Carlisle ošetruje ľudí na západnom fronte a vďaka listu od Esme podnieti niečo, čo sa do dnešného dňa považuje za najväčší humanitný čin všetkých čias.
12.12.2021 (13:00) • Lorinne • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1726×
Milý Carlisle,
pochytila ma melancholická nálada, v ktorej som sa do hĺbky zamyslela nad Vianočným časom.
Vianoce sú jedna nesmierna príležitosť zmeniť svet k počestnejšiemu. Včera som sa stretla s našou susedkou Janice Maediterovou, ktorá povedala: „Vianoce nie sú ani tak o otváraní darčekov ako o otváraní ľudských sŕdc." Myslím si, že to zahŕňa celé jadro Vianoc. Tento čas dokáže v ľuďoch prebudiť zvyšky dobra. Je to čas, keď tie najvzácnejšie city, nedozerné hĺbky lásky v škrupine krehkej a tajomnej vyplávajú na povrch. Kiežby si všetci nie len v decembri, ale aj po celý rok uvedomili, že svojim každodenným životom prispievajú k tvorbe dobra vo svete. A že dobrý úsmev, list alebo láskavý rozhovor môžu byť podnetmi k ďalšiemu dobrému skutku. A tak ako reťazec na vianočnom stromčeku, tak sa vytvorí aj reťaz dobra a bude žiariť do celého sveta.
Prajem Ti, môj drahý Carlisle, aby si sa aj Ty svojimi činmi pričinil o lepší svet.
S pozdravom,
Tvoja Esme.
Zložil som list od svojej milovanej upírky do náprstného vrecka a usmieval sa ako blázon. Ale to v tomto čase robili všetci muži v zákopoch, ktorým prichádzala pošta od rodín doma. Niektorým sa ušla aj cigarety, iní boli vďační za pramienok vlasov ich detí.
Vojna bola už tak dlho, že nikto neveril v mier, tobôž ešte v Boha, ktorý na to mal dohliadať. Slovami môjho syna Edwarda: „Márne som prosil Boha, aby skončil toto krviprelievanie, ale rovnako ako stálice z hviezdneho prachu i On zostal na nebi v chladnej ľahostajnosti."
Vianoce v roku 1914 boli vytriezvením aj pre tých najväčších optimistov veriacich, že vojna skončí o pár mesiacov. Najmä nevyspelí vojaci prichádzali na západný front motivovaní patriotizmom a verili, že hája svoju krajinu pred príkoriami. Paradoxom bolo, že práve tí najmladší potrebovali moju opateru ako soľ. Tekal som po zákopoch, pestoval ranených od bodákových útokov, bombardovania, streľby z guľometov a pušiek. To všetko tu bolo na dennom poriadku všednejšie ako prídel jedla a liekov.
Zarazil som sa. Čítanie listu a útek do vlastných myšlienok ma odpútal od toho, čo bolo tak znateľné až som sa zahanbil.
„Nepáči sa mi to ohlušujúce ticho."
Vysloviť svoju hypotézu bolo ako použiť zariekadlo. Naraz všetci v mojom dosahu zdvihli hlavy a rozochveto načúvali. Mal som omnoho lepší sluch ako oni, ale aj ja som bol omráčený , že tento mŕtvolný zvukový podklad zamrel. Nebolo počuť žiaden výstrel. Po mesiacoch pomedzi boje prerazili prerývané vzdychy a trepotanie sŕdc, pre ktoré mohol byť 23. december tým konečným dňom.
Stál som na strane Britov a bola pravda, že Nemci už istý čas nepodnecovali žiadne útoky, ale ak som sa v chode tisícročí niečo naučil, bola to práve predzvesť inferna maskovaná v pokoji.
Odhodlal som sa k revolučnému činu. Najprv som sa pretočil na kolená, ale než som stačil zareagovať, tmou, zimou a snehom sa začalo ozývať: „Stille Nacht! Heilige Nacht! Alles schlacht, einsan wacht!"
Robustný chlap vedľa mňa začal bedákať. Ani to už tu nebolo nič ojedinelé, pretože vojna bola známa tým, že mužov drobila na veľké deti. Tentokrát ma jeho plač prinútil k vetchému úsmevu, lebo jeho slzy značili dojatie mňa samotného.
Ibaže vojak prehovoril, čím ma vyviedol z omylu: "Hospodin, som mŕtvy. Ohluchol som. Už nič nepočujem iba hlasy zomretých."
Ďalší vojak sa zvrchu pozeral na plačúceho a kopol mu do topánky. „Zavri zobák, nie si mŕtvy. To iba pápež poslal vianočné stromčeky."
Neborák už nebol schopní sa ani brániť.
„Odkiaľ to vieš?" zaujímal som sa.
„Viem čo?"
„O tých vianočných stromčekoch."
„Veď sa kukni sám, ak máš odvahu," vysmieval sa mi ďalej neznámi. Mal hrubší, ale dotrhaný, kabát s fľakmi od krvi, čo naznačovalo, že niekomu ukradol.
„Samozrejme, že ju má. To je doktor Cullen. Z nudy si vyoperoval orgán strachu,“ uškrnul sa Július Starling, ale oči naznačovali previnenie za svoje slová.
Čerstvo dovŕšil devätnásť rokov a sám sa prihlásil na vojnu. Pred svojimi rovesníkmi hral hrdinu, pomstychtivého patriota pripraveného hájiť práva svojej krajiny, ale posledné týždne ukazoval aj svoju ďalšiu stránku a tou bola pokora. Viac ako do bojov sa púšťal do zachraňovania našich spolubojovníkov. Páčil sa mi. Pripomínal mi vzdorujúceho Edwarda. Chcel mať vlastnú identitu, chcel sa osamostatniť a mať odlišní názor ako starší dospelí, ale čím viac vzdoroval, tým viac sa približoval ku krutej realite, že má hodnoty ako tí, od ktorých sa chcel najviac vzdialiť.
Nezazlieval som im, čo si o mne myslia. Keby kráčali v mojich topánkach, tiež by sa nebáli. Namiesto toho by sa isto ako ďalší upíri priživovali na krvi a niečo tak pozemské ako vojnu by strčili do vrecka. Lenže kto som ja, aby som ich súdil? Nesúď, aby si nebol súdení.
Už predtým som chcel vyjsť po rebríku a vystrčiť hlavu zo zákopu, lenže ticho a ozývajúca sa koleda ma nútili byť obozretným. AK sa moja hlava ukáže na horizonte v zapadajúcom svetle a niekto z Nemcov si ju všimne, začne strieľať, potom ďalší z našich a je po kľude. Lenže zároveň to mohla byť taktika nepriateľov ako vyvolať útok. Tváriť sa, že ich pohltil duch Vianoc a keď na to Briti skočia, zaútočiť. Mne by sa teda nič nestalo, ale ľutoval som ľudí, ktorí by na mňa mohli doplatiť.
Tak som si aspoň sadol bližšie k plačúcemu.
„Nech sa páči, dajte si,“ ponúkol som mu kúsok čokolády priloženej k listu. Aká pozorná bola moja Esme. Myslela na ostatných bojovníkov a poslala mi niečo, čo im môže pomôcť aspoň na chvíľu osladiť si život.
Vzlykajúci natiahol ruku. Od triašky sa mu celá triasla a tak som mu čokoládu sám vtlačil do rukavice. Zvyšok tabuľky som si strčil späť do náprstného vrecka, nech nabudúce poslúži niekomu inému.
„Vďaka."
„Som Carlisle Cullen.“
„Barley Lauren. Ja viem kto ste, doktor. Ošetrovali ste mi zmodrene prsty na nohách."
„Prepáčte, že si vás nepamätám. Mám veľa pacientov.“
„Chápem. Ale stále si spomeniete byť pokojný. Ešte som nestretol nikoho rozvážnejšieho ako ste vy."
„No veľa mi pomáhajú listy od mojej ženy a niekedy aj od syna."
„Hej, aj mne. Mary je veľmi láskavá."
„To je čaro žien," pokrčil som plecami.
„Alebo prekliatie," šomral zababušený muž obďaleč v ukradnutom kabáte. Sedeli s Júliusom vedľa seba a ja som sa snažil chlapcovi naznačiť, že to nie je dobrý spoločník. Pod mojim rodičovským výrazom iba sklonil hlavu a tvár schoval medzi vysoký golier a padajúcu prilbu na hlave.
„Doktor, bola by vojna, keby na svete žili iba ženy?" ozval sa znenazdajky Barley.
„Ťažko povedať. Bojovnosť je súčasťou mužského dizajnu."
Na chvíľu muži zmĺkli a iba počúvali barytóny.
„Čo to spievajú?"
„Tichá noc, svätá noc."
Barley sa nadýchol. „Je to stará pieseň. Spievala mi ju stará mama."
„Nemci na vašu starú mamu určite nemajú."
Barley sa upokojil a dokonca sa bolestne usmial. „Keby ste poznali starú mamu, tiež by ste povedali, že znie skôr ako starý otec."
Zasmial som sa.
Barley opäť posmutnel. „Chcem byť s rodinou okolo stromčeka."
„Tamtie by nestačili?" ozval sa opäť Július a kývol hlavou k nemeckým zákopom.
To mi už naozaj nedalo. Vyšplhal som sa po dreve spevňujúcom zeminu a pozrel cez celé územie nikoho v oblasti Ypresu a trikrát zažmurkal, či vidím dobre. Július mal pravdu. Stovky, z tisícky vianočných stromčekov od pápeža Benedikta, lemovali asi päťdesiat kilometrov dlhé frontové línie. Keby teraz chcela Británia zaútočiť, vedela by presne, kam mieriť, aby udrela na správne miesta. Ibaže sa nikto nemal k činom. Pešiaci to videli, velitelia určite mali viac informácii, než my, ale nikto nevelil útok.
Nemci dospievali všetky slohy Tichej noci a začali spievať ďalšie koledy ako O Tannenbaum a Bold is Wiehnacht.
Barley sa k nim pridal a spieval z plného hrdla, čo mu sily stačili. Bolo to falošne, ale od srdca.
Pridal som sa k nemu a snažil sa ho nasmerovať na správnu tóninu.
Za sebou som počul ťaživý povzdych a Július rozšíril naše duo na trio a ďalší muži ho zmenili na zbor.
S piesňou na perách som neprestával mapovať územie. Z čierňavy začal vystupovať mesiac, ale mraky na východe neustupovali. Svietil ako veľký reflektor. Jeho svetlo zachytilo aj padajúce vločky dopadajúce na nehybné telá zachytené na ostnatých drôtoch. Tí bedári mohli byť radi, ak sa im pred smrťou dokázala na tvári zachovať aspoň nejaká emócia zhrozenia alebo absolútnej rozvahy, lebo tí s rozstrieľanými hlavami toľké šťastie na dôstojnú smrť nemali. Sám som vedel, že bez ohľadu na to, či bol človek so svojim umieraním vyrovnaný alebo nie, často prichádzal pred smrťou okamih, v ktorom vládol pokoj. U niekoho bola táto tichá spokojnosť zreteľná už dlho predtým, inokedy nastupovala táto zmena až v posledných chvíľach ako premena, ktorá prítomných pozdvihla nad všetok prežitý strach a pochybnosti.
Mojim druhým postrehom bolo, že ak sa človek postaví zlu rovnakým zlom o čo je lepší ako pôvodné zlo? Odpustenie je však najťažšia skúška. O čo väčšia je krivda o to ťažie sa odpúšťa. Kto to však dokáže je najsilnejší zo všetkých. Nemci potrebovali odpustiť Britom a Briti Nemcom. A kedy bude lepšia príležitosť na odpustenie, ak nie na Vianoce?
Mesiac na oblohe osvetľoval celú planinu. Protivníci mohli zreteľne vidieť ako som kompletne vystúpil zo zákopu so zdvihnutou čiapkou a rukami na znak mieru.
„Čo to robíte?" štekol na mňa Július a vystrčil von zbraň, pripravený ma brániť. Aspoň sa mi potvrdilo, že som sa v jeho dobrotivosti nemýlil.
Takisto aj Barley prekonal ľútosť a posilnený cukrom sa vyšplhal za nami. „Doktor, vráť sa."
Na nemeckej strane to takisto zašumelo a začali klikať nabíjanie zbraní, tak ako aj na našej.
„Nestrieľajte!" skričal som na nich.
Bál som sa o spolubojovníkov, ale na srdci ma pálili Esmine slová z listu.
„Július, Barley, prosím, odhoďte zbrane."
Nebál som sa už iba o ich životy, ale aj o slepú dôveru, ktorú do mňa mohli vložiť, keby poslúchli.
Obzerali sa jeden po druhom a moje obavy sa naozaj naplnili, keď zbrane dopadli na čerstvý prašan.
Nemci na seba začali pokrikovať a na znenazdajky sa na rovnakej úrovni ako som bol ja, cez celé pole bolesti a útrap, ukázal nemecký vojak. Tvár mal ošľahanú vetrom a pod nosom mu trónili husté fúzy.
Prosil som Boha o životy všetkých a vykročil dopredu so stále vzpaženými rukami.
Chlapík ma napodobnil. Obdivoval som jeho statočnosť. Museli si o nás myslieť, že sme slabí blázni, keď si myslíme, že nás nepostrieľajú, ale ja som sa nemusel obávať smrti ako ten naproti mne. Tomu by som najradšej pripísal všetky zásluhy.
Pomodlil som sa tri desiatky ruženca, než sme sa dostali do samotného stredu. Od posledného boja na zamrznutej hline ešte stále ležali vychladnuté telá v uniformách dvoch štátov. Ničím sa nelíšili. Boli to muži, boli synmi, bratmi, otcami a kamarátmi...
Nemec ku mne natiahol ruku. „Som Otto," predstavil sa so silným prízvukom.
„Carlisle," podal som mu ruku.
„Teší ma spoznať takého odvážneho človeka. Doktori sú vzácni."
"To láskavosť mojej ženy mi zahriala srdce," opakoval som dookola.
"Ako sa volá?"
„Esme."
„Pozdrav ju. Chceš jej napísať?"
„Áno."
„Tu máš ceruzku a papier." Najprv to povedal, až potom siahol do vrecka a vytiahol malú listovú sadu. V skutočnosti som ju nepotreboval, ale z úcty som si ju vzal.
Sneh na našej strane začal pukať smerom k nám. Július a Barley nasledovali môj príklad, ale takisto aj Nemci. Boli ako vystrašené srnky, príliš lačné, aby sa vyhli nebezpečenstvu.
Ďalej som sa zoznámil s Dieterom, Ernestom a Randalfom, ktorý poznamenal, že by si rád zahral futbal. Dozvedel som sa o ňom, že pochádza z piatich bratov a sám má troch synov, takže mu tento šport prirástol k srdcu. S radosťou som mu odpovedal, že ak bude naše prímerie trvať aj zajtra, rád mu zoženiem loptu.
Väčšinou sa však ozývali vianočné priania, vinše a priateľské pozdravy zo zákopov.
Aby mohli bratské rozhovory trvať čo najdlhšie, Nemci svoje zákopy vyčačkali myriadou lampášov a sviečkami, ktoré mali farbu nádeje. Svetlo vyplašilo smrť zanechávajúcu na snehu krvavé stopy. Aspoň pre dnešok ju nahradila radosť krútiaca sa v jemnom vánku.
„...A že dobrý úsmev, list alebo láskavý rozhovor môžu byť podnetmi k ďalšiemu dobrému skutku. A tak ako reťazec na vianočnom stromčeku, tak sa vytvorí aj reťaz dobra a bude žiariť do celého sveta,“ vynorili sa mi Esmine slová.
„Ospravedlňte ma, prosím, musím ešte niečo urobiť."
Nemci obozretne odstúpili, ale len čo som sa im otočil chrbtom, počuteľne si vydýchli. Snažili sme sa zblížiť, ale vždy tu bola rozvaha a očakávanie, čo sa stane za každým ďalším krokom.
Sám som začal z ostnatého drôtu skladať telá, čo bol vlastne dôvod, prečo som sa vydal napospas osudu.
Július mi prišiel na pomoc. Prekvapil ma.
„Vy mi dávate zabrať. Myslel som si, že všetci zomrieme. Lúčil som sa so životom a vy ste ma ako vždy zachránili. Ako to robíte?"
„Mám silnú vieru. Preto sú Vianoce Vianocami."
„Už nikdy o vás nebudem pochybovať."
„Július, dávaš mi zásluhy, ktoré by si mal radšej vložiť do Pánových rúk," radil som mu a zvesil končatiny z drôtu.
„Od dnešného dňa budem veriť Hospodinovi ako nikomu inému,“ sľúbil mi.
Nemeckí vojaci pomáhali Britom vyslobodiť telá padlých a potom sa vojaci na oboch stranách zúčastnili hromadného pohrebu, na bohoslužbách a pri provizórnych štedrovečerných hostinách. Prímerie malo na rôznych miestach, pochopiteľne, rozmanitú intenzitu, no napriek tomu zbrane v celom frontovom úseku nezazneli a to bolo podstatné.
Keď sme sa vrátili do zákopov, stratil som sa do Ypresu a ukradol loptu, aby som potešil Randolfa a iste aj ďalších chlapov.
Ráno sa aj vďaka chladnej noci začal život v zákopoch veľmi skoro. Všetkých hrialo potešenie z predchádzajúcej noci a zároveň sa cez únavu muži tešili, na to, čo prinesie nový deň.
Čoraz viac vojakov sa na oboch stranách odvažovalo opustiť zákopy a stretávali sa v strede medzi líniami.
Vyhľadal som Randalfa a podal mu loptu.
„Ako ste...?" roztvoril oči.
Mávol som rukou. „To je jedno. Máš chuť si zahrať?"
„Áno."
Po krátkom oťukávaní sa spustila veľmi živá hra. Na jednej strane sme sa cítili výborne, no na druhej to bolo veľmi zvláštne. Myslím, že britskí dôstojníci cítili to isté.
Futbalový zápas sa niesol vo vynikajúcej atmosfére, napriek nepriateľstvu, ktoré bolo stále viac podnecované propagandou na oboch stranách. Dôležité bolo, že každý vďaka Vianociam aspoň na krátky čas zabudol na boje a smrť.
To ma presvedčilo, že Vianoce sú časom súdržnosti a priateľstva, kedy sa k sebe ľudia chúlia ako vrabce na streche nie len od zimy, ale aj z pocitu spolupatričnosti. Je to magický čas splnených prianí, kedy všetko na okamih zamrzne a podobne ako ľadový most, aj tento spôsob zamrznutia otvára cestu k nepoznaným krajom na druhom brehu priepasti.
Autor: Lorinne (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné
Diskuse pro článek Vianočný futbal:
No prostě nádhera, toto byl skvostný příběh
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!