Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Vystúp z radu, družička

22.12.2011 (15:00) • TeenStar • FanFiction jednodílné • komentováno 57× • zobrazeno 6046×

Nad hlavou sa mi vznášali girlandy spletené z bielych ruží, všade navôkol mňa sa ligotali malé svetielka, miestnosťou dýchala šťastná nálada. Každý jeden v miestnosti bol ponorený do akejsi zaujímavej konverzácie, ktorú podfarboval veselý smiech zračiaci sa na ich tvárach. Niekedy som si len tak znenazdajky uvedomila, že aj moje pery sa zvlnili do jemného úsmevu.

„Takže dvadsiaty november, správne?" pípla som a nesmelo vykukla na Edwarda spod tmavých mihalníc. Akoby som čakala, že moje slová okamžite vyvráti.

„Vyzerá to tak," odvetil takmer okamžite. „Aj keď ten nápad nebol môj, patrí Tiffany. Sama dobre vieš, že ja by som sa najradšej ženil niekedy v lete," mykol ramenami a trochu smutne sa na mňa pousmial. „Ale hlavné je, že Tiffany je takto šťastná." Tvár na malý moment otočil na druhú stranu miestnosti a svoju milovanú snúbenicu spokojne preskenoval od hlavy až k pätám. Aby sa ti po brade náhodou nepustili sliny.

„Určite to bude úžasná svadba," vydýchla som s hraným záujmom v hlase a s Edwardom v pätách sa došuchtala k neveľkému stolu pri presklených dverách vedúcich do záhrady. Tam som si odchytila jeden z pohárov a naliala doň slušnú dávku punču. Nedočkavo som si z neho usrkla.

„Tak tu sa mi schovávaš," pri uchu sa mi rozozvučal melodický ženský hlas, až som ľaknutím nadskočila pár metrov vysoko. Aj keď som si bola istá, že dotyčná osoba sa neprihovára mne, otočila som sa jej smerom.

Zlaté pramene vlasov okolo Tiffanininej srdcovitej tváre viali v jemnom jesennom vánku, v karamelových očiach, ktoré v tejto chvíli lačne hľadeli na Edwardove pery, tancovali veselé iskričky.

„No tak poď, miláčik. Rodičia sa s tebou chcú o niečom porozprávať," mierne ho potiahla za rukáv snehovej košele a nedočkavo našpúlila ústa. Keď si všimla, že Edward stojí len pár zanedbateľných milimetrov od mojej maličkosti, vrhla po mne jeden z najdesivejších vražedných pohľadov, aké malo moje oko možnosť zahliadnuť. Moje mimické svaly sa mimovoľne stočili do výsmešného úškrnu. Len tak-tak sa jej podarilo udusiť v sebe pohŕdavé odfrknutie.

Edward na jej prianie okamžite prikývol, kútiky jeho pier sa vyhupli do ospravedlňujúceho úsmevu, s ktorým sa na mňa preopatrne otočil. Aj ja som sa naňho usmiala, aj keď ma to stálo posledné zvyšky síl. Tiffany hneď na to chytil okolo úzkeho drieku a spoločne sa rozišli k malej skupinke upírov odetých v pastelových farbách.

Želal si, aby som ho nikdy neopustila. A ja som neustále po jeho boku. Prial si, aby som prišla na oslavu jeho zásnub. A ja stojím uprostred presvietenej miestnosti v dome Cullenovcov. Prosil ma, aby som bola šťastná. Lenže nechápe, že bez neho to nejde.

Cítila som, ako moje oči zaplavil príval ťažkých kvapiek sĺz. Cítila som, ako sa mi jedna po druhej, ako noty v dokonalej symfónii, začali valiť smerom nadol a vytvárať si tak lesklé cestičky na mojej tvári. Jediným šmahom ruky som si ich utrela z líc a potom sa potichu vytratila von.

Prehrala som na plnej čiare, vzdala sa bez akéhokoľvek boja... Ale viac som tam už ostať nedokázala, na to som až príliš netalentovaná herečka.

Vonku už dávno vládla tma, vznášala sa okolo mňa a obtierala sa mi okolo zoslabnutých ramien. S neutíchajúcimi vzlzykmi som sa posadila na drevenú hojdačku v zadnej časti záhrady a snažila sa upokojiť. Pretože dnešné vystúpenie môjho života sa ešte neskončilo. Musím sa vrátiť dnu, opäť na tvár nasadiť tú šťastnú masku a ešte aspoň pár mizerných hodín pretrpieť v ich spoločnosti. Kvôli Edwardovi.

Nádych, výdych, nádych, výdych, nádych, výdych... Hrudník sa mi dvíhal zhora nadol v pravidelných intervaloch, už som si začínala byť takmer istá, že to zvládnem. Ale potom som ho opäť uvidela pred sebou s Tiffany v náručí, ako jej zaplieta prsty do vlasov a nemôže sa nasýtiť jej pier.

No super! A ďalší proces upokojovania sa môže práve začať.

Z očí sa mi pustili ďalšie slzy, tentokrát s ešte väčšou intenzitou mi začali stekať do horúcich dlaní. Stlačila som si koreň nosa a na chvíľku sa zamyslela, či to je ešte vôbec možné. Tých sĺz bolo predsa už toľko...

„Tak tu si!" zvolal Edward veselým hlasom a než som sa stačila nazdať, pribehol ku mne. „Celý čas som ťa hľadal." Sklopila som hlavu a modlila sa, aby si nič, čo by ma mohlo prezradiť, nevšimol. Nie dnes, nie teraz, nie tu. A nie v tomto poondiatom živote.

Ale bolo neskoro. Miernym tlakom ukazováka si moju tvár vytiahol a úroveň tej svojej a na pár stotín sekundy ma uväznil vo svojom pohľade. A čo bolo horšie, nikdy som nevedela klamať. Najmä nie vtedy, keď sa mi do očí díval tak uprene, až som mala pocit, že sa mi pozerá na samé dno duše.

„Čo sa deje?" opýtal sa ma s vnímateľnou dávkou starostlivosti v hlase a stále ma pohľadom držal na svojej tvári. Do šľaka, veď toto vôbec nie je fér!

„Nič dôležité." Zavrtela som hlavou z jednej strany na druhú, pričom mi chvost mahagónových vlasov uštedril jednu ranu priamo cez ústa. Nevýhoda dlhých vlasov, no.

„Čiže mi to nepovieš, však?"

Jemným kývnutím hlavy som mu jeho myšlienku potvrdila. Bála som sa, že ak prehovorím nahlas, opäť sa naplno rozplačem a potom by sa mohlo stať, že to už nijako nezahovorím. A niečo také som predsa nemohla riskovať.

„Tak to potom dúfam, že aspoň toto ti čiastočne zlepší náladu," šibalsky na mňa mrkol a spoza chrbta vytiahol veľkú krabicu zabalenú do farebného darčekového papiera. Prekvapene som naňho vytreštila oči a nedôverčivo si očami premeriavala výraz v jeho tvári. „Ale no tak, Bella, vezmi si to. Je to predčasný darček k tvojim narodeninám." Krabicu mi vsunul rovno pred nos a položil priamo na stehná.

„Ďakujem, to si nemusel," zašepkala som smerom k nemu a vďačne sa usmiala. Potom som všetok svoj záujem upriamila na tú divnú a neidentifikovateľnú vec pred sebou. Opatrne som potiahla červenou stuhou a hneď na to vyslobodila darček aj zo zbytočného baliaceho papiera. Keď bolo na rade nakuknúť do vnútra škatule, ešte raz som sa na Edwarda pozrela, či naozaj smiem.

„Pohni kostrou, Isabella, nemám na to celý deň!" zahundral a naoko nahnevane pokrútil hlavou.

Prstami som prešla po hebkej látke svojho darčeka a až potom ho vytiahla na svetlo sveta. S otázkou v očiach, čo tá veľká a podlhovastá vec má akože byť, som sa natočila smerom k Edwardovi.

„To je album, ak ti to ešte náhodou nedoplo." Vytrhol mi ho z ruky, pretočil ho a následne otvoril z tej správnej strany. Pohľad mi spočinul na farebných fotkách, starostlivo zoradených podľa toho, kedy sa jednotlivé udalosti udiali. Novorodenci, batoľatá, škôlkari, školáci, tínedžeri, dospeláci... ale stále len my dvaja - ja a Edward.

„Pamätáš sa na to?" Edward zabodol ukazovák do prvej fotografie na dvojstránke. Zasmiala som sa.

„Jasné, že si to pamätám. Mala som štyri a ty si bol ten najhorší chlapec, aký sa so mnou kedy hral na pieskovisku," nahnevane som si prekrížila ruky na hrudi. „Vidíš tamtú kôpku piesku na tej fotke?" Prikývol. „No tak to bol môj hrad, kým si mi ho nezbúral," zafrflala som a cítila, ako sa mi obočie nahnevane spojilo k sebe a na čele sa objavila hlboká vráska.

„A ty si mi potom otrepala hračkársku lopatku a vedierko o hlavu," súhlasil s potláčaným smiechom.

„Ak by si nebol provokoval, nič by sa nebolo stalo." Očami som preskúmala Edwardov ublížený výraz zachytený na fotografii, kde sedel uprostred malého pieskoviska s viditeľnou kôpkou piesku na hlave a slzami v očiach. A ja som sa, samozrejme, vnímala hneď nad ním, s dvoma copíkmi lietajúcimi okolo tváre a lopatkami zvierajúcimi v ruke. No čo, bola som proste trochu násilnícke dieťa.

„Asi som si za to vážne mohol sám," skonštatoval po chvíli fotografiu Edward a s povzdychom pretočil album na druhú stranu.

„Pozri!" Šťastne som podskočila na mieste a ukázala na ďalšiu z fotografií. Sedeli sme na nej s Edwardom v našom obľúbenom domčeku na strome v zadnej záhrade, pevne sa držali za ruky a nohy sa nám hompáľali vo vzduchu.

„Na to si spomínam," na chvíľku sa odmlčal, „aj keď by som na ten deň bol veľmi rád zabudol."

„A to prečo?" Sánka sa mi ocitla až niekde na zemi.

Edward sa na mňa zaškeril s trochou nedôvery v očiach farby oceánu. Ale ja som vážne nechápala, o čom to tu práve točí.

„Ty si to vážne nepamätáš?" Na znak nesúhlasu som zatočila hlavou. „Ty si vážne nepamätáš na to, ako si ma v ten deň prinútila ťa pobozkať?" pýtal sa ma ďalej, ale reakcia z mojej strany bola opäť rovnaká. „Ty si vážne nepamätáš na to, že hneď po tom, čo som to skúsil, si utiekla preč?" Ešte nikdy som ho nevidela takéhoto prekvapeného.

„Ale ja za to nemôžem, že práve niečo také mi uniká, veď mňa chcelo predsa pobozkať už veľa chlapcov," usmiala som sa sarkasticky, čím som si od Edwarda zaslúžila jednu výchovnú po stehne.

Obaja sme sa začali prehýbať v obrovskom záchvate smiechu a listovať ďalšími stránkami, ktoré nás opäť pohltili množstvom príjemných a mnohokrát úsmevných spomienok. Už dávno som sa necítila tak perfektne šťastná...

„Som rád, že sa ti môj darček páči," povedal Edward, keď sme spoločne zavreli album a hodili ho naspäť do bielej škatule.

„Je dokonalý." Na líce som mu vtisla krátky bozk.

***

„Tak toto si teda nemal!" zhrozene som sa zadívala na obrovský mokrý fľak na mojom tričku, cez ktoré momentálne presvitala moja čierna krajkovaná podprsenka. Ja ho zabijem!

„Ale keď ja som vážne nechcel." Edward sa na mieste prikrčil a so strachom v očiach sa zahľadel do tých mojich. Nie, nie, žiadne také, zlato, tentokrát ti to už neprejde!

Pravou rukou som za chrbtom nahmatala šľahačku v spreji a pevne ju zovrela prstami. Až potom som ju svojmu protivníkovi s víťazoslávnym úsmevom na perách ukázala na oči. A že ten pohľad stál za to!

„To nespravíš," zafňukal a preopatrne zliezol z barovej stoličky. Ja som presne kopírovala jeho pohyby. Dokonca mi v ceste za ním nemohla zabrániť ani nedozdobená narodeninová torta uprostred stola.

„Ale spravím," preniesla som rozhodne a palec umiestnila na spúšť. Hahaha, ešte sa len uvidí, kto tu bude do koho podrypovať.

„Nie, nespravíš, pretože som jediný z hosťov na tvojej narodeninovej párty a... bezo mňa tú tortu jednoducho nedokončíš. Tak ako ani bez tej šľahačky, takže..."

„O šľahačku sa neboj, ja mám ešte jednu," zaškerila som sa a zbraň pripravila k výstrelu. Tri, dva, jedna...

„Myslíš túto?" Druhú tubu s hustou šľahačkou si prehodil z jednej ruky do druhej a povýšenecky sa na mňa pozrel.

„To ako...?!?" vyjachtala som zo seba a ruka, ktorú som ešte do tejto chvíle mala napriahnutú spolu so šľahačkou pred sebou, mi pomaly opadla k telu. A bolo po boji. Totálne.

Nezaujato pohodil plecami a pritom si ma začal pozorne prezerať od korienkov vlasov na hlave až po palce na nohách. O-ou, toto nie je vôbec, ale vôbec dobré! Ten jeho lovecký výraz už veľmi dobre poznám.

Priblížil sa ku mne na vzdialenosť len niekoľkých centimetrov a šibalsky sa usmial. Ani som sa nestihla nadýchnuť, keď sa na mojom tričku začala vynímať sladká gebuzina.

„Tak toto si teda poriadne odpykáš!" zahrmela som naňho a svoju tubu so šľahačkou okamžite použila proti nemu.

Ústa sa mu mimovoľne otvorili dokorán a párkrát ich naprázdno zavrel a potom opäť otvoril. Nedôverčivo zažmurkal dlhými mihalnicami. „Ty jedna...!"

Natiahol sa po mne a za pás si ma pritisol na hruď. Pod nátlakom jeho silných paží som sa zrútila na chladné kachličky podo mnou.

„Čo ja jedna?" spýtala som sa ho so smiechom, keď mi dlhými prstami pevne zovrel zápästia a ruky mi prekrížil za chrbtom.

„Ty jedna veľmi, veľmi, veľmi zlá teta!" Taktiež sa zasmial a kolenami ma pevne priklincoval k zemi.

„A je po tebe, Swanová. Rozlúč sa s týmto svetom, tvoje dni sú definitívne zrátané." Cítila som, ako sa priamo nado mnou prehýba veselým, ale tichým smiechom, vedela som si dokonale predstaviť, ako mu v očiach práve poletujú nádherné svetielka, keď mi s mierne vystrčeným jazýčkom kydá uprostred kuchyne všetku šľahačku na hlavu. A v tejto chvíli som ľutovala jedine to, že ho nemôžem vidieť.

Keď som na sebe cítila už len hmotu, ktorá mi lepí vlasy a kĺže mi po celom tele, mierny stisk na chrbte povolil. Žeby sloboda?

„A je to! Dielo je kompletne dokončené," zachechtal sa a s úsmevom od jedného ucha k druhému sa postavil predo mňa. Žiadna ruka, ktorá by mi naspäť pomohla na nohy? To už gentlemani naozaj kompletne vyhynuli?

Keď som sa konečne vyhrabala na nohy, zhrozene som sa rozpozerala navôkol seba.

„Edward Cullen, okamžite mi niečo povedz... Tou šľahačkou si sa snažil zaplaviť mňa alebo túto kuchyňu?" zvrieskla som po ňom a zalapala po dychu. Kuchynská linka, dlážka, stôl, stoličky, ja... My všetci sme boli až po uši zababraní od šľahačky, samozrejme vrátane Edwarda.

„A čo si hneď taká nervózna? Veď ja to za sebou všetko poupratujem," vysvetlil mi ako učiteľ v škôlke jednému z mozgovo zaostalých detí a podišiel k umývadlu. Pretočila som očami a ruky si zložila vbok. Som zvedavá, čo práve vymyslel...

Zohol sa pod umývadlo a z jednej zo skriniek vytiahol starý hrniec. Strčil ho pod kohútik a čakal, kým ho prúd vody nenaplní až po samý okraj. Potom ho pevne chytil do rúk, otočil sa ku mne a... Šplech! Všetká voda sa zrazu ocitla na zemi. Tak na toto som už vážne nemala slov.

Zarazene som ho pozorovala, no on ma dokonalo ignoroval. Veselo si začal vyspevovať a opäť sa hrabať v skrinke pod drezom. Keď z nej vytiahol jar na umývanie riadu, ktorá sa, podobne ako voda, ocitla na zemi, pomaličky mi všetko začalo presne zapadať na svoje miesto.

Podišiel ku mne a vyhodil si ma do náručia. Nesúhlasne som zo sebou začala metať nohami i rukami do všetkých možných i nemožných svetových strán. Toto som už raz podstúpila a nemienim sa obetovať znova! To predsa nie je fér!

O necelých pár sekúnd na to som už nanešťastie ležala uprostred tej bublinkovej spúšte, približne niekde medzi kuchynskou linkou a barovým pultom. Nebola som si istá, pretože to so mnou šmýkalo na všetky strany. Edward si pohodlne položil nohu na moje brucho a s víťazoslávnym pohmkávaním narodeninovej pesničky začal mojím telom leštiť zašpinenú podlahu.

A to som si myslela, že všetko najlepšie k narodeninám sa u nás dvoch dá povedať aj krajším spôsobom!

***

Bože, Bella, ty si taká krava, že to až bolí!

Vhupla som sa za záves v kostole a spotenými rukami si začala žmoliť trblietavú látku ružových šiat, ktoré som "náhodou" našla priamo pred vchodovými dverami do svojho bytu. Alice, to bolo jasné ako facka.

Vlastne ani neviem, či to bolo až také jasné... Nechápem, prečo by Alice chcela, aby som sa dostavila na svadbu jej brata. No dobre, možno to viem. Asi len nechcela, aby bol smutný z toho, že som sa na tomto cirkuse odmietla zúčastniť. Alebo... Nie, na druhú variantu som si prísne zakázala čo i len spomenúť.

„Bu!" Takmer som so sebou strhla celý záves, keď som so sebou ľaknutím trhla do strany. Avšak keď som zbadala úsmev na Emmettovej tvári, znateľne mi odľahlo. V tejto chvíli si ma však premeriaval dosť spýtavým pohľadom, ktorý nezračil nič dobré. A môj žalúdok na to začal patrične reagovať. Toto nezvládnem.

„Čau," odvetil ľahostajne a jedným okom nakukol ku mne do závesu. „Čo ty tu? Myslel som si, že miesto pre družičky je vpredu," zachechtal sa mi pri uchu.

Nesúhlasne som zamrnčala a trošku zahanbene odvrátila pohľadom. „Ako by som k tým družičkám patrila," zamrmlala som si viac-menej sama pre seba, aj keď mi bolo dostatočne jasné, že ma Emmett perfektne počul.

„Hej, chápem. A čo svadobný dar?" opýtal sa ma opäť nezaujato a napravil si oblek. Akoby už teraz nevyzeral dostatočne dokonalo.

„Myslím si, že pre dnešný deň im budem musieť stačiť aj ja."

Nič na to nehovoril, len sa pripojil ku mne a tiež sa schoval za záves. Super, dvaja idioti, ktorým mozog asi nefunguje tak, ako by presne mal.

„Myslíš, že si ju vezme?" prehovoril Emmett po chvíli a tým na mňa vybalil už v poradí tretiu otázku.

„Asi áno, veď prečo by nemal?" pokrčila som ramenami a natočila sa k nemu. Za tým závesom sme ale museli vyzerať...

„Len tak. Vieš, zdá sa mi, že ťa miluje."

Už-už som sa nadychovala k nejakej sarkastickej poznámke, ktorou by som sa snažila zakryť, akú veľkú nádej vo mne tá jednoduchá veta zapálila, keď tu zrazu sa Emmett vytiahol spoza závesu a potiahol ma až k jednej zo zadných lavíc.

Až potom som pochopila prečo.

Orgán nad nami sa rozozvučal do slávnostného a tradičného svadobného pochodu. Tentokrát na mňa ale pôsobil odlišným dojmom. Pripadala som si, ako by práve hrali pohrebný rekviem.

Nevesta prichádza. A to som si ani nestihla všimnúť, kedy sa uličkou prehnal Edward. No hej, záves je ale poriadne zákerná vec.

Tiffany opatrne prešla cez prah kostola, zavesená na ramene Edwardovho otca, Carlisla. Uličkou sa vznášala ako kráľovná, v šatách, ktoré pripomínali sladké pečivo posypané cukrom. Pochybujem, že je to práve to, čo si Edward vždy prial.

Nech to bolo ako chcelo, jej ruku s úsmevom prijal do svojej a zaviedol ju pred oltár. Obrad sa môže začať...

Zrútila som sa na lavicu a hlavou sa podoprela o Emmettovo svalnaté rameno. Poznala som ho už pomerne dlho, vlastne odkedy sa spoločne s Rosalie pripojili ku Cullenovcom, čo činilo niečo cez pätnásť rokov, tak mi to už ani nemalo dôvod pripadať zvláštne. Podobne ako Edward mi vždy nahrádzal brata.

Keď kňaz spustil slávnostnú reč, viečka som pevne pritisla k sebe. Celý obrad som vlastne nevnímala, bola som ponorená len sama do seba...

„...nech vraví teraz alebo nech mlčí naveky," povedal farár, čím ma dokázal naplno prebrať z predchádzajúceho tranzu.

Odrazu som celá stuhla, nevedela som, čím dýchať. Vraví teraz, alebo nech mlčí naveky. Do riti, do riti, do riti! Toto je predsa moje posledná šanca...

„No tak, vystúp z radu, družička!" zachichotal sa Emmett a lakťom ma štuchol pod rebrami. Tak dobre...

Bezmyšlienkovite som sa postavila na nohy, všetky hlavy v miestnosti sa odrazu otočili na mňa. Vnímala som len plytkú zem pod svojimi roztrasenými nohami, svoj chvejúci sa hlas, ktorý sa odrážal od stien. A potom som sa pozrela na Edwarda a zrazu si bola istá tým, čo robím.

„Ja mám námietku," povedala som rozhodne a všetkých navôkol seba poslušne ignorovala. Edward, Edward, Edward! „Milujem ťa, Edward. A preto, prosím, nevrav áno!"

Jeho zmätený pohľad náhle zaplnilo niečo, čo mi bolo po celý ten čas ukryté, aj keď sa to tam skrývalo už dlhé roky. Láska. Nežne sa na mňa usmial a venoval mi jeden zo svojich najlepších šibalských úsmevov.

„Bež!" skríkol na mňa a Tiffanininu ruku pustil preč zo svojej. Rozbehol sa ku mne, chytil ma za ruku a vyviedol pred kostol.

Všetci ostatní svadobčania sa okamžite vydali za nami, avšak Emmett im v tom pohotovo zabránil a zabuchol za nami kostolné dvere, takže ostali uväznení vo vnútri. Bola som si istá, že proti nemu sa bojovať neodhodlajú. Ten upír proste vie ako na to.

Edward zo seba okamžite zhodil oblek a zo svadobného auta vytrhol všetku zbytočnú výzdobu. Usadil ma na sedadlo spolujazdca a otočil kľúčikom v zapaľovaní.

„Aj ja teba," povedal a blažene sa usmial.

„Čože?"

„Aj ja ťa milujem."

Koniec

Kim, tvoje prekvapenie je tu. :-)

Snáď som ťa aspoň máličko potešila...

Ak sa vám to aspoň trošku páčilo, prosím, zanechajte komentár. :)

Autor: TeenStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Vystúp z radu, družička: