Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Stále som iba obyčajné dievča!

03.01.2011 (19:00) • BlackStar • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 3059×

Stále som iba obyčajné dievča!

(Písala som pri tejto pesničke.)

„Veď si rovnako stará ako oni?!“ čudoval sa Nathaniel. Iba som sa usmiala a potiahla ho za ruku. Prepletali sme sa pomedzi dlhé konáre stromov, ktoré sa v lese sťahovali do hustého porastu.

„Ness,“ naliehal na mňa. Otočila som sa a zazubila na neho. Bude si musieť počkať...

Dostali sme sa rozľahlú čistinku, kde sme trávili dosť času. Obaja sme mali radi prírodu a radi sme sa prechádzali...

„Nath, verím ti a preto ti chcem povedať, čo v skutočnosti som. Vieš, že nie som rovnaká ako hocaký iný človek. „ Prikývol. „Som poloupír...“

„Nessie, nechceš ísť von?“ spýtal sa ma Jake, môj najlepší priateľ. Odkedy som sa narodila, bol pri mne a pomáhal mi. Hovoril mi, že najskôr sa ma stránil, no potom som si ho získala. Bola som na seba hrdá, dokázala som pretrhať tie vražedné putá medzi upírmi a vlkolakmi.

„Prepáč, Nathaniel sa chce ísť prejsť do lesa,“ ospravedlnila som sa a išla to oznámiť mame. Viem, že to už počuli, ale aj tak.

„Mami, oco?“ Zaklopala som sa na dvere a pomaly ich otvorila. Obaja ležali na posteli stúlení k sebe. Vyzerali takí šťastní...

„S Nathanielom chceme ísť do lesa. Vrátim sa podvečer, dobre?“ spýtala som sa ich s milým úsmevom. Pozreli na seba a potom kývli. Skočila som im do postele a oboch pobozkala na líce. Zasmiali sme sa a ja som potom vypochodovala von. Po ceste zo schodov sa ma ujala tete Alice. Chce aby som aj na obyčajnej prechádzke vyzerala dobre. Ako inak.

„Ness, je tu,“ ozval sa zdola Jakeov hlas. Vybehla som z izby a rýchlym krokom som mierila dole. Dvere boli otvorené, takže som bez problémov vletela Nathanielovi rovno do náruče. Zatočil sa so mnou a vlepil mi bozk na líce. Zasmiala som sa a keď ma pustil na zem, zobrala som bundu a zakričala do domu, že idem.

„Čo budeme robiť,“ spýtala som sa zvesela.

„Chcem ešte vidieť, čo dokážeš. Je to úžasné.“ Bola som rada, že mu nevadí, že som iná. Ale stále to bolo to isté.

Chcem vidieť, ako beháš. Ukáž mi ako lovíš.Ukáž mi niečo.    

Zo začiatku to bolo milé, rada som sa predvádzala, keď mu to robilo radosť, no stále znova a znova to chcel vidieť. Akoby si ukladal každú drobnosť, ktorú som spravila. Snažil sa zapamätať všetko, čo som mu povedala.

„No, dobre. Tak poď,“ prešla som to a znova ho ťahala na lúku. Už požiadal aj uja Emma, aby mu ukázal, čo vie. Vedel o našej rodine dosť na to, aby Volturiovci mohli niečo podniknúť.

Bála som sa toho, no zároveň som sa upokojovala tým, že poslednýkrát im to stačilo.

„Ness, ukázala by si mi, ako sa Jake premenil na vlka? Prosím,“ prosíkal znova.

Veľmi nerada, priam neochotne som mu to ukázala. Bol to jediný krát, čo sa Jake premenil pri mne tak blízko. Odvtedy si dáva pozor a rodičia tiež.

Ukázala som mu to znova, všetky svoje pocity som do toho dala tiež, bála som sa, no zároveň som bola fascinovaná. Bolo to niečo úžasné, začal sa triasť, jeho pokožka sa napínala a jeho tvár skrivilo úsilie o ovládanie.

Znova som to prežívala a striasla som sa pri tom všetko.

„Ďakujem,“ povedal a pobozkal ma. Oplatila som mu to a znova ho tiahla na lúku. Boli sme od nej už iba kúsok. Dnes malo – podľa Alice – vyjsť slnko, takže som sa tešila.

„Nath, bude svietiť slnko. Ostaneme tu, však?“ Použila som na neho psie očká, ktoré ma naučili Alice s Jakeom.

„Jasné, že hej. Rád sa na teba pozerám, keď sa trblietaš.“

„Ale ja netrblietam,“ urazila som sa. Pozrel na mňa prenikajúcim pohľadom. „Možno, trocha...“ rezignovala som.

To trblietanie mi liezlo na nervy. Bolo to, akoby som na sebe mala milióny trblietok, ktoré nie a nie opadať. Stále som sa ošívala, no po pár rokoch som si zvykla, teda ako-tak. 

„Vidíš, si krásna, keď sa hneváš, a ešte krajšia, keď si na slnku.“ Usmiala som sa a stiahla ho na trávu. Začali sme sa pušťuchovať, až sme to nakoniec zakončili bitkou, v ktorej ani jeden nevyhral.

Ležali sme iba tak na tráve a Nath pozoroval moju tvár. Slnko sa mi o ňu oprelo a na koži mi vyskakovali jemné trblietky. Začal ma hladiť po tvári, bolo to veľmi príjemné... Mala som pocit, že zaspím.

„Upírstvo je na tebe to najkrajšie,“ vyriekol slová, ktoré sa mi zaryli pod kožu ako tisíce malých ihiel.

Bolelo to viac, akoby som čakala. Zo zatvoreného oka mi vypadla slza. Začala som sa pomaly zdvíhať a nebrala som ohľady, že tu je so mnou. Stále zo zatvorenými očami som sa rozbehla domov.

„Ness,“ kričal, no ja som utekala ďalej...

Nie, toto nemohla byť pravda. Ja som si zasa vážila to ľudstvo, ktoré vo mne driemalo vďaka mojej mame.  Toho som si vážila najviac a nie upírstva, ktoré ma pripravilo o normálny život...

Nie, že by som nebola rada, že budem s rodičmi a tými, ktorých mám rada, no bolo to niečo iné. Raz som ďakovala Bohu za šancu, inokedy som ho preklínala, že mi dal takýto život...

No, vždy som sa vrátila k tomu, že milujem svoju rodinu a inú by som nechcela. To bolo to hlavné...

Utekala som, čo mi nohy stačili, až som zastala pred obrovským stromom, ktorý poskytoval úkryt, ktorý som potrebovala.

Schúlila som sa do klbka a nevnímala žiadne zvuky, až na svoje vzlyky. Boli upokojujúce, aj keď sa to tak nezdá. Ten zvuk sa mi ozýval v hlave a nedával priestor na iné myšlienky, obrazy...

„Nie!“ Môj hlas sa ozýval v lese ako ozvena...

Keď som sa konečne odvážila otvoriť oči, bola noc. Život v lese ožil, no mňa to skôr vystrašilo. Vykukla som von zo svojej skrýše a videla, že sa v diaľke niečo pohlo. Zaliala som vlna strachu a ako na zavolanie sa ozvalo bubnovanie dažďa.

Veď ešte pred chvíľou svietilo slnko!  

Bolo to ako naschvál. Všetko sa muselo pokaziť.

Začala som poslúchať ten zvuk. Kvapky vody dopadajúce na lístie, konáre, na teraz už premočenú zem...

„Odneste ju, je celá mokrá a skrehnutá!“ kričal niekto z veľkej diaľky. Hlasy znova utíchli.

„Renesmé, prosím, preber sa.“ Znova sú tu. Prosia ma, ale ja nechcem, takto mi je dobre. V nevedomosti, ktorá pohlcuje celé moje telo. Nechcem... Mami, oci, prepáčte.

„Nessie,“ šepkal hlas, ktorý som dôverne poznala. Vedela som, že sa naň môžem spoľahnúť. Bol to on. On ma vie vytiahnuť z ťažkostí, keď to najmenej očakávam. On sa za mňa postaví, keď som niečo spravila.

On to dokáže...

„Jake,“ zachraptila som s námahou.

„Som tu, prosím, otvor oči,“ zaprosil. Snažila som sa, tak veľmi som sa snažila. Nešlo to, nechceli sa pohnúť, boli ako tonové závažia.

„Jackob, potrebuje čas,“ hovoril príjemný a upokojujúci hlas Carlisla.

Vďaka.

Znova som sa ponorila to kútov mojej mysle. Snažila som sa nájsť odpovede, no nedarilo sa mi.

„Odpočívaj, vrátim sa,“ povedal a potom ma pobozkal na čelo. Z toho miesta začalo prestupovať po celom mojom tele horko. Nedokázala som sa brániť, vlastne som ani nechcela.

Bolo to neobyčajne príjemné. Cítila som horko, priam som horela...

Znova som sa pokúsila otvoriť oči. Na moje prekvapenie sa to podarilo. Išlo to, no potrebovala som príliš veľa energie.

V moment, keď som ich otvorila, Jake sa práve chystal odísť. Hodil na mňa ešte jeden smutný pohľad, no moje oči sa stretli s tými jeho.

Zastavil sa a upieral na mňa ten jeho čokoládový pohľad. Jemne som sa usmiala. Ihneď sa prebral a vrhol sa k mojej posteli.

„Nessie, Ness, som tak rád, že si už hore. Si v poriadku, všetko je fajn?“ pýtal sa na milión otázok naraz.

„Nessie, och, ani si nevieš predstaviť, aká som rada, že si v poriadku.“ Vletela do izby mama. Jemne som sa usmiala a chcela sa posadiť. Jake mi pomohol. Pridržal ma ja som mu bola vďačná. Zrazu som počula zavrčanie, vychádzalo z hrudi môjho otca. Pozrela som sa na neho nechápavo, no on pokrútil hlavou. No neviem...

Už tu ležím celý týždeň. Rodičia aj Carlisle mi nakázali, že nemám vychádzať, no ja som sa cítila ako v klietke. Ešteže tu so mnou bol Jake. Robil mi spoločníka a so všetkým pomáhal. Nemohla som sa pohnúť z postele, takže všetko nosil sem.

Bola som mu strašne vďačná. Dokonca sme raz obaja zaspali na posteli a oco nás našiel,  ako sme v objatí. Hovorila som, že mám bujné sny?

Skoro Jakea vyhodil cez okno, no musel si prečítať jeho myšlienky, takže sa nič nestalo. Chvalabohu.

Cez ten týždeň som tiež mala príležitosť premýšľať. Dospela som k názoru, že to bola prehnaná reakcia. Musím mu to ísť vysvetliť. Nikomu som nič nepovedala, teda okrem Jakea. Verila som mu, že si dokáže strážiť myšlienky. On by ma nezradil.

Konečne ma prepustili a prvé, čo som spravila bol výjazd za Nathanielom.

„Ahoj,“ rozpačito som sa usmiala.

„Ahoj, Ness,“ zvolal a objal ma. „Prepáč, čo som povedal. Nechcel som ťa raniť. Samo to vykĺzl-“ Zastavila som ho prstom, ktorý spočinul na jeho perách.

„Nie, ja by som sa mala ospravedlniť. Bola to moja chyba. Nemala som tak vyletieť. Reagovala som prehnane. Prepáč.“ Pozerala som sa do zeme a nemienila som hlavu zdvihnúť ani o píď.

„Ness, poď hore, tam sa môžeme porozprávať,“ povedal mi a strelil pohľadom na svojich rodičov, ktorí nakúkali spoza múra. Veselo som sa na nich usmiala a oni hneď zaliezli späť. Vyzula som sa a išla pomalým krokom za Nathanielom do jeho izby na poschodí.

„Dobrý deň,“ stihla som pozdraviť jeho rodičov.

On si sadol na posteľ, ktorú mal hneď oproti dverám a ja som sa posadila na stoličku, ktorá bola odsunutá od stola, na ktorom pol položený notebook. Otočila som sa na neho a videla som, že má v očiach veľa otázok. Úsmevom som ho povzbudila.

„Kde si bola celý čas? V škole si nebola a nezdvíhala si mi telefón. Bál som sa, no potom mi Emm povedal, že si chorá. A vieš, že som z neho mal aj strach?“ objasnil mi situáciu. Asi si domysleli, pre koho som tam tak sedela.

„No,“ zaváhala som. „Vieš, keď som utiekla, potrebovala som si prečistiť hlavu, tak som si našla v lese úkryt a tak nejako som tam sedela až do noci.“

„Ty si tam bola počas tej búrky?!“ zdesil sa.

„Ehm,“ odkývala som mu to.

„Hľadal som ťa, no nemohol som ťa až do večera nájsť. Preto som odišiel domov – trocha som zablúdil – a z domu som zavolal  k vám, či si sa vrátila,“ obhajoval sa, akoby za niečo mohol.

„To je v poriadku, len ma to trocha... zaskočilo.“ A ranilo, dodala som v duchu.

„Nath, poď na chvíľu dolu!“ zakričala jeho matka.

„Hneď som tu,“ usmial sa a prešiel okolo mňa. Vzápätí sa vrátil a dal mi bozk na čelo.

Usmievala som sa ako blázon. Všetko bude zasa dobré, povedala som sa.

Začala som sa porozhliadať po jeho izbe, keď za mnou zrazu niečo zapípalo. Skoro som vyletela z kože.

Bol to jeho notebook, ktorý hlásil prázdnu batériu. Zastrčila som nabíjačku do zástrčky a noťas sa rozsvietil. Na obrazovke mal otvorený word. Začala som čítať a nemohla uveriť vlastným očiam.

On ma iba zneužil. To preto chcel, aby som sa toľko predvádzala a aj moja rodina! 

Ostala som nehybne sedieť. Otočila som sa do okna a videla som iba hustý les...

Zrazu sa ma niekto dotkol. Bol to on, ten zradca.

Pozrela som na neho vražednými očami.

„Prečo?! Čo tým chceš dosiahnuť?“ vyletela som a ukázala na notebook. „Iba si mňa moju rodinu využil! Si obyčajný sviniar ani si nezaslúžiš, aby som na teba takto kričala. Prečo?!“ znova som na neho skríkla.

„Brzdi. Nič som nespravil. Vieš, že ma to zaujíma, nie je hriech, že si to zapisujem. Či áno?“

„Mal si sa aspoň opýtať. Skôr ťa zaujímajú moje schopnosti a podstata, než ja sama!“ kričala som na neho.

„A? Zaujíma ma čo si, nie kto si. Si oveľa zaujímavejšia, keď sa správaš ako upír. Si nejaký kríženec, niečo... nechcené. Sama si to hovorila.“ Teraz už kričal aj on. Jeho slová ma zasiahli ešte väčšou váhou, akú som dokázala zniesť. Nie, to nemohol povedať on. Nie, to nie je možné, veď je dobrý a milý chalan, nie...

Padla som na kolená. Nedokázala som zniesť to, čo sa stalo.

„Stále sa z väčšej časti upír a to ma na tebe najviac priťahuje,“ povedal mi tie slová rovno do tváre. Sklonil sa, aby mi ešte viac ublížil...

„Nie, stále som iba obyčajné dievča,“ vzlykla som.

„Áno, myslíš? Takže obyčajné dievča by vydržalo toto?“ Vzal zo stola poľovnícky nožík a blížil sa ku mne. Inštinkt mi radil, aby som išla čo najďalej, no nevládala som. Jediné, na čo som sa zmohla bolo kopať nohami. Tým som sa trocha posunula dozadu, no potom som narazila do steny. Zachvátila ma panika.

Čo teraz?

Zatvorila som oči a iba čakala, čo sa bude diať. 

Zrazu som počula trieštenie skla. Neodvážila som sa pozrieť, čo sa stalo. Iba som sa stále tisla ku stene a dúfala, že to bol iba zlý sen...

Potom... ako z jasného neba mi zašepkal Anjel slová, ktoré ma upokojili a vniesli mi do duše pokoj...

„Som tu a už ťa nepustím. Mám ťa radšej ako svoj vlastný život, Nessie...“

Tak toto sa stane, keď sa jedno dievča nudí a nápad jej iba tak skrsne v hlave. Viem, je to hrôza, ale takto ma to napadlo, takže meniť som to nechcela... ;)

Čo na to poviete? Asi to ani radšej komentovať nebudete, čo? Hm, viem, taktiež by som taký blaf ani nečítala...

P.S. Ten obrázok som si proste odpustiť nemohla. Je naozaj pekný, čo poviete? :D

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Stále som iba obyčajné dievča!: