Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Zradená vlastným druhom I.

09.01.2014 (20:00) • VictoriaCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 11× • zobrazeno 2640×

I.

„Bella, Bella,“ kričala na mňa neter. Zbehla dole schodmi a hodila sa mi okolo pása. Kučeravej princeznej tiekli slzy po červených líčkach. Sklonila som sa k nej a pohladila ju po tvári.

„Čo sa deje, zlatíčko?“ opýtala som sa, ale zbytočne. Za chvíľu sa dole dovalil dôvod jej plaču, sedemnásťročný synovec Leon. Ako vždy, aj teraz mal na sebe ten svoj rockerský štýl, ktorý zrejme babám v škole vyrážal dych, ale všetci v meste si o ňom pošuškávali, že z neho vyrastie grázlik. V tvári mal svoj arogantný výraz, ktorým opovrhoval všetkou autoritou v tomto dome.

Vyrovnala som sa pred ním a založila si ruky v bok, pričom ma Susane nepúšťala. „Leon?“

„Teta Bella?“ oplatil mi rovnakou kartou. Ruky si spojil za chrbtom a nevšímal si, že na neho Susane vyplazuje jazyk.

„Čo si urobil svojej sestre tentokrát, Leon?“ nenechala som sa zastrašiť.

„Nič, prisahám.“

„Klamať sa nemá!“ zakričala na neho Susane a kopla by ho do holene, keby som ju nezastavila. Vyložila som tú malú bojovníčku na kuchynský pult a ona si prekrížila svoje malé rúčky na hrudi, evidentne pobúrená mojim zásahom.

„Susane, čo ti Leon urobil?“

„Vyhodil mi bábiku z okna. On ju zabil!“ vyhlásila smrteľne vážne obvinenie proti svojmu bratovi. Leon prekvapene otvoril ústa.

„Ja že som ju vyhodil? Ty si mi rozbila auto na diaľkové ovládanie.“ Nastala obhajoba. Alebo žaloba?

„Chcela som sa s ním iba pohrať, nebolo to naschvál,“ bránila sa Susane a hodila po ňom svojho zajaca, ktorého doteraz tuho zvierala v rukách. Leon vykročil a ja som bola nútená postaviť sa pred dospievajúceho chlapca, ktorý odo mňa nebol ani tak mladší, ale za to bol oveľa väčší.

„Tak dosť,“ skríkla som, než by sa ich spor rozpútal do ďalšej vojny Sever proti Juhu. „Leon, na hračky si už veľký. Susane to auto nechcela rozbiť, ale aj tak sa ti ospravedlní. A ty na oplátku pôjdeš po jej bábiku do záhrady.“

„Tak to ani náhodou,“ zaprotestoval. Otočil sa a vybehol späť hore schodmi. Susane na mňa nahnevane zažmúrila, že som to vôbec nevyriešila a odišla za bratom. Ostávalo mi len dúfať, že sa nepozabíjajú. Boli to súrodenci, ale človek nikdy nevie.

Starať sa o sestrine deti zatiaľ, čo ona bola so svojim mužom na dovolenke, nebola žiadna sláva. Hlavne prvých pár dní. Musela som sa kvôli tomu nasťahovať do ich predmeského domčeka a odísť z mesta. Väčšina ľudí sa tu cítila fajn, ale mňa toto miesto desilo a rovnako aj ľudia, ktorí v ňom žili. Sledovať každý deň ich milé úsmevy, ktoré boli lišiacky falošné a tváriť sa, že som si to nevšimla, ako sa na mňa všetci pozerajú. Ale možno tak reagovali na všetkých prišelcov. Bola to uzavretá komunita, ktorá zjavne nemala rada ľudí z mesta.  A preto som bola rada, že dnes sa po dvoch týždňoch sestra vracia konečne domov a ja odchádzam.

Vypila som džús naliaty v pohári a zbalila deckám desiaty do školy. „Odchádzame. Počkám vás oboch v aute,“ zakričala som na poschodie a vyšla von.

Každé ráno sa tu začínalo rovnako. Vstala som, urobila deťom raňajky a kým sa obliekli, spravila som im desiatu. Len výnimočne sa stávalo – ako napríklad dnes – že bolo niečo inak. Potom som zaviezla deti do súkromnej školy a až do obeda som sa venovala príprave svojej dizertačnej práci o Vplyve jedovatých rastlín na človeka. Keď sa vrátili zo školy, malá Susane sa so mnou chcela vždy hrať, alebo som musela dávať pozor na Leona či si robí domáce úlohy. Boli to dni ako vyšité pre nudné paničky a chlapíkov, ktorí hrajú víkendový golf.

Obišla som dom, aby som vyzdvihla Susaninu bábiku zo záhonu ruží. Sused mojej sestry, pán Manson, stál v záhrade a tak som ho pozdravila. Nezdalo sa však, že by ma registroval. Vyzeral trochu mimo. Pretože vždy upravený muž teraz stál v záhrade len v župane a so šálkou kávy. Sledovala som jeho zaujatý pohľad až k domu pani Jackobsovej cez ulicu. Bola to postaršia vdova s bielymi kaderami, ale ešte vždy perfektnou figúrou. Stála vo dverách a rozprávala sa s mužom v obleku. Na prvý pohľady vyzeral ako poisťovací agent. Pani Jackobsová s ním hovorila pomaly s úsmevom na perách. Tá žena sa azda ani nevedela mračiť.

 „Slečna,“ ktosi ma oslovil. Prekvapene som sebou trhla ako divoký pes na reťazi a pozrela sa na mladého muža. Kútiky úst sa mu nadvihli.

„Prepáčte, nechcel som vás vydesiť, slečna. Detektív Masen, FBI,“ predstavil sa a ukázal mi odznak. Prekvapenie vystriedal šok.  

Agent Masen bol odo mňa vysoký o niekoľko centimetrov. Vlasy mal medené a strapaté, oči zlaté ako jantár a tvár pobledlú. Bol chudý, ako chalani na škole, ktorí boli členmi futbalového týmu. Na agenta bol mladý, aj keď oblek mu pristal.   

„Želáte si?“ opýtala som sa ho nedôverčivo a o krok ustúpila.

„Vlastne áno. Som tu kvôli vražde mariňáka Kylea Harrisona. Poznali ste ho?“

„Kyle je mŕtvy?“ zahabkala som a prikryla si rukou ústa.

S Kyleom som sa spoznala, keď sa vrátil domov z Iraku. Bolo tomu necelý týždeň, práve sa mi pokazilo auto pri ich dome a on mi ponúkol pomoc. Jeho smrť by ma tak nevzala, ak by sme spolu v ten deň nezašli na pivo do mesta. Kyle Harrison mal skoro tridsať a na Blízkom východe strávil už dva turnusy. Domov sa dostal len kvôli zraneniu hlavy pri výbuchu. Nebolo to nič vážne, ale odvtedy trpel závratmi a omdlieval. Prišiel späť do štátov, aby sa poriadne zotavil a užil si pár dní z rodinou, ako raz zažartoval.

„Prepáčte, nevedel som, že vám o tom nikto nepovedal,“ začal sa ospravedlňovať detektív.

Potriasla som hlavou. „Čo sa mu stalo?“

„Včera ráno ho našla matka v garáži s rozbitou hlavou. Niekto ho ubil kameňom a ušiel. Slečna, kde ste boli včera ráno okolo ôsmej?“

Otvorila som ústa. Azda si len nemyslel, že by som bola schopná niečoho takého. Bola som doktorandka, nie že by som nikomu nedokázala ublížiť, ale ťažko som zdvihla desaťkilovú činku, nie to preprala deväťdesiatkilového mariňáka.  

„V tom čase som sa lúčila s neterou a synovcom. Bola som ich zaviezť do školy, ktorá sa začína o ôsmej tak, ako každý deň,“ odvetila som ostro.

„Môžu to dosvedčiť?“

„Samozrejme.“

Muž si vydýchol a zapísal si niečo do malého notesu. Agentov som videla vždy iba v televízore a nikdy by ma nenapadlo, že takto ich práca funguje aj naozaj.

„Ako dobre ste sa poznali s obeťou, slečna...“

„Swanová. Isabella Swanová,“ doplnila som ho. Poznačil si to. „Vlastne som ho ani nepoznala. Raz sme spolu boli na pive a vymenili sme pár slov, ale to bolo všetko. Kyle je, teda bol, skôr uzavretejší typ.“

„Prečo si to myslíte?“

Obzrela som sa dookola a všimla si, že ma pán Manson sleduje. Jeho pohľad mi vôbec nebol príjemný, vlastne ma pálil na zátylku ako žeravé železo. Nehovorila som predsa nič zlé len to, čo si museli všimnúť všetci.

„Kylea som na to pivo pozvala ja,“ priznala som, „ ako službu za pomoc, keď sa mi pokazilo auto. Pôsobil na mňa dosť uzavreto a hovoril, iba keď som sa pýtala.“

„Bol predsa na vojne,“ povedal, akoby mi to nebolo jasné. Prevrátila som očami.

„Pozrite, nechcem prilievať olej do ohňa, pýtali ste sa, tak vám odpovedám. Kyle to nemal z vojny. Na škole som mala dva roky psychológiu a viem, kedy a prečo je pacient traumatizovaný. Aj ja som si spočiatku myslela, že to má z toho výbuchu, ktorý ho poslal domov, ale o tom nemal problém hovoriť. Na druhej strane vôbec nehovoril o svojej rodine a o svojom detstve.“

Detektív si opäť niečo zapísal do bloku a ja som pokrútila hlavou. Musela som vyzerať ako hysterická krava, ktorá vidí duchov tam, kde nie sú. Myslela som, že teraz mi poďakuje za môj drahocenný čas a utečie, že mi nebude veriť, ale on sa nepohol z miesta.

„Žijete tu dlho, slečna Swanová?“ pokračoval vo výsluchu.

„Nežijem tu. Prišla som sem na dva týždne strážiť sestrine deti, kým je ona s manželom na dovolenke.“

„Dovolenka uprostred marca?“ Pozrel sa na mňa pochybovačne spod mihalníc.  

Pokrčila som plecami. „V poslednej dobe to mali v manželstve ťažké. Sú spolu už od strednej a zrazu sa moja sestra dozvedela, že ju manžel podvádzal. Chcela sa rozviesť, miesto toho však zašli k poradcovi a po polroku im navrhol spoločnú dovolenku, aby sa znovu zblížili,“ objasnila som, aj keď ho to zjavne nezaujímalo.

„A vaša sestra, žije tu dlho?“

„Nie,“ odvetila som a nechápala, kam tým mieri. Jeho tvár bola nečitateľná. To ma prekvapilo, pretože väčšinou som charakter ľudí dokázala rozoznať skoro okamžite.  

„Takže neviete nič o predchádzajúcich zmiznutiach, slečna?“

Zamračila som sa. Sestra hovorila, že je to pokojná štvrť. „Aké zmiznutia máte na mysli, pane?“

Niečo si poznamenal tužkou, až potom sa na mňa znovu pozrel. „Minulý rok odtiaľto zmizla Mary Alice Brandonová. Rok predtým Charlotta Donovenová, potom Katie Müllerová, Genevieve Rosa, Evangeline...“

„Dobre,“ zastavila som ho pri ďalšom mene. Mrazilo ma to v kostiach a vytváralo nepríjemný pocit v žalúdku. „Chápem. Bolo ich veľa.“

„Nie veľa. Tridsaťsedem za posledných štyridsať rokov. Tie ženy sa stratili vždy v tomto období a žiadnu z nich už nikto nikdy nevidel,“ objasnil, aj keď som o to nežiadala. V tom okamihu som bola dvojnásobne rada, že odchádzam späť do mesta. Tento vytúžený Americký sen ma začínal čoraz viac desiť a ten detektív tiež.

„Ak by to bolo všetko, musím zaviezť deti do školy.“ Nečakal som na jeho povolenie a vyrazila som k autu. Bol mi v pätách.

„Vlastne mám na vás ešte poslednú otázku, slečna. Všimli ste si tu v poslednej dobe niečo nezvyčajné?“

Bola som mu schopná odpovedať, až keď som bola pri aute. Deti už boli vnútri, Leon počúval MP4-ku a Susane sa hrala s bábikou. Otočila som sa tvárou k detektívovi Masenovi.

„Okrem dneška nie. Všetko je tu vždy rovnaké. Každý deň. A teraz ma ospravedlňte.“ Stlačila som kľučku, ale on sa dotkol mojej ruky. Jeho pokožka bola chladná ako ľad. Striaslo ma a on odstúpil.

„Chcel som sa opýtať, ak by som mal ďalšie otázky, kde vás zastihnem?“

Zahryzla som si do pery, aby som mu nepovedala niečo nemiestne. Bola to predsa ruka zákona. „Bývam na Rolling Hell 66, byt 9.“

„Ďakujem,“ pokynul hlavou a odišiel za svojim parťákom. Ten už spovedal ďalších susedov, no pani Jackobsová stále stála vo dverách a dívala sa na mňa. Jej pohľad bol ostrý, pichľavý, ako pohľad pána Mansona. V tomto meste boli proste všetci najskôr šialený.

***

„Majte sa, decká,“ zakývala som Leonovi a Susane na rozlúčku, ale ani jeden z nich sa neobrátil. Zjavne na mňa boli obaja naštvaný ešte za ráno a tak mlčali aj celou cestou. Nechala som auto na neďalekom parkovisku a zastavila sa pre čiernu kávu v malom motoreste. Spoločnosť tu nebola nič moc, ale za to robili tú najlepšiu kávu v širokom okolí. Potom som sa vydala do knižnice pre knihy k dizertačnej práci. Našla som oddelenie s čarodejníctvom a pustila sa do čítania. Ani som si nevšimla, kedy ku mne pristúpil Sam, knihovník.

„Bella,“ posadil sa oproti mne, „nevedel som, že sa venuješ okultizmu. Ale tým sa aspoň vysvetľuje tvoja nevídaná krása. Záhadné rastliny a jedy? Aj ja mám doma nejakú tú rastlinku, ak by si ich chcela vidieť, stačí povedať.“

Zasmiala som sa. „Samy, Samy. Vedľa a úchylný ako vždy. Nechcem vidieť tvoju marihuanu. Zaujímam sa o jedovaté rastliny, ktoré sa používali v minulosti.“

„No tak, moja marihuana bola tiež používaná v minulosti. Ale myslel som, že píšeš dizertačku o tých vedeckých kravinách, čo tam na škole preberáte a nie o voodoo.“

„Profesor, ktorého mám na konzultácie povedal, že moja práca je nudná a mala by som ju okoreniť používaním jedov z rastlín v minulosti. Vedel si napríklad, že väčšina rastlín sa využívala na liečenie chorých, ale veľa krát sa stalo, že si nejaký nevzdelanec pomýlil liečivú rastlinu s jedovatou? Tak napríklad som čítala o mužovi z konca pätnásteho storočia, ktorému liečili horúčku Bolehlavom škvrnitým.“

„A Bolehlav je jedovatý,“ tipoval Samy. Horlivo som prikývla.

„Ochromuje nervovú sústavu a v krajných prípadoch spôsobuje aj halucinácie. Tomu mužovi bola podaná taká konská dávka, až sa mu zdalo, že jeho nohy rozožierajú červy a tak si ich chcel sám amputovať. Podarilo sa mu to však iba s jednou, potom sa mu zastavilo srdce a umrel.“

„Preboha, Bella,“ zalapal Sam po dychu. Postavil sa a neveriacky sa na mňa pozeral. Zjavne ho moje nadšenie znechutilo. „Nevedel som, že ťa to tak baví.“

„Je to zaujímavé,“ mávla som rukou. „Rastliny nie sú nič moc, ale ich účinky sú úžasné. A aj to, aké sú mnohé z nich zákerné, chcú zabíjať, tak vyzerajú ako liečivé rastliny.“

Samy s krútením hlavy odišiel a nechal ma tam samú sedieť nad hŕbou kníh. Možno to bolo tou kávou, že som sa tak trochu odtrhla z reťaze a bavilo ma sledovať vývoj liečiteľstva od úplných začiatkov založenom na obetiach až po súčasnosť, keď sa operácia slepého čreva stala pätnásťminútovou záležitosťou.

V tom momente som si spomenula na Kylea a na dnešné ráno. Stále som tomu nemohla uveriť. A všetky tie únosy, to sa mi jednoducho nehodilo na tú dieru so širokými úsmevmi. Zaujímalo ma, či sestra pred sťahovaním o niečom z toho vedela. Najskôr som typovala, že nie, pretože sestra neznášala tragédie. A toto nebola žiadna štatistika, toto museli byť jednoducho plánované únosy.

Zahryzla som si do pery a presunula sa za počítač. Pripojila som sa na miestne noviny a vyhľadala si vraždu Kylea Harrisona. Objavil sa jeden článok z dnešného dňa s názvom: Prežil vojnu, neprežil v garáži

Včera, v skorých ranných hodinách našla Amelia Harrisonová (63) telo svojho syna Kylea Harrisona (30) ležať v garáži. Podľa polície bol Kyle zavraždený. Mal rozbitú lebku kameňom, ktorý sa našiel na mieste činu. Páchateľ je neznámi, avšak našli sa stopy na trávniku. Polícia sa domnieva, že páchateľ utekal práve tým smerom. Rodina Kylea Harrisona je zničená, mladý mariňák bol doma len šesť dní, keď došlo k tejto tragédii. Predtým slúžil...

Prebehla som článok očami. Ešte v ňom písali o jeho životnom úspechu a hrdosti celej komunity, keď sa stal vojakom a poslali ho slúžiť. Ďalej nasledovalo niekoľko rozhovorov s jeho blízkymi o tom, ako im bude chýbať a kedy sa uskutoční pohreb.

Prešla som myšou k vyhľadávaniu a napísala tam meno jednej z obetí, ktoré som si dokázala zapamätať. Krátky článok z minulého roka na tretej strane mal názov Stratila sa cudzinka

Mary Alice Brandonová (19) z Biloxi, štát Mississippi zmizla 4 Apríla 2012 z motelovej izby Lagúna. Dievča malo namierené do Pensylvánie za rodinou, podľa slov Carla H., majiteľa motelu, ktorý sa s Mary Alice v tú noc rozprával. Pôvodne tam mala stráviť dve noci. Keď však neodchádzala, majiteľ ju prišiel skontrolovať. V izbe našiel jej veci, kľúče od auta a peňaženku. Carl H. ešte v ten deň skontaktoval políciu, avšak tí museli vyčkať 48 hodín, aby mohli zahájiť pátranie. Mary Alice je po dvoch týždňoch stále nezvestná. Ide už o tridsiaty siedmi únos za posledných štyridsať rokov. Polícia doposiaľ únosy nespája, dokonca niektoré zmiznutia ako únosy neeviduje.

Zamračila som sa. Bol to jasný prípad sériového vraha. Udivilo ma, že polícia si žiadny z tých únosov nespojila dokopy, aj keď novinárom i mne to bolo jasné. Pre istotu som prehľadala stánku novín a hľadala som ďalšie obete. Moje počiatočné zdesenie sa pretvorilo na adrenalín, ktorý sa mi pomaly hrnul do krvi s každou ďalšou informáciou a nemohla som si pomôcť.

Našla som všetky ženy od minulého roka až po rok 1972. Noviny boli založené v roku 1963 a písali len o katastrofách, ktoré postihovali komunitu. Napríklad silné búrky, ktoré strhávali strechy a prepadávajúce sa domy. Približne v tých rokoch boli domy v komunite vystavané, ale po piatich rokoch ich chceli zbúrať. Kvôli podivnostiam, ktoré sa tam diali, si domy nikto nekupoval a majiteľa výstavby to stálo pekné peniaze. Lenže po roku 1972 to všetko ustalo a prvý krát noviny písali o únose. Vtedy zmizlo len dvanásťročné dievčatko, ktoré tam žilo s matkou. O rok na to bola unesená ďalšia a potom ďalšie, až do roku osemdesiat, kedy nebol unesený nikto. Za to noviny opäť písali o tragédii, keď vybuchol plyn a spálil polovicu komunity. Našťastie pri ňom nikto nezomrel.

Pošúchala som si oči. Bolo to zvláštne, pretože ak sa v komunite nediali katastrofy, unášali sa ženy. Každý rok jedna, vždy predposledný marcový týždeň. Nebola v tom žiadna logika a predsa v tom bola nejaká spojitosť. Azda tenká nitka, ktorá preplietala všetky udalosti. Avšak nebolo možné, aby by za katastrofami stál človek. Prečo by unášal ženy a potom by menil svoj modus operandi? A teraz zase vražda. Nedávalo mi to zmysel a začínala som mať pochybnosti. No jedno mi bolo jasné okamžite, ten, kto to robil, musel byť k komunity alebo blízkeho okolia. A musel byť starý, ak sa to všetko začalo pred štyridsiatimi rokmi a ešte to neskončilo.

„Bella, nechceš skočiť na obed?“ vydesil ma hlas Sama. Skontrolovala som si hodinky a uvedomila si, že v knižnici sedím už skoro tri hodiny. Vyletela som so stoličky a začala si baliť papiere.

„Prepáč, Sam, ale musím sa ponáhľať domov navariť deťom obed. Sú neznesiteľné, keď sú hladné. Možno zajtra.“

„Nevraciaš sa do mesta?“ opýtal sa prekvapene a ja som na to skoro zabudla.

„Áno, vraciam. Ale budem sem chodiť kvôli tvojej úžasnej zbierke kníh, dobre? Mimochodom, požičiam si tieto.“ Ukázala som na hŕbu na kraji stola. Sam prikývol a išiel ich zapísať. Vypla som svetlo pri stole a prehodila si tašku cez rameno.

Samy mi pomohol z knihami až do auta. Cez ulicu som si všimla motel Lagúna, kde sa stratila Mary Alice Brandonová. Možno sa mi to iba zdalo, ale prisahala by som, že na parkovisku stálo rovnaké čierne auto s čiernymi sklami, aké som videla ráno.

„Tak zajtra, Bella,“ zakričal na mňa Samy a zamával. Urobila som to isté, no do auta som nenastúpila. Počkala som, až sa Samy vráti späť do knižnice a prebehla cez cestu. Ak to bolo auto agentov FBI, možno práve boli vnútri a spovedali majiteľa. Bol to predsa ten istý motel v ktorom zmizla Mary Alice a agent Masen sa ma na ňu pýtal. Chcela som im povedať, čo som zistila. Možno to už vedeli, ale potrebovala som mať istotu. Chcela som sa zbaviť akejci ťažoby, ktorá sa mi usádzala na hrudi odkedy som začala sliediť okolo toho prípadu.

Vošla som do motela a dostala som sa na recepciu. Bola to malá miestnosť pultom, starými tapetami a pohovkou, ktorú už dávno začali obžierať mole. Na moje prekvapenie tu nikto nebol. Za pultom som si všimla dvere a napadlo ma, že vyšetrovatelia sú možno tam, tak som zacinkala zvončekom na stole. Za dverami sa ozval rachot a nadávky. O chvíľu na to z nich vyšiel zavalitý muž v provizórnej uniforme a menovkou. Okuliare mal na malom nose zasadené trochu nakrivo.

„Vy ste Carl?“ opýtala som sa skôr, než stihol čokoľvek povedať.

„Áno, želáte si?“

Pozerala som sa za neho do dverí, ale okrem neporiadku v malej izbietke pripomínajúcej obývačku, som tam nikoho nevidela. „Áno, dobrý deň. Viete, chcela som sa opýtať na muža, ktorý tu dnes možno bol. Bol vysoký, so svetlými vlasmi, zlatými očami a mal oblek. Najskôr tu bol sám, ale je možné, že boli dvaja,“ opísala som mu agenta Masena. Na výzor toho druhého som si nespomínala.

Carl si ma prezrel. Najskôr si myslel, že som padnutá na hlavu, možno že som ušla z ústavu pre slabomyseľných, ale nakoniec sa spýtal: „Prečo ich hľadáte, panička?“

Zahryzla som si do pery. Carl ich poznal, ale nebola som si istá, či by mi podal nejakú informáciu, ak by som povedala pravdu. Preto som hľadala to správne klamstvo, ktorému by uveril. Carl vyzeral ako slušný chlapík, ale na ruke nemal obrúčku. „Včera sa u mňa jeden z nich zastavil. Veď viete ako to myslím. A keď odchádzal, zabudol si u mňa peňaženku. Bola tam potvrdenka z vášho motela, tak ma napadlo, či tu náhodou neboli.“

Carl prikývol. „Objednali si tri izby. Vraj sú to agenti FBI.“

„A nie sú?“

Uchechtol sa. „Majú preukazy, ale nesprávajú sa tak. Viete, ja už som takých videl. Pred rokom. Keď sa vyšetrovalo zmiznutie jednej ženy.“

„Mary Alice Brandonovej,“ doplnila som ho. Keď sa zamračil, len som nad tým mávla rukou a povedala, že to bolo v novinách.

„Áno, tej. A tí agenti vyzerali úplne inak. Smrdeli byrokraciou ako policajti, ale títo niť.“ Horlivo prikývol, aby svojim slovám pridal na váhe.

„Jasné,“ súhlasila som. No Carl nemohol vedieť, ako smrdí byrokracia, to sa jednoducho nedalo. Zrejme to ani on v hlave nemal všetko celkom v poriadku. „Môžete mi povedať číslo ich izby, prosím? Len kvôli tej peňaženke.“

„Samozrejme.“ Prehrabal sa v papieroch pod pultom a nadiktoval mi čísla všetkých troch izieb so slovami, že agenta Masena si budem musieť nájsť sama. Pripadalo mi nanajvýš čudné, že dvaja agenti si objednali tri izby. Carl o tom nič nevedel. Viedol motel, v ktorom sa mnohokrát diali podivné veci a preto sa nestaral, kým zákazník platil.

Vyšla som z recepcie a prešla cez vonkajšiu chodbu po železných schodoch na poschodie. Hľadala som izbu 3B, 4B a 5B. Boli na konci. Priložila som ucho k prvým dverám, ale nič som nepočula. Skúsila som zaklopať, ale nikto neotváral.

„Agent Masen?“ zakričala som. Nič. Len z druhej izby sa ozvalo búchanie a nahnevané reči, aby som sklapla. Prikradla som sa k oknu a nazrela dnu. Cez záclonu som toho veľa nevidela, no na moje veľké prekvapenie okno nemalo zámku a pri malom tlaku sa otvorilo. Chvíľu som zvažovala, či odídem, ale potom mi to nedalo. Obzrela som sa dookola či ma nikto nesleduje a potom som sa vsunula dnu.

V motelovej izbe vládlo šero. Boli tu dve postele, perfektne uhladené, základný nábytok a zo stropu visel ventilátor. Izba vyzerala, že ju nikto nepoužíva a tak som nazrela do skrine. Na vešiakoch tam boli pedantne poukladané košele, saká, tričká a nohavice. Na zemi bola hodená prázdna cestovná taška a krabica. Vytiahla som ju do svetla a otvorila. Boli v nej články z miestnych novín o všetkých únosoch. Vystrihnuté a zväčšené fotky každej unesenej ženy, poznámky na kusoch papiera, adresy, mená. Na spodku som objavila podrobnú mapu východného pobrežia. Východzím bodom bolo Biloxi, štát Mississippi. Čiara sa kľukatila cez rôzne mestá až po naše mesto Roanoke, vo Virginii. To bolo zakrúžkované.

„Takže vás nezaujíma Kyleova vražda, ale prečo by ste potom klamali?“ pýtala som sa samej seba. Odpoveď však akoby sa skrývala za oponou a tam som ja nemala prístup. Posadila som sa na posteľ a prezerala si poznámky. Chcela som sa dozvedieť niečo viac o agentoch a ich vyšetrovaní a hlavne som chcela vedieť, prečo klamali, že sú v meste kvôli Kyleovej vražde, keď ich očividne viac zaujímali únosy. V tej chvíli som nemyslela na to, že je to protizákonné a ak by ma nachytali, zrejme by som skončila na policajnej stanici. Aj tak som z tých papierov nič bližšie nezistila. Väčšina poznámok bola znehodnotená vodou a časom. Vylúštila som pár slov a pripadalo mi to ako stránky z denníka, ktorý si niekto písal na ceste. Možno to patrilo Mary Alice. Ona predsa cestovala z Bioxi až k nám.

Niečo buchlo a ja som sa zháčila. Srdce mi hlasno bubnovalo v krku, na krku som pocítila kropaje potu a všetko okolo, akoby sa na chvíľu spomalilo. Sú to kľúče v zámke. Idú dnu, napadlo ma a s rozšírenými očami som sledovala dvere. Nič také sa však nestalo a po pár minútach, ktoré mi pripadali ako storočia, som sa zas uvoľnila.    

Hodila som všetko naspäť do krabice a zasunula ju späť do skrine. Upravila som vešiaky s oblečením, keď som si všimla plášť. Biely plášť s menovkou a fotografiou. Bol to agent Masen s menom Edward Cullen, chirurg a názvom všeobecnej nemocnice v Roanoke. Zamračila som sa. Možno mal Carl pravdu a agent Masen nebol tým, za koho sa vydával. Zavrela som dvere a vyrazila k oknu. Bol najvyšší čas, aby som odtiaľ vypadla.

***

V kuchyni syčal plyn pod hrncom s vodou a hodiny na stene pomaly tykali. Do toho celého sa ozývala susedova kosačka. Ako veľmi som sa snažila, nedokázala som sa sústrediť na svoju dizertačku a opäť som sa venovala únosom. Zistenie z motela ma priviedlo na ďalšie pochyby a tak som celé pátranie vzala za iný koniec.

Opäť som zasadla za počítač, ale vedľa neho ležal blok s perom. Vrátila som sa k uneseným ženám a pozorne prešla každú obeť. Hľadala som spojitosť. Možno to bolo prácou alebo bydliskom. Zistila som, že okrem roku osemdesiat, kedy nebola unesená žiadna žena, stalo sa tak ešte o tri roky neskôr. V tom období prasklo potrubie na hlavnej ulici a voda zaplavila tri bloky domov. Všetky ženy mali spoločné len jedno – boli unesené z komunity. Pritom tu niektoré žili už dlhé roky, niektoré sa práve nasťahovali a niektoré, ako Mary Alice, mestom len prechádzali. Každá z nich mala iné povolanie, boli slobodné alebo vydaté, niektoré mali deti. Nemali nič spoločné, ale všetko sa točilo okolo komunity. To znamenalo, že únosca, sériový vrah alebo ako som ho mala nazývať, tu žil.

Voda začala prskať do ohňa a tak som vybehla k sporáku. Vhodila som do nej špagety a otvorila okno do záhrady, aby sa trochu vyvetralo. Videla som do susednej záhrady pána Mansona a zdalo sa, že život sa tu vrátil späť do starých koľají. Nikto nemal tušenie, že niekde v tých dokonalých domoch sa skrýva vrah a čaká na ďalšiu obeť.

Nepoznala som motív a v jednu chvíľu som mala pochyby. Veď ak by tomu tak bolo, polícia by toho darebáka už dávno našla a zavrela. Ja som bola nevzdelaná, vyšetrovanie som poznala len zo seriálov a prišla som na to, aj keď som nevedela, kto to je. Ale hľadať som ho nemienila. Možno som trochu riskovala, ale v hlave som mala zatiaľ všetko v poriadku a nemienila som sa dobrovoľne stať ďalšou obeťou. Jednou z unesených žien. Došlo mi to u dávno, že som spĺňala všetky kritériá. Upokojovala som sa iba tým, že dnes odchádzam. Akonáhle sa vráti sestra, nasadám do auta a už ma tu nikto neuvidí. Vrah mohol byť predsa ktokoľvek, mohlo ich byť dokonca viac. Preboha, veď v komunite žilo asi sto rodín, bolo by ho ako hľadať v kopke sena.

„Nie, pôjdem pekne na políciu. Tí to vyriešia,“ prikývla som.

Vypla som počítač, vodu dala na slabší plyn a išla sa zbaliť. Sestra mala doraziť za necelú hodinu a čím skôr by som sa pobalila, tým skôr som mohla odísť z tejto diery na problémy. Vzala som tašku spod postele, uložila tam všetky svoje veci a zaniesla ich do auta. Aj keď bolo poludnie, vonku som videla Mirandu Connorovú, ako beží svoj každodenný maratón. Aj ona si ma všimla a celá upotená a zadýchaná sa pri mne zastavila.

„Už odchádzaš?“ opýtala sa prekvapene a sklonila sa do predklonu, aby si odpočinula. Miranda mohla byť v rovnakých rokoch ako ja. Nikdy som sa s ňou nejako extra nerozprávala, ale vždy na mňa pôsobila milo. Ale iným spôsobom ako všetci ostatný v komunite. Bola chudá a vysoká odo mňa asi o jeden a pol hlavy. Vlasy mala tento krát zapletené do chvostu a jej hnedým očiam ako vždy ani teraz nič neuniklo.

„Áno, sestra sa čo chvíľa vráti a ja som si tu užila už dosť zábavy,“ usmiala som sa.

„Myslíš to ráno? Ale z toho si nič nerob, prosím.“ Mávla rukou vo vzduchu, že to nič nebolo. Lenže bolo. Nemala ani potuchy.

„Niekto zabil Kylea a ty mi hovoríš, že si z toho nemám nič robiť?“

„Tak som to nemyslela,“ zaprotestovala. Narovnala sa a stále prudko dýchajúc si založila ruky v bok. „Polícia hovorí, že to zrejme urobil niekto z jeho minulosti. Vieš, ešte pred armádou mal problémy s drogami a pouličným gangom. Hovorí sa, že mal nejaké nesplatené dlhy.“

„Kyle?“ opýtala som sa prekvapene, pretože on skutočne nepôsobil ako problémový chuligán. Skôr som mala pocit, že sa už ako malý príliš držal maminej sukni a ostalo mu to.

„Áno. Ale aj tak je to hrôza. Prežije útok teroristov a tu ho dostane obyčajný gang. Však policajti ich dostanú.“

„Jasné. Ehm, Miranda,“ oslovila som ju. Miranda bola fajn a ja som cítila istú potrebu ju varovať. „Vieš, možno by si nemala behávať sama. Aj tu to môže byť vonku nebezpečné.“

Nadvihla obočie a zasmiala sa. „Ďakujem, dám si pozor. Ale teraz už musím letieť. Maj sa, Bella, rada som ťa videla. Niekedy si to musíme zopakovať,“ rozlúčila sa a vybehla späť na chodník.

„Maj sa,“ šepla som za ňou vediac, že ma najskôr nepočula.

V duchu som krútila hlavou. Polícia bola úbohá, s tým gangom som to nevidela ružovo. Až tak dobre som Kylea nepoznala, aby som vedela či je to pravda. Na druhej strane som si bola istá, že Miranda je spoľahlivý zdroj. Bývala na konci Tretej ulice v najstaršom dome v komunite. Zahliadla som ten dom len párkrát, bol dvojposchodový s trávnikom a bielym plotom rovnako, ako všetky domy naokolo, lenže na tento nikdy nesvietilo slnko. Či bolo poludnie, ráno alebo večer, dom bol vždy skrytý v tieni. Sestra tento zázrak pripísala vysokému dubu, ktorý bol vyšší, než dom. Bolo to zvláštne, strašidelné, ale už som si na to viac nespomenula.

Otočila som sa a vrátila sa do domu práve včas, aby som dokončila obed. Potom som išla po deti do školy. Tie stále mlčali a odmietali sa so mnou rozprávať. Počas cesty sa mi však podarilo podplatil Susane lízatkom z obchodu.

Zaparkovala som pred domom a oni obaja vybehli z auta ako dva tajfúny. Žiadna pomoc s nákupom sa nekonala. Vzala som veci do kuchyne a začala ukladať všetko do chladničky. Pri dverách sa ozval zvonček. Mala som práve plné ruky a tak som zakričala na Leona, aby išiel otvoriť.  

„Teta Bella! Prišla pani Jackobsová,“ zakričal na mňa odo dverí a mrazené mäso mi vypadlo z rúk. Moja prvá myšlienka bola, čo tá stará chce. V živote som sa s ňou nerozprávala, iba sme sa občas zo slušnosti pozdravili na ulici. Pani Jackobsová ma vôbec nemala v láske, to mi bolo jasné už od začiatku. Vlastne, nemala rada nikoho, súdiac podľa výrazu jej tváre. Tak čo, dočerta...

„Pozvi ju ďalej, Leon,“ zakričala som mu späť. O chvíľu vošla do kuchyne pani Jackobsová už tradične oblečená v béžovom kabátiku a tmavých nohaviciach. Vždy chodila oblečená a namaľovaná, akoby sa mala o pár minút zúčastniť porady vo veľkej firme. Rukami si držala lem saka pod prsiami a jej hodnotiaci pohľad prešiel po kuchyni, až kým nenatrafil na mňa. Potom sa široko usmiala.

„Isabella,“ oslovila ma tým najmilším a zároveň najfalošnejším hlasom.

„Môžem vám nejako pomôcť, pani Jackobsová?“ opýtala som sa bez pozdravu. Pani Jackobsová to prehliadla.

„Prosím, volaj ma Helena. Prišla som sa len rozlúčiť. Vraj odchádzaš.“

„Áno, musím ísť späť do mesta, aby som mohla dokončiť svoju dizertačnú prácu.“ spresnila som a rozmýšľala, ako sa o tom mohla dozvedieť. Nevedel o tom nikto okrem Mirandy, ktorá ma náhodou videla nakladať veci do auta. A možno to videla aj pani Jackobso... Helena, ak ma sledovala z okna. Nabiehala mi z toho husia koža.

 „Och, tak ty tento rok promuješ? Prezraď, čo študuješ?“ Helena obišla pult a ledabo po ňom prešla ukazováčikom hľadajúc smietky prachu. Možno si myslela, že ju nevidím, ale videla som to. A mala som sto chutí vykopať ju z domu svinským krokom. Miesto toho som jej odpovedala:

„Budem doktorkou, odbor chirurgia.“

„Ah,“ zastavila sa v polovici kuchyne, „takže ty budeš robiť plastické operácie celebritám?“

„Nie,“ zasmiala som sa, „žiadna plastika. Operácie áno, ale iba tie obyčajné.“ Helena sa usmiala a prešla späť ku mne.

„A kedy odchádzaš?“ vyzvedala.

„Asi tak za hodinu.“

„No, tak to je fajn. Vlastne, som ti prišla popriať všetko dobré, Isabella. Veľmi rada som ťa spoznala,“ povedala a podala mi ruku.

Dívala som sa na ňu, na jej ruku a spočiatku ju nechcela prijať. Potom som si ale uvedomila, že by to bolo krajne neslušné. Stisla som jej pravačku a s poďakovaním ju odprevadila ku dverám. Keď som za ňou zatvárala, uvedomila som si, že dnes som hovorila s miestnymi viac než za celé dva týždne svojho pobytu v komunite. Ale ani to im nepomohlo aby som si o nich myslela, že sú čudný.

„Leon, Susane, podáva sa obed,“ zakričala som na poschodie a vrátila sa do kuchyne.

Nakrúcala som špagety na vidličku, ale vôbec sa mi jesť nechcelo. Naposledy som jedla ráno ovsené vločky, čo bolo u mňa nezvyklé. Možno to spôsobili všetky tie udalosti alebo som si to len nahovárala. Stále som premýšľala nad unesenými ženami, nad agentmi FBI, ktorý najskôr agentmi ani nie sú a občas aj na Kylea.

„Deje sa to už tak dlho,“ zamyslela som sa a skoro si vynadala. Nemohla som uveriť, že ma to už skôr nenapadlo. A pritom som to mala celý čas priamo pod nosom.

Vybehla som spoza stola a odniesla tanier. Deti sa na mňa prekvapene pozreli, ale stále mlčali, tak nič nepovedali. Zasadla som za pult a vytiahla počítač. Našla som stránku komunity a pátrala som po nejakých článkoch o prvých obyvateľoch. Hľadala som hlavne ľudí, ktorí sa prisťahovali pred štyridsiatimi rokmi, práve vtedy, keď začali únosy.

Našla som jednu z prvých rodín, ktorá sa do komunity presťahovala v zime roku 1971. Boli to mladomanželia Hilda a Maxim Newtonovci. Objavila som ich len vďaka tomu, že kedysi odpovedali na súťažný kvíz do novín a vyhrali cenu tisíc dolárov. V krátkosti bolo s nimi spísaný rozhovor, že sa im v novom dome páči a Hilda je tehotná. Bol to pre nich perfektný štart.

„Pre Maxima možno dvojnásobný,“ šepla som a pátrala ďalej po ich rodine.

Newtonovci boli jediný, kto sa do komunity nasťahoval v tom období, ako sa začali únosy. Potom dlho nebola žiadna správa, pretože sa zjavne nikto nechcel sťahovať na miesto, kde sa to len hemžilo katastrofami. Newtonovci boli jednou z troch rodín, ktoré tu žili od počiatku. Jednou z nich bola rodina staviteľa, ale všetci umreli o pár rokov na starobu. A potom ešte kňaz so ženou. Pochybovala som, že by kňaz bol schopný únosov a preto jedinou stopou.

Snažila som sa o nich nájsť ešte nejaké informácie, ale akoby sa po nich po tej výhre zľahla zem. Preto som sa uchýlila ku krajnosti a zavolala správcovi komunity.

Telefón zodvihli po štvrtom zvonení a ozval sa v ňom ženský hlas: „Tu správa komunity mesta Roanoke, môžem vám pomôcť.“

„Áno, dobrý deň. Em, chcela by som sa opýtať na jednu rodinu, ktorá žije v komunite.“

„Prepáčte, ale nemôžeme podávať súkromné informácie o občanoch,“ znela ako stroj. Ruky sa mi začínali potiť.

„Viete, som reportérka z mestských novín Roanoke´s Time a píšem článok venovaný histórii mesta. Chcela by som sa v ňom zamerať na prvých obyvateľov, ale moje pátranie zlyhalo, čo sa týka vašej komunity. Viem, že v roku 1971 sa do vašej komunity prisťahovala rodina Newtonovcov a viem, že sú prvými ešte žijúcimi obyvateľmi v komunite Roanoke. Rada by som s nimi preto urobila rozhovor, ale nikdy nemôžem nájsť ich adresu. Poradili by ste mi, prosím.“

Na druhej strane linky bolo hrobové ticho a mňa napadlo, že sa najskôr budem smažiť v pekle za všetky svoje dnešné lži. Potom sa opäť ozvala tá žena.

„Prepáčte, slečna, nepomôžem vám, pretože už nikto z rodiny Newtonovcov nežije. Maxim sa zabil pri autonehode v roku 1980 po tom, čo ich dieťa zomrelo na zápal pľúc v nemocnici a Hilda Newtnová sa toho istého roku odsťahovala.“

„Ou, nevadí. Ďakujem za váš čas.“ Zložila som slúchadlo a vydýchla. Bol to začarovaný kruh. Nočná mora. A popritom všetko do seba zapadalo ako puzzle. Dosť. Vzdávam to. Nie je to moja vec a zdá sa, že aj tak by som ten hlavolam nedokázala vyriešiť, povedala som si v duchu a skryla si tvár do dlaní.

„Teta Bella,“ zakričala na mňa Susane. Jej telo zrazu narazilo do mojej stoličky a ja som zabalansovala vo vzduchu.

„Susane, čo sa deje?“ opýtala som sa červenej tváre svojej neteri.

„Leon zase vyvádza. Rozbil mi porcelánovú bábiku od mamy!“

Prevrátila som oči v stop, ale tak, aby to malá Susane nevidela. Zdá sa, že vojna z rána sa neskončila a nasledovala druhá vlna útokov. Vzala som Suzane na ruky a vyšla s ňou do schodov. Zaklopala som na Leonove dvere, na ktorých čierna nálepka s krvavým písmom zabraňovala vstup neželaným osobám, a vošla.

V jeho tmavej izbe sa naposledy vetralo azda minulé leto. Hlasná rocková hudba otriasala nábytkom a on si spokojne ležal na posteli a čítal komix. Zaregistroval ma, až keď som vypla ten rámus.

„Čo robíš,“ vypálil na mňa.

„Leon, prečo si sa zase pustil do Susane?“

„Čože? Nič som neurobil,“ popieral.

„Vraj si jej rozbil porcelánovú bábiku.“

„Veď som v jej izbe ani nebol. Ležím tu, odkedy som sa najedol.“

„Ty klameš. Sama sa predsa nerozbila!“ skríkla Susane a vrhla sa na brata. Začala ho mlátiť po hlave, až kým ju neodsotil. Schytila som Susane.

„Už toho mám dosť. Obaja prestaňte. Leon, choď si robiť úlohy a ty, mladá dáma, okamžite do svojej izby a to isté.“ Obaja sa na mňa chvíľu len dívali, keď si Susane naštvane nedupla nôžkou a už som iba počula plesnutie dverí na jej izbe. Leon po mne zazrel, ale bola som autorita, tak ma musel poslúchnuť. Boli to milé decká, aj keď tie ich bitky mi už poriadne liezli na nervy a v meste mi teda chýbať nebudú.

Unavene som zišla do obývačky a posadila sa na gauč. Na jeden deň bolo toho vzrušenia až dosť. Chcelo sa mi relaxovať, ísť na masáž, dopriať si pleťovú masku a jesť uhorky z očí, ktoré nepomáhajú a sú iba pre efekt. Oprela som si hlavu o operadlo a pozrela sa na strop. Bol biely s tmavými tieňmi, z ktorých sa mi chcelo spať. Znenazdajky som zívla a zavrela oči. Len na chvíľu, povedala som si. Uprostred ticha som však začula zapraskanie podlahy. Po chrbte mi prešiel mráz a postavili sa i zrejme všetky chlpy na tele. Otvorila som oči a všimla si tvár. Nestihla som si uvedomiť, kto to je, keď mi hlavou prešla tupá bolesť. 

Ako sa vám zatiaĺ páči táto poviedka? Má vôbec cenu pokračovať?

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Zradená vlastným druhom I.: