Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Všetko zlé je na niečo dobré

07.10.2013 (15:00) • Empress • FanFiction jednodílné • komentováno 11× • zobrazeno 2842×

Všetko zlé je na niečo dobré

 Môj život bol dokonalý. Narodila som sa do rodiny bohatých obchodníkov s umením ako najstaršia z troch detí. Bola som zbožňovaná tak veľmi, ako len vymodlené deti bývajú a keby som nechcela, nemusela by som nikdy preložiť ani krížom slamy. Vďaka mojej kráse, hranej nevinnosti a postaveniu, mi všetko vychádzalo na jednotku. Rodičia mi plnili, čo mi na očiach videli a preto som vždy dostala, čo som chcela. Takže, keď som sa v poslednom ročníku na technickej univerzite zoznámila s Roycom Kingom a vzala si do hlavy, že musí byť môj, podporili ma. Prirodzene, veď bol bohatý ako arabský šejk. Nič som nedala ani na reči okolia, ktoré hovorili, že síce disponuje rozprávkovým majetkom, ale je to aj najväčší grázel v celom New Yorku.

Vtedy som ešte netušila, že sa firma môjho otca kvôli dlhom dostala do konkurzu. Tak sa stalo, že od ukončenia štúdií neprešiel ani mesiac a už sme s Roycom obývali vlastný dvojizbový apartmán na notoricky známej Piatej avenue. Spolunažívanie bolo spočiatku naozaj harmonické. Roy ma nosil na rukách a s obľubou ma predvádzal známym, ako nejakú cvičenú opičku. Vlastnil veľkú spoločnosť na výrobu pneumatík, ale s tým sa nemienil uspokojiť. Časom sa chcel dostať až do senátorského kresla.

Ja som si privyrábala ako občasná modelka a sem tam sa bavila vylepšovaním športových vozidiel. Avšak oba moje koníčky som pod náporom jeho argumentov zavesila na klinec. Nakoniec sa mi jedinou náplňou stalo nakupovanie, cestovanie a organizovanie charitatívnych aukcií. Mala som okolo seba kopu ľudí a nikdy som nebola sama, ale nikdy som sa necítila osamelejšia. Okrem Very som nemala žiadnych kamarátov, ale vzhľadom na to, že ona už bola vydatá a mala malé dieťa, nemohli sme sa stretávať tak často.

Ženy ma nenávideli a závideli mi dokonalý život. Muži ma zbožňovali, obdivovali a keby som len pohla prstom, zniesli by mi modré z neba. Bola som si istá, že mám všetko, čo som kedy chcela. V celom vesmíre by ste nenašli šťastnejšie dievča. Nielenže moje spolunažívanie s Roycom Kingom mladším zdvihlo prestíž našej rodiny a tým pádom aj moju, ale aj ma to utvrdilo v dojme, že sa mi nikdy nič zlé nemôže stať. Bola som vtedy taká mladá, taká namyslená, zaslepená a hlúpa. Mala som vedieť, že nešťastie nechodí po horách...

Dokonalá súhra a spokojný život, trvali necelé tri roky a vyvrcholili mojimi a Roycovými zásnubami. V tej dobe som sa venovala dobrovoľníctvu v jednom útulku pre opustené matky s deťmi, ale s Royom sme sa dohodli, že po svadbe s tým prestanem úplne. V budúcnosti som sa chcela stať ukážkovou ženou v domácnosti a neskôr aj matkou na plný úväzok. Tá myšlienka ma hriala. Vedela som, že s deťmi bude náš život dokonale naplnený.

Ten osudný deň som vstávala za skorého rána, keď sa vonku ešte ani nezačalo brieždiť. Najprv som na telefóne dvakrát posunula čas vstávania, ale vedela som, že ak by som to spravila ešte raz, prišla by som do práce neskoro. Dnes sme mali dohodnutú jednu veľkú akciu týkajúcu sa zberu použitých hračiek a oblečenia, takže každá voľná ruka bola viac než potrebná. Z frflaním som odkopla perinu nabok a vystavila svoje telo zime. Okamžite ma pochytila triaška. No kvôli Roycovi som nemohla ani len pomyslieť na to, že by som v noci spala v niečom inom, ako v saténovej košieľke. To by predsa nemalo úroveň!

Pozrela som na druhú stranu postele, kde odpočíval môj nič netušiaci priateľ. Od minulého víkendu vlastne už snúbenec. Bola som šťastná. Mala som pre neho malé prekvapenie, ktoré som mu však nemohla odovzdať len tak medzi dverami. Na piatok som plánovala veľkolepú večeru pri sviečkach, kde som mu to chcela oznámiť. Bola som si stopercentne istá, že ho poteším. Načiahla som sa za županom, čo ležal prevesený cez operadlo stoličky. Vzhľadom na to, že bol z toho istého materiálu ako košieľka, veľmi ma nezahrial. Zababušila som sa do neho, ako to len šlo a aj napriek nepohodliu sa usmiala. Žalúdok sa mi mierne zachvel, ale nebolo to nič neznesiteľné. Zaliala ma ozajstná a nefalšovaná spokojnosť, prvá skutočná v mojom živote.

Behom polhodiny som už opúšťala pohodlie a bezpečie apartmánu a vydala sa v ústrety nástrahám veľkomesta. Do Krízového centra som dorazila medzi prvými, no aj tak som nebola úplne prvá. Ako vždy ma predbehol Emmett McCarty. Prekrútila som očami, lebo mi bolo jasné, že sa bude celý čas zdržiavať v mojej blízkosti. Bol príjemný asi ako roj osieho hniezda, ale určitým zvráteným spôsobom mi jeho pozornosť lichotila. Možno to robila jeho robustná postava, či detský úsmev, alebo ma prosto len bavil jeho výraz vždy, keď som odmietla jeho pozvanie. Tieto a podobné myšlienky som potlačila a radšej sa pustila do organizovania.

„Bré ránko, Rose," pozdravil ma žoviálne. Zamračila som sa a otočila sa mu chrbtom. Upriamila som pozornosť na jednu z najobjemnejších škatúľ a chystala sa ju otvoriť. Všetky veci sa museli roztriediť a ja skutočne nebudem mať čas, venovať sa čomukoľvek inému.

„Dobré ráno, slečna Haleová!" zarezonoval jeho hlas vedľa môjho ucha. Teplý dych ma pošteklil na krku, následkom čoho sa mi naježili chlpy na celom tele.

Skoro som vyskočila z kože. Chytila som sa za brucho a vynadala mu do idiotov. Jeho to iba ak rozosmialo.

„Si masochista, však?" poznamenala som a ukazovákom si ťukla na čelo.

„Len keď ide o tvoju skromnú maličkosť,“ povedal so zle hranou vážnosťou.

„Nespomínam si, že by som ti dovolila, aby si mi tykal!“ vybafla som.

„V tom prípade sme si kvit,“ skonštatoval veselo.

Otvorila som ústa, no na jazyk mi neprichádzala žiadna duchaplná odpoveď. Rozhodla som sa, že ho aspoň pošlem do hája.

„A vôbec, nemáme čas na rozhovory, takže sa pekne vráť do práce a nezdržuj ma od mojich povinností!“ odfrkla som. Znova som sa mu otočila chrbtom a po zvyšok dňa ho úspešne ignorovala.

Čas ubiehal v znamení povinností, ktorých bolo toľko, že som sa ani nestíhala najesť. Okrem triedenia darovaných vecí, bolo potrebné navrhnúť hrubú kostru budúcej charitatívnej aukcie a určiť veci do tomboly. Takže keď sa mi po tom všetkom začala motať hlava, vedela som, že je načase ísť domov. Unavenými očami som spočinula na nástenných hodinách a so všetkými sa mávnutím ruky rozlúčila. Schmatla som kabelku a vyšla von do sychravého počasia. Modlila som sa, aby som si na klzkej zemi nepodvrtla členok.

Bez problémov som odchytila prvý taxík, ktorý prechádzal okolo a nasadla. S úľavným vydýchnutím som skopla z nôh topánky a pomyslela si, že budem musieť vymeniť lodičky za pohodlnejšiu obuv. Zapla som si pás a hlavu si položila na opierku. Auto sa pohlo a ja som si dovolila zavrieť oči. Iba na okamih vypustiť starosti a možno si zdriemnuť.

Prebudil ma strašne silný náraz a zvuk trieštiaceho sa skla. Niekoho krik sa niesol vzduchom, kým som si neuvedomila, že vychádza z môjho hrdla. Pach krvi, spálených pneumatík a unikajúceho benzínu, sa miesili so strašným škrípaním pokrkvaného plechu, ktoré trhalo uši. To všetko sa bilo s odporne sladkou arómou rozsypaného púdru z vybuchnutých airbagov. Potom ďalšia rana, let vzduchom, náraz a tma.

Oranžové blikajúce svetlá, množstvo rôznych zvedavcov, ktorí tu nemali čo robiť a hrozná mela. To všetko sa mi predralo do zahmlenej mysle, takže som najprv predpokladala, že spím a všetko sa mi sníva. Niekto šklbol mojimi plecami a chcel ma vytiahnuť von. Bola som skrútená v podivnej polohe, tvárou opretá o chladný asfalt. Ktosi ma neustále držal za ruku, ale nedokázala som tú osobu identifikovať. V mojom zornom poli zastavil pár bielych topánok. Pokúsila som sa niečo povedať, ale z hrdla mi vyšlo len chrčanie.

„Slečna, nehýbte sa!“ prikázal mi ten cudzí chlap a ja som ho bez slova poslúchla. Veď čo iné som mohla robiť, keď som si necítila jedinú kosť v tele. „Nosidlá!“ rozkričal sa dotyčný znova. Keď mi začal okolo krku omotávať golier, aby som nemohla hýbať hlavou, naplo ma na vracanie. No ani trochu sa mi neuľavilo.

„Ako sa voláte?“

Čože? To sa pýtal mňa? Premýšľala som márne.

„Rosalie Haleová,“ odpovedal miesto mňa nejaký hrubý hlas, ktorý sa mi zdal hrozne povedomý.

„Rosalie,“ osloví ma ošetrovateľ, „budeme vás musieť vytiahnuť, takže sa nezľaknite,“ snažil sa ma upokojiť.

Ruka, ktorá ma doteraz držala, sa niekam vzdialila. Nastala chvíľa ticha a potom mojim telom niečo myklo. Tá strašná bolesť strieľala šípy do celého môjho tela. Uvidela som hviezdy a potom sa zase ponorila do tmy.

Niečo ma tlačilo do chrbta. Ležala som na hrozne nepohodlnom lôžku a nechápala som, ako je možné, že som k nemu pripútaná. Pomrvila som sa a pomaly začala otvárať oči. Šlo to ťažko, akoby som na nich mala položené olovené závažie. Márne som premýšľala kde som. Doma to tak strašne nesmrdelo. A tá nočná mora, fuj! Taká živá, ako keby sa v nej všetko naozaj stalo. Takmer som tým nezmyslom uverila.

Chcela som vyskočiť a hneď zistiť všetky podrobnosti, no nešlo to. Zhlboka som sa nadýchla a vzápätí sa striasla. Z tej príšernej vône zmiešanej s pachom dezinfekcie sa mi neskutočne dvíhal žalúdok. Okrem toho som sa cítila podivne rozlámaná, akoby ma prešiel kamión. Stále som videla zahmlene a to ma pekelne rozčúlilo. V duchu som obviňovala všetkých, od Royca, až po ľudí z organizácie, zo zlého vtipu. Párkrát som nasucho prehltla a oblizla si popraskané pery. Potom som zažmurkla a obraz začal dostávať jasnejšie kontúry. Zbadala som bielo natretý nemocničný strop. Oči som roztvorila dokorán a zajačala, či skôr, pokúsila sa zajačať, lenže z hrdla mi unikol neidentifikovateľný škrekot.

Došlo mi, že sa o žiadny nemiestny vtip nejedná a ja sa skutočne nachádzam v nemocnici. V jednej ruke som mala zabodnuté ihly s infúziou a druhá bola skoro celá obalená v sadre. Nedokázala som pohnúť nohami. Vlastne presnejšie by bolo, že sa nemôžem hýbať vôbec. Spanikárila som, začala som sa strašne triasť a môj srdcový rytmus sa vyšvihol do závratnej výšky. Prístroje monitorujúce moje životné funkcie okamžite upozornili na zmenu stavu a rozhodli sa vydávať zvuky, ktoré mi trhali hlavu na kúsky. Strácala som nad sebou kontrolu. Behom sekundy pribehla do izby sestrička a v závese za ňou nejaký blonďavý doktor.

To sa ma má dotýkať také mladé ucho?!

Podišli k posteli. Sestrička chytila jednu z hadičiek a niečo do nej vstrekla. Doktor sa naklonil ku mne a vážnym výrazom sa mi zadíval do očí. Už sa mi chystal niečo povedať, keď som ho predbehla.

V snahe dostať zo seba aspoň pár hlások, som ešte raz bolestivo prehltla a otvorila ústa. „Čo sa stalo, prečo som tu? Prečo ste ma pripútali?“ sypala som zo seba zúfalé otázky. „Musím sa hýbať! Musím vstať! Royce sa zblázni a zabije ma! Čo ste mi to urobili? Prečo ste ma pripútali? Kde to som...“ mlela som a mlela, až som prešla do kriku.

Dostala som triašku. Niekto napolohoval lôžko do úplného ľahu, ale to som už opäť vnímala zastrene. Ohromné napätie povoľovalo a ja som postupne ovísala ako handrová bábika.

„Nebojte sa, slečna Haleová, všetko dobre dopadne,“ upokojoval ma doktor.

„Doktor...“ pozrela som na jeho menovku, „... Cullen. Nehovorte mi, že všetko bude dobré! Celé je to totiž na hovno!“ odpovedala som takým spôsobom, aby bolo jasné, že pochybujem o jeho liečiteľských schopnostiach.

Nikdy som nebola vulgárna, takže som netušila, kde sa vo mne niečo také vzalo. Viečka mi však proti vôli ťažkli, čomu som sa snažila za každú cenu zabrániť. Zívla som a z posledných síl zo seba dostala otázku, ktorá ma zaujímala predovšetkým. „A čo moje maličké?“

Izbou sa rozhostilo veľavravné ticho. Už mi nemuseli odpovedať, nič som nechcela počuť. Než ma pohltilo milosrdné bezvedomie, tak mi po líci stiekla jediná osamelá kvapôčka.

V nemocnici som si pobudla dlhšie, než by obyčajne na takú rekonvalescenciu bolo potrebné. Odo dňa kedy som sa prebrala z bezvedomia a dozvedela sa, čo sa stalo a aké to malo následky, som bola ako mátoha. Royce ma navštívil medzi prvými, no správal sa zvláštne. Kým mi milostivo oznámil, že ma púšťa k vode, prišiel ešte trikrát. Ten hajzel sa dokonca domáhal súcitu! Apeloval na môj zmysel pre fairplay a kŕmil ma vetičkami typu: „Rose, zlato, musíš predsa pochopiť, že s tou jazvou na tvári ťa sponzorom predstavovať nemôžem!“ Keď som mu do tváre vychrstla pohár vody, otočil sa na opätku a viac sa nevrátil.

Rodičia so sestrami prišli len raz. Zabolelo ma, ako zmenili postoj, len čo sa dopočuli, že zo svadby zišlo. Z dcéry na ktorú boli predtým pyšný, sa stal vyvrheľ. Ach áno, bola som prosto tovar druhej triedy, netvor poznačený do konca života!

Keď som sa konečne mohla postaviť a dokázala sama prejsť pár metrov, vymyslela som si plán. Jednej noci som sa vkradla do sesterne. Z nezamknutej skrinky som vydolovala tubičku silných liekov a všetky ich chcela zapiť pohárom vody. Bez môjho bábätka, bez rodiny a bez Royca, som nevidela dôvod pokračovať v mojom biednom živote. Ešte než som tubičku prisunula k ústam, tak na chodbe zaduneli kroky a do sesterne vletel doktor Cullen. „Ženská jedna bláznivá!“ vykríkol a ja som svoju korisť pustila na zem. Klesla som na kolená a pustila sa do usedavého plaču.

Kým som mohla opustiť brány nemocnice, prešli dva mesiace. Hrôzostrašné spomienky na autonehodu zatieňoval milosrdný závoj amnézie. Nemohla som si spomenúť na jediný sekundu z toho okamihu. Zlomená ruka bola dávno zahojená, jazva na líci nekrvácala, i hlava už nebolela, no rany schované v mojom vnútri sa pripomínali každý deň, každú hodinu a každú sekundu. Nemala som sa kam vrátiť. Rodičia ma po zrušenej svadbe už nechceli vidieť a ľudia, ktorí sa predtým tvárili ako priatelia, sa mi otočili chrbtom. Vera mala príliš malý byt a aj keď nástojila, že mi miestečko nájde, vedela som, že jej manžel by bol proti. Nikdy ma nemal v láske. A Royce... škoda reči.

Našťastie mi na súkromnom účte zostala troška peňazí. Ďakovala som prozreteľnosti, že som pred časom dostala vnuknutie, založila si ho a nikomu o ňom nepovedala. Na pár nocí v hoteli by mi tie peniaze mohli stačiť.

Vzdychla som a pohľadom spočinula na konvalinkách, ktoré som zvierala v mojej pravej ruke. Priniesli mi ich pred tromi dňami a bol v nich zastoknutý lístok s nápisom: „Návrat šťastia“. Boli od Emmetta McCartyho. Ústa sa mi zdvihli v náznaku úsmevu.

Ten otravný ozembuch za mnou chodil skoro každý deň. Nevzdal sa. Ani keď som mu nadávala a vyháňala ho. Vždy sa vrátil. Stále s rovnakým úškrnom na veselej tvári. Svojimi historkami ma privádzal k zúrivosti. Prvú kyticu ktorú mi priniesol, som po ňom šmarila všetkou silou, akej som bola schopná. Zakaždým sa však objavil s novou.

Prisahal, že si ma k sebe nasťahuje a keď som ho s tým návrhom poslala do horúcich pekiel, iba sa rozosmial. Viackrát však svoju ponuku nezopakoval a ja som mu za to bola hádam aj vďačná.

Potlačila som spomienky a do voľnej ruky chytila ucho cestovnej tašky. Urobila som krok vpred a opustila bezpečie nemocničnej izby. Dúfala som, že sa nebudem musieť s nikým lúčiť a našťastie mi to vyšlo. Prešla som cez recepciu a obrovské posuvné dvere. Vonku snežilo. Sanitka práve privážala nového pacienta a všade vládol zhon. Na okamih som zavrela oči a nechala vločky dopadať na moju tvár. Keď som ich otvorila, stál predo mnou aj so svojim typickým úškrnom, práve Emmett.

„Myslela si si, že odídeš nepozorovane, však?“ smial sa. „Kam ťa môžem odviezť?“

„Do Prčíc a naspäť!“ odbila som ho. Moju odpoveď ignoroval.

„Vidím, že si nezahodila moje kvety,“ konštatoval veselo. „Takže tvoje výroky o tom, ako ma neznášaš, sa nezakladajú celkom na pravde.“

„Ale inak máš v hlave všetko v poriadku, McCarty?“ odfrkla som.

„To je zatiaľ tá najmilšia vec, akú si mi kedy povedala,“ radoval sa.

„Daj sa vypchať!“

„Akoby sa stalo,“ žmurkol na mňa. „Ale teraz vážne, Rose... prepáč, myslel som Rosalie... Carlisleovi bude ľúto, ak mu nezamávaš na rozlúčku.“

„Komu?“

„Doktorovi Carlisleovi Cullenovi,“ informoval ma so samozrejmosťou.

„Fajn. Keďže sa s ním očividne dobre poznáš, môžeš ho odo mňa pozdraviť sám...“ uvedomovala som si, že som hnusná, ale nemohla som si pomôcť.

Chvíľu som sa s ním ešte dohadovala. Nakoniec to dopadlo tak, že vychmatol z mojej ruky tašku a ja som ho musela chtiac nechtiac nasledovať. Zastavil až na parkovisku vedľa ohromného džípu.

„To je tvoje?“ spýtala som sa neveriaco a od úžasu skoro onemela.

„Jasné,“ prisvedčil hrdo. „Hádam si si nemyslela, že jazdím...“

„... Smetiarskym autom,“ skočila som mu do reči.

„Tvoja dobrá mienka o mne je priam dych berúca, ale musím ťa sklamať,“ povedal a otvoril dvere u spolujazdca.

„Madam?“ oslovil ma a nastavil mi ruku. Kapitulovala som a stisla mu ju. Prekvapilo ma, že je taká veľká a horúca. Moja ľadová dlaň sa v nej celkom strácala. Keď som pocítila, že mi začínajú horieť líca, radšej som odvrátila hlavu.

Napokon moju tašku hodil na zadné sedadlo a zaujal miesto za volantom. Požiadala som ho, aby ma odviezol do najbližšieho hotela a on bez rečí naštartoval. Cesta ubehla rýchlo, pretože sme už po polhodine stáli pred neveľkou budovou s nápisom „The Cullen apartments“. Musela som si párkrát pretrieť oči, či dobre vidím a úkosom som Emmettovi vyslala vražedný pohľad.

„Robíš si zo mňa dobrý deň?“ opýtala som sa ho podozrievavo.

„Ani náhodou,“ vyvrátil mi to. „Už ťa čakajú.“

„Ale ako...“ nedokončila som.

„Všetko spískala Isabella,“ prezradil mi. „Pamätáš sa predsa na ňu.“

„To hej, ale ako...“ nedostávalo sa mi slov.

„Carlisle, s mojou pomocou.“

Už som mu nevládala oponovať a ani by som na to nemala čas. Po chodníku sa k nám totiž náhlila ohromná guľa na nožičkách. Pohľad na nemotornú Bellu s obrovským bruchom ma síce potešil, ale aj nesmierne zabolel.

„Rose, tak rada ťa vidím,“ výskala a hneď sa mi vrhla okolo krku.

Pripadala som si ako slon v porceláne. Váhavo som ju potľapkala po chrbte a potom sa od nej na dĺžku ruky odtiahla.

„Viem, máš milión otázok, ale tie teraz počkajú a na rozhovory bude času dosť,“ štebotala. „Najprv ťa ubytujeme a potom sa všetko dozvieš.“

Vzala ma pod pazuchu a pokynula Emmettovi, aby nás aj s mojou taškou nasledoval.

Ukázalo sa, že moje vypomáhanie poslednej dobročinnej organizácii, malo oveľa ďalekosiahlejšie následky, než by som kedy bola pomyslela.

Isabella Swanová, teraz už vlastne Cullenová, bola jednou z tých dievčat, ktorým sme pomohli ujsť doslova hrobárovi z lopaty. Nikdy nám to nezabudla. Spolu s ostatnými sme jej našli prácu a ubytovanie. Z obyčajnej chyžnej sa dokázala v krátkom čase vypracovať až na manažérku. Vďaka tomu sa počas jedného z teambuildingov zoznámila s Edwardom Cullenom, majiteľom siete hotelov. A tento Edward bol čírou náhodou synom doktora Cullena a jeho ženy Esmé. Presne toho doktora a tej sestričky, ktorí sa o mňa celý čas starali. Takže všetci u nich doma poznali moju situáciu a poza môj chrbát sa dohodli, že či budem chcieť, alebo nie, pomôžu mi. Emmett, ako Edwardov najlepší kamarát, im výborne sekundoval.

Prirodzene, že som sa odmietla nechať živiť, na to som bola príliš hrdá. Súhlasila som, že nastúpim na tej istej pozícii, ako kedysi Isabella a za moje ubytovanie u nich doma, budem platiť riadny nájom. Najprv mali ona aj Edward námietky, ale keď som si tvrdohlavo stála za svojim, privolili. Dohodli sme sa, že druhý deň podpíšem zmluvu a keď sa vybavia všetky formality, budem môcť nastúpiť. Toto vyjednávanie ma celkom vyčerpalo, takže som sa ledva vládala zdvihnúť z kresla. Na jeden deň toho bolo pre mňa až až. Edward pomohol vstať najprv Belle, potom mne a otvoril nám dvere. Vyšli sme na chodbu, kde ma prekvapila Emmettova prítomnosť.

„Ty máš teda výdrž!“ poznamenala som sucho na jeho adresu.

„Zato ty už melieš z posledného,“ žmurkol na mňa.

Napriek mojim protestom ma chytil pod pazuchu a podoprel ma. „Koho by som podpichoval, keby si sa mi tu teraz zosypala?“

„Verím, že taký talent ako ty, by si náhradu našiel určite bez problémov.“

Kým som začala žiť naozaj normálnym životom, bez zášti a zlosti, prešli dlhé dva roky. Krivdy na mne napáchané som odpustila, ale zabudnúť som nedokázala nikdy.

Z novín som sa dočítala, že členovia rodiny Haleovcov zakrátko potom ako sa ma zriekli, vyhlásili bankrot a presťahovali sa k príbuzným na Aljašku. Vždy ma pri spomienke na rodičov a sestry pichol osteň ľútosti, ale beh udalostí, som už zmeniť nemohla. Nikdy sa ma nepokúsili vyhľadať a tak napraviť krivdu, zostala som pre nich zapovedaná.

Royce King si neviedol o nič lepšie. Nedlho potom, ako zrušil zasnúbenie so mnou, si vzal dcéru bohatého magnáta. Narodil sa im syn. Časom sa však ukázalo, že jeho svokor nemá ani vyndru a než sa milý Roy spamätal, ošklbali ho ako kura na bitúnku. A ani to dieťa, ktoré s pýchou predvádzal ako cvičenú opicu, nebolo jeho.

Spomedzi nich som teda vyšla ako víťaz, no moje víťazstvo malo trpkú príchuť. Žila som si život po svojom. Nikto mi nič nezakazoval, bola som svojou vlastnou paňou a tejto nadobudnutej slobody som sa nemienila vzdať.

No jeden piatkový večer, práve keď začalo snežiť a nám končil náročný pracovný deň, som podľahla Emmettovmu dobiedzaniu a súhlasila s pozvaním na rande.

„Nemysli si ktovie čo,“ chladila so jeho nadšenie. „Prijala som ho len preto, aby si mi už konečne nepílil uši.“

Ten masochista sa uškrnul, strhol ma do svojho náručia a moje pootvorené ústa zalepil svojim jazykom. Keď sa zase odtiahol, oči mu len tak iskrili a ja som lapala po dychu. No vzápätí vo mne vzkypela zlosť a strelila som mu zaucho.

„To považujem za dobré znamenie,“ rozosmial sa a pritom si trel udreté líce.

„Ty egocentrický idiot!“ vybafla som na neho a založila si ruky vbok. „Nemáš ešte dosť? Stále ťa bavia moje nadávky a odstrkovanie? Uvedomuješ si, že nikdy to nebude inak?!“

„Práve si naznačila, že so mnou do budúcna počítaš,“ pripomenul mi.

„Bež do čerta!“ okríkla som ho a zabuchla mu dvere pred nosom.

Z uší mi syčala para a zlosť som mohla rozdávať na kilá. Na nesmelé klopanie som nereagovala.

„Ale rande stále platí, nie!?“ ozvalo sa z druhej strany.

„Keď si taký múdry a všetko vieš, uhádni to sám!“

„Beriem na vedomie,“ súhlasil. „Dnes o ôsmej ťa prídem vyzdvihnúť.“

Nad jeho domýšľavosťou som stratila slová aj dych.

To, že som to s tým zauchom prehnala, mi došlo ešte skôr, než zišiel výťah dole. Hrozne som sa zaň hanbila. Povedala som si, že mu to na schôdzke vynahradím. Zaumienila som si, že sa počas večere budem krotiť.

Najprv som si ale za asistencie Belly a malej Renesmé obliekla ten najodvážnejší kúsok, ktorý som v skrini našla. Presne o ôsmej sa rozozvučal zvonček. Z vešiaka som schmatla kabát a kabelku a vybehla som von. Tam pod skúpym svetlom pouličnej lampy stál Emmett. Presne taký urastený a dobre naložený, ako pred dvomi hodinami. No predsa len na ňom bolo niečo iné. Celý večer sa správal ako pravý džentlmen, iba občas utrúsil nejakú vtipnú poznámku. Ja som svoju nervozitu skrývala za štipľavé odpovede. Po večeri sme sa vydali na prechádzku do Central parku, kde sa to aj napriek pokročilej hodine hemžilo ľuďmi. Keď po pamäti vyhľadal moju ruku, už som sa nebránila. Mlčky sme kráčali vedľa seba, až sme došli k malému altánku. Čoraz hustejšie snežilo a mňa napadla bláznivá vec. Vždy som ju chcela skúsiť, no kedysi mi taká zábava nepripadal na úrovni. Zo zábradlia som zhrabla hrsť snehu a chrstla ho Emmettovi do tváre. Na krátky okamih stratil reč.

„Pán McCarty zabudol rozprávať! To je skutočne nevídané!“ chechtala som sa.

Nie dlho. Pustil moju ruku a kým som sa stačila otočiť na útek, zasypala ma hromada vločiek. Nabrala som novú várku a vrátila mu to.

„Mäkkýš!“ smiala som sa, pričom mi po tvári stekal roztopený sneh. „Stavím sa, že ma nechytíš!“ vyzvala som ho a začala som utekať.

„Nekrič hop, kým si nepreskočila, Rose!“ zavolal za mnou zvesela.

Zo tri razy skočil a už ma objímal v medveďom zovretí. Náhle ma pri srdci niečo príjemné zahrialo. Otočil si ma tvárou k sebe a pozrel sa mi do očí. Nikdy doteraz sa mu z tých jeho neodrážal vážnejší výraz. Konala som spontánne. Postavila som sa na špičky, schmatla cípy jeho bundy a pritiahla si ho k sebe. Nebránil sa. Naše pery sa spočiatku len letmo dotýkali, ako keby skúmali, či môžu zájsť ďalej. Zašli a potom rozpútali doteraz nepoznanú vášeň.

Moje a Emmettove začiatky rozhodne neboli ružové. Neustále sme sa hádali. Ja som vždy musela mať pravdu a väčšinou som dosiahla svoje. Proste ideálna talianska domácnosť. No uvedomila som si, že stará, panovačná Rosalie Haleová prestala existovať toho večera v Central parku.

Nikdy sme sa nevzali. Po predchádzajúcej skúsenosti by ma pred oltár nedonútili ísť ani párom volov a Emmett súhlasil. Na potvrdenie nášho vzťahu sme nepotrebovali zbytočný kus papiera.

Ani sme sa nikdy nestali rodičmi vlastného biologického dieťaťa. Po stopäťdesiatom pokuse o umelé aj prirodzené počatie, sme to vzdali. Napokon mi po nekonečných vyšetreniach diagnostikovali neplodnosť, ako následok dávnej autonehody. Samozrejme, že sme to spočiatku oplakali, aj keď Emmett tvrdieval, že mu len niečo padlo do oka. Po zrelej úvahe, mnohých kompromisoch, papierovačkách a rokoch čakania, sme si jedného dňa priviezli domov dva uzlíky.

Ten prvý večer, keď už naše dcérky spali vo svojich postieľkach, sme sa vykradli na verandu. Sadli sme si na hojdaciu lavičku, pritúlili sa k sebe a ja som do ticha noci zašepkala svoje ďakujem...

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Všetko zlé je na niečo dobré: