Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Tajne dúfam

07.07.2011 (21:00) • Minyta • FanFiction jednodílné • komentováno 5× • zobrazeno 1748×

Tajne dúfam

Je to už dlhá doba. A ja znova sedím na vrchole tej skaly, kde sme v ten deň boli. Netrvalo mi dlho, kým som to miesto našla a kým som sa tu dostala. A práve teraz tu sedím. Sedím na skale a sledujem okolité stromy. Pomaly sa spamätávajú z toho dňa. Ich rany sa liečia. Na rozdiel od mojich. Sedím tu a vlasy mi rozfúkava vietor. Bola som tu už toľkokrát, že to už neviem ani zrátať.

Edward a Seth bojovali. Bojovali, aby som ja prežila. Seth ležal na zemi a vyzeral, že je mŕtvy. Viktoria a Ryan sa obrátili na Edwarda a chystali sa zaútočiť. Chcela som mu dať aspoň nejakú šancu a tak som vzala do ruky ostrý kameň a vrazila som si ho do ruky. Krv mi pomaly stekala po predlaktí a spomalene som sledovala ako sa Ryan a Viktoria otočili smerom ku mne. Ryan bol už takmer pri mne, ale Edward ho dobehol a roztrhal ho na malé kúsky.

Potom som už len videla ako Edward zmeravel a jeho telo dopadlo na zem. Viktoria držala jeho hlavu v rukách. Bola som v šoku. Z vrecka vytiahla zapaľovač a zapálila Edwardove telo a jeho hlavu nechala pri mojich nohách, keď ku mne pribehla a uhryzla ma. Cítila som, ako ju niečo odo mňa odtrhlo a videla som, ako ju Seth trhá a hádže do tlejúcich zvyškov upíra, ktorého som milovala a milovať budem. Premenil sa a pribehol ku mne. Keď zbadal, čo sa stalo, zbledol a vzal ma do rúk. Utekal so mnou dole k ostatným a pri tom sa mi prihováral. Ja som ho nevnímala. Jediné, čo som vnímala bolo pálenie v celom mojom tele. Položil ma na zem a každý sa okolo mňa zhŕkol. Vtedy som v obrovskej agónii vykríkla. Ten krik mi ani nepripadal ako môj. Celé telo mi horelo.

Keď som sa prebrala, sedeli pri mne všetci. Teda, takmer všetci. Chýbali Rosalie a Emmett. Preľakla som sa, ale v tom ma zaliala vlna pokoja. Pozrela som na Jaspera. V tom momente, keď som si povedala, že chcem ísť k nemu bližšie, som pri ňom už stála. Držali ma štyri páry rúk. Teplých rúk. Pozrela som znova na Jaspera a sledovala som jeho jazvy. Nadýchla som sa a nos a hrdlo mi zalialo milión rôznych vôni.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa. Jasper im naznačil, že ma môžu pustiť.

„Ale nevzďaľujte sa od nej.“ Všetci ho poslúchli a každý sa postavil tak, aby ma mali na dosah.

„Bella,“ povedala Alice a otočila si ma tvárou k sebe. Pomaly a opatrne mi vyrozprávala, čo sa stalo na vrchole kopca.

Edward je mŕtvy. Ja som upír. Večnosť bez neho.

Vyskočila som z okna a utekala čo najďalej. Ako novorodená som bola omnoho rýchlejšia ako Cullenovci. Len jeden ma mohol dobehnúť. Ale ten tu už nie je. Neviem akým smerom som utekala. Ale zastavila som sa až keď som dorazila k oceánu. Neviem ani aký oceán to bol, ale preplávala som ho. Vyšla som na breh a hneď ma začalo páliť hrdlo. Neďaleko odo mňa bolo množstvo ľudí. Rýchlo som utekala za mesto a ulovila som prvé zviera, čo mi skrížilo cestu.

Bola to malá líška. Vysala som všetku krv a to som potom urobila ďalším zvieratám. Edward je mŕtvy. Pred očami sa mi ako film začali prehrávať posledné okamžiky jeho života. Vedela som, že by Edward nechcel, aby som niekoho zabila. Nechcela som tak poškvrniť jeho pamiatku. Utekala som ďalej. Neviem ako ďaleko. Nemala som žiadny cieľ. Občas som len vnímala reč ľudí. Podľa toho, čo som sa naučila v škole, som podľa reči ako-tak vedela určiť v akej krajine som. Ale neprikladala som tomu veľký význam. Utekala som ďalej, až som prišla pred brány nejakého mesta. Vedela som, že mi je známe.

Bola noc. Vošla som dovnútra a prechádzala po známych uličkách. Prišla som k fontáne a zbadala som známu vežu. Ďalší veľký osteň bolesti. Volterra. Pod tou vežou stál Edward a z časti sa na jeho tele objavili malé diamanty, ako sa slnečné lúče odrážali od jeho tela. Nechala som spomienku, aby sa vyplavila. Bola číra, akoby sa to dialo priamo teraz. Pred mojim zrakom upíra. Ani ľudské spomienky na neho sa nedokážu vytratiť. Napadlo mi, že by som mohla prinútiť Volturiovcov. Už som to videla. Aké patetické. Vyberala som si spôsoby, ktoré si vyberal aj Edward.

Sedím tu na tej skale a spomínam. Spomínam na prvé týždne môjho nového života. Nemohla som to Edwardovi urobiť, aby som sa nechala zabiť. Musela som trpieť pre moju hlúposť. Musela som trpieť s pocitom a vinou, že zomrel kvôli mne. Pozrela som na ruku. Ako upírovi sa mi mali zahojiť všetky rany. Ale dve sa nezahojili. Jedna po Jamesovi a druhá po tom, ako som sa v ten osudný deň porezala na tom kameni. Budem to mať večne. Aby som nikdy nezabudla, koho som v ten deň zabila.

Je to už dlhá doba. Presne 598 rokov. Rátam každý deň. A za ten čas som sa naučila znovu vyslovovať Edwardovo meno. A kde som teraz? Sama sa túlam po svete a každých niekoľko rokov sa sťahujem. Cullenovcov som od vtedy nevidela. Pravdaže, raz za čas sa naše cesty pretnú. Určite to vedia aj oni. Ja im ale stále stihnem újsť. Alice máva určite o mne ešte stále vízie, lebo vždy, keď mi niečo hrozí, objavia sa tam a ja tým pádom utečiem. Nie je to náhoda. Tomu neverím. Nikdy sa ma nesnažili presvedčiť, aby som sa k nim pridala. A ja som tomu rada. Nezvládla by som byť s nimi bez Edwarda. Môjho Edwarda.

Je to už 598, ale stále rovnako ho milujem. A milovať aj budem. Existujem len pre neho. Pre Edwarda a pre bolesť, ktorú som si sama zavinila. Ale aj tak stále tajne dúfam, že jedného dňa ho znova stretnem a už ho nikdy nenechám odísť.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Tajne dúfam: