Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Víla bez krídel

22.03.2010 (18:00) • Poppy • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 2349×

Ľudia žijú svoje živote. Myslia si, že sú komplikované. Bez najmenšieho tušenia sa deň čo deň pretĺkajú ťažkým životom, nevšímajúc si nič nezvyčajné. Nevediac o existencii ďalších troch rôznych svetov, splývajúcich z tým ich. Mysliac si, že sú jediným rozmýšľajúcim druhom na tejto planéty, ignorujú všetko zvláštne a neprirodzené. A práve takto to má byť. Nikto, žiaden človek, nesmie vedieť o existencii mýtických bytostí, žijúcich vedľa nich. Upíry spolu s vlkolakmi žijú medzi ľuďmi, v harmónii a najmä v utajení. Dokonca len málo z nich vie o existencii ďalšie sveta. Sveta plného ďalších mýtických bytostí, sveta plného víl. Tie žijú vo svojom vlastnom svete, neviditeľné pred očami ostatných. Len málokedy sa to mení. A toto je jeden prípad z nich.

,,Alice, Rosalie, tak už poďte,“ volala Esme svoje dve adoptované dcéry, ktoré ešte stále trčali v Alicinej šatni. Dnes mali ísť všetci, ako rodina na spoločný lov do neďalekých lesov. Celá Cullenovská rodina sa na to už chystala dobrý mesiac. Bolo pre nich ťažké nájsť si na seba čas, no dnes sa im to konečne podarilo. Keď sa k zvyšku rodiny pridali aj dve upírky, mohli sa vydať na cestu. Spoločne utekali rozsiahlym lesom, mieriac si to na neďalekú lúku. Ako prvý tam dorazil Edward, najstarší syn, jediný, ktorý si doteraz ešte nenašiel svoju stratenú polovičku. Hneď za ním sa na lúke objavili jeho bratia, Emmett s Jasperom a za nimi ich polovičky, Rosalie a Alice. Ani nie o pol sekundy sa tu objavili aj ich rodičia, Carlisle s Esme. Práve keď sa chceli už rozísť, niečo upútalo ich pozornosť. Nejaký divný šuchot vychádzajúci z neďalekého kríka. Všetci sa tam zaujato pozreli, no nič nevideli ani svojim upírskym dokonalým zrakom. Keď to chceli hodiť za hlavu, znovu to začuli a dokonca aj zbystrili akýsi pohyb medzi vetvami, no nič čo to mohlo vyvolať. Bolo to naozaj zvláštne, ani jeden si to nevedel nijako rozumne vysvetliť.

,,Vodu, prosím,“ tíško, akoby vánkom viali slová.

,,Prosím, vodu,“ všetci sa okolo seba obzerali, hľadali pôvodcu týchto slov. Uvedomili si, že to vychádza práve z kríka, na ktorý všetci hľadia. Vzduch okolo nich sa vzniesol, zhustol, voňal po čerstvých divokých jahodách. Nikto nevedel odkiaľ sa to tu vzalo, v týchto lesoch boli divoké jahody veľkým unikátom a oni dobre vedeli, že nikde na blízku sa nenachádzali.

,,Prosím,“ znovu ten tichý hlások, no tentoraz ho nasledoval ďalší divný jav. Krík začal jasne iskriť až sa medzi vetvami, kde to šumelo a iskrilo najviac, sa pomaly začala zjavovať malá postavička. Miniatúrny človiečik, s dlhými hnedými zavlnenými vlasmi, v jemných červeno-bielych šatičkách siahajúcich až po chodidlá. Ignorujúc jej ,,veľkosť“ by sa možno mohla nazvať človekom, no iba ak by si ostatní nevšimli jej nádherných bledo-červených, motýlích krídel. Všetci Cullenovci zatajili dych, o vílach nikdy nepočuli.

,,Vodu, prosím,“ hleslo to malé stvorenie. Jedine Alice sa duchaplne rýchlo rozbehla k neďalekému potôčiku, nabrala do dlaní priezračne čistú vodu a behom necelej sekundy bola späť. Nechala nech jej kvapky vody padajú smerom na vílu a tá dychtivo vodu pila. Kvapky boli pre ňu tak akurát, stačili tri a viac nepotrebovala. Krídlami sa vzniesla do vzduchu, aby videla všetkých, a ospravedlňujúco sa usmiala.

,,Ďakujem vám, milí priatelia. Ďakujem.“ Cullenovci sa nezmohli ani na slovo, ešte stále stáli zarazene a neveriacky hľadeli na vílu pred sebou. Až Carlisle sa ako prvý spamätal a odpovedal jej: ,,Niet za čo.“ Víla sa na nich usmiala a znovu prehovorila.

,,Volám sa Sweete a som vílou divokých jahôd.“ Tak týmto sa vysvetlila tá jahodová vôňa vo vzduchu.

,,Ja som Carlisle a toto je moja rodina. Moja žena Esme, moje dcéry Alice a Rosalie a moji synovia Jasper, Emmett a Edward,“ predstavil ich hlava rodiny a čakali čo bude ďalej.

,,Rada vás spoznávam aj keby som nemala. Potrebovala som však pomôcť a vy ste mi pomohli. Ešte raz ďakujem. Náš svet by nemal byť pred nikým odhalený, no stalo sa a ja to už nezmením. Aby ste si však nemysleli, že víly sú nevďačné, splním vám hocaké vaše želanie. To bude moja vďaka za vašu pomoc,“ prehovoril maličký tvor a ešte viac zaskočil už aj tak zaskočených Cullenovcov. Po chvíľke sa ozval Edward: ,,Sprav to.“ To bolo jediné čo povedal. Tieto slová smeroval svojmu otcovi ako odpoveď na jeho myšlienky. On jediné vedel, čo chceli ostatní. Vedel, že chcú jedno a to isté. Carlisle prehovoril: ,,Radi by sme navštívil váš svet.“ Sweete to vôbec nezaskočilo, práve naopak, jej úsmev sa rozšíril.

,,Ako si želáte,“ jej slová odvial vietor. Všetci sa zrazu začali akosi divne cítiť. Celé ich telo začalo brnieť a okolo nich sa začali objavovať jasné, bielo - modré iskričky. Všetko okolo nich sa točilo alebo sa točili oni? Zeleň, stromy, skaly, zem... všetko mizlo a nahrádzal ich divný biely jas. Už nevideli vôbec nič, dokonca museli žmúriť očami, svetlo bolo príliš ostré. Ani si to poriadne neuvedomili a všetko prestalo. Otvorili oči do nového sveta.

Všetko tu bolo akési čarovné. Vyzeralo to akoby boli v lese, no nikdy takýto les nevideli. Nachádzali sa tu tie najrôznejšie stromy, ktoré by normálne vedľa seba nikdy nemohli rásť. Boli tu palmy, jedličky, buky, duby, gaštany, dokonca aj pomarančovníky. Všetko to tu rástlo v dokonalej harmónii. Rovnaké boli aj vône. Všetky vône sveta sa tu miešali a dopĺňali. Všade bolo krásne jasno, zo všetkého vyžarovalo akési čaro. Zrazu sa pred Cullenovcami objavila Sweete, ktorá už nebola malinká. Bola rovnako vysoká alebo rovnako nízka ako jej hostia.

,,Vitajte vo svete víl. Vo svete kde existuje všetko vedľa seba,“ privítala ich.

,,Prosím, nasledujte ma,“ a vzduchom sa niesla pred nimi. Smerovali cez malú húšťavu až sa dostali na malú lesnú cestičku. Keď ňou kráčali, cestou stretávali ďalšie a ďalšie rôzne víly, ktoré na ne hľadeli dosť zaujato, no aj ustráchane. Predtým do ich sveta zavítali jedine dvaja ďalší ľudia, no o nich vedeli, že už dávno zomreli. Vedeli však, že Cullenovci nie sú ľudia. Boli iní presne ako ony. Jedine Sweete vedela kam mieria a oni to zistili tiež, keď zastali a pred sebou zbadali nádherný palác celý z kryštálu. Všetci omámene vydýchli a pomaly vstúpili do obrovskej haly. Pohybovalo sa tu mnoho víl v najpestrejších farbách a udivene na nich hľadeli. Sweete ich viedla do stredu, kde sa vo vzduchu vznášali víly, ktoré pôsobili akosi zvláštnejšie ako ostatné. Vyžarovala z nich nenútená autorita, zjavne boli vyššie postavené ako ostatní v tejto obrovskej hale. Sweete pred nich pristúpila a dosadla na zem.

,,Vážená rada, chcem vám predstaviť Cullenocov,“ a ukázala na rodinu za ňou. Jednotlivo ich predstavila a porozprávala, o čo tu ide. Víly patriace do rady to pochopili, pretože keď raz niekto víle pomôže tá je zaviazaná vyplniť mu hocaké želanie, nech je už akokoľvek nepredstaviteľné.

,,Vitajte Cullenovci, priatelia víl. Cíťte sa u nás ako doma,“ srdečne ich uvítala víla v jasnozelených šatách.

,,Volám sa Papria a som vílou papradí, ktoré rastú na zemi už mnoho miliónov rokov. Ja aj moje sestry sme vám k službám.“ Atmosféra sa rázom zmenila. Cullenovci sa stali novými priateľmi a ľahko medzi tieto magické stvorenia zapadli.

Carlisle sa ihneď spolu s Jasperom zašili v palácovej knižnici, kde si víly uschovávali všetky dôležité dokumenty, zaznamenávajúce väčšinou dátumy narodení nových víl. Ako sa menil svet a pribúdali nové veci, tak sa menili aj víly a tiež pribúdali nové. Nikdy však žiadna neumrela. Esme a Alice sa rýchlo spriatelili s rôznymi kvetinovými vílami, pričom Rosalie a Emmett so stromovými vílami. Všetci sa roztrúchli po tomto svete, každý zaujatý vlastným. Jedine Edward ostal sám. Nechcel ostatných vyrušovať a obťažovať, preto sa vybral na prechádzku po neďalekej prírode. Slnko už dávno zapadlo, pomaly vychádzal mesiac. Edward sa potichu prechádzal lesom až sa ocitol pri krásnom jazere. Bolo to snáď najčarovnejšie miesto aké kedy videl. No potom zbadal to najčarovnejšie stvorenie aké kedy videl. Presne nad jazerom sa vznášala nádherná víla. Dlhé, gaštanovo - hnedé vlasy jej viali vo vánku, rovnako ako tmavomodré šaty na tenké ramienka siahajúce po kolená. Jej smotanovo - bledá pokožka s nimi dokonale kontrastovala. Presne ako jej tmavomodré motýlie krídla. Na dokonalej tvári jej pohrával ten najsladší úsmev aký videl. Jemne k nej prikročil, na čo ho už ona zbadala. Otočila sa na neho a zo záujmom si ho prezerala.  
,,Ahoj,“ pozdravil ju Edward, aby prerušil ticho. To dokonalé stvorenie sa na neho jemne usmialo a hlasom ako zvončeky mu odpovedalo: ,,Ahoj.“ Edward jej úsmev posmelil a tak znovu pristúpil, teraz už stál na kraji menšej skaly. Jazerná voda odrážala krásu mesiaca, no tá sa nemohla s krásou stvorenia vznášajúceho sa nad vodou ani rovnať. Aj malá víla sa nepatrne vznášala stále bližšie a bližšie k neznámemu návštevníkovi. Keď už ich oddeľoval ani nie meter obidvaja podvedome zastali.

,,Ja som Edward,“ predstavil sa jej.

,,Bella,“ aké krásne meno, pre takéto krásne stvorenie akým bola ona.

,,Ty patríš k tým, ktorí pomohli Sweete, správne?“ opýtala sa ho Bella.

,,Áno,“ pritakal jej Edward.

,,Ďakujem ti. Pomohol si mojej sestre a preto som ti zaviazaná,“ rieklo to stvorenie s krídlami.

,,To nič nebolo. Urobil by to každý,“ jej vďaka ho uviedla do pomykova.

,,Možno a možno nie,“ tajomne riekla Bella.

,,Smiem sa ťa na niečo opýtať?“ opatrne riekol Edward.

,,Iste. Pokiaľ budem vedieť, tak ti odpoviem,“ uistila ho Bella.

,,Dúfam, že to nevyznie drzo, ale čoho presne si vílou?“ dúfal, že ju touto otázkou neurazí. Našťastie sa tak nestalo. Bellin úsmev sa ešte viac roztiahol: ,,Som vílou noci.“ Asi mu to mohlo dôjsť, ale aj tak... Bolo to naozaj zvláštne. Noc mal vždy radšej ako deň. V noci mohol byť sám sebou, tým čím bol a nemusel sa pretvárať. A teraz stál pred samotnou vílou noci. Musel sa nad tým pousmiať. Jeho úsmev Belle neušiel a zbudil jej zvedavosť.

,,Prečo sa usmievaš?“ Edward sa zasmial, aj on býval taký všímavý a zvedavý.

,,Ja len že noc bola vždy moja obľúbená časť dňa.“ Bella sa na neho sladko usmiala: ,,Aj môj.“ Hodnú chvíľu na seba len tak hľadeli, nepotrebovali žiadne slová. Ako prvá prehovorila tentoraz Bella: ,,Nechcel by si sa so mnou preletieť?“ Edward sa na ňu začudovane pozrel. On predsa nevie lietať. Jeho výraz malú vílu náramne pobavil.

,,Chyť sa ma,“ povedala mu a natiahla k nemu ruky. Stále zmätený Edward ju za jej jemné rúčky chytil a cez obidvoch prešiel zvláštny záchvev. Belline krídla sa roztiahli a zamávali. Pomaly stúpala vyššie a vyššie a Edward s ňou. Ten od úžasu zabudol zavrieť ústa, niečo také fantastické už dlho nezažil. Zbožňoval rýchlosť, tú voľnosť ktorú mu beh poskytoval, no toto bolo niečo nepopísateľné.

,,Páči sa ti to?“ spýtala sa ho s nádejou Bella.

,,Je to úžasné,“ zoširoka sa na ňu usmial. Spoločne, ruka v ruke, spolu preleteli celú noc. Zhovárali sa o všetkom možnom aj nemožnom až začalo pomaly svitať. Pristáli neďaleko jazierka, kde sa stretli. Nechcene sa pustili a Bellina tvár posmutnela.

,,Už budem musieť ísť.“ Edward sa s ňou nechcel rozlúčiť, predstava, že by pri nej nebol, bola veľmi bolestná.

,,Prečo?“ myslel si, že sa jej tie hodiny strávené spolu nepáčili.

,,Vychádza Slnko, začína sa deň. Síce svoju sestru, vílu dňa mám veľmi rada, teraz nastáva čas pre môj oddych.“

,,Uvidím ťa ešte?“ s nádejou sa jej opýtal Edward.

,,Dnes večer budem znovu pri jazierku. Ak tam budeš aj ty, tak sa uvidíme,“ veselo mu riekla Bella a už aj odlietala preč.

Celý deň bol Edward ako vymenený. Ani nedúfal, že niekedy by mohol stretnúť svoju vyvolenú. Chodil po tejto zemi už mnoho rokov a doteraz ju nestretol. Ani by sa mu nesnívalo, že ju nájde práve tu. Áno, to malé a nádherné stvorenie, Bella, zaplnila prázdne miesto v jeho srdci. Stala sa zmyslom jeho existencie tak nečakane a náhle, až sa z toho ešte nespamätal. S tajomným úsmev sa ďalej prechádzal po lese a celý čas si v hlave premietal každú chvíľu strávenú s jeho anjelom, jeho vílou. Keď už Slnko zapadalo, nevedel sa dočkať ich stretnutie. Ako sa tak blížil k jazierku, zrazu sa ho zmocnila úzkosť. Čo ak tam nebude? Čo ak ho klamala? No úzkosť a neistota pominuli v momente, keď ju znovu uvidel vznášať sa nad atramentovo modrým jazierkom. Zastal na okraji útesu a očarene na ňu hľadel. Bola nádherná, dokonalá. No mohla patriť jemu? Mohla by k nemu cítiť niečo také silné ako on k nej? Mohla by ho milovať? A ak áno, čo by bolo potom? Ona bola víla, on upír. Nikdy by to medzi nimi nefungovalo. Náhle kruté poznanie ho úplne zarazilo. Má tak málo času, ktorý s ňou môže stráviť. Pochyboval o tom, že by ona mohla odtiaľto odísť alebo, že by tu s ňou mohol ostať on. Ich čas bol, ako sa zdá, úzko vyhradený.

,,Nebuď smutný. Vari sa netešíš z nášho stretnutia tak ako ja?“ bolestne sa ho pýtala Bella, ktorá k nemu nemo zlietla. Stále tesne pred ním, na kraji útesu a hľadela mu do tváre. Edward sa rýchlo spamätal, nemohol premárniť čas s ňou a ihneď ju upokojil.

,,Odpusť mi. Moju myseľ zaplnili pochmúrne mraky, ale už sú preč. Nikdy nepochybuj o tom ako veľmi túžim byť v tvojej blízkosti,“ vyznal jej a Bellina tvár sa ihneď rozžiarila.

,,Povedz mi, čo je to láska,“ poprosila ho. Tie slová už počula mnohokrát. Ľudia ich s obľubou používali, no vždy v iných situáciách. Nikdy nepochopila pravú podstatu slova.

,,Láska? Láska to je cit, ktorý sa nedá ľahko popísať. Láska je, keď máš niekoho, na kom ti nadovšetko záleží. Láska je, keď pre toho druhého by si aj umrel. Láska je, keď každá tvoja myšlienka patrí tomu druhému. Keď každá predstava odlúčenia sa je nesmierne bolestivá. Láska je to, čo k tebe cítim ja,“ úprimne a oddane sa jej zahľadel do očí, v ktorých dokázal vidieť aj svoju dušu, o ktorej existencii mnohokrát pochyboval. Bella ho jemne pohladila po tvári a vydýchla svoje priznanie.

,,Ak je láska to, keď nedokážem zaspať, lebo neustále myslím na teba... Ak je láska to, že sa viac ako na noc teším na teba... Ak je láska bolesť, ktorú by mi tvoja neprítomnosť spôsobila... Potom ťa milujem Edawrd.“ Jej oči zračili pravdu, ktorá sa skrývala za týmito slovami. Edward k nej jemne podišiel a sklonil hlavu na úroveň tej jej. Šťastne sa zahľadel do jej očí a potom spojil ich pery v nádherný bozk. Ohňostroj pocitov vybuchol v obidvoch zaľúbených, ktorí netušili čo ich ešte čaká. 

Keď sa Slnko znovu chystalo výjsť, zamilovaná dvojica sa znovu musela rozlúčiť. Vo vzájomnom objatí ešte dlho stáli pri jazierku, užívajúc si túto krásnu chvíľu. Keď sa ich pokožky dotkli prvé slnečné lúče, nechcene sa od seba odtrhli s prísľubom ďalšieho nočného stretnutia. Edward sa rozhodol tento deň stráviť s rodinou, ktorá sa túlala niekde po okolí, stále však mysliac na svoju lásku Bellu, pričom ona sa uchýlila do svojej jaskynnej skrýše v lese, kde oddychoval počas dňa. Oči jej už unavene klipkali, sen sa jej dral na povrchu, keď ju niekto vyrušil.

,,Bella, nespi. Vstávaj, je to dôležité. Ide o Edwarda,“ až tie posledné slová ju prebrali akoby ju niekto olial ľadovou vodou. Jej sestra Sweete sa nad ňou skláňala.

,,Čo je s Edwardom?“ naliehavo prehovorila Bella.

,,Rada starších sa o vás dozvedela a vôbec ju to nepotešilo. Rozhodla sa, že pokiaľ dnes dobrovoľne neodídu, tak im vymažú pamäte a pošlú znovu do ich sveta.“ Nie, to nie. Musí Edwarda varovať.

,,Kedy sa to stane?“ a už aj vstávala.

,,Musia odísť do kým nebude Slnko najvyššie, inak...,“ to už však Bella nepočula, lebo sa náhlila nájsť svoju lásku. Les bol však neskutočne veľký a nájsť ho jej trvalo hodnú chvíľu. Slnko už bolo skoro na svojom mieste, keď ho konečne našla. Spolu so svojou rodinou sedeli na menšej lúke a užívali si slnečné lúče.

,,Edward, rýchlo. Musíte odísť,“ naliehavo hlesla, len čo ju zbadal. Vletela mu rovno do náruče a silno ho objala.

,,Už vám nezostáva veľa času. Musíte ísť,“ slzy si už našli cestu na povrch.

,,Bella, nerozumiem ti,“ snažil sa pochopiť Edward. Vari zmenila názor?

,,Vedia o nás, chcú vás poslať preč. Predtým vám však vymažú pamäte,“ vzlykala Bella. Jeho rodina bola rázom pri ňom.

,,Choď, musíš ísť,“ vravela mu Bella, čo jej trhalo srdce.

,,Nie, neodídem. Ostanem tu s tebou,“ vážne hovoril Edward, no Bella len nesúhlasne krútila hlavou.

,,Nie, potrestali by ťa horšie. Prosím, choď,“ nechcela, aby mu ublížili. Stačilo, že ju to čaká.

,,Ale čo bude s tebou?“ hlesol zlomený Edward.

,,Prídem za tebou. Nájdem si ťa, počuješ. Sľubujem,“ utešovala ho Bella a tlačila k najbližšiemu východu z jej sveta.

,,Nájdem si ťa,“ hlesla mu do tváre a pobozkala, dúfajúc, že svoj sľub bude môcť dodržať.

,,Milujem ťa,“ vyznali si obaja a potom jej láska zmizla aj so svojou rodinou rovnako rýchlo, ako sa tu objavili. Ešte hodnú chvíľu hľadela na to miesto a neusedavo plakala. Ani si neuvedomovala, keď jej pomohli nejaké ruky a viedli ju smerom k palácu. Až keď sedela v zasadacej sieni spolu so všetkými vílami, pred radou starších, sa ako - tak upokojila. Ruky, ktoré jej pomáhali po ceste, boli Sweetine, ktorú ju teraz nežne objímala a tíšila. Práve so Sweete si boli najbližšie, ako pravé sestry.

,,Prosím víly, utíšte sa,“ zvolala Papria a v sieni nastalo ticho.

,,Ako iste viete, náš svet dnes dobrovoľne opustili hostia, ktorí pomohli našej sestre. Z tohto dôvodu im pamäť nebola vymazaná. Lenže toto nie je to, prečo sme tu. Jedna naša sestra nás zradila,“ tieto slová boleli Bellu ako rana bičom.

,,Síce neúmyselne, ale zradila. Pristúp dopredu Bella,“ vyzvala ju Papria. Bella tak spravila, no jej nohy ju neudržali, klesla na zem.

,,Popieraš, že si sa zamilovala do Edwarda, jedného z upírov našich hostí?“ spýtala sa jej Papria.

,,Nie,“ hlesla Bella.

,,Popieraš, že ho miluješ viac ako svojho chránenca, viac ako noc?“

,,Nie,“ znovu hlesla, pričom sa sieňou ozvalo šokované mumlanie.

,,Sestry utíšte sa,“ zahriakla ich Papria. Keď sa tak stalo, pokračovala.

,,Určite chápete, že to nemôžme nechať len tak. Bella musí byť patrične potrestaná,“ riekla a so zvyškom rady sa pobrala do bočnej miestnosti, kde mali rozhodnúť o jej treste. Belle to bolo však jedno. Bolesť z Edawrdovej neprítomnosti, z možnosti, že ho už nikdy neuvidí, ju ochromila. Asi po desiatich minútach, ktoré Belle pripadali ako večnosť, sa rada vrátila na svoje miesta.

,,Bella vstaň,“ riekla Papria. Bella sa o to pokúsila a tentoraz ju nohy ustáli.

,,Rada rozhodla následovne. Keďže ako Bella sama priznala, jej prioritou už nie jej chránenec, noc. Preto bude Bella zbavená krídel a nahradená novou sestrou, ktorú sa práve rodí. Z tohto vyplýval, že už nebude mať miesto v našom svete a preto bude vyhnaná do sveta ľudí. Keďže však vieme, že jej láska k upírovi nebola plánovaná, nenecháme ju odísť len tak. Akonáhle sa ocitneš vo svete ľudí, budeš presne jeden ľudský rok pod našou ochranou. Keď ten čas uplynie, staneš sa pravým človekom, krehkým a zraniteľným,“ Bella nikdy nepochybovala o spravodlivosti rady, preto svoj trest prijala. Dokonca sa aj tešila, že znovu bude môcť uvidieť svojho Edwarda. Všetci členovia radi sa okolo nej postavili, vytvorili kruh, v ktorom strede stála Bella. Spojili ruky a zavreli oči. V tom momente sa Bella v naprostej agónii bolesti zrútila na zem. Krídla boli vždy jej súčasťou, presne ako ruky či nohy. Bolesť, ktorú vyvolali ich oddelenie od jej tela, bola nevýslovná. Keď to skončilo, bola úplne vyčerpaná. Nevládla sa ani pohnúť. Miesto, kde mala krídla ju pálilo. Keď sa snažila aspoň vstať niekto jej pomohol, Sweete. Tá zostane navždy jej sestrou. Vďačne sa na ňu zahľadela a ona jej pohľad opätovala. Pomohla jej vstať a pomaly ju viedla k práve vytvorenému východu z ich sveta. Keď zastali pri vstupe, otočili sa na seba.

,,Vždy budeš mojou sestrou,“ hlesla jej Sweete. Bella ju nešikovne objala a riekla: ,,Vždy keď niekde uvidím divé jahody, spomeniem si na všetky tvoje bláznivé kúsky. Spomeniem si na svoju sestru.“

,,Dávaj na seba pozor,“ rozlúčila sa s ňou Sweete. Bella sa ešte poslednýkrát obzrela po celej sieni a potom vstúpila so priechodu. Zaplavilo ju oslepujúce svetlo a zrazu už padala. Ocitla sa na mokrej tráve niekde v lese, kde husto pršalo. Tmavé mračná neprepúšťali žiadne svetlo, zdalo sa, že sa veľmi rýchlo schyľuje k búrke. Bella sa pokúsila postaviť sa, no podarilo sa jej to až na tretí raz. Ešte stále bola ubolená a chrbát ju ešte vždy pálil. Vedela, že to tak skoro neprestane, samotná jazvy, ktorú tam určite má, zmizne až po roku ochrany. Podopierala sa o neďaleký strom a snažila sa prísť na to, kde je. Až po chvíľke spoznala jeden krík. Podľa Sweetinho a Edwardovho rozprávania vedela, že ide o krík kde sa tí dvaja prvýkrát stretli. To znamená, že ak jej Edward neklamal, dom kde býva, by mal byť na sever odtiaľto. Nevedela však či tam dôjde. Pokúsila sa o to. Pomaly kráčala tým smerom, občas sa o niečo potknúc. Jej krídla jej veľmi chýbali, bolo to ako prísť o jednu ruku. Bude jej dlho trvať kým si zvykne na život bez nich. No to už bude s Edwardom a hneď bude všetko krajšie. Pomaly sa vliekla hustým lesom, na niť premočená. Už ani nedúfala, že tam dôjde, no vidina Edwarda ju stále poháňala dopredu. Keď už si myslela, že viac nezvládne, stromy začali rednúť a pred ňou sa zjavil krásny dom. Z posledných síl sa dotackala na verandu a ešte stihla zazvoniť, keď ju nohy už neudržali. Klesla na zem a pomaly strácala vedomie. Posledné čo si pamätala, bol hlas patriaci jej anjelovi, ktorý ju volal.

,,Bella, láska,“ oslovil ju šokovaný Edward a už aj ju bral do náruče. Bleskurýchle ju vzal do svojej izby a položil na čiernu koženú pohovku. Snažil sa ju prebrať, no zdalo sa, že je v bezvedomí.

,,Otec,“ zavolal svojho otca, ktorý sa vedľa neho rázom objavil. Prezrel Bellu a s úľavou mohol skonštatovať, že je iba zoslabnutá. Potom už bola v izbe celá jeho rodina. Boli šťastní, že sa Edwardovi vrátila jeho láska, pretože odvtedy čo odišli zo sveta víl, bol ako bez duše. A teraz ju konečne našiel. Alice, jeho malá sestra vyhnala všetkých von a prezliekla Bellu z mokrých šiat, do suchých. Keď vychádzala von dverami, pred ktorými už stál jej brat, povedala mu: ,,O minútu sa preberie.“ Edward celý natešený podišiel k svojej láske a kľakol si k nej. Bola stále rovnako očarujúca, ešte aj keď spala. Bože, ako mu len chýbala. Pomaly začala klipkať očami až ich úplne otvorila. Zoširoka sa na ňu usmial a ona mu úsmev opätovala.

,,Vidíš, našla som si ťa,“ dýchla mu do tváre, na čo ju on vášnivo pobozkal.

,,Milujem ťa,“ naraz si vyznali. Edward ju znovu vzal do náruče a pomaly niesol dole do obývačky. Jeho rodina sa už nevedela dočkať zoznámenia sa s ňou. Všetci ju nadšene privítali, ihneď si ju obľúbili. Bella im v stručnosti vylíčila dianie po ich odchode, pričom zámerne vynechala časť zbavenia krídel. Nechcela, aby si to Edward zbytočne vyčítal. Všetka tá bolesť, stála za to. Teraz s ním mohla ostať, tak dlho ako len chcela. 

Čas ubiehal rýchlo. Pre rodinu Cullenovcov nastali roky dokonalého šťastia a pohody. Do ich rodiny pribudol ďalší člen, Bella. Po roku ochrany ju Edward premenil na upírku, aby spolu mohli byť na celú večnosť. Hneď potom nasledovala veľkolepá svadba a Cullenovská rodina bola konečne úplná. Netušili, že ich šťastiu sa tešia aj iné stvorenia, skryté pred zrakom ľudí. Stvorenia, ktoré poslali do ich sveta vílu, ktorá sa stala jednému v duši osamelému upírovi vílou bez krídel.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Víla bez krídel: