Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Večný život? Nie, možno... 2. časť

01.10.2010 (15:45) • Gina • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1508×

„Si späť,“ začula som hlas z diaľky, tichý, prenikavý. Prichádzal zďaleka, nekonečným tunelom ku mne, odrážal sa od stien, blížil sa. Čoraz bližšie a bližšie. Zamrkala som a snažila sa zaostriť, nevidela som nič určité, len slabé svetlo niekde v diaľke medzi farbami. Ten hlas tvoril tie farby, každý vzlyk, každý rozdielne podfarbený tón, každá slabika, tvorila inú, nikdy nie rovnakú farbu. Farby dúhy... neboli postupné, miešali sa, vytvárali spolu zaujímavé kombinácie, približovali sa ku mne, slová do mňa vnikali zároveň s farbami. Niekto rozprával ďalej, no nevnímala som hlas, vnímala som len to, čo som videla. Fascinovalo ma to. Rozprávač sa pre mňa stal maliarom, mojim impresionistom.

Nevedela som to rozlúštiť, nič mi nedávalo zmysel, bol to chaos, ale páčilo sa mi to. Všetky farby sa niesli ku mne, nechala som sa nimi unášať, zatvorila som oči, vnímala som farby, zvuky, každá farba tvorila isté tóny. Ani jeden nebol rovnaký. Pre niekoho sa to zdá nemožné, no ja akoby som stála pri maliarovi, tesne pri palete farieb a plátne, na ktoré nanášal farby.

„Bells, musíš za zobudiť. Jer to len sen,“ šepkal mi zamatový hlas, no nevedela som identifikovať, komu patrí. Ignorovala som ho, nechcela som sa vzdať toľkej krásy, ktorá sa predo mnou odohrávala. Nevedela som však, ako dlho to ešte bude trvať.

Táto prekrásna hra sa skončila tak rýchlo, ako začala. Farby začali postupne blednúť, ten nádherný hlas bolo počuť sto ráz slabšie, akoby sa mi vzďaľoval. Urobila som krok. Ďalší. A ďalší. Rozbehla som sa.

Utekala som bližšie k farbám, chcela som sa dostať bližšie k nim, vnímať ich celým svojím telom aj dušou. Nemohlo sa to len tak skončiť. Ja som sa chcela stať impresionistom, ktorý to všetko tvorí. Spomalila som, približovala som sa, farby sa však aj naďalej strácali, svetlo silnelo, zavrela som oči a urobila som krok do neznáma.

Dostala som sa z preč temnoty, ktorá bola pre mňa niečo lepšie, než raj. Bolo to miesto, z ktorého by sa určite nik nechcel dostať... o tom mieste ľudia snívajú počas života, že sa práve tam dostanú po smrti? Ak áno, majú sa na čo tešiť...

„Výplod tvojej fantázie. Nechceš uveriť skutočnosti...“

„Už sme sa báli, že sa nepreberieš. Spala si dlho,“ pokračoval roztrasený hlas podfarbený smútkom, no zároveň aj úľavou a láskou. Farby zmizli, nebola som viac maliarom ani pozorovateľom, rozoznávala som tie city. Cítila som ich, presne tak ako tie farby, no teraz som ich počula. Nevidela. Žeby sa o mňa tá osoba bála?

„Musíš sa rozlúčiť. Čas je pre nás nepriateľom.“

Neodpovedala som. Nie, že by som nemala síl, alebo nejakým spôsobom nemohla, len som nevidela dôvod, prečo by som mala. Neotvorila som oči, nechcela som vidieť tú osobu, jej hlas mi bol cudzí, nepoznávala som ho, no napriek tomu bol krásny, tenký, zvonivý. Určite by som ho mohla počúvať do konca svojho života. Niečo mi hovorilo, že to tak aj bude.

Napriek tomu všetkému, napriek tomu, čo som z nej cítila, nemala som potrebu odpovedať, urobiť niečo. Už nie. Pred tým, ako som zaspala ma ovládala túžba, teraz to bol strach. Strach z pravdy, strach z toho, že keď ju uvidím, nespoznám ju.

„Zbabelec. Ľudia nedostávajú druhé šance...“

„Mami?“ opýtal sa hlas, teraz už bližšie pri mne a ja som dostala konečne dôvod na to, aby som mohla otvoriť oči. Chcela som spoznať tú osobu a zistiť, prečo mi hovorí mami. Zvedavosť vyhrala nad strachom, ktorý predtým sužoval moju dušu a nedovolil mi pozrieť sa. Zamrkala som riasami a trošku pootvorila oči, no hneď som ich zavrela, pretože ma oslepilo prudké svetlo. Trošku som sykla, vymanila som si ruku zo studeného zovretia čísich rúk a prikryla som si ňou oči. Pred očami mi tancovali farby, opäť, miešali sa a tvorili rôzne obrazce, no tentoraz neboli pokojné, skôr chaotické, nedávali mi pocit úľavy a bezpečia. Útočili, bodali ma do očí, pichali. Stolička vedľa mňa zavŕzala, ozvalo sa rýchle, pravidelné klopkanie opätkov po podlahe a štiknutie. Žena chvíľu ostala stáť na mieste, potom sa znovu vybrala smerom k mojej posteli. Celý čas som myslela len na klopkanie opätkov, snažila som sa nevnímať nič iné. Rozbolela ma hlava.

„Mami?“ ozval sa znovu ten hlas, no z druhej strany, už nesedela na stoličke, skláňala sa pri mojej posteli, jej studený dych som cítila na svojom čele, pobozkala ma a rukou ma pohladila po tvári. Dala som si ruku dole z tváre a natočila som k nej hlavu.

„Krásna, neodolateľná, nesmrteľná upírka.“

V hrdle mi vyschlo, zakrútila sa mi hlava, pár krát som zamrkala, no tá nádherná žena z môjho zorného poľa nezmizla, bola tam, stále. Chytila mi ruku do svojich dlaní a jemne mi ju stisla. Nebola len môj prelud.

Uprene na mňa hľadela, jej hlboké hnedé oči, rovnaké ako ti moje, mi videli až na dnu duše, presne taký som mala pocit. Akoby mi čítala myšlienky, akoby presne vedela, na čo myslím. Tá malá, no predsa viditeľná vráska medzi dokonalým obočím jej nesvedčala, zamračený, smutný výraz tiež.

„Kto ste?“ opýtala som sa roztraseným hlasom. Vráska medzi obočím sa ešte prehĺbila, no potom výraz jej tváre trošku zjemnel, na perách sa objavil malinký úsmev. Presne v tom momente sa stalo čosi zvláštne.

„Spomeň si, toto je jediná cesta, ako preč z temnoty. Zatiaľ si ešte nemala vyhraté, až teraz...“

Pomohla mi zbúrať múr.

„Nessie,“ vydýchla som, zatvorila oči a sledovala obrazy, ktoré sa mi mihali pre očami, predbiehali sa, ktorý z nich sa mi ukáže ako prvý, aj keď som ich nevidela ani tisícinu sekundy, poznala som každý z nich, vedela by som ich opísať do podrobného detailu. Pred očami mi behal celý môj život, no nie len ten. Cítila som pocity, ktoré neboli moje, videla som spomienky, ktoré mi tiež nepatrili.

„Dosť,“ šepla som, na čo sa zovretie mojich rúk uvoľnilo, „spomínam si. Na všetko.“

„Edward,“ vzlykla som, prudko som sa posadila, až sa mi rozkrútila hlava, no ignorovala som to. Diera v srdci, ktorá bola ešte stále tam, nik mi ju nedokázal zaceliť, sa znovu ozvala. Po šesťdesiatich rokoch som nezabudla, hovoril, že ľudské spomienky časom vyblednú. Za ako dlho?

Mám sedemdesiatosem rokov a zatiaľ som neprežila ani deň bez toho, aby som si naňho aspoň raz nespomenula, aby som si aspoň raz nepredstavila jeho vôňu, krásnu tvár, studené pery, pevné zovretie jeho náruče. Neprešiel deň, aby som si nespomenula na okamžik, kedy ma opustil. Presne dva dni po maturite, presne dva týždne po tom, ako sme spolu strávili tú najkrajšiu noc môjho života, presne v deň, ako som sa mu chystala oznámiť, že som tehotná. Nemiloval ma, opustil ma.

„Mámi, lež, oddýchni si. Bola si dlho v kóme, musíš byť vyčerpaná, slabá, unavená. Pospi si, ak môžeš,“ prehovárala ma Renesmee, ktorá sa nado mnou skláňala, upravila mi vankúše, poopravila mi nemocničku prikrývku, do ktorej som bola zabalená a pomohla mi sa uložiť na posteľ. Zaspať som však nemohla. Nie teraz. Keď sa odo mňa chystala odkloniť, rýchlo som ju schytila za zápästie a pritiahla si ju naspäť ku mne.

„Nemôžem spať, dieťa moje. Potrebujem ju vidieť, potrebujem vidieť tvojho synčeka, potrebujem sa rozlúčiť.“

„Koho myslíš tým „ju“?“ opýtala sa Nessie a určite sa bála , aby som nepovedala práve to meno, meno jedinej mojej priateľky, ktorá ma opustila, presne ako on. Odvrátila som od nej hlavu, v tom momente pochopila. V očiach sa jej mihla zlosť, odtiahla sa odo mňa, smutne sa na mňa pozrela a prešla k dverám.

„Edward!“

Ani nie o minútu sa vo dverách objavila malá strapatá hlava s medovými vláskami a veselým žiarivým úsmevom, ktorý mal po ockovi. Oči mu zažiarli v momente, keď ma zbadal, rozbehol sa ku mne a skočil mi šípku na posteľ.

„Edward! Toto sa robí? Nechaj babičku odpočívať...“ kárala ho Nessie, no môj milovaný vnúčik ju nepočúval.

„Babi,“ vrhol sa mi Edward okolo krku, jeho nákazlivý smiech sa mi dostával do uší, znel ako zvonkohra, taký krásny... Zasmiala som sa tiež a ovinula som mu ruky okolo útleho pása.

„Mala by si ho viac kŕmiť,“ vyčítala som so smiechom Nessie, ktorá na mňa len fľochla a robila sa, akože nič nepočula. Keď sa však od nás otočila, všimla som si, že z kabelky, čo mala položenú na stole, si vybrala malú papierovú vreckovku, priložila si ju k tvári a po chvíli sa na nás otočila s veľkým, ale zato smutným úsmevom.

„Vedela to, všetko vedela. Doktori jej povedali.“

„Edward, nechaj babičku aspoň vydýchnuť.“ Edward sa odo mňa odtiahol, dal mi pusu na obe tváre a zliezol z postele.

„Mohol by si nás nechať? Na chvíľočku? Opýtala sa ho Nessie a nespustila zo mňa zrak. Edward sa už-už chystal protestovať, moja dcéra však zdvihla ruku na znak toho, že s ním nemieni viac diskutovať, tak sa len kyslo zatváril a odišiel.

„Bella!“ skríkla zdesene osoba, ktorá sa s Edwardom zrazila vo dverách. Ten nafúkol tváričky ešte viac a vystrelil z miestnosti rýchlosťou blesku. To nie je možné! To nemôže byť pravda!

Oči mala len pre mňa a ja som dnes, už po druhý krát, nevedela uveriť tým mojim. Uštipla som sa do pravej ruky, no viac to zabolelo, ako pomohlo odhaliť pravdu, zobudiť za z tohto sna.

„Alice,“ sťažka som vydýchla. Alice na nič nečakala, rozbehla sa ku mne a pri nemocničnej posteli padla na kolená, dlhými štíhlymi prstami zovrela matrac pri mojich rukách tak pevne, až ho nechtami prederavila a začala prudko, bez sĺz vzlykať.

„Mne je to tak ľúto, tak neskutočne ľúto. Nemalo sa to stať, nie toto. Videla som to príliš neskoro,“ vzlykala, nezdvihla hlavu, len prosíkala o odpustenie.

„Alice, odpustila som ti už dávno,“ prehovorila som napokon, keď ani po minútach neustáleho ospravedlňovania sa neprestala. Zdvihla ku mne strápené oči a vedela som, že keby môže slzy sa jej valia po tvári ako vodopády. Zodvihla som slabú ruku a pohladila som ju po hladkej studenej tvári. Tak jemná, tak krásna, tak neskutočná.

„Edward?“ opýtala som sa jej. Nemo mi pozerala do očí, chvíľu váhala s odpoveďou, nakoniec som v jej očiach zbadala odhodlanie. Zatla sánku a keď prehovorila, vedela som, že klame. Alebo mi niečo zatajuje.

„Miluje ťa, nezabudni na to. Nechcel ťa opustiť, teda, chcel, ale len pre to, že je to idiot. Neskutočný, zamilovaný idiot. Miloval ťa, miluje a navždy bude.“ Pri týchto jej slovách sa ku mne z druhej strany priblížila aj Nessie, vzlykala spolu z Alice a vreckovkou mi utierala kvapôčky potu z čela. Z posledných síl, ktoré vo mne ostávali, som im obom chytila ruky, trošku ich stisla a prehovorila.

„Navždy ostanete v mojom srdci. Smrť si pre mňa už prišla, brúsila si na mňa zuby už niekoľko rokov, no teraz, keď mám všetko, opäť mi to berie. Nebuďte naštvané, nesmúťte akoby bol koniec sveta. Tam, z hora si na vás posvietim, nech nikoho nevidím ani slzičku za mňa uroniť...“

Tak, ako som po prebudení mala kopu síl, teraz mi už nezostávali žiadne. Zatvorila som oči. Život zo mňa pomaly vyprchával, no diera v hrudi sa zacelila. Posledný krát som trošku pootvorila oči, hľadeli na mňa dve prenádherné tváre, tváre mojich milovaných. Usmiala som sa zatvorila oči, vydýchla som. Posledný krát. Zbadala som svetlo, svetlo na konci tunela. Kráčala som za ním.

***

Prebudila som sa do nádherného slnečného rána. Ležala som na mäkkej posteli, bola som zabalená v ľahkých bledomodrých prikrývkach, cez okno ku mne doliehal šum mora, spev vtákov a teplý vánok.

„Dobré ráno, princezná,“ šepol hlas vedľa môjho ucha, okolo pása sa mi omotali dve silné ruky a ucha sa mi dotkli teplé, mäkké pery. Usmiala som sa, oprela som sa oňho, zaklonila som hlavu a pobozkala som ho na niekoľkodňové strnisko.

„Krásne ráno, princ môj,“ odpovedala som mu tiež šeptom, nechcela som narušiť túto príjemnú atmosféru. Zasmial sa mi pri uchu, perami mi motýlími bozkami putoval cez krk až na tvár, pri kútiku pier ma pošteklil jeho sladký dych. Nemohla som vydržať a objala som mu ich svojimi, Najskôr som pobozkala spodnú peru, keď sa trošku prebral k životu, pridal sa k mojej zmyselnej hre.

„Navždy spolu,“ zašepkal medi bozkami.

„Navždy spolu,“ šepla som aj ja, pootvorila som trošku ústa a ešte len teraz sa začala zmyselná hra našich jazykov, hra, ktorá už nikdy nemala skončiť, nik nám ju nemohol prerušiť. Večnosť po boku toho druhého bola už len naša. Navždy.

***

Dievča stálo pri nemocničnej posteli a ticho vzlykalo. Obomi svojimi rukami zvierala dlaň svojej mŕtvej matky, pozerala sa na jej bledú tvár, ktorá bola miestami až priesvitná, mŕtvolne biela. Za pár týždňov stratila hneď dve milované osoby – manžela a matku. Oboch zabila jedna upírka a ona si v tento moment prisahala, že pomstí ich smrť. Zabije Victoriu nech to stojí – čo to stojí. Tento krát za sebou už nebude mať ako zálohu vlkov, už sa nikomu nesmie nič stať...

Oproti, z druhej strane postele, na zemi kľačala druhá ženy, hlavu si zvierala v dlaniach a vzlykala. Po pár sekundách, ktoré sa však jej zdali ako hodiny, nekonečné hodiny, vstala, pozrela posledný krát na svoju najlepšiu priateľku, letmým pohľadom zavadila o dievča, na ktoré za dverami tejto izby čakala malý chlapec a odišla. Už nikdy v živote sa nevideli.