Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Zostane ticho

03.03.2010 (15:15) • Lettynka • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1711×

Hudba

Opustil ma. Proste ma tu nechal stáť samú, samučičkú. Stála som tam v šoku a nechápala. Nechápala som prečo to spravil. Prečo ma opustil, keď mi prisahal, že tu bude so mnou navždy?

„ Prečo Edward, ako si mohol? Čo si teraz počnem?“ pýtala som sa samej seba.

Už som nevládala stáť. Proste som sa zosypala na zem. Nevnímala som vôbec okolie. Len som ležala a plakala. Plakala som za chlapom, čo ma zničil. Áno. On zničil môj život tým, že ma opustil. Nie len on, ale všetci. A Alice? Ako to mohla dovoliť? A Emmett...

Neviem ako dlho som tam len tak ležala, keď som začula ako volajú moje meno. Keď som sa spamätala zistila som, že je už tma. Zrazu som medzi krovím zbadala mihotavé svetielko, tak som sa vydala za ním. Bol to môj otec. Zrejme sa o mňa bál. Vbehla som mu do náruče a plakala. Znova.

„Oci, on ma opustil,“ vykoktala som mu medzi vzlykmi. On si ma pevne pritlačil k sebe. Nepovedal nič. Zrejme vedel ako sa cítim. Určite sa tak cítil, keď ho opustila Renee.

Celé dni som len ležala a nedokázala sa dať dokopy. Nemohla som nič jesť, nemohla som spať. Bála som sa zaspať. Bála som sa spať, aby sa mi o ňom nesnívalo.

Otec len smutne chodil okolo mňa a nevedel ako mi má pomôcť. Chcel ma poslať späť za Renee, ale ja som trucovala jak malé decko. Nechcela som odísť odtiaľ, kde som bola v živote najšťastnejšia. Hoci teraz... teraz je zo mňa troska.

Ja som už nežila, len som prežívala. Jeden ťažký a dlhý deň za druhým.

Škola, učenie, práca doma, večera pre Charlieho... Tak to bolo stále dokola. Nikam som nechodila. S nikým som sa nerozprávala.

„Prosím ťa Bella najedz sa. Musíš zjesť aspoň niečo.“ Takto ma prosil Charlie každý deň. No ja som do seba nedokázala dostať ani sústo.

„Musíš jesť, budeš mať problémy s tým tvojím bakterom, čo máš v žalúdku.“

Mala som totiž Helicobactera pilory a gastritídu. Zistili mi to ešte ako malej. Mal pravdu, ale čo som mala robiť, keď som nedokázala v sebe nič udržať. Čokoľvek, čo som do seba s námahou dostala, skončilo aj tak v záchodovej mise, spláchnuté.

Jedného dňa ma otec donútil trochu sa dať dokopy.

„Bella ak sa okamžite nedáš do poriadku, bude mi jedno ako vyvádzaš alebo trucuješ, proste pôjdeš späť na Floridu za Renee. Nedokážem sa už pozerať na to, ako sa ničíš. Zabudni už na Cullenovcov!“ kričal na mňa otec, a keď vyslovil ich meno, mierne so mnou myklo.

„Ale oci...“

„Nie Bella žiadne oci. Proste sa dáš do poriadku, začneš sa stretávať s kamarátmi a začneš konečne žiť. Už je to vyše pol roka, čo odišli a ja už mám dosť toho ako sa tu premávaš ako mátoha. Nič neješ, si chudá, vyzeráš hrozne.“ Mal pravdu. Skutočne som vyzerala hrozne. Keď som sa pozrela na seba do zrkadla, neverila som, že toto som ja.

Začali mi padať vlasy, mala som tmavé a výrazné kruhy pod očami, pleť bledú, až skoro priesvitnú. Takmer som sa bledosťou a tými kruhmi pod očami podobala na NEHO.

Nedokázala som vysloviť ani jeho meno. Nikoho z nich.

Nehorázne mi chýbali, nehorázne mi ublížili. Aj po tých deviatich mesiacoch som sa nedokázala spamätať zo straty najlepšej priateľky a lásky môjho života. To on, on ma zničil. Vzal mi všetko čo som kedy milovala. Vzal mi chuť žiť.

Najviac ma však trápilo to, že som začala vracať krv. Zľakla som sa toho.

Na druhý deň som šla k lekárovi. Ten mi spravil všetky potrebné vyšetrenia. Po výsledky som si mala prísť na ďalší deň. Bála som sa. Celú noc som nespala.

Doktor mi oznámil, že musí spraviť endoskopiu. Vraj len skontroluje môjho „Helica“.

Lenže keď som prišla na ďalší deň, tak to nebola len endoskopia. Najprv mi spravil ultrazvuk. Mal veľmi divný výraz v tvári, akoby sa mu niečo nepáčilo. Začal mi klásť otázky.

„Pociťuješ nechuť do jedla? Špeciálne nechuť k mäsu?“

„Áno,“ znela moja odpoveď.

„Cítiš sa slabá?“

„Áno.“

„Mávaš hnačky?“

„Áno.“

„Problémy s prehĺtaním?“

„Áno, pán doktor čo mi je?“ už som nevládala len tak odpovedať na takéto otázky. Niečo mi vravelo, že nie je všetko s kostolným poriadkom.

„Spravíme tú endoskopiu a uvidíme, či sa moje podozrenie potvrdí,“ povedal mi a usmial sa na mňa. Lenže ten úsmev nebol veľmi úprimný. Nevedela som, čo môžem očakávať. Nevedela som, či je to so mnou vážne alebo len banalita.

Po endoskopii si ma zavolal doktor do svojej kancelárie.

Keď som zbadala strhaný výraz môjho doktora, hneď som vedela, že to čo mi oznámi nebude nič dobré.

„Bella, máš rakovinu žalúdka.“

„Prosím? Ako? Prečo?“ nevedela som čo sa mám spýtať. Ako sa to mohlo stať? V očiach sa mi objavili slzy, ktoré si pomaly razili cestu po mojej tvári.

„Je to už pokročilé štádium. V dolnej tretine, v oblasti vrátnika máš adenokarcinóm. Stihlo ti to už metastázovať na priľahlé orgány. Nedá sa to už operovať.“ Tá posledná veta mi dokonale zničila môj, už aj tak dosť pokašľaný život.

„Koľko času mi ostáva?“

„Musí sa urobiť paliatívna operácia -  gastroenteroanastomóza. Je to umelé spojenie žalúdka s tenkým črevom, docieli sa  aspoň dočasné primerané vyživovanie. Potom bude potrebná aj chemoterapia.“

„Koľko času mi ostáva?!“ povedala som o čosi hlasnejšie a naliehavejšie.

„Asi tak tri roky, možno štyri,“ povedal doktor so sklonenou hlavou.

Nevedela som ako to mám povedať Charliemu, ako to mám povedať Renee. A ako sa s tým mám vyrovnať ja? Tri roky života, možno štyri? A čo to bude za život? Samá chemoterapia a operácie...

Išla som sa prejsť až po skalnaté útesy. Nevedela som poriadne ani kam idem. Po tvári mi ešte stále stekali prúdy sĺz. Nedokázala som triezvo premýšľať.

Keby tu bol Edward, och ako ťažko sa mi čo i len pomyslí na jeho meno... keby tu bol, teraz by už určite súhlasil s mojou premenou. Súhlasil? Ako si môžem byť istá? Veď ma už nemiluje, načo by ma premieňal? Bola by som mu len na príťaž. A možno to všetko Alice videla a preto odišli. Aby som im nezostala na krku celú dlhú večnosť. Proste sa ma striasli a majú pokoj. A vlastne oni môžu za tento môj stav. Keby neodišli, keby ma tu nenechali, stravovala by som sa normálne a dávala si pozor. A týmto to je vlastne moja chyba. Ja sama som si tento stav zapríčinila. Do čerta s nimi.

„Ale prečo Bože? Prečo?“ kričala som do skál.

„ Prečo mi to všetko robíš? Nestačí ti, že ma opustil a tým ma vlastne zabil, ja musím ešte aj umierať...“ kričala som medzi vzlyky a nenachádzala odpoveď. Len od skál sa odrážal môj zúfalí krik. Napadlo ma vyšplhať sa až na samí vrchol tej najvyššej skaly. Možno som chcela byť bližšie Bohu a možno... ani sama neviem.

A tak tu teraz stojím na najvyššej skale. Keď som sa pozrela dolu prišlo mi z toho zle. Bola to veľká výška.

Teraz ma už nikto nezachráni. Nemám už pre koho žiť a aj keby, tak dlho žiť nebudem. Jasné, je tu Charlie a mama. Aspoň budú mať konečne pokoj.

ON ma  opustil a nezaujímam ho. Prečo? Stále dokola ma napadá tá istá otázka. Prečo? Nepoznala som na ňu odpoveď a už ani nespoznám.

Rozhodla som sa. Nebudem viac trpieť. Nedovolím chorobe, aby ma zničila úplne. Prišla som na úplný kraj útesu. Tam ďaleko podo mnou sa vlny rozbíjali o ostré skaly.

Len jeden skok a budem oslobodená od všetkého. Ak by to aj Alice videla, nič nezmôže. Určite sú všetci niekde ďaleko. Čo najďalej odo mňa.

„Jeden skok.“ Povedala som si.

Nadýchla som sa zhlboka, roztiahla ruky a skočila. Skočila som do tej diaľky.

„Milujem ťa Edward.“ Stihla som zakričať skôr, ako som bolestne dopadla do ľadovej vody.

Pomaly, pomaličky som strácala vedomie. Posledné na čo som myslela predtým, ako ma pohltila úplná tma, boli všetky krásne veci, ktoré som zažila. Myslela som na ľudí, ktorých som milovala najviac na svete. Vedela som, že týmto spôsobím veľkú bolesť rodičom, ale väčšiu bolesť by cítili, keby ma vidia zomierať.

Necítila som už strach, ani bolesť. A potom už zostalo len ticho a tma.

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Zostane ticho: