Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Večná láska

19.08.2010 (16:00) • Loveliness • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1574×

„Nie, otec, nerob to!“ vykríkla, no bolo už neskoro.

Všetko naokolo akoby sa stratilo, akoby sa zastavil čas. Aro vedel, že jej tým zničí život, no urobil to. Až vtedy spoznala jeho skutočné ja.

***

Sedela v svojej tmavej izbe, obklopená jemnou žiarou z kozuba. Nebolo jej zima, hoci steny boli tmavé a tiché. Len sa jej páčil zvuk pukajúceho dreva. Vychutnávala si každú chvíľu, ktorú strávila sama. Inak ju vždy niekto prenasledoval. Sluhovia, slúžky, stráž. Takmer nikdy ju nenechali samú. Jej otec vedel, že by mohla urobiť nejakú hlúposť, ktorú by ľutovala celý svoj večný život. Odvrátila zrak od praskajúceho ohňa a vstala. Zrazu niekto zaklopal na veľké drevené dvere jej izby.

„Vstúpte,“ odvetila potichu, lebo vedela, že nemusí kričať.

To bola jedna z výhod, ktoré mala na poloupírskom živote rada. Počula skoro všetko jasne a zreteľne. Niekedy mohla dokonca počuť šum jemného vánku za hrubými stenami hradu.

„Prepáčte, že vyrušujem, slečna, ale váš otec chce, aby ste prišli za ním,“ prehovoril Felix zachmúreným hlasom.

„Áno, povedz mu, že hneď prídem.“

Chcela sa ho čo najskôr zbaviť, a potom, ako mu dala jasne najavo, že k nemu nič necíti a jeho city mu nikdy opätovať nebude, sa uzavrel do seba a správal sa k nej odmerane a chladne. Bolo jej to jedno. Stále čakala na svoju životnú lásku, no tá stále neprichádzala. Nemohla ju hľadať mimo hradu, keďže takmer vždy mala niekoho za pätami. A potom, bála sa, že keď vyjde von v noci, už sa nevráti. Obliekla si saténové karamelové šaty a svoje telo zahalila do dlhého čierneho plášťa. So svojím zovňajškom si starosti nikdy nerobila, bola krásna každú sekundu svojho života. Vyšla z izby a vydala sa tmavými chodbami hradu do veľkej sály, kde už čakali všetci obyvatelia hradu.

„Ahoj otec,“ pozdravila ho a posadila sa na menšie červené kreslo vedľa neho.

„Alina, zlatko, ahoj,“ odpovedal jej láskavým hlasom a ukázal na dvoch mužov, ktorí stáli v strede veľkej miestnosti.

Na sebe nemali takmer nič, iba kus látky, ktorý zakrýval ich najintímnejšie miesta. V ruke zvierali meč, ťažký už na pohľad. Ani sa na nich nepozrela.

„Takže na toto si ma zavolal? Aby som sa pozerala, ako jeden z nich umrie? Čo proti nim máš, čo máš proti ich rase? Nič ti neurobili, tak prečo si z nich robíš otrokov? Bojíš sa, že zvrhnú túto tvoju pochybnú vládu tu vo Volterre? Že si vezmú, čo je ich?“ rozkričala sa na otca a čudovala sa, že to za ten čas nezabudla.

Rázne vstala zo stoličky pripravená na odchod. Takmer sa rozbehla späť do svojej izby, ale snažila sa iba kráčať. Ako utekala preč, jej oči sa stretli s očami jedného z mužov, ktorí tam stáli, zmierení so svojím osudom. Nevenovala tomu pozornosť a utiekla preč.

„Aro, mám ju priviezť späť?“ spýtal sa svojho pána Felix, najsilnejší zo všetkých.

„Nie, aj tak pochybujem, že by si dokázal premôcť tú jej zaťatosť. Nech len trucuje,“ odvetil Aro odmerane Felixovi.

„Začnite,“ pokynul mužom, vediac, že jedného z nich budú odtiaľ odnášať po kúskoch.

Alina vtrhla do svojej izby a prudko zabuchla dvere, ešteže sa nerozleteli. Hnevala sa sama na seba, že poslúchla a išla za svojím otcom. Túžila sa teraz pritúliť k svojej matke, ktorá zomrela pri pôrode. Túžila byť s ňou, s nikým iným, hoci ju vôbec nepoznala. Rukami si objala kolená a neprítomne hľadela pred seba. Začala plakať. Stále mala pred očami pohľad toho muža, ktorý tam teraz bojuje o svoj holý život. Len kvôli jej otcovi, kvôli jeho pochabosti. Kvôli jeho slabosti. A hnevu. Stále videla tváre všetkých polovičných vlkolakov, ktorých dal Aro zavraždiť. Nenávidela samu seba, že mu v tom nijako nemôže zabrániť. Namiesto toho sa iba bezbranne prizerala, ako si z nich urobil otrokov a teraz ich núti bojovať proti sebe ako nejakých gladiátorov. Jednoducho ich zatvoril do klietky preto, že sa ich bojí. Zhlboka sa nadýchla a prestala plakať. Obliekla si svoje staré šaty, v ktorých sa túlala po tmavých chodbách hradu a vyšla zo svojej izby. Potrebovala  sa nadýchať čerstvého vzduchu, vyprázdniť si myseľ. Nevšímala si okoloidúcich „poddaných“ ako ich nazýval jej otec. Len tak preletela okolo Jane, ani ju nepozdravila. Vyšla na nádvorie, no zrazu sa skryla do tieňa. Z hradu vynášali jedného z tých mužov, toho, ktorý prežil. Toho, ktorý vyhral boj za svoj život. Odnášali ho na drevených nosidlách k doktorovi, ktorý ho mal ošetriť. Ktorý mu mal ošetriť jeho krvácajúce rany. Pomaly, tichým krokom vkĺzla cez dvere do klietok, kde Aro väznil svojich nepriateľov. Boli tam samí statní muži, mali vypracované svaly a kamenné tváre. Ani jeden z nich sa na ňu nepozrel a ona sa snažila nepozerať na nich. Prišla až do malej miestnosti, k doktorovi. Našťastie tam nikto nebol, vzduch bol čistý. Potichu vošla do miestnosti, až k lôžku, kde ležal ten muž. Bol to muž, ktorý jej venoval tam v hrade akýsi, snáď, súcitný pohľad. Na tele mal viac tržných rán, ale hlavné bolo, že žil. Dvere sa sťažka otvorili a do miestnosti vošiel lekár.

„Slečna Alina, čo tu robíte?“ opýtal sa Aliny prekvapene.

„No, ja vlastne, ani neviem,“ odpovedala v rozpakoch.

„Ako sa volá?“ spýtala sa doktora a pohľadom pritom spočinula na mužovi.

„Crixus,“ odvetil doktor potichu.

„Bude v poriadku?“ dodala dievčina.

„Chvíľu to potrvá, ale bude,“ uzavrel doktor.

„Prosím, nehovorte môjmu otcovi, že som tu bola,“ poprosila ho Alina a potichu, ako myška, odišla von z hradu.

Pri pohľade na toho muža cítila niečo, čo nevedela definovať. Akoby našla niečo, čo hľadala celý život. Prechádzala sa po lese a pritom stále naňho myslela. Na jeho oči, na jeho opálené svalnaté telo. Začalo sa stmievať.

„Mala by som ísť, kým otec nepošle svojich špehov,“ pomyslela si a vybrala sa späť do svojho luxusného väzenia.

Ako mierila do svojej izby, stretla otca.

„Kde si bola?“ opýtal sa jej panovačne.

„Nikde,“ odsekla.

„Už nikdy, nikdy, neurob to, čo dnes, Alina! Rozumela si?“

„Myslíš, že to zničí tvoju reputáciu?“

Otvorila dvere a zmizla v tme.

***

Celú noc nemohla zaspať, stále mala pred očami tvár toho muža, Crixusa. Prešli dva týždne od tej doby, čo ho videla. Jej vzťah s otcom sa zatiaľ vrátil do normálu, bol to predsa jej otec. Mala ho rada napriek tomu, aký bol. Prechádzala sa po nádvorí, keď zrazu začula krik. Ani sa nestihla spamätať a jej krk zvierala ruka jedného z vlkolakov, ktorému sa pravdepodobne podarilo dostať von. Hneď na to bola obklopená asi všetkými upírmi nachádzajúcimi sa v hrade. Muž zvieral jej hrdlo tak silno, že ani nemohla dýchať. Náhle muž spadol na zem. Otočila sa a uvidela Crixusa, ktorého už zvierali studené ruky Arových poskokov.

„Pustite ho!“ skríkla Alina.

„Ste slepí, alebo čo? Veď mi práve zachránil život!“ kričala na nich, čo prilákalo von aj Ara.

„Čo sa to tu deje?“ opýtal sa prekvapene.

„Jednému sa podarilo utiecť,“ informoval ho Alec a pritom kopol do mŕtvoly ležiacej na zemi.

„A už by si nebol otcom, keby ma Crixus nezachránil, tento tu sa mi totiž pokúšal vykrútiť krk,“ dodala Alina so slzami v očiach.

„No, šťastie že ťa máme,“ odvetil neprítomne.

„Odviesť,“ dodal vzápätí.

„Otec!“

„Neboj sa zlatko, pôjde späť do klietky, tam, kde taká beštia ako je on, patrí,“ dodal Aro.

Celý ten večer sa Alina prechádzala po izbe a rozmýšľala, čo urobí. Vtrhla do izby k Felixovi, k jedinej osobe, ktorá mala kľúče od väzenia a reťazí.

„Čo tu robíte, slečna?“ opýtal sa, bolo vidieť, že je zmetený.

„No, ja..“ rozmýšľala Alina a snažila sa tváriť pokojne.

V tom sa rozbehla k Felixovi a pobozkala ho na pery. Jemne sa mu snažila pritom zobrať kľúče, zavesené na opasku. Keď sa jej to podarilo, rozbehla sa preč a nechala omámeného Felixa stáť v izbe. Potichu vykĺzla von z hradu a prešmykla sa k otrokom. Všetci spali. Prišla až k miestu, kde spal Crixus, ktorý sa náhle strhol.

„Čo tu robíte?“ opýtal sa.

„Dávam ti slobodu,“ odvetila Alina a pritom odomkla mreže.

Vkĺzla k nemu.

„Chcem sa ti poďakovať za to, čo si pre mňa urobil,“ pošepkala.

Stáli tesne pri sebe, cítil jej dych na jeho tvári.

„Teraz choď, dávam ti slobodu!“

Zahľadel sa jej hlboko do očí. Boli plné lásky. V tej chvíli si uvedomila, že to, čo k nemu celú tú dobu cítila, bola láska.

„Nemôžem,“ zašepkal a pritom ju pohladil po vlasoch.

„Nemôžem ťa tu nechať samú, musím ťa chrániť.“

Pozerala sa do jeho očí, nevedela, čo povedať. Pritiahol si ju k sebe a jemne ju pobozkal. Ona mu bozk opätovala. Začal ju bozkávať vášnivejšie a pritom spadli na deky povaľujúce sa na zemi.

„Milujem ťa, od prvého okamihu, ako som ťa uvidel,“ hovoril jej a neprestal ju bozkávať.

Jeho veľká mäsitá dlaň sa šmýkala po jej spotených stehnách. Strácali sa v očiach toho druhého, hltali si pery. Jej ruka prechádzala po jeho vypracovanej hrudi. Ticho okolo nich prerušovali len ich čoraz viac stupňujúce sa vzdychy. Nebo hralo sonátu. Bolo len oni a veľký orchester, oslavujúci ich náhlu lásku. Hltali každý kúsok tohto nekonečna. Sekundy sa menili na minúty, minúty na hodiny, hodiny na celú večnosť. Nehybne ležali prikovaní k sebe. Zlepení láskou, s radosťou z milovania. Zrazu prvé slnečné lúče zatvorili oponu. Alina sa len ťažko vymanila z jeho pevného objatia. Nechcela odísť. Chcela byť s ním večne. Vedela, že našla to, čo hľadala celý život. Našla lásku. No nastal čas vrátiť sa do krutej reality.

***

„Kde si bola?“ vyštekol na dcéru Aro, keď vošla do hlavnej sály.

„Bola som sa nadýchať čerstvého vzduchu,“ odvetila Alina nezvyčajne pokojne.

Bola šťastná. Veľmi šťastná.

„Dúfam, že si sa toho vzduchu nadýchala dostatočne,“ odvetil Aro podozrievavo.

„Áno,“ usmiala sa naňho a odišla do svojej izby.

Celý deň lietala v oblakoch, nevedela, kde je v tej chvíli zem. S Crixusom sa stretávali každú noc, keď mohli. Milovala ho každým kúskom svojho tela, tak ako on ju. Prvý raz vo svojom živote bola skutočne šťastná. Prešiel mesiac. Večer sedela vo svojej izbe, keď zrazu vošla Jane.

„Máš ísť do haly, Aro si to želá,“ odvetila neprítomne a odišla.

Alina vstala a išla. Chcela otcovi ukázať, že je všetko v poriadku, že je jeho milujúca dcéra. Prekoná aj to, že sa bude musieť pozerať na to, ako znovu niekto umrie. V tej chvíli jej to bolo jedno. Keď prišla, zostala stáť medzi dverami. V strede miestnosti stál muž, ktorého milovala. Crixus. Zatočila sa jej hlava, ale vedela, že nemôže dať na sebe nič poznať.

„Ahoj, oci,“ pozdravila Ara a sadla si vedľa neho.

Jej oči stále sledovali jej životnú lásku. Ani on z nej nespustil oči, bol rozhodnutý bojovať. Bojovať kvôli nej.

„Už si sa od toho bozku neozvala,“ pošepkal Aline do ucha Felix, pričom sa nad ňu pomaly nahol.

Zbadala, ako sa Crixusove telo naplo. Prehltla a zhlboka sa nadýchla.

„Čo je s tebou, maličká?“ pošepol Felix a rukou jej prešiel po vlasoch a krku.

Pozerala na Crixusa a modlila sa, nech nič neurobí. No nevydržal to. Vrhol sa na Felixa a zvalil ho na zem, rukami mu zvieral krk. Felix sa nemohol brániť. Nemal nijakú šancu. Zrazu schmatlo Crixusa päť ďaľších upírov a odtrhli ho od Felixa.

„Čo to malo znamenať?!“ zvreskol Aro a vyletel zo stoličky.

„Odveďte ho, trest ho aj tak neminie!“

„Nie, otec, to nie!“ kričala Alina, ako ho odvádzali.

„Ako si len mohla? Takto ma zradiť! S tým psom?! Je mi z teba zle!“ hulákal na ňu Aro a bolo mu jedno, že ich všetci sledujú.

Alina kľačala pri jeho nohách a vzlykala.

„Nerob to! Milujem ho!“ skríkla.

„Mne je jedno, že ho miluješ!“ oboril sa na ňu Aro a odišiel.

Celú noc plakala vo svojej izbe, zaspala až neskoro v noci. Zrazu začula silný výkrik. Strhla sa zo spánku. Vedela, komu ten výkrik patril. Rozbehla sa na nádvorie. Aro stál pred Crixusom, ktorého držali v okovách ďalšie dve beštie. Upír za ním zvieral v ruke strieborný nôž. Rozbehla sa ku Crixusovi, vzala mu tvár do dlaní a pošepkala:

„Prečo si to urobil, prečo?“

Z hrdla sa jej vydral hlasný vzlyk.

„Nie, otec, nerob to!“ vykríkla, no bolo už neskoro.

Všetko naokolo akoby sa stratilo, akoby sa zastavil čas. Aro vedel, že jej tým zničí život, no urobil to. Až vtedy spoznala jeho skutočné ja.

Upír s nožom prebodol Crixusovi srdce.

„Nie!“ skríkla dievčina.

„Milujem ťa,“ zašepkal Crixus a naposledy vydýchol.

Zomrel jej v náručí. Zomrel v náručí ženy, ktorú miloval, a ktorú bude milovať celú večnosť.

Autor: Loveliness (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Večná láska: