Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Tak to je konec aneb Pokoj č. 9 pod přísným dohledem

20.01.2010 (13:45) • NeliQ • FanFiction jednodílné • komentováno 7× • zobrazeno 4005×

Slecinka

Seděla jsem u počítače, a jak už mi bylo zvykem, poslouchala jsem Twilight a New moon soundtrack, projížděla jsem blogy o stmívání a psala jsem si s lidmi ze stmivani.eu. Jediné, co se mi v ten moment honilo hlavou, teda jediné kromě stmívání bylo, že se mi už dlouho neozvala Nelinka a ani Beny. No dlouho, byly to asi dva dny, ale i tak jsem měla neblahé tušení, že se něco děje.

Najednou mé úvahy něco narušilo. Prudce se rozrazily dveře a já jen naskočila leknutím asi 2 metry.

„To je ona!“ zařval jeden z mužů, kteří sem vtrhli a já byla tak v šoku, že jsem se nezmohla ani na půl slova. Muž na mě ukazoval prstem, takže jsem si byla jistá, že jdou po mně. Ale proč?! Že by to bylo za to okrádání prvňáčků u bufetu?

„Auu,“ zaječela jsem, když se na mě dva z nich vrhli. Neváhala jsem a popadla jsem první věc, kterou jsem uviděla- lampičku.

„Hele, mám zbraň a nebojím se ji použít!“ oznámila jsem jim a snažila jsem se u toho znít, jako nějaký drsňák z akčního filmu.

Chlapy to, ale vůbec neodradilo, dokonce ani to, že jsem jednoho z nich již zmíněnou lampičkou napadla, nenechala jsem si ujít dramatický bojový výkřik. Spadl jeden a deset dalších už mi rvalo „zbraň“ z ruky.

„Bacha kluci, je v pokročilém stádiu! Musíme jednat rychle,“ upozornil je zase ten hlavní a já už nemohla nic namítat. Měla jsem totiž v puse roubík, ano a to nemluvím o svázaných rukách a o tom, že se mi právě snažili zavázat i oči.

Začala jsem prskat a vydávat různé nechutné a nakonec i dávicí zvuky, ale bylo mi to prd platné. S těmi krasavci to ani nehlo a já za chvíli viděla už jenom tmu.

Když už jsem byla odzbrojená a v pro ně výhodném stavu – neschopna se bránit, promluvil jejich kápo zase.

„Chlapi, to už je třetí za tento týden. Horší se to. Ale čím víc jich polapíme, tím víc nám to sypne!“

Všichni kolem se začali smát a mým tělem projela husí kůže. Doufám, že se nejedná o obchod s bílým masem, nebo o prodávání otroků do ciziny. Brrr, to by byla moje noční můra. To tady radši polknu ten roubík, pokud to půjde.

Najednou jsem ztratila pevnou půdu pod nohama, někdo mě někam nesl. Pane bože! Tohle se opravdu může stát jenom mě. Jestli tohle přežiju, musím o tom napsat knihu. Znovu jsem zaskučela, když mě nešetrně hodili do nějaké místnosti, že to byl úložný prostor v dodávce mi došlo až když se auto rozjelo.

„Když založili na Prednej hore oddělení pro lidi fanaticky posedlé stmíváním, netušil jsem, že budeme mít tolik práce,“ začal zmoženě vyprávět jeden z „mužů v bílém“ a asi mu bylo jedno, že to slyším. Ale mě to teda jedno nebylo. Takže tohle všechno je jenom kvůli tomu, že mám ráda stmívání?! No dobře, jinak: Tohle všechno jenom pro to, že zbožňuju Stmívání?! To je nenormální, až se dostanu zpátky domů, všechny je budu žalovat.

Zavřela jsem oči a uvelebila jsem se na zemi v dodávce, což šlo docela těžko, když se auto pořád třepalo a skákalo a já měla ještě tak nepřirozeně svázané ruce. I přesto všechno jsem kvůli psychickému vyčerpání usnula. Ale spánek to nebyl vůbec kvalitní, co 5 minut jsem nějak nadskočila, nebo na mě něco spadlo, že jsem to po pár hodinách vzdala, naštěstí jsem to vzdávání odhadla dobře, protože auto s kvílením pneumatik zastavilo a já zase krutě narazila zády o bok dodávky.

Dveře auta se otevřeli, někdo mě chytil, jako pytel brambor a někde mě nesl, snaha unaveného těla o sebeobranu byla opravdu marná. Po pár minutách svižné chůze se otevřely nějaké dveře ze kterých se ozývalo zděšené štěbetání dvou hlasů. Člověk, který mě nesl mě někam posadil vytáhl mi roubík, rozvázal oči a já už si sama servala šátek z očí. Hned ze startu jsem toho moc neuviděla, pouze pár siluet, ale když se můj  obraz před očima trochu rozjasnil, zůstala jsem opět v šoku. Bílé měkké zdi.

Pár matrací a na nich Nelinka a Beny! Okamžitě jsem se k nim vrhla.

„Žádné blbosti! Za chvíli jsem tu zase a tebe si beru na vyšetření, abychom věděli, jak silné antitwilightída máme nasadit. Opakuju, žádné blbosti!“ Aaa… jaké vyšetřeni?

„Holky, ty vole, co to je?“

„Slecinka?“ kroutila Beny nechápavě hlavou.

„Tak už aj teba dostali,“ povzdechla si Nelinka.

Dívala jsem se do jejich skleslých tváří a najednou jsem úplně ožila.

„Holky! Bože, co tady děláte? Jak jste se sem dostaly? Představte si, že já jsem si jen tak seděla doma a najednou tam vtrhli, svázali mě a dovedli až sem.“

„No u mňa to bolo podobne, ale nech ti najprv povie svoj príbeh Beny, tá tu bola ako prvá,“ odvetila Nelinka.

Otočila jsem se na beny a ta se dala do vyprávění.

Beny

Stalo sa to pred štyrmi dňami. Sedela som na skúške a tupo pozerala do papiera pred sebou, na ktorom boli otázky. Snažila som sa spomenúť si aspoň na niečo z toho, čo som včera, medzi čítaním poviedok na stmivani.eu, tlačila pracne do hlavy. Ale ono nič – úplné okno. Poznáte ten pocit, keď máte v hlave milión myšlienok a vy by ste chceli ticho? No tak práve to sa mi teraz stalo, akurát s tým rozdielom, že ja som v hlave nemala ani jednu myšlienky, iba to ticho. Bože, prečo nevidím do budúcnosti ako Alice. O čo by to bolo jednoduchšie. No bohužiaľ, Alice bola niekde v riti a mne nezostalo nič iné, ako pustiť sa do plánu B.

Rozhodla som sa použiť môj ručný výtvor v podobe ťaháku, na ktorom boli aspoň základné odpovede. No čo, keď neprší, tak nech aspoň kvapká. Aj E-čko je lepšie ako nič. Vytiahla som ho opatrne z vrecka a rozložila na lavicu. V duchu som sa potešila, ako som to dobre vymyslela. Konečne mi otázky dávali aspoň aký taký zmysel. Začala som vypisovať odpovede, keď som odrazu cítila, ako mi niekto funí za chrbtom. Hneď na to som zavetrila strašný smrad. Tak toto by Cullenovci s ich skvelým čuchom asi neprežili. Nepotrebovali by ani Volturiovcov, ten smrad by vykonal všetku prácu aj bez ich pričinenia. Rozmýšľala som, odkiaľ ten smrad asi ide. Pozrela som do lavice, pod lavicu, dokonca aj do mojej tašky, či som si tam nezabudla desiatu z pred týždňa, ale nič. Už mi zostávala len jedna možnosť. Otočila som sa za seba a tam stála tá stará sviňa, čo si hovorí docentka. Ani som jej nestihla poradiť moju obľúbenú značku dezodorantu a letela som dverami. Pche, že docentka. Päť titulov pred menom a päť za menom, ale sprcha jej nič nehovorí. Chvíľu som ešte stále pri dverách a dúfala v nejaký zázrak. Dvere sa ako na zavolanie otvorili a na mojej tvári sa objavil úsmev. Predsa len to nie je taká sviňa, ako som si myslela. Avšak docentka ma veľmi rýchlo vyviedla z omylu. Keď videla, že stojím pri dverách, zdvihla ruku a niečo po mne hodila. Treskla dverami a ja som si všimla, že to niečo je moja taška. Povzdychla som si. Ak myslela vážne tie slová, čo povedala na začiatku semestra, že ak niekoho načape s ťahákom, tak ten nech ani nechodí na opravnú skúšku, tak som pekne v piči.

Zdvihla som tašku a smutne si sadla na stoličku na chodbe. V duchu som preklínala tú starú kravu. Neviem ako dlho som tam sedela a čumela na stenu predo mnou, keď odrazu ticho preťal výkrik. Vstala som a išla za tým zvukom. Prešla som za roh a tam sa mi naskytol čudesný pohľad. Na zemi sedela a búchala do podlahy holka, ktorá sa mi zdala nejako povedomá. Chvíľu som na ňu hľadela a rozmýšľala, odkiaľ ju poznám. Jasné! Veď to je Miša, moja suseda. Chcela som ísť bližšie, ale zastavil ma spolužiak, ktorý tam stál.

„Kam ideš?“ opýtal sa.

„Veď za tou holkou. To je Miša. Ja ju poznám,“ odvetila som.

„Ale ona ťa teraz poznať asi nebude. Byť tebou radšej by som sa nepribližoval.“

„Prečo? Čo sa jej stalo?“ opýtala som sa nechápavo.

„To vieš. Škola, nevydarená skúška, k tomu práca. To všetko dokopy je rovná psychiatria,“ povedal a popri tom si ukazovákom pravej ruky robil pri spánku krúžky, na znak, že jej preskočilo.

Prekvapene, s očami vyvalenými som zostala stáť na mieste. Otočila som hlavu k miestu, kde pred chvíľou sedela Miša. Teraz už nesedela, ale váľala sa po zemi a strašne kričala.

„Myslíš, že ju na tú psychiatriu skutočne odvezú?“

„Nemyslím, ja som si tým istý. Niekto už tam volal. Nemusíš sa báť, bude jej tam dobre. Môže tam skákať po stenách...“

„Po stenách?“ skočila som mu do reči. „Veď to si ublíži.“

Striasla som sa pri tej predstave.

„Čo si si myslela, že ju nechajú v normálnej izbe, keď takto vyvádza? Dostane vankúšovú, aby si neublížila. Veď sa pozri, čo vyvádza, dokonca pred chvíľou napadla aj docenta.“

Docenta? Tak mu treba. A to som si už myslela, že spravodlivosť neexistuje. Hlavou mi prebehol geniálny nápad. Vezmem ju do triedy, kde som robila skúšku. Pri tej predstave sa mi na tvári objavil úsmev. V duchu som si už predstavovala, ako tá stará krava piští a Miša ju mláti hlava nehlava.

Z myšlienok ma vyrušili hlasné kroky na chodbe. Otočila som hlavu a zostala hľadieť na fešákov, ktorí si to mierili priamo k nej. Navliekli jej niečo biele. Netuším, čo to bolo, ale malo to veľmi dlhé rukávy, ktoré sa zaväzovali za chrbtom. To je nejaký nový hit? Odrazu sa chodbou rozliehal potlesk a ja som zistila, že tí fešáci, a ani Miša, tu už nie sú.

„Kde zmizli?“ opýtala som sa spolužiaka.

„A ty si kde bola? Veď ju pred tebou zviazali, zdvihli a odniesli. Inak, asi by mal ísť niekto s ňou, len netuším, kto by tam išiel dobrovoľne,“ zasmial sa a mňa vtedy niečo napadlo.

Predsa len, bola to moja suseda. Mám ísť, nemám ísť? Tak ale veď... treba si pomáhať. Potrebuje niekoho, kto ju trochu podrží a koniec koncov, niekto to musí oznámiť jej spolubývajúcim. No čo, pôjdem do toho, aspoň urobím dobrý skutok a jej spolubývajúci prestanú byť na mňa ako psy. Normálne by som medzi tú zgerbu ani nešla, boli to magori. Jedine Miša tam bola ako tak normálna. Ona vedela odpovedať na pozdrav aj niečo iné, ako: Choď do piče! Prečo by som jej teda nepomohla?

Rozbehla som sa von zo školy. Aj tak ma tam už nič nedržalo. Skúška je v prdeli a opravná nebude.

„Hééj, počkajte,“ skríkla som na chlapov, ktorí Mišu nakladali do auta.

„Máte nejaký problém slečna?“ otočil sa jeden z nich.

Mal krásne zelenkavé oči, hnedé vlasy, no proste fešák. Strašne mi pripomínal Petera Facinelliho. Omámene som na neho hľadela a úplne zabudla, čo som chcela povedať.

„Slečna?“ spýtal sa ešte raz, keď videl, že nereagujem. Zatrepala som hlavou a prebrala sa s toho osprostenia.

„Idem s vami,“ povedala som s priblblým úsmevom na perách a rozžiarenými očami, ako keď dieťa vidí vianočný stromček.

„Prosím? Ako kam?“

„No predsa s vami.“

Aká blbá otázka, že kam? No na skúšku už asi nie.

„Len tak medzi nami, ste normálna?“

„Vyzerám tak?“ vyštekla som.

Dement. Prečo by som nemala byť normálna, veď idem ako doprovod. Chcela som ho niekam poslať. Práve, keď som otvárala ústa, podišiel k nám ten druhý, ktorý doteraz ládoval Mišu do auta. Chápavo sa na mňa pozrel a prehovoril na kolegu.

„Čo sa serieš? Berieme ju, keď tak veľmi chce.“

Hurá, aspoň niekto tu je normálny a rýchlejšie mu to páli. Rozmýšľala som, či to pri sanitároch, či ako sa to nazývajú, funguje rovnako ako u policajtov. Či aj tu platí, že jeden myslí a druhý robí.

Ten škaredší sa otočil na fešáka a zašepkal:

„Veď za odchyt máme príplatok. Tak nebuď hovado a pomôž mi. Ona je dobrovoľníčka. Vidíš, aj taký sú. Vyhľadajú pomoc sami, miesto toho, aby niekomu ublížili, tak sa nečuduj a neplaš ju.“

Odchyt??? Nehovorí sa to pri psoch? Aký odchyt? O čom to točia? Aká dobrovoľníčka? Aké ublíženie?“

„Počúvaj, nemali by sme jej dať aj kazajku?“ pokračoval.

„Skvelý nápad, aspoň to bude praktickejšie, pokiaľ  by jej preplo a začala sa trepať.“

Ani som sa nad tým nestihla pozastaviť a už som bola oblečená. Až potom zrazu blik, všetko mi docvaklo a začala som sa vzpierať. Snažila sa niečo povedať, ale bolo mi to prd platné. Niečo mi napchali do úst. Bola som dokonca zviazaná. Zovreli ma obaja do svojich rúk a vliekli ma ako úlovok po love ku autu. Jeden za nohy, druhý za ruky. Držali ma tak pevne a silno, nemohla som sa ani pohnúť.

„Ty si génius. Skvelý nápad s tou kazajkou. Keď niekedy zapneš mozog, tak aj niečo múdre povieš.“

Takže moja domienka bola správna – áno, funguje to ako pri policajtoch.

No... tak toto som vyhrala alebo skôr riadne posrala? Oni si myslia, že ja som chcela ísť do blázninca ako pacient?

„Pomoóóóc... polícia... FBI... únos,“ chcela som kričať.

Že ja sa vôbec namáham. Moje myšlienky sa k nim nedostanú. Jedine, keby vedeli čítať myšlienky ako Edward. Byť tak na chvíľu upírom, tak ich tu rozsekám na kúsočky.

Pred tým ako ma tam „slušne hodili“ nezabudli poznamenať:

„Buďte slušné, možno budete spolubývajúce.“

Strčili ma do auta a zatvorili. Videla som vedľa sedieť Mišu po mojej ľavej strane v rohu auta. Stále sebou hádzala a obzerala sa dookola. Pri pohľade na ňu som si zmučene vzdychla. Dúfam, že pri tom jej hádzaní neschytám jednu aj ja. Možno aj viac, fňukla som si. Som bezbranná, zaviazané ruky - vraziť jej nemôžem, zviazané nohy - ani kopnúť, zapchaté ústa - ani pohrýzť. Nemôžem robiť nič. Ja sa nemôžem nijak brániť. Prečo som ja radšej nesedela na tej stoličke? Bolo mi tam zle? Nebolo. Bolo mi toto treba? Nebolo. Toto rozhodne nebol dobrý nápad. Keď nabudúce budem chcieť robiť anjela spásy, tak si radšej vrazím, asi. Mňa už teraz napádajú rýmy? Pretočila som oči. Možno do toho blázninca aj zapadnem, pomyslela som si. Už radšej nemysli, škodí Ti to!

Znovu som sa zdesene pozrela na Mišu a s hrôzou v očiach čakala, kedy jej totálne prepne. O niečo sa pokúša, ja to na nej vidím! Neviem presne o čo, ale nič dobré to nebude. Toto má byť moja spolubývajúca?  Nikdy! Neviem ako dlho sme išli, ale mne sa hlavou honilo jediné – bože, nech už zastavia. Chcem byť preč s tohto auta. Chcem to všetko vysvetliť a sedieť doma pred televízorom so šľahačkou a zmrzlinou v ruke.

Zrazu auto šmykom zastavilo a ja som letela k zadnej časti auta, a ako by to nestačilo, pristála na mne aj Miša. No presne to, čo som chcela to nebolo, ale začiatok to malo podobný. Škoda, že iba podobný. Sakra. To vážne bolí a to som sedela skoro na kraji.

Vytiahli ma s auta, postavili na nohy a ja som čakala, čo sa bude diať. Stála som v tichosti, aby som im dokázala, že som OK. Aj tak mi hádzanie nepomôže. Ten fešák ku mne prišiel a vybral mi s úst šatku, či vreckovku alebo čo to bolo. No konečne. Videla som, že chcel niečo povedať. Tak to nie môj zlatý. Teraz budem hovoriť ja. Hneď som sa nich spustila rev.

„Čo ste sa už úplne zbláznili? Ja viem, že pracujete v blázninci! Ale ja nie som pacient, ale ako doprovod k spolužiačke. Vás nahlásim polícii vy šialenci!“  revala som čo mi sily stačili. Oni na mňa vyvalili oči a zatvárili sa šokovane.

„A to som chcel práve povedať, že ste sa umúdrili,“ povzdychol si ten škaredší.

„No nemyslím si, že žartuje,“  skonštatoval fešák, keď videl môj nasraný pohľad.

To bol asi ten, čo rozmýšľa.

„Veľmi sa ospravedlňujeme, ale to sme nevedeli. Vy ste prišla sama a ponúkli ste sa.  Vyzeralo to ako, že potrebujete vážne pomoc.“

Škaredému to konečne zaplo, ale iba v tej prvej časti. V druhej to zase posral.

„To akože som teraz šialená? A len tak mimochodom, ktorí dement vám dal vodičák?“ znovu som sa rozkričala.

No dobre, momentálne som tu vrieskala ako zmyslov zbavená, ale oni ma vážne zviazali, odniesli, ako nejakú zver, ktorú ulovili. Videla som zdesenie v ich očiach. No konečne autorita.

„Nie, samozrejme, že nie. Ešte raz sa Vám ospravedlňujeme, ale musíte aj vy uznať, že myšlienky čítať nedokážeme.“

„Samozrejme, že nedokážete! Nie ste Edward! Keby som teraz upír, tak vás tu všetkým nakopem zadky. Čo zadky, už by to po vás nebol ani mastný...“

Už som nedopovedala, lebo mi zapchali naspäť ústa. Čo má toto zase znamenať? Začala som nanovo hádzať,  hneď sa mňa vrhli viacerí a niečo mi pichli. Zostala som v šoku a ešte k tomu aj omráčená. Oni mi vážne niečo pichli! Čo som urobila? Hodili ma na vozík ako vrece a ja som už len rozoznávala hlasy.

„Ty kokso a tom si myslel, že všetky tie školenia a stratené hodiny v zatvorenej, vydýchanej miestnosti boli zbytočné. Prekvapilo ma, že idú otvárať nové oddelenie pre maniakov Twilightu. Skôr som si myslel, že je to len sprostý žart. Nikdy by ma nenapadlo, že je to vážne potrebné a až také akútne,“ prehovoril jeden.

„Ani nehovor, ja som normálne mimo. Aké šťastie, že sme mali to školenie o postavách, inak by sme túto pustili a ktovie koľkých by ešte zmagorila. Možno by sa hrala na upíra...“ odvetil druhý.

„Ale sme sa tam dobre zabavili však? Určite nám to hodí nejaké prachy navyše?“ prerušil ho ten prvý.

„Určite už sa teším na tie napchaté vrecká plné prachov. Inak musím uznať, že schopnosť čítať myšlienky je vážne dobrá, to by som chcel. Vieš si predstaviť čo by si s ňou dokázal? To by boli veci,“ smial sa ten druhý ako debil a mne to trhalo ušne bubienky. A ja tu mám byť blázon prosím pekne??? Prečo ja musím vždy naraziť na totálnych retardov? Toto musí byť nejaký veľmi hlúpy žart alebo sen. Čo sa čudujem? To som celá ja. Ak je nejaký retard v okruhu 100 metrov, je na sto percent isté, ako to, že v noci je tma a cez deň svetlo, že nájde mňa.

„No a prebrala som sa až tu. Fuj ešte teraz počujem to híkanie toho debila v ušiach. Potom prišla NeliQ a za ňou Ty. Čo od nás vlastne chcú? Veď mi nie sme blázni. To už si človek nemôže nájsť nejakú zábavu? Je to zakázané? Ako dobre, priznávam -  trávim pomaly polku dňa pri počítači s mojimi krásnymi chrumkavými fešákmi, ktorí sú taký... veď to je jedno, ale to predsa nie je zločin alebo áno???

Slecinka

„Určitě ne! Jak Tě tak poslouchám, ty jsi se sem dostala prakticky náhodou, ale ke mě přišli na jistotu. Přesně věděli, koho a kde mají hledat. A co ty Nelinko, jak jsi se tady ocitla ty?“

„No u mňa to bolo podobné ako u teba, išli na istotu. Stalo sa to takto...“

NeliQ

Bola streda – typický pracovný deň uprostred týždňa. Sedela som práve vo svojom salóne za stolom a nanášala zákazníčke na nechty krikľavo ružový akryl, keď sa otvorili dvere a dnu vošla svokra.

„Peťka, nedáš si kávu alebo čaj?“ opýtala sa.

„Dala by som si kávu, ďakujem,“ odvetila som a ďalej sa venovala svojej práci.

Je fajn mať salón u svokry v dome, aspoň sa nemusím starať o jedlo a pitie. Zlatý to človek, no ako som neskôr zistila, niekedy ani zlatá svokra nič nezmôže.

O päť minút mi svokra doniesla kávu a ja som a labužnícky napila. Nič nie je lepšie ako dúšok čerstvej kávy, no možno ešte holý Kellan v mojej posteli, ale káva je bohužiaľ dosiahnuteľnejšia. Pustila som sa do pilníkovania a samozrejme som celý čas kecala so zákazníčkou, ktorá bola zhodou okolností moja dobrá kamoška Maťa. Rozoberali sme našu milovanú ságu Twilight a rozplývali sa na Kellanovým úžasným telom. Atmosféru nám spríjemňovala hudba Cartera Burwela z prvého dielu ságy. Práve, keď som Maťke ukazovala v mobile fotky z Kellanovho najnovšieho photoshootu, niekto zazvonil. Nevšímala som si to, lebo som si bola istá, že svokra pôjde otvoriť. Ďalej sme sa kochali fotkami a občas niektorej z nás vytiekla slina a padla na pracovný stôl. Fúú to dnes bude upratovania, pomyslela som si.

„Kto ste a čo tu chcete?“ ozval sa zvonku naštvaný hlas mojej svokry.

„Nachádza sa tu salón NeliQ? Hľadáme totiž Petru Tothovú,“ prehovoril nejaký mužský hlas.

Znelo to dosť veliteľsky. Kurva, dúfam, že to nie sú fízli. Spomenula som si, ako som včera v Tescu šlohla plagáty Roba. Sakra! Ale to si predsa nemohol nikto všimnúť, utešovala som sa. Síce, keď tak nad tým uvažujem, vytrhla som plagát z každého Brava a pri odchode som vyzerala ako v siedmom mesiaci tehotenstva, ale aj tak...

„Je vnútri. Čo od nej chcete?“ neprestávala vyzvedať moja svokra.

„To nie je vaša vec,“ odvrkol ten hlas.

„Chlapi, je vo vnútri. Poďme na to,“ prehovoril iný hlas.

Konečne som sa spamätala zo šoku.

„Kurva, Mati, musím sa niekde schovať,“ vrieskala som a pobehovala po celom salóne.

Práve, keď som sa snažila vopchať pod stôl a tváriť sa, že som umelecky vytvorená noha stola, rozrazili sa dvere. Zo svojho miesta som videla akurát tak osem párov bielych topánok.

„Kde je?“ skríkol jeden z nich.

„Ja neviem,“ odvetila roztraseným hlasom Maťka a nenápadne sa presunula na kraj stolu, aby ma nebolo vidno.

Šikovná holka, pomyslela som si.

„Vy štyria hore a my sa poobzeráme tu,“ znovu prehovoril hlas z vonku.

„Aby vás parom vzal, nebudete mi tu pobehovať po dome,“ skríkla zjavne nasratá svokra.

Keď chcela, vedela skutočne pôsobiť hrozivo.

„Ženská, už som vám povedal, že sa do toho nemáte starať. Máme príkaz doviezť Petru Tothovú k nám.“

Už som sa videla s náramkami na rukách, ako kričím: „Ja som to nebola, tie plágaty sa objavili na mojej stene nejakým záhadným spôsobom. Musíte mi veriť.“

Ten hlavný sa stále doťahoval so svokrou a ostatní začali pobehovať po izbe.

„Počujete tú hudbu? To nám púšťali na školení. Sme na správnej stope,“ povedal jeden a ja som počula, ako do ruky berie môj telefón.

Sakra, čo sa to deje? Že by to neboli fízli? Ty kokot, čo ak sú to daňováci, alebo SOIka. Ani som sa nad tým nestihla zamyslieť, keď hádku medzi svokrou a hlavným prerušil výkrik.

„Mám ju!“

Odrazu ma niečo chytilo za zadok a začalo ťahať spod stolu. Tak to teda nie, mne na zadok nikto šahať nebude, teda okrem môjho manžela a členov Cullens gangu. Nejako sa mu podarilo vytiahnuť ma von, aj keď som sa vzpierala. Ale ja to takto nenechám, pomyslela som si a kopla ho medzi nohy.

„Mňa nikto za riť chytať nebude,“ vrčala som.

To som sa naučila od Jazza.

„Vidíte to, jasné príznaky. Zviažte ju,“ rozkázal hlavný.

Čo? Zviazať? Ani omylom. Rozbehla som sa preč, ale prejsť cez štyroch chlapov, z ktorých sa síce jeden stále nevedel spamätať z mojej presne mierenej rany, no tak troch a pol chlapov, je dosť ťažké. Netrvalo dlho a jeden ma držal za ruky a druhý ležal na zemi a zvieral v rukách moje nohy. Tak ako sado maso mi nevadí, ale čo je veľa, to je príliš.

„Pustite ma,“ kričala som, že to museli počuť aj susedia na opačnom konci.

Avšak nemalo to žiadny efekt. Jeden ma začal navliekať do niečoho bieleho. Hádam mi nechce dávať zásteru, v tej vyzerám ako dement. Chytil mi ruku a strčil ju do niečoho, čo vyzeralo ako príliš dlhý rukáv.

„To je nejaká nová móda?“ opýtala som sa.

Kurva, musím vynadať Alice, že mi o tomto výstrelku nedala vedieť. Špina. Určite si to chcela nechať len pre seba. Keď mi do tej nezvyčajnej zástery strkal druhú ruku, objavila sa svokra s metlou v ruke.

„Wua, som Jet Li a teraz vám ukážem,“ kričala a začala ich capať hlava nehlava.

A ja som si myslela, že v piatok chodí na aerobik a ona zatiaľ trénuje kung-fu. Chudáci chlapci sa začali kryť, ale svokra mala dobrú ranu. Keď som si už myslela, že máme vyhraté, prirútili sa z hora ďalší štyria. A sakra, nejako sme sa prepočítali. Dvaja chytili moju svokru, ktorá musím povedať, sa celkom slušne bránila a odvliekli ju preč. Potom im už nič nebránilo navliecť na mňa tú zásteru.

„Tá nová móda je nejaká divná,“ premýšľala som nahlas a nechápavo krútila hlavou.

To bolo bohužiaľ jediné, čím som mohla hýbať.

„Hotovo, môžete ju odniesť do auta,“ prehovoril hlavný a ja som sa rozhodla využiť poslednú možnosť.

„Pošlem na vás smečku z La Push,“ skríkla som.

Pcha, a teraz som vám dala. Na moju smolu to s nimi nič neurobilo, práve naopak.

„Pohnite si, tá je na tom ešte horšie, ako sme si mysleli,“ vyštekol rozkaz hlavný.

Jeden z nich si ma prehodil cez plece, ako vrece zemiakov a odniesol do dodávky. Na jej dverách bolo nejaké logo a veľký nápis: Liečebný ústav Predná hora. Počkať, liečebný ústav, to ako blázninec? Nie! Nie!

„Nieeeeeeeeeee,“ začala som vrieskať.

Toto je určite len špatný sen. Teraz sa prebudím s postavičkou Kellana pri vankúši a všetko bude v poriadku. Dobre, tak tri, dva, jedna, teraz. Zamrkala som, no nič sa nestalo. Akurát ma hodil jeden z nich na zem v dodávke.

„Ty kokso, toto je už druhá tento týždeň. Pamätáte sa na tú prvú v Blave? Čo sa s nami rozhodla najprv ísť dobrovoľne a potom jej preplo?“

„Hej, tá bola dobrá. Inak celkom pekne sa nám to kopí. Kto by povedal, že tá Stephenie Meyer nám vynesie toľko prachov,“ odvetil druhý.

„Hej, asi by sme jej mali poslať ďakovný list: Drahá Steph, ďakujeme za množstvo pacientov na našom oddelení. Tým oddelenia na liečbu závislosti na ságe Twilight.“

Obaja sa začali rehotať a mne vtedy došlo, čo sa tu vlastne stalo. To všetko len preto, že milujem Twilight? Kurva, z tohto sa asi tak ľahko nedostanem.

Potom ma priviezli sem a hodili do tejto izby. No a odvtedy som tu.

Slecinka

„Kurva, tak to je vážné holky. Co budeme dělat?!“

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pre prípad, že sa vám to skutočne páčilo, máme už vymyslené aj pokračovanie. Čo myslíte, ako sa asi tak môže liečiť závislosť na ságe Twilight? A kto nás do toho vlastne dostal?

Ak vás to zaujíma, tak si napíšte o ďalší diel. Radi vám vyhovieme ;)

Zhrnutie od NeliQ

Zhrnutie od slecinky

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Tak to je konec aneb Pokoj č. 9 pod přísným dohledem: