Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Večný život? Nie, možno... 1. časť

21.09.2010 (15:00) • Gina • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 3364×

„Mami, prosím, preber sa. Nerob mi to,“ zobudili ma tlmené ženské vzlyky blízko pri mojej posteli. Čiasi studená ruka mi pevne stískala obe moje prepletené dlane, ktoré som mala položené na bruchu, na hrubej prikrývke, cítila som, ako mi na ne dopadá niečo mokré, nejaké malinké studené kvapky, ktoré sa pri dopade na moju ruku okamžite rozptýlili po mojej horúcej pokožke. Spojila som si jedna a jedna do kopy. Slzy. Prečo?

Ten, kto pri mne sedel, plakal.

„Mami, Bells, nerob nám to. Ocko by toto nechcel. Belli...“

Dookola šepkal moje meno, prosil, prihováral sa za mňa k bohu. Nebola som však dostatočne silná na to, aby som pohla rukou, aby som opätovala stisk ruky tej osobe, ktorá bola pri mne. Chcela som jej dať nejako najavo, že ju vnímam, že som tu pri nej, len som chcela, aby vedela... Prečo som to vlastne chcela? Kto je to?

„Nesmieš ma tu nechať samú... S Edwardom ťa potrebujeme.“

Nedokázala som sa vôbec pohnúť, ani otvoriť oči. Moje viečka boli príliš ťažké, akoby som na nich mala aspoň paťkilové závažia. Nebola som pánom svojho tela, bola som ako bezprávny otrok. Nič som si nemohla dovoliť robiť s mojím telom.

„Musíš tu s nami ostať...“

Počula som hlasné pípanie prístrojov pri mojej hlave, kvapkanie infúzie, cítila som vôňu kvetov, ktoré boli určite položené pri posteli. Tak nádherné.

„Pre teba, len pre teba, mami. Tvoje najobľúbenejšie...“

Silná prenikavá vôňa orgovánu sa miešala so sladkou vôňou ruží – opantala ma. Moja myseľ bola čistá a priezračná ako oceán, myšlienky odplavovali preč, cítila som sa tak voľná a čistá...

Môj mozog, moja pamäť, moje spomienky, myšlienky, boli mimo. Všetko. Nevedela som, kto som, kto je tá osoba vedľa mňa, čo sa mi stalo. Snažila som sa si spomenúť, vybaviť si aspoň niečo. Nejaké chvíle. Pokojný oceán napadla búrka myšlienok, boli rýchlejšie ako víchor, len mi prebleskli mysľou, už boli preč. No pribúdali, nedali sa zastaviť. Chcela som odpovede, pokladala som otázky, na ktoré som nepoznala odpoveď. Potrebovala som ich vôbec?

„Vieš, že ste s Edwardom to jediné, čo na tomto svete mám...“

Stála som v slepej uličke, ne jej konci bol múr. Tenký, vysoký, siahal až do neba, nevedela som, kade mám ísť ďalej. Kade mám prejsť. Vedela som, že za ním je to, čo hľadám – odpovede, spomienky. S celou silou som sa doň zaprela, nepohol sa ani o milimeter. Hľadala som nejakú dierku, malú puklinku, do ktorej by bolo treba udrieť, čo i len malou silou, dostatočnou však na to, aby sa múr rozpadol a mňa pustil tam, kde som chcela byť. Rukami som blúdila po múre, hladkala som jednotlivé kachličky, cítila pod rukami jemné žilky, nedokonalosti – ako vrásky času na mojej tvári -, piesok sa mi zo škár dostával do čistučkých nechtov. Múr bol však neporušený, všetko bolo tak, ako malo byť. Ja som však bola v koncoch.

„Nevzdávaj to.“

Znova som sa pokúsila pohnúť. Všetku svoju energiu, čo mi zostávala, som nahromadila do jedeného miesta. Pokúsila som sa pohnúť rukou, za ktorú ma tá osoba držala. Len jediným prstíkom. Bolo to však zbytočné. Opäť. Bola som príliš slabá, aj napriek tomu, že som dlho spala. A možno to bolo práve preto. Možno už mi neostáva veľa času a namiesto toho, aby som sily naberala, ich strácam.

„Bože, daj mi znamenie.“

Počula som, ako sa pípanie prístrojov pri mojej posteli zrýchlilo a vzlyky nachvíľu ustali. Plač však nahradil krik.

„Doktor! Sestra! Zavolajte doktora! Niečo sa deje s mojou matkou!“

Niekto vybehol z miestnosti a volal doktorov. Moje dýchanie sa zhoršovalo, posledné sily, čo som mala ma pomaly opúšťali. Začala ma príšerne bolieť hlava. Tisíce ihiel sa mi zabodávali do temena, takáto bolesť ma prekvapila, no zároveň ochromila. Nedokázala som rozmýšľať. Cítila som, ako mi tŕpne ľavá ruka. Už som viac nedokázala nič robiť. Nemala som dôvod viac bojovať. Za čo? Neviem. Nespomínam si. Spomínam si len, ako niekto vbehol do miestnosti, hrozný hluk sa prihnal do mojej izby otvorenými dverami. Pri uchu sa mi ozývali hlasy.

„Neodchádzajte. Zostaňte s nami,“ kričali.  Moje posledné sily ma opustili s posledným výdychom. Znova som upadla so tmy. Hrobové ticho preťal srdcervúci výkrik.

„Nieeeeeeeee!“

***

Keď som znovu otvorila oči, už som nebola v obývačke vo svojom dome, kde som zaspala na pohovke. Bola som vo svojej záhradke za domom, pri hojdačke, medzi záhonmi rozkvitnutých ruží s výhľadom na kríky orgovánu. Šťastne som sa zasmiala a privoňala si ku krvavočerveným a ružovým kvetom. Sladká, omamná vôňa ma úplne očarila. Sadla som si na hojdačku a po dlhých rokoch si užívala ticha, ktoré tejto záhrade vládlo. Počula som len spev vtákov z neďalekého stromu, žblnkot vody z jazierka v susednej záhrade. Nohami som sa zaprela o zem, posunula sa aj s hojdačkou dozadu, potom nohy zdvihla, naskočila na pevné drevo a rozhojdala som sa. Rýchlo.

Húpala som sa tak, ako to niekedy robievala moja dcérka Nessie so svojím najlepším kamarátom – bývalým manželom - Jacobom. Predstavovala som si, ako sa dvíham až k oblakom, zakláňala som hlavu a z plna hrdla sa smiala, klesala som k zemi a hlavu skláňala ku kolenám, akoby som chcela spadnúť. Moje ruky ma však nezradili, pevne som sa držala a užívala si vietor, ktorý ovieval moju tvár. Moje ústa boli stále roztiahnuté do širokého úsmevu a vychádzal z nich zvuk, smiech, ktorý mi kedysi priniesol to najväčšie šťastie môjho života. Bol to radostný smiech, takým som sa nesmiala už veky. No predsa bol iný. Môj hlas bol iný. Svieži.

„Zostaň pri mne. Už ostaneme spolu.“

Pozrela som sa na svoje hladké ruky, ktoré pevne zvierali sedačku lavičky, aby som nespadla. Moja pokožka bola hnedá, opálená, no hladká. Nebola som tá bledá vychudnutá dievčina, bola som žena, krásna žena so snedou pokožkou a ženskými krivkami. Moja zvedavosť mi nedala a ja som si jednou rukou siahla na tvár, na čelo, líca. Nemohla som uveriť.

„Prekrásna.“

Vrásky sa vyparili, všetko, čo som cítila pod svojimi rukami, akoby mi nepatrilo. No bola som to ja. Neviem kde, či ešte žijem, alebo som v nebi, neviem kedy, či už som sa rozlúčila, alebo ešte nie, ale bola som to ja. Mladá a znovu krásna, ako kedysi.

Keď sa hojdačka dostala do vzduchu, do najvyššieho bodu, vyskočila som a na moment zatvorila oči. Cítila som sa voľná, ako vták, silná, ako keby som mala znovu dvadsať rokov a svieža, akoby som sa práve zobudila po neskutočne dlhom spánku. Potom som rýchlo oči otvorila, dopadla som na zem, na silné nohy, ktoré nestratili rovnováhu, nepodlomili sa mi. Znovu som sa zasmiala.

Zatvorila som oči a vychutnávala som si vôňu ruží okolo mňa a zvuky prírody. Zhlboka som sa nadýchla, nasala som vôňu čerstvo pokosenej trávy, vody a kvetov až do pľúc a potom som vydýchla. Moju malú súkromnú chvíľku narušil smiech, ktorý sa ozýval spoza mňa. Otočila som sa, že tomu, kto ma ruší vynadám. Je to predsa moje nebo, nik ma nebude rušiť. I keď ten smiech by som mohla počúvať donekonečna.

„Kto si to dovoľuje ma... “ začala som vetu, no keď som pozrela na toho dotyčného, všetko sa mi vyparilo z hlavy. Čo som to chcela? Netuším.

Pozerala som sa do hlbokých zlatých očí môjho manžela Edwarda. Predo mnou stál 17-ročný mladík v presne padnúcom čiernom obleku, ktorý kontrastoval s jeho bledou pokožkou. Ústa roztiahnuté do širokého úsmevu ukazovali dokonalý biely chrup, na lícach sa mu vďaka úsmevu vytvorili malé jamky. Jeho tvár bola bez jedinej vrásky, presne tak ako moja, na tvári mal šibalský úsmev a v očiach nezbedné iskričky. Vyzeral presne tak, ako v deň, keď sme sa spoznali. Toto bol moment, keď som nenachádzala slov. V krku sa mi vytvorila hrča a začali sa mi potiť dlane. Čo ak je toto len nejaká ilúzia? Snívam? V očiach sa mi vytvorili slzy. Slzy šťastia, dojatia.

„Musíš veriť, toto je skutočné.“

Roztvoril náruč a jedným okom na mňa mrkol. Neváhala som ani sekundu, rozbehla som sa a skočila mu do nej. Narazila som do tvrdej hrude, nie však dostatočne silno na to, aby to s ním pohlo. V momente, keď som na tvári pocítila jeho sladký studený dych, ruky sa mi ovinuli okolo pása a silno si ma pritlačil k sebe.

„Nerozluční.“

Delilo nás len pár krokov, ktoré sme obaja rýchlo prekonali, očakávajúc čo najskôr objatie toho druhého. Dlho sme sa len bez slova objímali, v túto chvíľu boli slová zbytočné. Bolo to už tak dlho. Tak dlho čo sme sa naposledy videli, objali, pobozkali. Pocítila som jeho dych, ako ma šteklil na tvári, krku, ruka z pása sa presunula do vlasov, natáčal si na prst jednotlivé hnedé pramene, potom si ju zaboril ho hustých kaderí, tvár sklonil a vdýchaval moju vôňu.

Trošku dom sa od neho odtiahla a pozrela mu do očí. Bol presne taký, akého som si ho pamätala, na tohto mladíka som roky spomínala, do neho som sa ako mladá zaľúbila. Jednou rukou som mu prešla po tvári, pri tom ľahučkom dotyku slastne privrel oči a vydýchol. Ruka mi putovala z hladkého čela cez privreté viečka na nepatrné kruhy pod očami, ktoré mal vždy, no keď dlho nebol na love, boli výraznejšie, zastavila sa na chvíľu na nose, po ktorom som mu brnkla. Šťastne sa zasmial a moja ruka putovala ďalej. Na moment otvoril oči, hneď potom ich však zavrel, no aj tak som si stihla všimnúť, ako sa zo zlatej stala čierna.

Rukou som sa dostala až k plným červeným perám. Keď sa moja ruka dotkla jeho pier, pootvoril ich a mňa na prstoch pošteklil jeho studený dych. Prešla som mu po dolnej pere, od jedného kútika k druhému, no potom sa jeho pery trošku našpúlili, do jednej svojej ruky zobral tú moju a každému prstu venoval malý bozk. Bolo to také krásne, cítila som sa tak zamilovane, tak šťastne. Ale niečo tu nebolo dobre. Zneistela som, Edward to vycítil. Otvoril oči, ktoré opäť nabrali pôvodnú farbu – zlatú, a skúmavo sa na mňa zahľadel. Odvrátila som pohľad a trošku sčervenala. Uvádzal ma do rozpakov. Niekto by povedal, že som si musela po toľkých rokoch už zvyknúť. Ale teraz, akoby to bolo niečo nové.

„Čo sa tu deje Edward?“ opýtala som sa ho s obavami v hlase a očami stále sklopenými. Dlhými prstami ma donútil zdvihnúť hlavu. Usmieval sa.

„Všetko je tak, ako má byť.“

„Budeme spolu. Už čoskoro. Teraz ma na malý moment, len na okamih opustíš a potom už budeme spolu. Naveky,“ zašepkal. Nedalo sa mu neveriť. Hovoril to tak presvedčivo, hltala som každé jeho slovo a potom som sa snažila pochopiť významu celej vety. Hovoril, že už budeme spolu. Ale, akoby sme mohli, keď ja teraz len snívam? Určite musím snívať, toto nemôže byť skutočné. Toto, tento sen je príliš krásny na to, aby bol skutočný. „Som v nebi?“ položila som si otázku, na ktorú som nevedela odpoveď. Nepovedala som to však nahlas.

„Možno.“

„Ako to myslíš?“ opýtala som sa nakoniec. Jeho úsmev sa ešte prehĺbil. Zodvihol ruku a prekryl mi ňou oči. Zatvorila som ich. Jeho ruka putovala ďalej po mojej tvári, zastavila sa až pri krvavočervených perách, pričom po spodnej pere prešiel so svojim studeným prstom.

„Posledná rozlúčka.“

„Uvidíš,“ zašepkal mi pri uchu znovu a ja som otvorila oči, keď som už necítila jeho ruky okolo svojho pása. Bol preč, v jeden moment bol pri mne, v druhý bol preč. Točila som sa dokola, očami som prehľadávala každý kút v záhrade. Nechcela som uveriť, že zmizol. Rozplynul sa mi pod rukami. Mala som ho v náručí, konečne som bola s ním a... Odišiel. Znovu, bez rozlúčky. V jeden moment bol pri mne, stískal ma, objímal, v druhý bol preč. Zmizol ako duch.

Zrazu sa zdvihol prudký vietor, fúkal proti mne. Snažila som sa zostať na mieste, no jeho sila ma tlačila preč, preč z mojej záhrady.

„Ešte nie je ten správny čas.“

Chcela som robiť kroky dopredu, zostať medzi ružami, znovu sa dostať na svoju hojdačku. Nemohla som. Zo zeme sa začal zdvíhať piesok, vytvorila sa malý vír, narážal do mňa, dostával sa mi do očí a preto som zavrela oči. Obklopila ma, cítila som, akoby som sa s ním vznášala, strácala som zem pod nohami. Nemohla som však otvoriť oči. Vedela som, že nemôžem.

***

Ak sa vám moja jednorázovka páčila, zanechajte mi komentár, v ktorom sa vyjadríte o pokračovaní. Toto ešte nie je koniec a ja by som chcela vedieť, či chcete Happyend alebo Sadend. Výber nechám na vás. :)

Autor: Gina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Večný život? Nie, možno... 1. časť: