Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Všade dobre, doma najlepšie pt. 2

27.10.2021 (09:00) • ACullen • FanFiction jednodílné • komentováno 9× • zobrazeno 1607×

Píp, píp, píp, píp...

Prebudila som sa na zvuk budíka, poobzerala som sa okolo seba a zistila som, že som zaspala na posteli, oblečená v tom oblečení, ktoré som mala u Angely. Notebook vedľa mňa zobrazoval otvorený email a zistila som, že to celé bolo sen.

Žiadne maily od Alice ani list od Edwarda, ktorý ma prinútil navštíviť ich dom. Najviac ma však mrzelo, že aj záver sna je nereálny. Cítila som slzy, derúce sa mi do očí. Vedela som, že informácia o ich návrate ma zabolí, no že sa mi budú zdať tak reálne sny, to som nečakala.

Mala som chuť obúchať si niekde hlavu, aby som z nej vytrieskala tie hlúpe sny vďaka ktorým som si uvedomila, že ho stále milujem a všetko, čo som pochovala hlboko do môjho srdca sa predralo na povrch. Túžila som sa okamžite zbaliť a odísť k mame, no vedela som, že by som tým ublížila ockovi, veď som doma len pár dní.

Sledoval ju z neďalekého stromu a aj na tú diaľku cítil jej bolesť a utrpenie. Videl slzy v jej očiach a poznal aj dôvod jej trápenia.

V noci, keď sa díval ako spí počul z jej úst jeho meno a vyznania jej lásky. Keby jej dokázal čítať myšlienky a vidieť o čom sníva. Nikdy po tom netúžil viac ako v tú noc.

„Och Bella, dúfam, že ťa získam späť,“ šepol do oblakov a rozbehol sa domov.

Celý deň som chodila po dome ako bez duše. Dokonca som zrušila plánované stretnutie s Angelou, vyhovorila som sa na migrénu. Neustále som myslela na svoj sen a na to, aké by to bolo krásne, keby sa to naozaj stalo.

Premýšľala som tak dlho, že som si ani nevšimla ockov príchod z práce.

„Ahoj Bella, som doma!“ zvolal od dverí a to ma s trhnutím prebralo.

„Och ocko. Prepáč dnes som akási zamyslená, ani som nič neuvarila!“ Z hrôzou som si uvedomila, že som predumala naozaj celý deň a otec bude pravdepodobne hladný.

„To nevadí, môžeme si objednať pizzu,“ povedal s úsmevom a šiel pohľadať leták z miestnej pizzérie.

Rozhodla som sa zvyšok dňa stráviť s ockom sledovaním futbalu. Nie je to moja obľúbená činnosť, ale aspoň som prišla na iné myšlienky. Po skončení futbalu som šla upratať kuchyňu, vyhodiť krabice od pizze a odobrala som sa do svojej izby.

Už pri vstupe sa mi niečo nezdalo. Ja som okno nenechávala otvorené, pretože dnes bolo vonku extrémne chladno. Zmätene som sa poobzerala okolo seba a do oka mi padol javorový list položený na mojej posteli. Čo to tu robí? Aj keby vonku fúkalo, list by do stredu mojej postele neodfúklo.

Vzala som ho do ruky a poobzerala som si ho z každej strany. Nič, len obyčajný jeseňou vymaľovaný javorový list. Prešla som s ním k otvorenému oknu a pomaly ho pustila. Jemne sa pohupoval vo vetre, ale nakoniec aj tak s tichosťou a ladnosťou dopadol na zem do mora ďalších listov.

Ešte chvíľku som postála pri okne, dýchala studený vzduch a pozerala niekam do lesa. V tej chvíli sa mi zazdalo, že za stromom, kúsok od nášho domu niekto stojí. Znervóznela som a trocha som odstúpila. Premýšľala som, že pôjdem za otcom, no keď som sa pozrela opäť von oknom nikto tam nebol. Možno sa mi to len zdalo a mohla by som si moju bujnú fantáziu niekam schovať.

Uložila som sa do postele a moje myšlienky opäť leteli k Edwardovi. Ten sen bol nádherný, bohužiaľ natoľko nereálny, že naň môžem len spomínať a želať si, aby to bola skutočnosť.

S myšlienkami o Edwardovi som zaspala. Prebudila som sa na tichý, takmer nepočuteľný šramot v mojej izbe. Otvorila som oči, no nikde som nič nevidela, v izbe bola tma a tak som zasvietila malú lampičku pri posteli.

„Alice? Rosalie?“ Prekvapene som sa pozerala na dve postavy stojace oproti mojej posteli.

„Bella...“ šepli zborovo a ja som len udivene sledovala, ako sa blížia ku mne. Nevedela som, či to je opäť sen alebo sa to naozaj deje.

„Je to sen?“ vyslovila som nahlas moju úvahu.

„Nie sestrička, nie je to sen. Prišli sme si s tebou pohovoriť,“ povedala Alice a posadila sa vedľa mňa. Rosalie zopakovala to, čo jej sestra a posadila sa z druhej strany.

„O čom sa chcete rozprávať? A vôbec, kto vám dal právo vstúpiť do mojej izby?“ Začala som pociťovať zlosť. Kľudne si odišli a po štyroch rokoch si kľude vhupnú do mojej izby a chcú sa rozprávať?

„Bella, prosím daj nám šancu. Chceme ti toho veľa povedať ale aj vysvetliť. Viem, že práve mne veriť nebudeš, nemala som ťa veľmi v láske ale pochopila som, že si člen rodiny aj keď sme museli odísť,“ šepkala Rosalie a ja som sa nedokázala ubrániť prekvapeniu. Ona ma prosí o šancu?

„Aká rodina? Aké museli sme odísť? Nemáte snáď právo rozhodovať sa sami za seba?“ Vybuchla som na ne.

„Áno Bella, máš pravdu. Ani nevieš koľko krát sme to oľutovali!“ so zdvihnutými rukami povedala Alice.

„Čo ste oľutovali? Ani jeden z vás nebol pri tom, keď ma nechal váš podarený brat v lese samú, zlomenú, nešťastnú!“

„Neboli, to je pravda. No do dnes sa sme sa z toho, že sme ťa museli opustiť, nedostali. Viem, som posledná koho by si počúvala, ale je to pravda. Keď sme sa dozvedeli, že si späť aj ty, nejako sme sa k tebe museli dostať a napraviť napáchané škody. Možno Edwardovi nikdy neodpustíš, ale ver mi, prosím, robil to pre tvoje dobro. Bál sa, že by si bola pri nás v nebezpečí, čo nakoniec aj bola pravda.“ Pri poslednej vete sa Alice mierne zachvela. Pre ňu bolo Jasperove napadnutie rovnako bolestivé ako pre mňa.

„Máš pravdu, si posledná, koho by som počúvala. A prečo ste tu vlastne vy a nie váš podarený brat? On prvý by sa mal snažiť o to, aby som vám aspoň čiastočne odpustila, keď už to pre vašu rodinu bolo utrpenie, no nie? On to prvý zničil!“

„Bella, prosím, najskôr si vypočuj nás. Potom sa sama rozhodneš, čo ďalej,“ Prosila Alice so zmučeným výrazom.

„Dobre! Hovorte, ale nečakajte že sa vám vrhnem okolo krku!“ vyzvala som obe čakajúc len na to, čo mi povedia.

„Začnem teda ja. Vieš, keď sa Jasper na tvojej oslave neudržal, hrozne si to vyčítal. Nemohol sám sebe odpustiť, že ti chcel ublížiť. Pre Edwarda to bolo stonásobne horšie, čítal naše myšlienky a videl ako sa všetci obviňujeme. Nedokázal sa s nami ani zhovárať. Na celú noc odišiel z domu. Mysleli sme si, že išiel na lov alebo k tebe, no keď sa ráno vrátil bol rozhodnutý. Rozhodol aj za nás všetkých, nikto mu nemohol odporovať, hoci nikto nechcel aby sme ťa opustili. Jedná Rosalie bola vtedy za, no aj ona časom pochopila že to bola chyba.“

„Áno, Alice má pravdu. Ja jediná som ho podporovala v jeho hlúpom rozhodnutí. Dokonca aj Emmett sa so mnou odmietal baviť dva týždne len preto, že som sa postavila na Edwardovu stranu. A dnes viem aké sebecké to odo mňa bolo. Vždy si si myslela, že ťa nemám rada. Ale tak to nikdy nebolo. Ja som ti závidela. Závidela som ti, že si človek a závidela som ti tie možnosti, ktoré si chcela zahodiť kvôli našej rodine. Preto som držala stranu Edwardovi. Chcela som, rovnako ako on, dať ti možnosť žiť tak ako som ja nemohla.“ Pokračovala Rosalie. Z ich slov som mala zimomriavky. Naozaj to tak bolo?

„Keď sa s tebou Edward rozišiel nikto z nás už vo Forks nebol. Chcel to urobiť sám, vedel že by sme za tebou išli. Ale to on nechcel. Vraj čistý rez bolí najmenej. Ale je to hlúposť. Sledovala som tvoju budúcnosť. Aspoň tak som bola v istote, že sa ti nič nestane. Tie roky, kedy sme boli bez teba boli utrpením. Už sme nedokázali žiť ako rodina pokope. Každý sa obviňoval, najviac Jasper. Cítil Edwardovu bolesť, naše pocity rovnako. Chýbala si nám. A ako povedala Rose, pochopila aj ona, že si bola a stále budeš člen rodiny. Si ten chýbajúci člen, bez ktorého naša existencia nemá zmysel. Chcela som ísť za tebou už mnohokrát, no vždy si to Edward prečítal v mojej hlave a zabránil mi v tom. Dnes už by som taká hlúpa nebola. Si moja sestra a ja sa ťa už nevzdám. Nikto z nás!“ ukončila Alice svoju časť príbehu bojovne.

„Čisto teoreticky, aj keby bola pravda to, čo hovoríte. Prečo až teraz? Prečo ste teda neprišli skôr? Nechali ste ma trpieť, musela som odísť, nechať tu ocka, kamarátov pretože celé toto mesto mi pripomínalo Vás. Tak veľmi ste ma ranili, mám chuť vyraziť vás obe von oknom a už nikdy nevidieť! Neviem čo mám teraz robiť. Opäť ste mi vrazili do života ako hurikán, bez ohľadu na to, čo tým spôsobíte a aké škody za sebou zanecháte!“ Pri poslednej vete sa mi začal triasť hlas a cítila som slzy derúce sa mi z očí.

„Nie! Opäť tú istú chybu neurobíme! Si naša sestra a tak to ostane navždy!“ prehlásila Rosalie bojovne a ani neviem ako ocitla som sa medzi nimi v ich objatí. Moje emócie sa predrali na povrch a ja som sa naplno rozplakala. Vzlykala som im v náručí a nevedela som prestať. Tak veľmi mi chýbali. Tak veľmi som túžila, aby sa môj sen stal skutočnosťou a oni sú teraz tu a som pre nich rovnako dôležitá ako oni pre mňa.

„A... a čo Edward? Vie, že ste tu?“ spýtala som sa potichu.

„Nie nevie. A aj keby vedel, rozhodli sme sa my a on už naše rozhodnutia riadiť nebude. Je zo zadubený somár, trápil sa a trápiť sa bude, namiesto toho, aby prišiel za tebou a porozprával sa s tebou!“ štekla Alice nahnevane.

„Nie, ja ho nechcem vidieť! Je iné vidieť vás a iné vidieť jeho. On ma nechal v lese, povedal mi všetky tie slová. To, čo som k nemu cítila, som pochovala hlboko v sebe. Nechcem, aby sa to opäť predralo na povrch.“ Zaklamala som, aj keď som vedela, že ho milujem stále rovnako.

„Bella, ani za tie roky si sa nenaučila klamať. Keď sa spomenie jeho meno srdce ti poskočí a bije rýchlejšie. Tak ako ty aj ja viem, že si ho neprestala milovať. Skús mu dať šancu aspoň na rozhovor. Nikto nehovorí, že mu musíš hneď skočiť do náruče. Len sa pozhovárajte.“

„Rosalie, ak ste za neho prišli orodovať môžete odísť tak ako ste prišli!“

„Nie nie, tak to nie je. Len som skúsila. Už sa to nezopakuje, prepáč,“ povedala ospravedlňujúco.

Videla ho. Aj keď len matne, videla ho. Takmer sa prezradil. Myslel si, že ten list, ktorý jej nechal na posteli v nej prebudí zvedavosť, no ona ho len pustila plávať vzduchom. Mohol vedieť, že obyčajným listom nič nezmení.

Chcel požiadať o radu jeho malú sestričku, no nikde ani stopa po nej a rovnako tak ani po jeho druhej sestre.

„Mami? Kde sú Alice a Rose?“ spýtal sa ženy s medenými vlasmi, sediacej za stolom.

„Neviem Edward. Možno šli na lov,“ odpovedala žena. Bronzovo vlasý chlapec prikývol a sadol si za klavír neďaleko. Jeho alabastrové prsty sa rozbehli po klávesoch a domom sa rozbehla pieseň, napísaná pre dievča s bijúcim srdcom.

„Synček, pokús sa s ňou stretnúť. Trápiš sa a trápime sa aj my. Odkedy sme odišli, nič nedáva zmysel. Naša rodina nie je kompletná. Ako si ty prišiel o lásku, my sme stratili dcéru, tvoji súrodenci sestru. Nič za to nedáš. Ak ťa už neprijme, budeš musieť žiť s tým, že si premrhal svoju šancu," povedala mu úprimne, aj keď vedela, že tie slová ho zabolia.

Videl v jej myšlienkach všetko utrpenie, bolesť nad stratenou dcérou. Vtedy sa rozhodol. Zabuchol klavír a vybehol na otvorenú terasu. Zhlboka sa nadýchol a rozbehol sa lesom smerom k jej domu. Tak rýchlo naposledy bežal pred rokmi, keď jeho lásku držal James. Keď dobehol k jej domu začul známe hlasy. Jeho sestry boli u nej. Potichu sa priblížil pod otvorené okno a začuj kúsok rozhovoru.

„Bella, ani za tie roky si sa nenaučila klamať. Keď sa spomenie jeho meno srdce ti poskočí a bije rýchlejšie. Tak ako ty aj ja viem, že si ho neprestala milovať. Skús mu dať šancu aspoň na rozhovor. Nikto nehovorí, že mu musíš hneď skočiť do náruče. Len sa pozhovárajte.“

„Rosalie, ak ste za neho prišli orodovať môžete odísť tak ako ste prišli!“

„Nie nie, tak to nie je. Len som skúsila. Už sa to nezopakuje, prepáč,“ povedala ospravedlňujúco.

Ona ho miluje, napadlo mu. V jeho mŕtvom srdci vyklíčilo semienko nádeje. Možno ešte má šancu.

„Alice, odíďte. Chcem sa s ňou porozprávať,“ šepol, aj keď vedel že ho počujú len jeho sestry.

„Nie braček, teraz to nemôžeš pokaziť. Nechaj jej čas!“ poslala mu Rosalie v myšlienkach. Videl v ich hlavách uplakanú tvár jedinej bytosti ktorú miloval, neveriaci výraz keď jej sestry všetko povedali, odhodlanie vyhodiť ich.

Nevedel, či sa má hnevať alebo radovať, že ich vypočula. Miešali sa v ňou snáď desiatky emócií. Bol tak blízko, stačilo vyskočiť a mohol ju objať, dotýkať sa jej, cítiť naplno jej vôňu.

„Edward, vypadni odtiaľto! Daj jej čas, musí si to premyslieť!“ poslala mu myšlienku malá čiernovláska. Povzdychol si a chcel odísť, keď počul ako hnedovláska vstala a mierila k oknu. Skryl sa do tieňa domu a potichu ju sledoval.

„Milujem ho, máte pravdu. Lenže ako môžem odpustiť osobe, ktorá ma opustila? Neviete si predstaviť, ako rada by som sa opäť v jeho očiach videla lásku, no on ma už nemiluje. Možno ho trápia výčitky, ale nič iné,“ hovorila a pritom venovala pohľad jesennej nočnej oblohe.

Keby len vedela, koľko síl vynaložil chlapec s bronzovými vlasmi, aby sa udržal v tieni domu a nevyskočil za ňou. Jej slová mu dali silu a nádej. Vedel, že urobí všetko preto, aby bola opäť jeho a tentokrát po celú večnosť.

Otočila som sa na dievčatá a ich prekvapenie v tvári ma pobavilo.

„Veď ste to museli vedieť. Ako povedala Rosalie, moje srdce ma prezradí.“ Usmiala som sa na ne.

„My sme to vedeli, len sme nečakali, že to takto na rovinu povieš. No v jednom sa mýliš. Edward ťa miluje a nikdy neprestal. Bol hlúpy, že ťa opustil ale ver nám, dal by čokoľvek za to, aby mohol byť opäť s tebou.“

„Dosť už! Je na čase, aby ste odišli! Na dnes toho bolo dosť, a ja, na rozdiel od vás, potrebujem spať.“

„Smieme ešte prísť?“ spýtala sa s obavami Alice.

„Áno, ale cez deň. Na nočné návštevy už nie som zvyknutá.“ Povedala som s úsmevom. Dievčatá sa zdvihli a ja som ich sledovala ako jedna po druhej skáču z okna a miznú v tmavej noci.

Ľahla som si do postele a premýšľala som nad ich slovami. Možno majú pravdu. Veď som predsa túžila po tom, aby sa môj sen splnil a keď to mam na dosah tak tvrdohlavo odmietam ich návrhy o stretnutí s Edwardom. Musím si to dobre premyslieť. Všetci mi veľmi chýbajú, ale neviem či som pripravená na stretnutie s ním.

Ani neviem ako som zaspala, no keď som sa zobudila hodiny ukazovali pol jedenástej. Opäť som si nebola istá, či to čo sa dialo v noci nebol len sen, no z úvah ma prebralo klopanie na dvere.

Rýchlo som na seba hodila župan a bežala otvoriť. Pred dverami však nikto nestál. Poobzerala som sa okolo seba a pohľad mi padol na kyticu položenú pri dverách. Bola krásna, milovala som ľalie a ich vôňu, ktorá sa z nej tiahla bola neskutočná. Medzi kvetmi bola strčená mala kartička. Vošla som s kyticou dnu, dala ju do vázy a zvedavá som siahla po kartičke.

Včera, dnes, zajtra a navždy

E.

Neviem, či sa Vám bude pokračovanie páčiť. Sama s tým nie som spokojná, no mám pocit, že nič lepšie už asi teraz nevytvorím a sústredím sa na tretie a zároveň posledné pokračovanie.

Autor: ACullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Všade dobre, doma najlepšie pt. 2: