Zdravím. Toto je jedna z mojich nových jednodielných poviedok. Bude rozdelená asi na tri časti lebo myslím, že do jednej by sa to nevopchalo a bude to troška prehľadnejšie. Je o Francúzskej princeznej Lucy a jej živote. Ako sa do toho zapletú Cullenovci? Prajem príjemné čítanie. Vaša Kekike1.
22.08.2010 (17:00) • Kekike1 • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1229×
Ahoj, som Isabella Lucy Michelle Jacqueline Affectueux, ale všetci ma volajú Lucy. Nenávidím, keď mi niekto niečo povie a osloví ma iným menom. Som dcéra princeznej Francúzska. Podľa všetkého je známe, že moje korene sú z dobrého rodu. Lenže je tu malá poznámka. Mama má brata a ten sa stane kráľom, keď moja pyšná stará mama umrie. A myslím, že tá má životov viac ako mačka. Neviem prečo, ale moc ju neobľubujem. Je to taká stará, tučná ropucha, ktorá si myslí, že je paňou celého sveta. Lenže vrátim sa k maminmu bratovi. Je to nejaký Leonardo. Celé jeho meno sa zapamätať nedá. A som šťastná, že ma do toho ani nenútia. Takže môj strýko má skvelé deti. Jedno lepšie ako druhé. Sú to dva veľké postrahy. Dvaja chalani dvojičky. Keď som v ich prítomnosti, vždy mi niečo vyvedú. A ich drahý otecko ich v tom nechá. Vždy som vinná len ja, takto to chodí stále dookola. A preto jeden z nich sa stane kráľom po otcovi. Ľutujem svoje milé Francúzsko. Každým dňom je to s nimi horšie a horšie. Chodím do klasickej strednej školy vo Francúzsku, mám 17 rokov a som šťastná mladá dáma. Vďaka mojím rodičom som dokonca aj veľmi obľúbená. Moja najlepšia priateľka je Jeannette, ale každý ju prezýva Jeny. Mám ju veľmi rada. Vždy mi dáva aj odpísať úlohy. Niežeby som ich nemávala často. Len niekedy nie je čas ich robiť. Mám plno iných zaujímavých prác. Napríklad chodím von so svojím milovaným Louisom. Je to môj priateľ a milujeme sa, síce o tom ešte mama nevie, ale chystám sa ho s ňou zoznámiť. Mám pocit, že ma zabije. Je strašne zaujímavé, že ma s ním ešte nevidela. Pretože ako tak poznám fotografov, tak som bola už minimálne stokrát s ním na hlavnej stránke. Ďakujem bohu, že mama sa nezaujíma o žiadne noviny. Píše sa rok 1877. Moja mama mi hovorila, že keď sa budem chcieť vydávať, nech jej len poviem za koho. Pretože ona vie, aké to je sa vydať za úplne cudzieho muža, ktorý je v tom istom postavení ako ty a musíte byť spolu už len kvôli vaším rodičom.
„Louis, zlato, ahoj,“ pozdravila som ho a milo sa na neho usmiala, keď sme sa stretli pred školou. Pozrela som sa mu ponad plece a za ním stála Jeannette.
„Lucy, rád ťa vidím,“ povedal a objal ma. Len čo sa pozrel, či sa niekto nepozerá, prisal sa mi na pery.
„Prepáčte, že vás vyrušujem mladá dáma, ale bolo by treba vám už ísť na hodinu,“ povedala moja prekrásna profesorka fyziky. Jej biela pokožka kontrastovala s jej čiernymi vlasmi a jej tmavomodré oči sa rozšírili a pri okrajoch trocha zbledli. Moje srdce poskočilo a rozbúchalo sa ako o preteky. Toto bola jediná profesorka, ktorá ma nenávidí od prvého momentu čo som sem prišla. Zvraštila som obočie. Profesorka sa otočila na opätku a pokračovala vo svojej ceste akoby nič. Tvrdo som si povzdychla.
„Prečo práve ja?“ posťažovala som sa Louisovi do ramena.
„Nič si s toho nerob,“ utešil ma. Pozrela som sa mu do očí a tie jeho sa práve zatvorili.
„Chce sa ti spať?“ vyhŕklo zo mňa a ja som sa zasmiala tým svojím nezdravým úškrnom.
„Trocha,“ odvetil a na perách mu začal pohrávať úsmev.
„Ideme?“ za nami sa ozvala Jeny. Obaja sme sa na ňu škaredo pozreli. Prečo nás vyrušuje v takej peknej chvíľke? Jeny sa na nás ospravedlňujúco pozrela a usmiala sa. Úsmev som jej opätovala a mohli sme ísť do školy. Ako som tak šla, za sebou som začula koč poháňaný koňmi, ktorý hulákal o dve duše. Ani som sa nenazdala a jeho majiteľ sa prihnal za nami ako víchor.
„Chuck, preboha! Veď si mohol aj niekoho zabiť!“ zvýskla som od ľaku. Zdvihla som obočie a pokrútila hlavou. Vyzeral byť mierne nahúlený. Pozrela som sa do jeho zelených očí a usvedčila som si svoju mienku. Mierne. Chuck je mladý, bohatý chalan, ktorý doma pestuje kopu trávy a zatiaľ mu na to neprišli.
„Určite by som nikoho nezabil hlukom z môjho prekrásneho nového koča,“ povedal a začal sa chichotať. Pretočila som očami a vzdychla si. Pozrela som sa na Jeny, ktorá vyzerala byť dosť urazená na to, že si ju Chuck ešte nevšimol. Chúďa. Od prvého momentu, kedy s ním začala chodiť som si myslela, že je to ten najväčší hlupák na svete a Jeny mu to určite nebude dlho tolerovať. No asi som sa mýlila. Sú spolu niečo vyše pol roka a Jeny je do neho stále zamilovaná. Alebo skôr do jeho výzoru? Chuck vyzerá ako nejaká filmová hviezda, ale nespráva sa tak. Jeho rodičia sú bohatší ako všetci naši dohromady a tak sa aj chová. Niekedy je priam neznesiteľný. Je vysoký, tmavovlasý, modrooký, svalnatý, ale v hlave toho má omnoho menej.
Niekedy som bola do neho taká zamilovaná, až sa mi kolená podlamovali, keď som ho videla. Chvalabohu, že to tak už nie je. Vrátim sa ešte k Jeny. Je to úplne normálne dievča, prekrásna, dlhonohá blondína, ktorá keď si ukáže na hocakého chlapa, tak sa k nej priplazí. No lenže s tými nohami to nie je také jednoduché, pretože ich musí zakrývať ako sa len dá. Jej matka je výsadne proti tomu, aby nosila niečo kratšie. Ževraj sa chová ako kurva a tak to ďalej nepôjde. Jeny teraz musí nosiť takisto dlhé šaty ako ja. Ale aj tak je rovnako prekrásna. Lenže teraz si vybrala asi toho nesprávneho.
Nie žeby na Chucka baby neleteli. Práveže naopak. Počula som už zopárkrát, že si s nejakou užil za Jenyním chrbtom, ale nemohla som jej to povedať. Zlomilo by jej to srdce. Niekedy som si hovorila, že by bolo lepšie, keby sme si s Jeny niekam vyrazili a ona mu to vrátila. Lenže ona je úplne slepá a oneskorená. A ten hlupák Chuck si nedá povedať, že nech jej dá kopačky on. Najjednoduchšie povedané, tí dvaja sú úplné protiklady, ktoré sa navzájom priťahujú. Aj tak si myslím, žeby Chuck nedokázal bez Jeny prežiť ani jeden deň. Aj keď to moc nedáva najavo. Z myšlienok ma vytrhla Jeny, ktorá mi luskla prstami pred očami.
„Lucy, si mimo?“ spýtala sa a zaškerila. Trhla som sebou a potriasla hlavou.
„Bola som trocha zamyslená. Bolo by lepšie, keby sme už šli.“ Pozrela som sa na hodinky, ktoré mi prekrásne zdobili ruku. Dostala som ich od mamy k sedemnástym narodeninám. Bola som z nich úplne natešená. Boli obložené mnohými drahými, nerastnými surovinami a ja som si na ne dávala obrovský pozor. Zdvihla som hlavu a vykročila k škole. Dnes to bude ešte zaujímavé. Keď som prešla prahom školy, môj pohľad zablúdil do očí nejakého divného chlapíka, ktorý sa až neuveriteľne podobal na moju učiteľku fyziky. Bol to vysoký muž s blond hrivou, ktorá mu lietala na všetky strany. Vyzeral tak prinajmenšom ako model. Takýchto ľudí som vôbec neobľubovala. Väčšina nich totiž to boli arogantní zbabelci, ktorí sa povyšovali nad iných ľudí a mali ich len za otrokov vo svojej domácnosti. Prešla som okolo neho a ani som sa na neho nepozrela. Z bližšej vzdialenosti na pohľad vyzeral byť ako celkom normálny človek. Ale zdanie môže klamať. Vošla som do triedy a zistila som, že dnešný deň nebude taký jednoduchý, ako by sa mohlo zdať. V triede som videla, že sa všetci zaoberajú nejakými časopismi. Väčšina z nich si o mne myslí, že som len nejaká nafúkaná zbohatlíčka a nechcú si to dať vysvetliť. Pozrela som sa na tie časopisy a zistila som, že občas sa tam vyskytne aj moja matka na hlavnej stránke aj s mojím blbým strýkom. Akonáhle sa niekto pozrie na nich, odrazu sa jeho pohľad nasmeruje ku mne a potom len prehodí očami. Asi nikdy nepochopím, prečo ma matka poslala do štátnej školy. Mohla som sa učiť doma a nič by sa nebolo dialo. Ale nie, ona potrebovala, aby som sa dokázala zblížiť s ľuďmi. No dopadlo to teda úžasne.
Dnešný deň neprebehol o nič rýchlejšie ako tie ostatné. Všetko sa vlieklo strašne pomaly. Ako sa tak večer skončila posledná hodina, mohla som sa znova stretnúť s priateľmi. Jeden z nich so mnou nechodil do triedy. Brala som to ako zákon schválnosti. V mojej triede sa nenašiel ani jeden normálny človek, až raz sa tam objavil jeden chalan, ktorý sa tu práve prisťahoval. Volal sa Edward Anthony Masen. Ako som sa mu tak pozerala do tých jeho zelených očí zistila som, že tento chlapec sa raz so mnou bude baviť viac ako ostatní, a že ma aj vždy podrží.
„Ahoj, ja som Lucy,“ povedala som mu, keď si ku ne prisadol z dôvodu jediného voľného miesta v celej triede. Všetky spolužiačky sa na mňa závistlivo pozerali a ja som sa len musela smiať.
„Ahoj, som Edward,“ pozdravil a predstavil sa. Bol taký zlatý. Jeho úsmev by dokázal rozptýliť každého. Normálne ma skoro zatriaslo nad predstavou jeho a mňa.
Dnes Edward neprišiel do školy a mňa to trocha ranilo. Škoda. Bola som zvyknutá, že sa teraz už budem môcť rozprávať aj cez školu. To predtým nebolo možné, lebo nebolo s kým. Po škole som sa stretla s Louisom a ten ma ako obvykle odprevádzal ku koču, kde na mňa už čakal Pier, ktorý bol naším dvorným kočišom. Síce vozieval ma často do školy ale niekedy som musela ísť pešo, pretože sa môj drahý strýko aj so svojou ženou a deťmi vybrali na nákupy. Jediné moje šťastie bolo to, že tie dva postrahy nechodili do školy ale učili sa doma. Ich matka na tom trvala. Ževraj v škole by mohli dostať nejakú nákazlivú chorobu. To určite teda. Niekedy jej mám už plné zuby. Nasadla som do koča pozdravila Piera a pohodlne sa posadila. Zistila som, že som hrozne unavená a o chvíľku som zaspala. Zobudila som sa až na zastavenie koča, pred bránou zámku. Vystúpila som a rozbehla som sa ako inak hneď z mamou.
„Mami!“ kričala som už v sále. Bola som zvyknutá, že ma tam už odrazu vždy čakala. Nebola tam len vtedy, keď mala nejaké naliehavé záležitosti. Ona si na mňa vždy našla čas. Prebehla som schody a vyrazila ju hľadať. Na veľkej chodbe ma zastavil strýko.
„Lucy, nechoď tam. Bude lepšie ak ostaneš tu. Tvoja mama rodí,“ povedal a ja som ostala stáť ako obarená. Počula som dobre?
„Čo robí?“ spýtala som sa ešte raz pre istotu.
„Rodí. Nikto nevie, ako sa to stalo. Nevšimla si si v posledných mesiacoch, že nejako pribrala?“ Pozrel sa na mňa a ja som ho mala chuť pľuť. Nikto nevie, ako sa to stalo. Záhada. Tupec jeden. Samozrejme, že som si všimla, že trocha dosť pribrala, ale nevenovala som tomu veľkú pozornosť. Možno som to brala tak, že to je tým, že starne. Ale tým to určite nebolo. Posadila som sa na najbližšiu stoličku a hlavu si zložila na vankúš položený na kolenách. Z vedľajšej izby sa ozývali mamine stony a výkriky. Trhalo mi to uši. Tento ceremoniál trval ešte asi hodinu, keď všetko utíchlo a celým zámkom sa ozval už len detský plač. V izbe nebolo počuť nič okrem toho. Ani unáhlené vzdychy mojej unavenej mamy. Prebehla som chodbou a vtrhla do izby. Na posteli som videla mamu a okolo nej veľa krvi. Bola biela ako stena a vôbec na nehýbala. Pribehla som k posteli a dotkla sa jej chladnej ruky. Jej hruď sa vôbec nepohybovala v pravidelnom dýchaní. Ona sa totiž to nepohybovala vôbec. Jej brucho bolo prerezané a z neho tiekli ešte litre krvi. Zúfalo som sa pozerala na všetky sestričky aj na lekára ale tí len sklonili hlavu a boli ticho.
„Nie, toto nie je možné. Ako ste to mohli urobiť?“ vykríkla som na plné ústa a vôbec nebrala ohľad ani na jedného z nich. Zabili mi matku, teraz za to budú pykať tým najkrutejším spôsobom.
„Všetkých ich dajte okamžite zbičovať!“ vyhŕklo to zo mňa ako jed.
Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné
Diskuse pro článek Začiarok konca princeznej alebo ako sa jej život rúcať začína:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!