Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Začni žiť, Bella! - 1. časť

22.11.2012 (15:00) • NeliQ • FanFiction jednodílné • komentováno 25× • zobrazeno 4957×

„No čo, Bella. Aj dnes ideš na rande s tými dvomi sexi prdelkami?“ opýtala sa ma Stella, keď sme vychádzali z kancelárie.

Narážala na lekcie tanca, na ktoré som dobrovoľne - nasilu začala chodiť a ktoré viedli dvaja úžasní tanečníci – bratia Cullenovci.

„Ale Stella,“ pretočila som očami. „Ako to vôbec môžeš povedať... veď si sa len prednedávnom vydala. Veľmi by ma zaujímalo, čo by na toto povedal Alan,“ naoko pohoršene som sa na ňu pozrela.

Stella bola odjakživa veľmi svojská a samozrejme jej manžel Alan to veľmi dobre vedel. Lepšieho chlapa si ani nemohla vybrať.

„To, že som sa vydala predsa neznamená, že som stratila oči. Tí dvaja sú najžhavejší materiál v celom Seattli,“ rozplývala sa.

„Preboha, Stella...“ začala som, no ona mi skočila do reči.

„Čo Stella?! Bože, Bells, trochu sa odviaž! Správaš sa ako nejaká puritánka. Si nádherná mladá žena. Mala by si, namiesto toho tvojho večného vysedávania doma, chodiť von. Trochu sa zabaviť. Sakra, začni trochu žiť!“

„Ale veď ja žijem,“ oponovala som.

„Áno, ale vo svete romantických knižných hrdinov. Pozri sa okolo seba, Bells. Toto je skutočný svet, plný krásnych a sexi chlapov. Tak už vylez z tej svojej ulity. A začať môžeš rovno dnes. Pokiaľ mám dobré informácie, obaja Cullenovci sú voľní, tak na čo čakáš?“ krútila hlavou.

„Ale...“

„Kuš,“ zrušila ma po prvom slove. „Už musím utekať, čaká ma Alan,“ povedala a ukázala smerom k obrubníku, kde stála naštartovaná čierna Honda. Ani som si neuvedomila, že sme už vyšli z budovy. „Bells a nezabudni, začni žiť!“ skríkla, keď nasadala do auta.

Pretočila som oči a sledovala Hondu zaraďujúcu sa do prúdu áut. „Začni žiť!“ pokrútila som hlavou. Ako keby som nežila. Nemusela som predsa byť parketovou kráľovnou. Mala som rada svoj pokoj. Zavŕtať sa do mäkkej sedačky s knihou v ruke. A nepotrebovala som k tomu žiadneho chlapa. Po sklamaní s Brianom som nemala chuť ísť do ďalšieho vzťahu. Povzdychla som si. Začni žiť! Stella, Stella. Znovu som si povzdychla. Otočila som sa na opätku a namierila si to na stanicu metra, ktoré ma malo, ako každý piatok, odviezť na lekciu spoločenského tanca. Už som tam chodila dva mesiace a musím sa priznať, že to pomaly prinášalo ovocie. Moje nohy konečne začali spolupracovať a ja som mala ako takú nádej, že sa na Jakovej svadbe totálne nestrápnim. Spomenula som si na to, ako sa to celé začalo.

–––––

„Bells, máš tu niečo,“ vošla do mojej kancelárie Stella podávajúc mi krémovú obálku.

Prekvapene som sa na ňu pozrela. Nečakala som žiadnu poštu, a už vôbec nie do práce. Všetky účty mi chodili domov. Otočila som obálku v rukách. Bolo na nej len moje meno a adresa sem. Poštové razítko mi prezradilo, že bola poslaná z Forks – mestečka, odkiaľ som pochádzala. Stella stále postávala vedľa mňa a nevyzeralo to, že by plánovala odísť. Jasné, zvedavá ako vždy. Váhavo som roztrhla okraj a vytiahla odtiaľ krémovo-zlaté oznámenie. Ďalšia svadba, napadlo ma hneď a v hlave som si prešla všetkých známych, ktorí boli ešte slobodní. Jessica, Dan, Kevin, Paul a Jake. Ostatní z našej partie už boli v chomúte, teda ešte okrem mňa a Briana. No pochybovala som, že by mi práve on posielal oznámenie. Otvorila som oznámenie a tam na mňa vykuklo zlatým úhľadným písmom vyrazené:

Jacob a Amanda sa po „krátkej známosti“

rozhodli urobiť posledný krok.

Budú radi, ak ich prídete podporiť,

aby to nepokazili.

Nenechajte si tú srandu ujsť.

Poznačte si do kalendára

12. januára 2013

15:00

Kostol v La Push

„No čo? Od koho to je?“ opýtala sa Stella netrpezlivo prekračujúca z nohy na nohu vedľa mňa, nakúkajúc do oznámenia.

„Od Jacoba,“ povzdychla som si.

„Od TOHO Jacoba Blacka? Tvojho kamaráta z Forks?“ neprestávala sa vypytovať.

„Áno, presne od toho. Konečne si berie Amandu,“ znovu som si povzdychla.

„Veď to je super, nie?“

„Hej,“ odvetila som zamračene.

„Tak prečo sa tváriš, ako by ti uleteli všetky včely? Veď si už neviem ako dlho hovorila, že sa chystá Jacob do toho vhupnúť. Tak kde je problém?“

Zdvihla som hlavu a pozrela sa na ňu, ako stojí s podvihnutým obočím a prepaľuje ma pohľadom.

„Problémom je, že z tejto svadby sa proste nevykrútim,“ rozhodila som rukami. „Ako som sa nevykrútila z tej tvojej,“ dodala som oveľa tichšie.

„Isabella Swanová, dúfam, že som špatne počula!“ skríkla.

„Ale Stella, vieš že som to tak nemyslela,“ ospravedlňujúco som zamrmlala. „Ide len o to... vieš... s tým tancovaním... na tvojej svadbe som sa tomu úspešne vyhla, ale tu sa z toho tak ľahko nevykrútim. Budem musieť tancovať s Jakom, s mojím otcom, ktorý je určite tiež pozvaný, a so všetkými známymi. Z toho sa proste nevyvlečiem.“

Mala som z tancovania menšiu fóbiu. Naposledy som sa o to pokúsila na maturitnom plese a dopadlo to tak, že som skončila aj s Brianom na zemi, a k tomu sme stihli zvaliť ešte jeden pár. Moje nohy si proste robili, čo chceli. Jedna išla doľava a druhá doprava, nie a nie sa stretnúť uprostred. Odvtedy som sa tancu vyhýbala ako čert krížu. Nepotrebovala som ďalší trapas.

„A v čom je problém? Tak sa proste nauč tancovať,“ povedala.

„Nauč sa tancovať,“ napodobila som ju. „Ako keby to bolo také jednoduché,“ odvrkla som.

„Bella,“ začala. Rukami ma chytila za ramená a donútila ma otočiť sa k nej. Stáli sme teraz tvárou tvár a jej pohľad ma prepaľoval. „Ak sa naučil tancovať Alan, tak to zvládne každý. Väčšie drevo som v živote nevidela a sama si videla na našej svadbe. Ako sa predvádzal – ako rodený tanečník. Dám ti kontakt na Alice Cullenovú – ona má na starosti zápisy do kurzov. Uvidíš, na svadbe každého ohúriš,“ presvedčivo kývala hlavou.

Nedôverčivo som nakrčila obočie. V prvom momente som chcela odmietnuť. Nepotrebovala som sa strápňovať ešte aj pred cudzími ľuďmi, ale zase na druhej strane, asi by som tam nebola sama, kto má obe nohy ľavé. A možno... možno by som si konečne mohla nejakú svadbu vychutnať bez obáv, že sa niekde rozvalím na zemi.

„Dobre, daj mi to číslo skôr, než si to rozmyslím,“ vydýchla som.

„Hneď ti ho donesiem. Počkaj, keď uvidíš, tých dvoch nádherných chlapov, čo to vedú. Ach,“ vzdychla a div sa pri tom neroztopila.

Zviezla som sa na stoličku a chytila si hlavu do dlaní. Bože, na čo som sa to zase dala nahovoriť.

„Už to zvoní,“ objavila sa zčistajasna predo mnou Stellina ruka podávajúc mi malý strieborný telefón.

Rezignovane a s povzdychom som si ho priložila k uchu práve vo chvíli, keď sa z neho ozval príjemný ženský hlas znejúci ako cinkot zvončekov.

„Dobrý deň. Tanečná škola bratov Cullenovcov. Pri telefóne Alice Cullenová, ako vám môžem pomôcť?“

„Dobrý deň. Som Isabella Swanová a potrebovala by som nejaké lekcie tanca,“ spečatila som osud mojich dvoch neukáznených nôh. Bol to začiatok ich konca.

–––––

Dnešná hodina bola iná, ako bolo zvykom. Väčšinou ju viedol len jeden z bratov a traja inštruktori, no dnes tu boli obaja. Damian aj Edward. Boli tak rovnakí, a pritom tak rozdielny. Na chlapov až nezvyčajne krásni - obaja by sa iste uživili v Hollywoode ako herci. Spájali ich zlaté oči, bledá pokožka a vypracované svaly, ale tam ich podobnosť končila. Edward mal dvadsaťštyri a bol asi o hlavu vyšší odo mňa. Bronzové vlasy mu trčali do všetkých strán a za jeho pokrivený úsmev, ktorý sa len sporadicky objavoval na jeho tvári,  by väčšina žien navštevujúcich tento kurz asi vraždila. No on sa ku každej choval rovnako. Nikdy neprekračoval medze učiteľ – žiak a to sa mi na ňom páčilo. Vlastne obaja boli veľmi príjemní. Damian sa, na rozdiel od Edwarda, smial často. Vždy ho to tak rozžiarilo, že vyzeral tak na polovicu jeho skutočných tridsiatich rokov. Bol ešte o pol hlavy vyšší od Edwarda a oveľa svalnatejší. Čierne pramene vlasov mu často padali do tváre a ja som si už vypočula nejeden komentár od žien, ktoré by ich radi odhŕňali svojimi prstami. V niektorých chvíľach ma napadalo, či sem niektoré ženy nechodia len kvôli nim dvom a nie kvôli tancu. Zrejme to tak aj bolo, no mne to bolo jedno. Za dva mesiace ma dokázali obaja naučiť koordinovať svoje nohy tak, že sa to už dokonca aj podobalo na tanec. A za to som im bola vďačná, iné ma nezaujímalo. Nikdy som nebola ten typ, čo by vzdychal po nejakom dobre vyzerajúcom chlapovi, ktorý práve prešiel okolo. Aj keď, možno kedysi... s Brianom to tak bolo, ale odvtedy som si už na to dávala pozor. Pekná tvárička sa väčšinou rovnala prázdnej hlave.

„Úkrok do strany,“ prerušil moje myšlienky Edward, ktorý ma práve učil základy salsy.

Hoci som ho presviedčala, že ju určite v živote nevyužijem, že mi bohato stačí, že nepostúpam môjmu tanečnému partnerovi špičky topánok, nedal sa odradiť. Venoval sa mi už celú hodinu a ja som musela uznať, že sa mi tá hodina skutočne páčila. Salsa bola úplne iná ako klasický valčík. Oveľa živočíšnejšia a hravejšia.

„Dobre vážení, na dnes končíme,“ prehovoril Damian a ukončil tak túto tanečnú hodinu.

Edward som mnou urobil ešte poslednú otočku, pritiahol si ma k sebe a potom ma prinútil sa hlboko zakloniť. Jeho tmavozlaté oči sa stretli s mojimi a ja som tam zbadala niečo, čo sa však okamžite stratilo. Nevedela som to definovať, ale mojím telom prebehla zvláštna vlna, ktorá ho celé rozohriala. Odrazu mi bolo až príliš teplo. Edward nás oboch vrátil do vzpriamenej polohy a na krok poodstúpil.

„Veľmi dobre slečna Swanová. Ešte pár lekcií a salsu budete mať v malíčku.“

Cítila som horúčavu, ktorá mi oblievala tvár a mohla som si byť istá, že som bola práve v tejto chvíli červená ako rak. Zmohla som sa len na nejaké neurčité zamrmlanie a rýchlym krokom som sa vzdialila.

V šatni som sa zdržala dlhšie ako obvykle, pretože mi volal otec. Chcel sa uistiť, že prídem na sviatky domov. To uisťovanie trvalo asi dosť dlho, lebo keď som ukončila hovor, v šatni už nebol nikto. Rýchlo som sa navliekla do môjho pracovného oblečenia, ktorým bol šedý sukňový kostým, biela hodvábna blúzka a lodičky na nízkom podpätku. Skontrolovala som si drdol, z ktorého sa uvoľnilo niekoľko pramienkov, ktoré som prichytila sponkami a vyšla von. Na chodbe sa ešte svietilo a ja som sa zastavila pri hodinách visiacich na stene, ktoré ukazovali, že je niečo po ôsmej, čiže som zmeškala posledný priamy spoj domov. Mala som dve možnosti - buď si zavolám taxík, čo ma vzhľadom na vzdialenosť vyjde dosť draho alebo pretrpím niekoľko prestupovacích staníc. S ohľadom na to, že som každý voľný cent ukladala na účet, aby som si mohla konečne dovoliť nejaké normálne auto, som sa rozhodla pre možnosť číslo dva. Mierne otrávená som vykročila k vstupným dverám. Už som sa načahovala po kľučke, keď sa za mnou ozvali známe hlasy. Automaticky som otočila hlavu späť do chodby. Stáli tam obaja... v celej svojej kráse a vyzerali tak... normálne. Edward, aj Damian boli na hodinách oblečení v elegantných nohaviciach a klasických bielych košeliach. Ešte nikdy som ich nevidela v ničom inom, preto ma pohľad na nich trochu prekvapil. Edward mal tmavomodré rifle, čiernu koženú bundu a čierne tenisky. Damian bol oblečený podobne, akurát rifle mal čierne a bundu z bledohnedej kože. Vyzerali tak obyčajne, ako ktorýkoľvek dvaja muži na ulici, alebo skôr neobyčajne nádherní dvaja muži, alebo... bože... Bella, upokoj sa, kárala som sama seba. Pekná tvárička, žiaden rozum, začala som si opakovať v hlave. Bella, začni konečne žiť, ozval sa mi v hlave hlas Stelly a bil sa s mojím podvedomím, ktoré sa stále snažilo chovať sa rozumne. Obaja s podvihnutým obočím hľadeli na mňa, kým sa vo mne odohrával vnútorný boj.

„Slečna Swanová,“ usmial sa ako prvý Damian. „Čo vy tu takto neskoro?“ opýtal sa a oprel sa ležérne o stenu.

Vyzeral odrazu tak sexi. Kuš Bella! Daj sa do hromady!

„Ehm... volal mi otec... zarozprávali sme sa... zmeškala som autobus,“ habkala som a duchu si nadávala do bláznov.

Preboha, chovala som sa ako puberťáčka, čo nevie zo seba dostať ani súvislú vetu. Nechápala som to, nikdy som sa takto nesprávala. Všetko som brala rozumne, s nadhľadom.

„A kde bývate? Mohli by sme vás odviezť,“ navrhol Edward, ktorý ležérne postával vedľa svojho brata, usmial sa tým svojim pokriveným úsmevom.

A sakra. Odrazu vyzeral tak... žhavo... jeho oči ma prepaľovali a ja som cítila, že moje tváre zase horia. Chcela som niečo povedať, asi odmietnuť, aj keď som si tým nebola až taká istá. V hlave som mala poriadny prievan, niekto zabudol zatvoriť dvere a moje myšlienky, aj schopnosť hovoriť, sa vyparili vo víre vetra. Jediné, čo som dokázala vnímať, bola tá jeho príťažlivá tvár. Konečne sa na chvíľu odvrátil a ja som zatvorila pomyselné dvere v mojej hlave a znovu našla reč. Práve som chcela odmietnuť, lebo po mojich reakciách na nich dvoch som si vôbec nebola istá sama sebou, keď sa Damian pohol smerom ku mne.

„Alebo... teda ak by ste mali záujem... s Edwardom sme si chceli ísť sadnúť sem neďaleko do baru na pohárik... tak pokiaľ by ste chceli, radi by sme vás pozvali na drink,“ povedal a celý čas ma hypnotizoval očami.

„Ja...“ omámene som na neho hľadela a snažila sa vydolovať zo seba aspoň niekoľko zmysluplných slov.

Vylez z tej svojej ulity. Začni žiť Bella! Stelline slová sa mi ozývali v hlave, kričali na mňa a lákali ma vhupnúť do náruče neznámeho pokušenia. Bola som tak slabá... nedokázala som odolať tomu vábeniu. Doteraz skoro zabudnutej chuti, ktorú som si dobrovoľne odopierala. Začni žiť!

„D... dobre,“ dostala som konečne zo seba a sklopila oči k zemi.

Potrebovala som sa trochu spamätať. Tie ich oči boli tak prenikavé. Cítila som, ako by ma jediným pohľadom dokázali celú preskenovať.

„Super, tak môžeme ísť,“ povedal Damian.

Nahol sa cezo mňa a otvoril dvere. Zdvihla som hlavu, zámerne sa vyhýbajúc jeho pohľadu, som sa otočila ku dverám. Edward už stál za nami.

„Až po vás madam,“ úctivo predniesol Damian a počkal, kým prejdem.

Váhavým krokom som vyšla von na ulicu, ktorú osvetľovali len pouličné lampy. Otočila som sa naspäť ku dverám, pretože som nemala ani potuchy, kde sa nachádza ten bar, o ktorom hovorili. Edward stál vedľa mňa a jeho pohľad smeroval na Damiana, ktorý práve zamykal dvere. Bolo to zvláštne, ale vôbec... ani na malý okamih ma nenapadlo, že by som sa mala báť. Predsa len, práve som sa chystala ísť do baru s dvomi v podstate úplne cudzími mužmi, o ktorých som vedela len to, že sú perfektnými tanečníkmi s dokonalými telami. A predsa... môj pud sebazáchovy – ak som vôbec niekedy nejaký mala – sa práve váľal v prachu pod mojimi čiernymi lodičkami. Vedela som, že je za tým všetkým Stella. Nebyť jej slov, nikdy by ma ani nenapadlo prijať ich pozvanie. Bella, ešte stále môžeš zdrhnúť, ozval sa hlas v okraji mojej mysle. Pozrela som sa na Edwarda, ktorý už znovu hľadel na mňa tým svojím hypnotickým pohľadom. V tom momente som sa rozhodla.

„Bar je na rohu ulice. Ideme?“ opýtal sa Damian a mávol rukou naľavo.

Zovrela som v ruke pevnejšie tašku s oblečením a topánkami na tancovanie a bez slova, len s úsmevom na perách som vykročila smerom, ktorý ukázal. Po pár krokoch mi ušlo malé zachichotanie. Pripadala som si totiž ako nejaká hviezda s dvomi bodyguardami. Edward išiel po mojej ľavej strane a Damian po pravej. Chodník bol dosť široký a tak to skutočne muselo vyzerať, ako by som mala vlastnú ochranku.

„Niečo smiešne?“ ozval sa Damian.

„Ja len... napadlo ma, že vyzeráte ako moji bodyguardi, keď idem takto medzi vami. Ako by som bola nejaká hviezda, ktorá potrebuje ochranu,“ odvetila som s úsmevom.

Pomaly som sa v ich prítomnosti začala uvoľňovať. Neviem čím to bolo, možno tým, že som sa vyhýbala ich prenikavým očiam, ale rozhodne som sa cítila príjemnejšie ako pred pár minútami.

„Ženy treba chrániť,“ prehovoril Edward úplne vážnym hlasom.

„Správna trefa, pán Cullen. V tomto s vami musím len súhlasiť. Až na jeden malý detail. Aj mužov treba chrániť, hoci si to nikdy nepriznajú,“ otočila som sa na neho a žmurkla.

Neviem prečo som to urobila, ale vôbec ma to nemrzelo. Cítila som sa tak rozpustilo. Na moju poznámku už nezareagoval, pretože sme práve prichádzali k baru. Pri dverách stál vyhadzovač. Bol to mohutný muž tmavej pleti so šatkou okolo hlavy. Damian si s ním priateľsky potriasol rukou a Edward toto gesto zopakoval.

„Vitajte v Seven hells, madam,“ úctivo predniesol vyhadzovač a teatrálne sa uklonil.

To gesto mi prišlo ako vystrihnuté zo nejakej špatnej historickej komédie. Zmohla som sa len na nejaké bezvýznamné kývnutie. Damian vošiel ako prvý, ja som ho nasledovala a náš sprievod uzatváral Edward. Zastali sme pri bare, ktorý bol celý pokrytý čierno - červenou mozaikou a ja som si konečne mohla pozrieť miesto, ktoré malo tak diabolský názov. Až na červeno - čierny interiér to nemalo s peklom absolútne nič spoločné. Bol to veľmi pekný, moderne vyzerajúci podnik. Pohovky tiahnúce sa po celej pravej strane boli z čiernej kože a dopĺňali ich stolíky v žiarivo červenej farbe. Steny boli zmesou čiernej a červenej, ktoré sa medzi sebou chaoticky prepletali a miestami vytvárali divoké obrazce. Uprostred baru bolo niekoľko menších okrúhlych stolov čiernej farby s čiernymi kreslami spod ktorých žiarili červené svetlá. Celú zadnú stenu zaberal obrovský parket, na ktorom sa vlnilo niekoľko mladých ľudí. Inak nebolo v bare príliš veľa ľudí. Obsadené boli len dva boxy a jeden stôl. Všimla som si, že úplne naľavo, hore nad parketom bolo niečo, čo vyzeralo ako malý balkón. Na ňom stál asi dvadsaťročný mladík so slúchadlami na ušiach, ktorý sa pohupoval do rytmu hudby. Keď jeho oči zablúdili k baru, zdvihol ruku na pozdrav. Damian s Edwardom mu to oplatili. Domyslela som si, že tu budú asi častými návštevníkmi.

„Čo si dáte?“ otočil sa na mňa Damian.

Už som chcela požiadať o pohár bieleho vína zriedeného minerálkou, keď sa v mojej hlave znovu ozval ten otravný hlas. Začni žiť, Bells. Nesprávaj sa ako puritánka!

„Vodku a minerálku,“ odhodlane som odvetila.

Tvrdý alkohol som vôbec nepila, okrem jedného prípadu, kedy sme sa s Jessicou opili z fľaše koňaku, ktorú si doma schovával jej otec, ale to som mala šestnásť a vtedy mi bolo tak zle, že som to už radšej neskúšala. Samozrejme ma v tom vtedy utvrdil môj otec, ktorý mi dal na mesiac zákaz vychádzok. No teraz tu otec samozrejme nebol, ani nikto iný, kto by mi to zakázal. Bola som tu len ja a dvaja úžasne vyzerajúci muži a samozrejme otravný Stellin hlas v mojej hlave. Uži si to! Zarezonovalo mi v hlave a len ma to utvrdilo v správnosti mojej objednávky. Predsa len v mojich dvadsiatich troch rokoch som bola alkoholová skoropanna. Bolo na čase to zmeniť.

„Neposadíme sa?“ prerušil môj vnútorný rozbor Edward.

„Dobre,“ hlesla som.

Vydal sa popri bare, okolo celého parketu a zastal pri jednom zo zadnejších boxov. Položila som si tašku, ktorú som až doteraz zvierala v rukách, na koženú pohovku spolu s kabelkou.

„Ak chcete, Vin vám to môže schovať za bar. Keď budete odchádzať, môžete si to u neho vyzdvihnúť,“ navrhol a ukázal smerom k baru.

„Ja neviem,“ neisto som sa zamračila.

„Nemusíte sa o ne báť. Tam sa určite nestratia, ani o ne neprídete. Tento podnik totižto patrí našej rodine. Presnejšie nášmu bratovi Jasperovi. Nikto by si nedovolil... za to vám ručím,“ presvedčivo povedal a napriahol ku mne ruku.

Ešte raz som sa neisto pozrela k baru, za ktorým stál asi štyridsaťročný muž s vlasmi ostrihanými na ježka. Spod krátkych rukávov mu vykúkali početné tetovania, ktoré pokrývali väčšinu jeho rúk a celý krk. Sakra, tomu by som normálne nezverila nič a držala sa od neho na míle ďaleko, avšak, keď som sa znovu stretla s Edwardovým pohľadom a jeho napriahnutou rukou, ako robot som uchopila tašku s kabelkou a obe mu podala.

„Hneď som späť,“ povedal a s úsmevom odišiel.

Nechcela som tu len tak postávať, tak som sa usadila na pohovku. Koža bola veľmi príjemná, mäkká a celá pohovka bola vytvarovaná tak, že sa človek pri sedení na nej cítil maximálne pohodlne. Čakanie som si skrátila sledovaním obrazcov na stene, červená na stene prevládala a neusporiadané čierne čiary na nej tancovali akýsi nezmyselný tanec. No celkový dojem bol fantastický. Bola to zvláštna technika, pretože čierna farba vystupovala akoby von a vytvárala tak priestorový efekt. Zdvihla som ruku a opatrne prešla prstami po čiernych líniách na stene. Stena bola dokonale hladká, takže ten priestorový efekt bola len ilúzia.

„Je to úžasné, však?“ ozval sa vedľa mňa Damianov hlas.

„Áno, to je,“ pritakala som a otočila hlavu jeho smerom.

Práve pokladal na stôl pitie. Predo mňa postavil hranatý pohár s čírou tekutinou a fľašku minerálky so slamkou. Posadil sa oproti mne a pred seba položil rovnaký hranatý pohár naplnený niečím hnedým a fľašku s hustou červenou tekutinou. Asi jahodovým džúsom. Bolo tu prítmie osvetľované len drobnými žiarovkami, ktoré na strope vytvárali dojem hviezdnej oblohy – úplný opak pekla. Bundu na sebe už nemal a ja som sa mohla pokochať vyrysovanými svalmi črtajúcimi sa pod obtiahnutým tmavým tričkom. Ach bože. Potlačila som nutkanie natiahnuť ruku a presvedčiť sa, či sú skutočne tak pevné, ako vyzerajú. Mala som už akú takú predstavu, ale pri tancovaní mal vždy košeľu a nikdy nepôsobil tak sexi.

„Tú techniku vymyslela naša mama. Je to netradičný spôsob nanášania niekoľkých vrstiev farby, ktoré sa napokon vyleštia,“ vysvetľoval.

„Vaša mama je maliarka?“ opýtala som sa.

„Nie, maliarka nie. Je interiérová dizajnérka,“ odvetil Edward, ktorý si práve sadal vedľa Damiana. Pred seba si položil to isté, čo mal Damian. „Navrhla celý tento bar,“ dodal.

Edward, rovnako ako Damian, odložil bundu a zostal len v modrej košeli s dvomi rozopnutými gombíkmi a vyhrnutými rukávmi.

„Je to tu veľmi pôsobivé... teda až na ten názov,“ pretočila som očami.

Obaja sa usmiali a ja som musela potlačiť nutkanie povzdychnúť si úžasom. Takto vedľa seba, s úsmevmi na ich tvárach, boli skutočne neodolateľný. Už som chápala všetky tie ženy z kurzu. Boli tak nádherní a už ja som nimi bola... oslnená.

„To vymyslel náš brat, je to taký jeho súkromný žart,“ mykol Damian plecami a zdvihol pohár. „ Tak, čo keby sme si pripili. Na krásny večer a na tykanie?“ žmurkol.

Odrazu mi bolo strašne horúco, ale odhodlane som zdvihla pohár.

„Tak na tykanie a krásny večer. Damian... Edward,“ priťukla som si najprv s jedným a potom s druhým. „Som Bella,“ predstavila som sa a presvedčivo prevrátila pohár do seba.

Chcela som vyzerať, ako by som to robila každý deň, ale to som ešte netušila, že to bude tak odporné. Z očí mi vyhŕkli slzy. Celé hrdlo som odrazu mala v jednom ohni. Musela som zo seba vydolovať všetko odhodlanie, aby som sa nerozbehla na záchod a nešla to tam vyvrátiť. Bože, ako to niekto môže piť každý deň? Fuj! Rýchlo som chytila fľašu s minerálkou, vytiahla slamku a žiadostivo sa napila. Potrebovala som uhasiť to pálenie v mojom hrdle a tú odpornú pachuť. Zastavila som sa, až keď vo fľaši už nezostala ani kvapka. Pálenie zmizlo, dokonca aj tá pachuť. Zostalo len hrejivé teplo, ktoré sa rozlievalo v mojich útrobách. To bolo pre zmenu celkom príjemné. Položila som fľašu na stôl a až teraz si všimla pobavené tváre mužov sediacich oproti mne.

„Ty asi často nepiješ?“ zasmial sa Edward a ja som cítila, ako moje líca naberajú známy červený odtieň.

Chcela som sa zavŕtať do pohovky a zostať neviditeľná. Sakra, už som sa ani viac nemohla strápniť.

„Nič si z toho nerob. Pri druhom pohári to bude lepšie,“ zasvätene predniesol Damian.

Pri druhom?! Zhrozene som sa na neho pozrela. To mám ten hnus vypiť znovu? Moja tvár asi odrážala môj vnútorný monológ, lebo hneď pokračoval: „Alebo ak nechceš nemusíš. Pokojne pi len minerálku, pokiaľ ti to viac vyhovuje.“

Už som chcela povedať, že minerálka bude pre mňa asi lepším riešením, keď sa znovu rozhodla navštíviť moju hlavu Stella. Hneď, ako sa mi v hlave ozvalo Začni žiť! som svoje rozhodnutie zmenila.

„Nie,“ kývla som hlavou. „To bude dobré. Zvyknem si,“ odhodlane som prikyvovala a snažila sa o tom presvedčiť najmä samú seba.

„Dobre, ako si dáma bude priať,“ povedal Damian a kývol rukou smerom k baru.

„Tak teda Bella, prečo vlastne chodíš na kurz tanca? Má to nejaký špecifický dôvod?“ opýtal sa Edward a zasekol do mňa tie jeho zlaté oči.

Obvykle som nerada hovorila o sebe a najmä s niekým, koho som poznala tak krátko, ale tá vodka mi asi rozviazala jazyk, pretože som sa pristihla, ako mu rozprávam - vlastne im obom – príbeh mojich nemotorných nôh. Uprostred vysvetľovania položil ten potetovaný barman predo mňa ďalší pohár vodky. Po prípitku na krásne ženy, ktorý si presadil Edward, a po ktorom mi zostalo viac než horúco, som pokračovala v rozprávaní. Musela som uznať, že druhý pohár už nechutil tak odporne ako prvý.

„A čo vy? Prečo práve tanečná škola?“ položila som otázku, ktorá ma svrbela na jazyku už nejakú tú chvíľu.

„Damian kedysi tancoval profesionálne, no po istom... zranení, sa musel vzdať profesionálnej dráhy a tak vznikol nápad, založiť si tanečnú školu a mňa tanec vždy bavil, aj keď ešte radšej hudbu skladám, ale ako som povedal...“

„Ty skladáš hudbu?“ skočila som mu do reči, lebo toto ma zaujalo.

Nahla som sa ponad stôl a fascinovane na neho hľadela očakávajúc odpoveď. Cítila som sa ako školáčka, ktorá hľadí na svoj milovaný idol. Na tvári sa mu objavil pre mňa už známy úsmev. Tiež sa nahol ponad stôl, takže sa naše tváre skoro dotýkali.

„Áno, skladám, ale pššt, nikomu ani muk,“ vydýchol a ja som nasucho preglgla.

Bože, v tom momente by som mu dala všetko - vrátane seba. Bolo až neuveriteľné, aká silná príťažlivosť z nich oboch vyžarovala. Miestami som rozmýšľala, či existuje vôbec nejaká žena, na ktorú by to nepôsobilo, pretože na mňa to rozhodne pôsobilo až príliš. Párkrát som zamrkala, aby som dokázala aspoň nejako zareagovať, no až keď sa odtiahol a znovu sa uvelebil v pohovke, našla som stratený hlas.

„Aj hráš na nejaký nástroj?“ treskla som prvé, čo ma napadlo.

„Na klavír, gitaru, bubny, ale na tie nie až tak dobre. Klavír u mňa rozhodne vedie. A ty? Hráš na niečo?“

Iste. Na nervy – väčšinou sama sebe. Spomenula som si na niekoľko lekcií klavíra, ktoré ma moja mama donútila navštíviť, keď som bola malá. Našťastie jej učiteľ veľmi skoro vysvetlil, že zo mňa žiaden virtuóz nebude.

„Nie. Pár krát som sa o to pokúšala, ale dopadlo to strašne,“ priznala som sa. „Ty na niečo hráš?“ otočila som sa na Damiana, ktorý nás sledoval s podvihnutým obočím a mierne zamračeným výrazom. Ako sa naše oči stretli, jeho výraz sa zmenil. Usmial sa, a to vyhladilo tú špatiacu vrásku na jeho inak dokonalom čele.

„Trochu na gitaru, ale radšej si hudbu vychutnávam pri tanci,“ povedal zastretým hlasom.

Prikývla som. Odrazu mi bolo až príliš teplo. Rozopla som si jediný gombík na saku a vyzliekla si ho. Zostala som len v tenkej blúzke, ale tú horúčavu to neschladilo. Rozopla som si preto ešte jeden gombík na blúzke. Konečne sa mi aspoň trochu uľavilo. Keď som zdvihla hlavu, zostala som hľadieť do dvoch párov očí, ktoré na mňa fascinovane hľadeli. Neviem, či sa mi to len zdalo, ale odrazu mi prišli tie oči akési tmavé a vyžarovalo z nich niečo divoké. Horúčava sa vrátila v plnej sila a sústredila sa do môjho lona. Sakra! Ten pocit som poznala, aj keď ležal zabudnutý hlboko v mojej mysli, ale nikdy nebol taký intenzívny. Bola to žiadostivosť. Moje telo bolo lačné po toľkých rokoch odmietania.

„Ehm... a koľko... koľko vás je súrodencov? Keď ste... ste spomínali brata, čo vlastní tento bar?“ snažila som sa nejako pretrhnúť... zmeniť tú atmosféru, ktorá tu nastala.

„Je nás šesť súrodencov...“

„Koľko?!“ neveriacky som skríkla. Ako jedináčik som si nevedela ani predstaviť takú veľkú rodinu.

Môj výkrik našťastie odľahčil atmosféru a obaja sa pustili do rozprávania. Po tretej vodke som už vedela o každom členovi ich rodiny základné informácie a tiež niekoľko vtipných historiek. Rozhovor sa stočil k mojej práci, k histórii počítačov, globálnej ekonomike a ekológii zeme. Musela som uznať – aj keď to asi nebolo príliš objektívne – že aj keby neboli tak nadpozemsky krásny, stále by boli obaja veľmi príjemnými spoločníkmi. Obaja boli veľmi sčítaní a s každým z nich som si našla nejakú vec, ktorú sme mali spoločnú. Edward rád čítal. Mohla by som sa s ním donekonečna baviť o svojich obľúbených knižných hrdinoch, pretože o nich vedel ešte viac ako ja, aj keď by som to nahlas nikdy nepriznala. Damian zase miloval prírodu, v ktorej som tak rada trávila čas, keď už som dostala občas takú možnosť. Ak by mi niekto povedal, aby som si vybrala jedného, s ktorým sa cítim lepšie, nevedela by som si vybrať. Obaja boli nádherní, šarmantní, inteligentní a ako som sa úplne nechtiac dozvedela, tak aj nezadaní. Skutočne som nevyzvedala. Bol to len protiúder na otázku, či niekoho mám.

Keď pri mne pristála štvrtá vodka, všimla som si, že bar je už skoro plný a na parkete sa vlní niekoľko desiatok ľudí. Bola som tak zabratá do rozhovoru, že som si vôbec nevšimla, kedy sa to udialo. Hudba bola hlasná, ale nie tak, že by nás rušila, skôr príjemne dotvárala atmosféru. Zdvihla som pohár a Edward s Damianom ma napodobnili.

„Chcem pripiť na dvoch úžasných chlapov. Na vás!“ každému som ťukla do pohára a potom vypila ten svoj na ex.

Horúčava sa znovu rozlievala po mojom vnútri a ja som sa cítila dobre, ako už dávno nie. Tak slobodne. Nič ma neťažilo. Žiadna práca, spomienky, ani nesmelosť. Práve naopak, ešte nikdy som sa necítila tak odvážna a plná sily. Možno to bolo vodkou, a možno nie. Možno som len potrebovala vyliezť z tej svojej ulity a začať žiť, ako tvrdila Stella. Edward s Damianom na mňa chvíľu prekvapene hľadeli, no potom ako jeden mykli plecami a obrátili do seba svoje poháre. Potom sa pozreli na seba, ako by sa na niečom mlčky dohadovali. Edward sa po chvíli postavil.

„Smiem prosiť?“ opýtal sa a napriahol ku mne ruku.

Práve hrali jednu z tých moderných elektronických skladieb. Vôbec som si nevedela predstaviť, ako na toto budeme tancovať, no aj napriek tomu som uchopila jeho ruku a vstala. Trochu sa mi zatočila hlava, ale našťastie som nespadla, ani neurobila iný trapas. Ešte som sa stihla zahliadnuť Damianov zamračený výraz, no to ma už Edward ťahal na parket. Myslela som, že zastaneme hneď pri okraji, avšak Edward ma viedol až dozadu pri ten balkónik s DJom. Niečo mu ukázal rukou a odrazu sa barom ozvala pieseň, na ktorú sme dnes spolu tancovali na hodine. Tá posledná. Edward si ma pritiahol do náručia a jeho oči pevne zakliesnili do tých mojich. Cítila som jeho telo na mojom a pomyslela si, že sa tu asi roztopím. Bolo mi tak strašne horúco. Potrebovala som ten oheň nejako uhasiť, ale sama som nevedela ako. Edward urobil prvý krok a mňa stiahol so sebou. Po pár krokoch na tej horúčave prestalo záležať. Zostali sme len mi dvaja a naše telá vlniace sa do rytmu hudby. Cítila som tú energiu... tú vášeň, ktorá medzi nami bola. Nikdy predtým som sa necítila tak sexi, tak žiadaná, ako práve v tejto chvíli a s týmto mužom. Pieseň končila a Edward ma zaklonil rovnako ako dnes na hodine. Nahol sa a jeho pery sa jemne obtreli o tie moje. Cítila som to až v mojom lone a moje nohy odrazu trápila dilema, či sa majú pritisnúť k sebe alebo skôr od seba a dostať tak Edwardove telo čo najbližšie k miestu, ktoré o to priam žobralo.

„Smiem ťa vystriedať bratček?“ ozval sa vedľa nás Damianov hlas a znel akosi zvláštne.

Edward nás narovnal a ja som mohla vidieť Damiana, ktorý prepaľoval pohľadom Edwarda. Ten mu nezostával nič dlžný a k tomu sa ešte zamračil. Neviem, ako dlho takto na seba hľadeli. Mohla to byť stotina sekundy, či hodina. Nevedela som to posúdiť, pretože som bola ešte stále trochu mimo z toho tanca a možno aj z toho alkoholu. Zatvorila som oči a zhlboka dýchala. Odrazu moja náruč osamela, no nie nadlho. O krátky moment sa znovu zaplnila a ja som mohla cítiť pevné svaly pod mojimi rukami a tú najlahodnejšiu vôňu. Žiaden parfum nevoňal ako on. Otvorila som oči, zaklonila hlavu a pohliadla do tých prenikavých očí. Preč bol jeho zamračený výraz. Damian sa zmyselne usmieval. Pritiahol si ma bližšie a začali sme tancovať. Aj tu som si mohla všimnúť ten rozdiel. Damian bol oveľa tvrdší a prudší ako Edward. Kým tanec s Edwardom bol ako zmyselné milovanie, tanec s Damianom sa podobal na extatický výbuch rozkoše. Tanec na hodinách bol len slabým odvarom toho, čo tu obaja predvádzali a ja som bola ako malá rybka lapená v sieti. Keď skončila pieseň srdce mi bilo ako po maratóne. Otvorila som oči, ktoré som pod náporom toho všetkého asi v polovici piesne zatvorila a stretla sa z úplne čiernymi dúhovkami. Nechápala som, ako je to možné. Párkrát som zamrkala, či sa mi to nezdá, avšak, keď som sa chcela do nich znovu zadívať, niekto ma chytil za ruku a pritiahol si k sebe.

Znovu som bola pritisnutá k Edwardovmu telu a uväznená v sladkých karamelkách. Prstom mi prešiel po líci. Bolo to jemné ako dotyk motýlich krídel, ale ja som to cítila všade. Ako by ma hladili stovky rúk. Chcela som ho cítiť každým kúskom svojho tela. Chcela som jeho. Ruku, ktorou ma ešte pred chvíľou hladil, presunul na môj bok a zmyselne sa zavlnil. Urobil prudkú otočku doľava, ktorú som absolútne nečakala, ale držal ma tak pevne, že som automaticky vykročila smerom, ktorým ma viedol. Urobili sme niekoľko ďalších krokov po parkete a ja som celý čas hypnotizovala bronzové chĺpky, ktoré som mohla zahliadnuť na jeho hrudi vďaka rozopnutej košeli. Chcela som rozopnúť každý ten drobunký gombík a ponoriť sa do nich rukami. Pohladiť tie svaly, ovinúť sa okolo neho. Edward ma od seba odtisol a prinútil urobiť otočku, no keď som sa chcela vrátiť, voľnú ruku mi niekto zachytil. Otočila som hlavu a stretla sa usmiatym Damianom, ktorý si ma, nevšímajúc si Edwarda, pritiahol do náruče. Urobili sme niekoľko otočiek, keď som sa znovu ocitla v Edwardovom náručí. Nechápala som, čo sa okolo mňa deje, ale nebránila som sa ani jednej z tých náručí. Obe boli úžasné, v oboch som sa cítila skvelo. Nevedela som si vybrať jednu, v ktorej by mi bolo lepšie. Chcela som obe... chcela som ich oboch.

Pieseň pomaly utíchala a plynulo prešla do sladkej melódie. Tempo sa spomalilo a mladá žena začala spievať svojom rozpoltení medzi dvoma mužmi. O nechuti opustiť jedného z nich, o pocitoch, ktoré cítila, keď bola s každým z nich. Jej nádherný vysoký hlas naplnil celý priestor a keby môj hlas neznel ako kvílenie, zaspievam si s ňou. Vyjadrovala skoro všetko, čo som v tej chvíli cítila. S Edwardom sme sa pomaly presúvali po parkete, keď sa odrazu niekto na mňa zozadu pritisol. Stačilo sa nadýchnuť a hneď som vedela o koho ide. Ocitli sme sa v najzadnejšom kúte. Nikto si nás nevšímal. Každý sa venoval svojmu tanečnému partnerovi a ja som si tak mohla vychutnať obe tie nádherné telá obopínajúce to moje. Edward mal svoje ruky omotané okolo môjho pása a hlavu položenú na mojom ramene. Damian ma držal za boky a hlavu mal položenú na mojom druhom ramene. Muselo to na pohľad rozhodne vyzerať komicky, ale ja som chcela, aby to trvalo večne. Moja rozumná časť vedela, že je to zhýralé a nemravné. Rozhodne to nebolo niečo, o čom by som čo i len nachvíľu rozmýšľala... čo by sa objavilo v mojich predstavách a bola som si istá, že za triezva by som to určite neurobila, ale napriek tomuto všetkému, napriek tomu, čo na mňa kričal môj rozum, som si to vychutnávala. Pieseň skončila a ozvalo sa dvojité nesúhlasné zavrčanie. Všetky tie pocity boli tak intenzívne a pomaly vo mne doznievali. Damian ma nežne pobozkal na krk a odtiahol sa ako prvý. Edwardovi to trvalo o pár sekúnd dlhšie, no napokon sa aj on odtiahol a teraz som to bola ja, komu neušlo nesúhlasné zamrmlanie. Odrazu som sa cítila tak sama... opustená... a taktiež vyprahnutá. Z toho všetkého mi vyschlo v krku.

„Edward, môžeš mi prosím doniesť minerálku,“ nahla som sa a zašepkala mu do ucha.

Pozrel sa na mňa, venoval mi jeden rýchly bozk na pery a zamrmlal: „Hneď som späť. Choď si zatiaľ sadnúť.“

Prikývla som, on sa otočil a namieril si to k baru. Urobila som krok smerom k boxu, kde sme sedeli, no nohy som mala ako z rôsolu, a tak som sa musela prichytiť steny. Trvalo mi ďalšie dva kroky, kým som našla stratenú rovnováhu, no napokon som z parketu odchádzala oveľa istejším krokom. Damian v boxe nebol, tak som sa posadila na svoje miesto. V hlave som si prehrávala všetko, čo sa dnes udialo a musela som sa začervenať pri predstave, čo som na tom parkete vyvádzala. Preboha, veď to som vôbec nebola ja. Správala som sa ako nejaká hárajúca sa fena. Sakra! Mala som nutkanie okamžite si zobrať veci a utekať odtiaľto kade ľahšie, avšak moja slušná časť, ktorá sa doteraz vyvaľovala niekde na dovolenke, mi vravela, že to odo mňa nebolo fér, keby som len tak zmizla. Ani Edward, ani Damian ma predsa do ničoho nenútili a bola som si istá, že keby dám najavo čo i len malý nesúhlas, okamžite by sa obaja stiahli. Ach... oprela som sa o stôl a hlava sa mi zviezla do dlani, ako by vážila aspoň tonu.

„Bella, si v poriadku?“ ozval sa vedľa mňa Edwardov mierne vystrašený hlas sprevádzaný jeho rukou, ktorá ma pohladila po chrbte. Počula som ako položil niečo na stôl, ale hlavu som nezdvihla. Vedela som, že by som sa okamžite ocitla v zajatí tých jeho hypnotických očí.

„Hej,“ zašepkala som jednoducho.

Cítila som, ako sa jeho telo prisunulo bližšie na moje. Sakra Edward, toto mi fakt nepomáha, pomyslela som si nešťastne. Keď k tomu pridal ešte malé krúžky, ktoré vytváral prstami na mojom chrbte, bola som v koncoch. Zdvihla som hlavu a naše pohľady sa stretli. Už v nich nebola tá žiadostivosť, ktorú som mohla sledovať na parkete. Bol to strach a mne veľmi rýchlo došlo, že je to obava o mňa. Bola som v koncoch. Moje rozhodnutie, čo najskôr zmiznúť, sa niekde vyparilo. Dokázala som ešte vzdorovať vášni, teda aspoň som si to nahovárala, ale proti tomu úprimnému strachu, ktorý sa značil v jeho očiach, som bola proste príliš slabá. Neviem, kto sa z nás nahol skôr, či on alebo ja, no naše pery sa stretli niekde na pol ceste. Najprv sme sa len opatrne oťukávali, no keď sa jeho jazyk dotkol toho môjho, vedela som, že je to začiatok môjho konca. Pritisla som sa k nemu bližšie a naše jazyky začali tancovať svoj vlastný tanec. Všetky myšlienky odplávali niekam do nenávratna. Ruky som zaborila do tých jeho strapatých vlasov, ktoré boli na dotyk presne také hebké, ako na pohľad vyzerali.

„Ehm... ehm... neruším?“

Ako som si uvedomila Damianov hlas, v momente som sedela naspäť na pohovke vzpriamenej polohe ako žiačik prvej triedy základnej školy. Červená som musela byť ešte aj na zadku a znova som si vybrala taktiku mŕtveho chrobáka. Uprene som skenovala fľašu predo mnou a tvárila sa, že je tým najzaujímavejším, čo som za posledné roky videla. Prstami som hladila tie orosené steny a odmietala zdvihnúť hlavu čo i len o milimeter.

„Bella, ospravedlníš nás na chvíľu,“ zavrčal Damian.

Len som prikývla. Keď som sa po nejakom čase konečne odhodlala zdvihnúť hlavu, sedela som v boxe sama. Edward, ani Damian neboli nikde v dohľade. Tentokrát mi trvalo oveľa kratšie, kým som sa rozhodla. Stačil mi na to jediný hlt minerálky, ktorá mi dokonale prečistila myseľ. Už som nebrala ohľad na slušné chovanie, ale možno práve naopak. V priebehu sekundy som mala na sebe sako a mierila k baru. Po dvoch nechutných poznámkach hodnotiacich môj zadok a jednej ešte nechutnejšej poznámke "užiť si poriadnu jazdu", som sa konečne prepracovala k baru. Pri bare bolo snáď milión ľudí a myslela som si, že tu vystojím dieru, kým sa mi podarí zaujať barmana. No po pár minútach si to konečne namieril mojim smerom a ja som dostala šancu.

„Edward... pán Cullen mi sem odložil tašku a kabelku. Mohli by ste mi prosím tie veci dať?“ opýtala som sa zdvorilo.

Barman sa zamračil a jeho tvári to dalo ešte zlovestnejší výraz. Teraz vyzeral ako niekto, koho by som rozhodne nechcela stretnúť sama v tmavej uličke. Podvihol obočie, no potom sa otočil a vošiel do nejakých dverí, čo sa nachádzali za barom. Netrpezlivo som prekračovala z nohy na nohu a utešovala sa, že o chvíľu už budem konečne voľná. Neviem, či to bol ten správny výraz. Nie, že by ma skutočne niekto držal, ale keď som bola v prítomnosti tých dvoch, nemohla som sa slobodne nadýchnuť. Boli príliš omamujúci a dominantní.

„Bella?!“ ozval sa za mnou zvýšený spýtavý hlas niekoho, pred kým som sa práve snažila uniknúť.

Privrela som silno viečka k sebe. Sakra! Sakra! Opakovala som si v hlave. Útek bez rozlúčky už nepripadal v úvahu. Jediné, čo som mohla urobiť, bolo otočiť sa a pohliadnuť do tej prekrásnej tváre.

„Edward,“ vydýchla som.

------------------------------------------------------------------------------------------------------

Dúfam, že sa vám táto poviedka páčila. Ak áno, a pokiaľ budete chcieť, mám pripravenú aj druhú časť, ale samozrejme to záleží len na vás a vašich komentároch.

V tejto poviedke upíri pijú alkohol, ale musia ho vypiť obrovské množstvo, aby sa z neho dokázali opiť, vstrebáva sa totiž oveľa rýchlejšie ako u ľudí.

Damian - pridal sa ku Cullenovcom v roku 1984. Nejaký čas žil na Aljaške s Irinou, ale nemiloval ju. Tam sa naučil na zvieraciu krv. Keď prišli na návštevu Cullenovci, spoznal sa s Edwardom a padli si do noty. Damian sa rozhodol stráviť s nimi nejaký čas a trvá to dodnes. Stal sa stálym členom Cullenovskej rodiny. Väčšinou vystupuje ako Edwardov pokrvný brat

Damian bol premenený v roku 1979 v Paríži, kde bol na tanečnej súťaži. Pochádza z Grécka, presnejšie z Kréty. So svojím stvoriteľom sa nikdy nevidel, zrejme bol vyrušený pri kŕmení. Damian sa najprv živil ľudskou krvou, kým nestretol Eleazara, ktorý mu ukázal iný spôsob obživy. 

Damian má zvláštny dar. Svojím tancom vie vyvolať výnimočne silné émocie. Podobne ako Jasper. Avšak Damian vie tancom ľudí aj upírov zhypnotizovať. No túto schopnosť často nevyužíva.

 NeliQ

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Začni žiť, Bella! - 1. časť: