akoby sa ani nestala?

Neisto zastal vedľa dverí a kľúče od auta vrátil naspäť na vešiak. Usúdil, že keď je tak mysľou mimo, bude rozhodne múdrejšie ísť na dohovorené stretnutie peši. Jeho maličký byt sa nachádzal v pokojnej časti mesta a pritom to do centra nemal ďaleko. Jeho rodisku sa to prirodzene nemohlo rovnať, ale ako si vždy vravel, je to lepšie ako drôtom do oka.

Vošiel do tmavej tesnej vstupnej chodby a dôkladne za sebou pozamykal. Keď otvoril masívne vchodové dvere, tak mu studený závan vetra prskol spŕšku snehu rovno do tváre. Vyhrnul si golier vyššie a vykročil po schodoch smerom dolu. Vonku sa všetko nielen skvelo čerstvou bielobou, ale každý možný predmet či budova boli do posledného centimetra ovešané pestrofarebnou vianočnou výzdobou. Z každého okna či výkladu sa na ľudí kráčajúcich po vŕzgajúcom snehu škerila samoľúba tvár Santa Clausa a gýčovité blikajúce svetielka. Jacob len odovzdane pokrútil hlavou a vybral sa skratkou cez dvor jednej staršej bytovky.

Kráčal rezko a nedbal, že sa mu chladná biela masa dostáva do topánok. Z jednej strany mu v blízkej kaviarni hučala do pravého ucha známa koleda, kým na druhej strane sa nachádzala trojposchodová zástavba. Tam zastavil. Nedokázal si vysvetliť, čo ho k tomu prinútilo, no nemohol inak. Stál čiastočne schovaný v tieni holého stromu a zízal do jedného z otvorených okien. No ani teraz a ani nikdy potom by nevedel vysvetliť, čo presne ho zastavilo.

Sprvu sa mračil, lebo ako chcel, nevedel sa pohnúť ani dopredu, ani dozadu. Iba zízal. O rám veľkého obloka sa lakťami opierala žena, možno ešte dievča a zasnenými očami hľadela kamsi do diaľky. Tie črty mu prišli notoricky známe, ale ešte než si pospájal jedno z druhým, zaliala ho čudesná vlna tepla, ktorá ho celkom paralyzovala a vyčarila mu na tvári široký úsmev.

Vtedy, keď už-už vykročil z tieňa, chytila dievčina drevený rám a chystala sa ho zavrieť. Okamih ešte váhala, no vzápätí zmizla v prítmí preňho neznámeho bytu.

Čas letný

Isabelly sa čochvíľa zmocňovalo prapodivné napätie. Skoro akoby... Akoby sa ocitla v pozícii nehodnej dcéry, ktorá sa po rokoch nedobrovoľného vyhnanstva vracia do náručia príbuzných v jej domovine.

Koľkože ubehlo rokov? Osem, Deväť? Snažila sa sama sebe nahovárať, že rany na duši, čo tam zanechali poniektoré rozhodnutia, sa už zahojili. Lenže nemohla byť ďalej od pravdy. Rany sa totiž len premenili na hlboké jazvy a vždy, keď si chcela úľavne vydýchnuť, sa bolestne ozvali.

Lietadlo konečne dosadlo na pristávaciu dráhu, ale ona si to temer nevšimla. Bola hlboko ponorená do svojich myšlienok a rozjímania o tom ako si ďalej zariadi život. Vo Forks na ňu čakalo primnoho prízrakov a ona nemala ani poňatia, či sa s nimi bude vedieť vyrovnať. Lenže už nemohla cúvnuť.

Keď pred týždňom volala s Charliem a ten jej povedal, že Billy Black mal infarkt (jeden z mnohých, ako sa neskôr dozvedela) a vyzerá to s ním veľmi zle, čosi jej pošeplo ako sa má zachovať. Nikto ju o nič nežiadal, Charlie jej to vlastne povedal len tak medzi rečou, no Bella podvedome vedela, čo má robiť. V práci si vybrala všetku dovolenku, kúpila letenku, pobalila si to najnutnejšie a vybrala sa na púť s neistým výsledkom.

Vedela, že na letisku ju nik nebude čakať, nikomu o svojom príchode totiž nedala vedieť a preto si dopredu zarezervovala auto z požičovne. Kufor aj s príručnou batožinou hodila na zadné sedadlá miniatúrneho Minicoopra a dupla na plyn. Čím viac sa však skracovala vzdialenosť medzi Port Angeles a Forks, jej odvaha slabla, lenže už nemohla hodiť spiatočku.

Pravým ukazovákom si na nose napravila zošmyknuté okuliare a potom prstami pevnejšie obomkla volant. Premýšľala, čo bude robiť, ak nikto nebude doma. Ak bude Charlie v práci, Sue u Billyho a...

Ale čo ak budú doma obidvaja. Potešia sa vôbec jej príchodu? Charlie ju o návrat síce nežiadal, on nebol z tých, ale z jeho hlasu aj na tú diaľku vycítila jeho stiesnenosť. Nič jej nepovedal, ale ona tušila, že by ju mal rád pri sebe. Nikdy nezabudla, ako ho vtedy pred rokmi vzala smrť Harryho Clearwatera. Čo ak sa však Billymu priťaží, keď sa dozvie, že je naspäť vo Forks? Nebola to vari práve ona, kto zapríčinil zmiznutie Jacoba Blacka, jeho syna. Jej priateľa. Jej...

Oči sa jej z ničoho nič zaliali slzami a hoci ju to stálo mnoho námahy, tak ich potlačila. Ani nevedela ako a ocitla sa na pustej ulici. Na príjazdovej ceste pred starým dreveným domom, ktorý sa za celý čas zmenil k lepšiemu len nebadane, stálo Charlieho policajné auto. Srdce jej začalo prudko búšiť, dlane mala vlhké a klzké, takže sa nijako nedokázala vymaniť z miniatúrneho interiéru malého auta.

„Isabella, nebuď srab!“ vynadala si a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla.

Spotené dlane si utrela o meravé boky, zo sedadla spolujazdca vzala kabelku a pomaly vystúpila. Lenivými krôčikmi vyšla po chodníku až ku vchodovým dverám. Pravú ruku zovrela do päste a slabo zabúchala, nikto jej však neotvoril. Po hodnej chvíli nabrala všetku odvahu, ktorá v nej prebývala a skúsila otočiť kľučkou. Tá bez najmenšieho odporu povolila a ona mohla vojsť dovnútra.

Našľapovala ticho ako myška a uši naťahovala ako netopier, aby zistila kde sa Charlie nachádza. Zdalo sa jej, že slabý šum pochádza z kuchyne, ale aj z obývačky. Vybrala sa teda k miestnosti, ktorá bola bližšie. No čím hlasy viac silneli, o to túžobnejšie chcela Bella splynúť so stenou. Zastavila zarovno so zárubňou kuchynských dverí a načúvala.

„Teraz som sa vrátil... Nie, len o trošku... Áno, Rachel tam zostala so Sue,“ odpovedal Charlie zachrípnutým hlasom. „On? Neviem, neozval sa... Bella? Netuším. Ja viem, no čo mám robiť. Popravde, Paul, neostáva nám nič iné len sa modliť.“ Bella sa pokúsila nenápadne a tíško vykuknúť, aby dovidela na otca. Ten jej však stál otočený chrbtom. „Dobre, dobre. Ahoj.“

Hovor sa očividne skončil a všetko stíchlo. Charlie tam aj naďalej stál v rovnakej pozícii, slúchadlo telefónu pevne gniavil v ruke a Belle to bolestne pripomenul deň, keď od neho odišla. Vyšla z anonymného šera chodby a krôčikmi tichými ako myška podišla k nemu.

...

Jacob postával pred nemocnicou a nepatrne sa triasol. Vonku síce panovala zvyčajná júlová horúčava, ale odkedy sa dozvedel o stave svojho otca, bola mu takmer neustále zima. Spomenul si na svoj cynický postoj, keď sa pred týždňom vydával na cestu sem. Vtedy si na záznamníku našiel neurčitú správu od Paula, ktorá mu toho veľa nepovedala.

„Príď domov, radi ťa uvidíme...“ Nič viac, nič menej.

 „Pche... Radi ťa uvidíme... Neskoro na to pchať sa mi niekam, Paul,“ odfrkol si Jacob. Kde bola jeho solidarita, keď ju pred rokmi potreboval.

Napokon predsa len nahlásil v práci voľno a začal sa pomaly baliť. Otec mu chýbal. Chýbala mu aj Rachel. Chýbali mu aj jeho netere, ktoré poznal iba z fotografií na Facebooku. A chýbala mu ONA! Vedel však, že tam nebude, že ju už nikdy neuvidí, pretože už dávno žila iným životom, do ktorého on nepatril. Asi to tak malo byť. Na ostne, čo ho pri každej spomienke na ňu bodali v hrudi, si časom zvykol. Alebo si aspoň snažil namýšľať, že mu už tak nevadia. Ibaže boli zakliesnené tak hlboko, že ich už nikdy a nič nemalo z jeho vnútra vytiahnuť.

Stiahol pery do úzkej tvrdej linky a premýšľal, či si cestu na jeho rodnú hrudu bude vôbec pamätať. Najprv si myslel, že proste poletí a viac to nebude riešiť. No čím viac nad tým uvažoval, tým sa znova a znova presvedčoval, že lepšia bude cesta autom. Aspoň bude mať nespočetne hodín na to, aby premýšľal. Ako si predsavzal, tak aj urobil. Cesta bola nekonečná, ale napokon predsa len prekročil hranice Quiletskej rezervácie a zastavil pred domom Paula Lahoteho.

Jacob sa po návšteve a hovore s otcom aj napriek prognóze jeho zdravotného stavu cítil o čosi lepšie. Zamieril k malému nemocničnému parkovisku, nasadol do auta, ale ešte než naštartoval, musel sa niekoľko ráz za sebou zhlboka nadýchnuť. Potom si dovolil náznak slabosti v podobe sĺz, ktoré pred otcom v nemocničnej izbe tak hrdinsky potláčal.

Keď si po hodnej chvíli chrbtom ruky utieral mokré líca a nadával si, že chlapi predsa neplačú, musel sa zasmiať. Bývali veru časy, kedy plačúcimi chlapmi opovrhoval, lebo ich pokladal za obyčajných slabochov. Nuž, človek mieni, život mení. A to aj názory a postoje.

Konečne strčil kľúčik do zapaľovania a otočil ním. Motor naskočil na prvýkrát a Jacob otočil volantom, aby auto vymanévroval z parkoviska. Otcovi sľúbil, že sa zastaví u Charlieho a Sue, vraj ho určite radi uvidia. Lenže bezpochyby bolo najprv nutné, aby sa išiel domov skultúrniť. Mnohohodinová cesta bez sprchy a riadneho odpočinku vykonala svoje. A keby tam napochodoval hneď, zrejme by Charlieho svojim pachom omráčil rovno vo dverách.

Prešiel rezerváciou a prvý raz po deviatich rokoch sa ocitol pred svojim rodným domom. Ešte skôr, ako ho niekto mohol zbadať a prv než mu opäť mohli zvlhnúť oči, si odomkol a aj s batožinou vošiel dovnútra. Skoro nič sa tu nezmenilo. Stále ten istý gauč, na ktorom kedysi zohrieval Bellu po jej neuváženom skoku z útesov. Ten istý náter v kuchyni i obývačke, ktorý časom značne vybledol. Nemohol vedieť, vtedy ešte nie, že Billy nikomu nedovolil na zariadenie siahnuť v nádeji, že sa raz jeho stratený syn vráti a chopí sa toho osobne.

So stiahnutým žalúdkom vošiel do svojej starej izby a pri prahu dverí pustil tašky na zem. Oprel sa o veraje a v momente mu stislo srdce. Tu videl Bellu naposledy. Vtedy ležal po bitke s novorodenými polámaný na posteli a Bella sa s ním prišla rozlúčiť a oznámiť mu, že si vybrala. Ale on tým vyvoleným nebol...

Potriasol hlavu a zahnal nevítané myšlienky. Každopádne si aspoň myslel, že sa ich zbavil. Zatiaľ. Z väčšieho kufru vytiahol čisté oblečenie a zamieril do kúpeľne. Dlhá studená sprcha mu pomohla, aby sa spamätal. No aj tak v kuchyni pri šálke kávy zistil, že na to, aby sa napokon odhodlal k návšteve Charlieho Swana, potrebuje viac odhodlania a sily, než si myslel. Lenže povinnosť a určite aj niečo viac, čo si možno hneď nepripustil, ho nakoniec primäli, aby vzal telefón do ruky.

„Ak sa Charlieho číslo počas tých rokov nezmenilo, za chvíľu mu možno spôsobím šok,“ mrmlal si pre seba, keď vyťukával jeho číslo. Hovor ale prebehol hladšie, ako sa obával. Charlie mu hneď navrhol, aby sa večer okolo ôsmej určite zastavil, že budú doma obidvaja, Sue aj on. Dovtedy sa mali vrátiť z pochôdzok.

Presne desať minút pred ôsmou už znova sedel v aute a vydával sa na dobre známu cestu do Forks. Keď už bol na hlavnej ceste, uvedomil si, že na kuchynskej linke nechal telefón, ale neotočil to a napredoval ďalej. Spozoroval aj ďalšiu vec. Na oblohe sa rýchlosťou blesku začali zoskupovať ťažké sivé mračná a sem tam nebo preťal hrozivý dunivý zvuk. Kým dorazil k Charlieho domu, tak už vďaka lejaku a krupobitiu nebolo vidieť na krok. Predsa si však stihol všimnúť dve veci. To, že pred domom nestojí Charlieho policajné auto, ale akési miniatúrne približovadlo. A za druhé, že celý dom bol ponorený do čierno čiernej tmy.

Zvedavo zdvihol obočie, vypol motor a golier na košeli si vytiahol až po uši. Keď už je konečne tu, tak určite neodíde, kým sa nepresvedčí, či doma predsa len niekto nie je. Potom smelo otvoril dvere auta a vyskočil do toho najväčšieho lejaku. Vzápätí už búchal na čerstvo natreté vchodové dvere, lebo ako sa zdalo, v dome nešiel prúd. Nikto mu prirodzene neotvoril a ani sa tomu veľmi nečudoval.

Vtom sa mu zazdalo, že kdesi za domom zbadal blikať svetlo. Mohlo ísť prirodzene o očný klam, keďže oblohu stále pretínal jeden blesk za druhým. Inštinkt mu velil vziať spiatočku a zbytočne nestrkať nos, kam nemá. No nebol by to on, keby zvedavosť neprevážila nad opatrnosťou. Akosi podvedome schmatol rýľ, ktorý ležal opretý o bok domu a vydal sa za svetlom. V duchu sa tomu prirovnaniu musel zachechtať. Ako sa tak zakrádal, stihol do nitky premoknúť, ale nijako zvlášť mu to nevadilo. Čím bol bližšie k zadnému dvoru, tým svetlo viac a viac blikalo a prisahal by, že začul aj zopár šťavnatých nadávok. Charlie ani Sue doma určite neboli, takže ho napadlo, že dotyčné svetlo určite pochádza od baterky nejakého začiatočníckeho zlodeja. Zovrel rýľ pevnejšie a prichystal sa na skok.

„Stoj, lebo vystrelím!!!“ Skočil svetlu do cesty a chcel sa zahnať svojou zbraňou.

No rovnako rýchlo ako zaútočil, tak nemenej rýchlo mu nástroj vypadol z ruky a zároveň s ďalším zadunením žuchol na zem.

„Bells?!“ zašepkal a srdce sa mu rozbehlo opreteky.

„Jacob?!“ skríkla ona, zatackala sa a takmer sa zosunula k zemi.

Čas odpustenia

„Čo tu robíš?“ spýtali sa obaja odrazu.

„Som na návšteve u otca!“ hlesla a na chvíľu zažmúrila oči. „V podstate tu už niekoľko dní bývam. Ale... ale čo tu pre všetko na svete robíš ty? Na tomto mieste a ešte o takomto nečase. Myslela som... Vystrašil si ma na smrť!“ vyhŕkla takmer obviňujúco.

„Ja teba? Dokelu, myslel som, že si zlodej! Zakrádaš sa tu s baterkou za domom o tomto nečase. Nemohol som tušiť, že zo všetkých tvorov na svete narazím práve na teba!“ rozčuľoval sa Jacob, no vtom si uvedomil, ako absurdne jeho chovanie vyznieva. Správal sa ako idiot. „Charlie mi do telefónu nikdy nič nenaznačil, aj môj otec mlčal ako hrob. Ani dnes... Ja, myslel som, že si už dávno...“ dodal zmierlivo a na konci sa zakoktal. Nuž nebolo sa mu čo čudovať.

Bella si vzdychla a obomi rukami si zhrnula premočené vlasy preč z tváre, no zbytočne. Bičujúci dážď jej ich vrátil naspäť do tváre. „S Edwardom už dávno nie som. Veľmi, veľmi, veľmi dávno,“ priznala so zvláštnym dôrazom na posledné štyri slová. Potom sa otočila a zamierila do bezpečia domu, svietiac si k tomu baterkou. Pritom nedbala na to, že za sebou necháva mokré špinavé stopy. Jacob ju poznal až príliš dobre, vedel, že jej nebude príjemné o tom hovoriť, lenže tým viac ho zaujímalo, čo sa prihodilo. Vydal sa za ňou, pretože rozhodne nemal v úmysle odísť, kým nezistí, prečo už s ňou ten ciciak nie je. A prečo sa podobná pijavica nestala aj z nej. A prečo je teraz tu. Tak veľa otázok. Ale Jacobovi došlo, že on nebude jediným, kto túži po odpovediach.

„Prečo si mi nezavolal?“ Otočila sa a prudko vrazila do jeho pevnej hrude, len-len, že nestratila balans. Baterka jej vykĺzla z ruky a s rachotom dopadla na zem. „Čakala som, vieš. Čakala. Lenže ty si zmizol a to nadobro. Nikto nevedel, kde si. Ani Sam, ani Seth, ani tvoj otec... Nemohla som ti povedať...“ Začala vzlykať a márne prehĺtať pálčivé slzy.

„Bells,“ šepol Jacob, ale Bellin ukazovák na jeho perách ho prinútil zmĺknuť.

„Musím to zo seba dostať, Jake, inak prasknem. Alebo ťa zaškrtím. Alebo urobím oboje veci naraz. Keď sme už pritom, zaslúžil by si si to,“ sipela pod náporom vzlykov. „Keby si vtedy nebol býval taký unáhlený, vedel by si.“

Nastala chvíľa strašidelného ticha, ktoré narušovalo len nemiestne bubnovanie dažďa a ich zrýchlené dýchanie.

„Bells,“ šepol Jacob. Zdvihol jednu ruku a pozrel na Bellu, ktorá uprene hľadela do zeme a jej plecia sa triasli. Mal chuť sa jej dotknúť, pohladiť ju, upokojiť, no nevedel či môže, preto radšej stiahol pažu späť a prsty zaryl do dlane. „Hovorila si tak jednoznačne. Bola si taká nemilosrdná. Nič nedokázalo zmeniť tvoje rozhodnutie. Naše spoločné chvíle strávené nad opravovaním motoriek, výlety do okolia, naše spoločné učenie, ani náš prvý spoločný skutočný bozk.“ Jacob zmĺkol.

Nechcel Bellu zahrnúť obviňovaním a výčitkami, ale vycítil, že ak si všetky nedorozumenia a staré hriechy nevysvetlia teraz, tak sa už podobný okamih nemusí opakovať. A on už nemienil nič odkladať a veriť, že veď to nejako dopadne.

„Nič by moje rozhodnutie nezmenilo, Jake, vždy by som si vybrala jeho, vždy by to bol ON!!!“ hlesol Jake osudnú vetu, ktorá vtedy definitívne pochovala aj posledné zvyšky nádejí. „Tak si to vtedy povedala, keď si za mnou po bitke s Victoriinou tlupou prišla. Mala si pred svadbou Bells, on bol tvoja najväčšia láska a nič na tom nezmenila ani skutočnosť, že si okrem neho milovala aj mňa. Tak si mi to vtedy povedala.“

Bella, predtým vytrvalo hľadiaca na podlahu, zdvihla svoj uslzený zrak a zavŕtala sa ním do Jacobových čokoládových očí. Nemohla si pomôcť a zaliala ju príjemne známa vlna tepla. Usmiala sa. Uvedomila si, že by mala nariekať, možnože by bolo namieste, aby padla na kolená a prosila, no miesto toho len zízala do jeho tmavých iskrivých očí. Videla, že sa chveje a do povedomia jej vstúpila neodbytná myšlienka, že je premočený na kosť a stojí v kaluži dažďovej vody.

„Trasieš sa,“ pípla nesmelo.

„To nie je možné, ja sa nikdy netrasiem,“ vyvracal jej to smrteľne vážne.

„Čoby, si ako taká jedna obrovská prerastená trasorítka s trsom vlasov navrchu hlavy!“ podpichla ho.

Možno to a možno skutočnosť, že sa Jacob i Bella skutočne chveli zimou, prelomili akúsi pomyselnú hrádzu zdržanlivosti a obaja sa rozosmiali. A potom, dážď-nedážď, padli si do náručia, akoby tie roky, čo sa nevideli, zmizli do nenávratna.

O pár minút neskôr sedeli obaja vedľa seba na starom swanovskom gauči. Do sucha vyutieraní, zabalení v hrubých dekách a navyše Jake vo vypožičanej Charlieho pracovnej košeli, ktorá mu jediná ako tak padla. Pred nimi stáli na stolíku dve pariace šálky s čiernym čajom a kvapkou rumu na zahriatie. Za ten čas nepreriekol z nich ani jeden pol slova, ale teraz sa to už nedalo dlhšie odkladať. Bella sa ošívala, zrazu nevedela kde začať, či skôr, kde pokračovať.

„Mal si pravdu,“ spustila napokon a mimovoľne si zahryzla do pery. Ani si neuvedomila, že to robí. „Od začiatku. Už od prvého momentu, čo sme sa poznali. Vieš, vtedy na pláži v La Push, keď som tam prišla so spolužiakmi, tak môj záujem o teba nebol celkom nezištný.“

„Ja viem, Bells. Možno som bol príliš mladý, ale zďaleka nie taký naivný,“ priznal Jacob.

Bella sklopila hlavu a začervenala sa. „Nuž a ja som bola iba obyčajná neostrieľaná hus, ktorá sa pokúšala o úbohý flirt, len aby sa dozvedela, čo chce vedieť.“

„Čo sú Cullenovci zač,“ konštatoval Jacob.

„Áno, presne tak. Mala som hlavu plnú tých najpodivnejších otázok, na ktoré som nepoznala odpoveď. Bolo to na zbláznenie. Kto sú, odkiaľ prišli, prečo sa všetkých stránia... Vtedy si mi pomohol, viac než som si myslela. Kto by bol vtedy povedal, koľko sa v starých indiánskych legendách môže skrývať pravdy,“ precedila pomedzi zuby. „Lenže popritom všetkom sa stalo čosi, čomu som sa bránila zubami nechtami a preto som to odsúvala do najzadnejšieho kúta svojho srdca, až som uverila, že je to pravda.“

Bella na kratučký okamih prerušila rozprávanie a vyhľadala Jacobov pohľad, dúfajúc, že v ňom nájde oporu a nie odsúdenie. „Keď Edward po tej nehode na oslave mojich narodenín odišiel, ty jediný si ma naozaj dokázal vytiahnuť z bahna sebaľútosti a sebatrýznenia. Utrápila by som sa na smrť, teraz to už viem. A viem, že keď sa sem vrátila Alice Cullenová a Rosalie potom volala, že sa Edward chce zabiť, viem, že som ti zlomila srdce. Teraz, teraz to už viem. Možnože keby nás vtedy nebolo prerušilo zvonenie telefónu a my sme sa pobozkali, nenásilne a z vlastnej vôle, neurobila som to.“ Zase sa začala triasť, do očí sa jej znovu a znovu tisli slzy a ona ich nevedela zastaviť.

„Bells,“ šepol Jacob a konečne sa odhodlal uchopiť jej krehké ľadové ruky do svojich horúcich veľkých dlaní. Bella k nemu vzhliadla a razom sa upokojila. On sa usmial a to ju posmelilo, aby pokračovala.

„A potom prišla tá strašná noc plná strachu, že vy všetci, ty, svorka, Cullenovci, že riskujete svoj život len aby ste mi zachránili krk. Celú tú noc, kedy ma najprv drgľovalo od nesmiernej zimy a ty si prišiel a napriek Edwardovmu vrčaniu si si ku mne ľahol, nuž vtedy som celý čas nezažmúrila ani oka. Desila som sa pocitov, ktoré vo mne taká tesná blízkosť vyvolala. Bránila som sa im. Možno preto, keď svitol nový deň, deň tej osudnej bitky, som tak nesmierne zatúžila po tom, aby si ma pobozkal. A nepustil. Vtedy som to netušila, teraz to však viem. Počas nášho prvého skutočného a tak krásneho bozku sa mi v hlave odohrala zvláštna vidina, sen. Boli sme v ňom ja, ty, Billy, naše dve malé čiernovlasé deti, život, aký by sme mohli viesť, keby som tak neprahla žiť ako nesmrteľný upír po Edwardovom boku. Keď ťa po bitke kvôli Leeinej nerozvážnosti napadol ten novorodený, skoro mi to zlomilo srdce a ešte viac ma zlomilo, keď som ti oznamovala svoje konečné rozhodnutie. Myslela som, že konám správne, podľa svojho najhlbšieho presvedčenia. Myslela som, že si zvyknem žiť bez teba, že to zvládnem, veď som dostala presne to, čo som chcela. Lenže to tak nebolo. Len čo si zmizol, cítila som sa na dne. A potom som pochopila, že to ty si môj život a nie on. Ty si mi vždy dával tú iskru, ktorá ma poháňala vpred. A ja som si uvedomila, že Edward musí ísť svojou cestou večnej mladosti sám a bezo mňa,“ hovorila Bella rýchlo a temer bez dychu. Bála sa, že ak len na malú chvíľočku prestane, už sa znova nepozbiera.

Jacob na ňu len ohromene hľadel. Ústa mal najprv dokorán otvorené údivom, no čím dlhšie Bella rozprávala, tým sa jeho ústa viac a viac formovali do širokého úsmevu a oči mu žiarili nečakaným pocitom šťastia. Premohol nutkanie zovrieť ju v náručí, točiť sa s ňou stále a stále dokola, až by sa im krútili hlavy. Miesto toho ju len palcom ruky pohladil po zápästí a dokončil svoju časť príbehu.

„Vidím, Jake, že sme sa míňali jedna radosť.“ Pousmiala sa Bella smutne, keď skončil. Fakt, že okolo seba krúžili celých deväť rokov, prakticky o seba zakopávali a predsa sa nikdy nestretli, bola smutná, ale aj úsmevná zároveň.

„Pozri, prestalo pršať,“ šepla akoby mimochodom a už sa nijako nesnaživo skryť rozpálenú tvár.

„Skutočne,“ potvrdil Jacob nemenej neprítomne.

„Jake,“ pípla sotva počuteľne a pohľadom sa zavŕtala do jeho očí. „Nechcem už čakať a musím ti to povedať. Ja... MILUJEM ŤA!“

„Bells.“ Usmial sa šťastne a pritúlil si ju k sebe ako ten najvzácnejší poklad, o ktorom si donedávna myslel, že je pre neho stratený. Pošepkal jej do ucha svoje vlastné vyznanie a srdce mu pritom tak prudko tĺklo, že ho isto museli počuť aj na míle ďaleko.

Chytil jej tvár do dlaní a pobozkal ju. Jemne a sladko, akoby sa bál, že sa nakoniec rozplynie.

Iba silné buchnutie a hlasné šomranie pri vchodových dverách ich dokázalo od seba odtrhnúť. Behom necelej minúty sa všade rozsvietilo a na prahu obývačky sa ako Boh pomsty zjavil Charlie Swan.

„Čo, doparoma, sa tu deje...“ zvolal nahlas, no v polovici sa zarazil. „Nuž, myslím, že by som potreboval vysvetlenie,“ vydýchol nahlas a povolil zo svojho bojového postoja.

„Kde si nechal Sue?“ podpichla ho Bella.

„Je u Billyho. Zdá sa, že sa jeho stav obracia k lepšiemu,“ informoval ich Charlie a potom vysvetlil vlastné zdržanie. „Na ceste z Port Angeles nás spomalila tá prietrž, cez cestu ležal vyvalený strom, preto idem neskoro... Ale tak sa mi zdá, že som urobil dobre,“ povedal Charlie šalamúnsky.

„Bolo to priam riadenie prozreteľnosti, oci.“ Zasmiala sa Bella a pritúlila sa k Jacobovi.

„Ach, vďakabohu. Vďakabohu!“ vydýchol si Charlie. „Myslím, že sa potrebujem niečoho napiť a hlavne potrebujem poriadne vysvetlenie. Kde si sa dočerta celé roky túlal, Jake? Billy bol tajomný ako hrad v Karpatoch a my sme sa mohli iba domnievať.“

Jake bez zbytočného otáľania spustil. Hovoril a vysvetľoval. Keď sa Charlie dopočul, ako sa celé roky s Bellou míňali, že poslednou dobou žili od seba doslova len pár blokov, prepukol v hlasný smiech, ktorý nie a nie zastaviť. Napokon sa predsa len ako tak upokojil a na tvári sa mu rozlial výraz spokojnosti.

„Nuž, musím vám povedať, deti, vďakabohu za náhody. Konečne sa všetko skončilo tak, ako to už dávno malo byť.“

A Jacob s Bellou nemohli inak, než s ním súhlasiť.

Čas na lásku

„Ten čas letí ako splašený,“ povzdychla si Bella smutne a pozorovala malú copatú čiernovlasú princeznú, ako sa túli k Jacobovi a ako spoločne s Charliem a Sue sfukujú dve ružové sviečky na narodeninovej torte.

Billy Black do svojej nevesty nenápadne štuchol. „Ale neľutuješ, nie?“ Žmurkol na ňu a natiahol ruky za niečím v jej náručí. Ona len pokrútila hlavou a usmiala sa. Akoby mohla ľutovať, keď nikdy nezažívala toľko šťastia. S výrazom dôstojnosti podala Billymu Jacoba juniora zabaleného v perinke a malé bábätko pohladila po hlavičke.

„Veď ty vieš, že nie,“ odvetila Bella a chopila sa držadiel invalidného vozíka. „Tak poď, dedko, ideme sa fotiť,“ podpichla ho a pomohla mu presunúť sa k oslávenkyni.

„Aha, miláčik, maminka je tu,“ zašepkal Jacob do ucha svojej malej Sarah.

Princezná sa usmiala a natiahla za svojou mamičkou ruky. Jacobove oči pri pohľade na svoju ženu a celú rodinu pretekali láskou a Bellu hrial neskutočný pocit, že jej vidina spred toľkých rokov sa do bodky vyplnila.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Zvraty osudu: