Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Spoznali sa v metre

12.07.2011 (18:00) • VictoriaCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 28× • zobrazeno 3886×

Spoznali sa v metre

1. časť

Nenávidím cestovanie metrom. Ale bolo to stokrát lepšie ako trčať v zápchach v rušných uliciach New Yorku. Opäť som sa pozrel na hodinky. Dočerta, meškám. To sa mi ešte za upírskeho života nestalo. Alice bude zúriť.

Očným kontaktom som sa snažil zhypnotizovať rýchlostnú páku vlaku. Ani sa len... Vlak prudko zastavil a všetci sme padli na zem. Jedna žena vedľa mňa zvýskla, až mi skoro pretrhla ušný bubienok.

„Upokojte sa, prosím!“ zvolal sprievodca, aby tak upokojil rýchlo sa stupňujúce šepkanie. Postavil som sa a zároveň som pomohol vstať aj staršej panej vedľa, ktorá mi s úsmevom poďakovala.

„Georg, čo sa stalo?“ zvolalo dievča, ktoré práve prišlo z druhého vozňa. Nie len ona, ale všetci sme chceli vedieť odpoveď na túto otázku.

„To bude asi potkan. V poslednej dobe nám stále chodia do motora, keď stojíme.“

„A ako dlho potrvá oprava?“ zaznela ďalšia otázka od iného cestujúceho.

„To neviem. Hodinu, možno menej.“

„Robíš si srandu, však?“ opäť sa opýtalo dievča, ktoré sa medzitým predralo až pred sprievodcu. „Georg, nestihnem prednášku.“

„Je mi ľúto, Bella.“

„Tak mi otvor dvere, pôjdem pešo,“ vyhlásila rozhodne. Nastalo krátke ticho. Pozorne som si prezrel dievča, ktoré chcelo riskovať vlastný život v temnom metre plnom rýchlych vlakov, len kvôli hlúpej prednáške. Bola to priemerná New Yorčanka s priesvitnou bledou pleťou, orieškovými očami, chudou postavou oblečenou do jeansov, roláka, špinavého kabátu od blata, na hlave mala pletenú čapicu s drdolom, ktorá jej zakrývala vlasy. Cez plece mala prehodenú plátenú tašku.

„Zbláznila si sa,“ skonštatoval nakoniec sprievodca.

„Nie, Georg. Veď predsa vieš, že môj otec pomáhal opravovať túto časť metra a viem aj kedy sa mám postaviť nabok, pretože ide vlak. No tak,“ zaprosila.

Videl som v sprievodcovej mysli, ako sa mu tam bijú dve odpovede. Jedna hovorila, aby si zachoval spomienku na jej otca a nepustil ju nikam a tá druhá zase vedela, že Bella má pravdu a navyše nechcela, aby jej doterajšie úsilie udržať sa na škole, popritom ako pracuje a stará sa o svoju mladšiu sestru, vyšlo nazmar. A tak, možno si ani nebol presne istý tým, čo robí, no presa len otvoril dvere. Dievča vyšlo von.

Blázon, pomyslel som si. Ten chlap je čistý blázon. Ako ju mohol takto nechať ísť? Skôr ako som si uvedomil svoje konanie, vystúpil som aj ja tak, aby si to nikto nevšimol a stratil som sa v tieni. Čo to, dočerta, robím? Veď ju nepoznám a chcem jej zachrániť život? No, ak zachránim jej život a budem ešte viac meškať, tak ma Alice zabije. Alebo možno ani nie, ak sa pozrie do mojej budúcnosti.

Potichu som kráčal za Bellou dohliadajúc ušami, či nepočujem ďalší vlak. Zatiaľ nič, dobre. Ale aj tak som cítil, že sa niečo stane. A presne v tom okamihu sa to aj stalo.

Dievča sa potklo o koľajnice a nepríjemne sa udrelo do ruky. Aj z tej diaľky niekoľkých metrov som cítil jej sladkú krv. Priťahovala ma. Chcel som ju ochutnať a preto som priskočil k nej. Chcel som sa zahryznúť, no následne sa ozval aj vlak. Hľadel som do jej vystrašených očí. Musel som vyzerať strašne, pretože sa veľmi bála. Pozrel som sa jej do myšlienok. Nič. Nebolo tam nič. Akoby nemyslela. Akoby som nič nedržal v rukách, žiadnu osobu.

Ale prečo? Prečo som nič nepočul? Čo sa stalo? Alebo ako mobilný signál, aj moja schopnosť čítať myšlienky vypadla? Ale nie. Veď toho sprievodcu som počul. Tak prečo ju nie?

Vlak sa nebezpečne blížil, pretože som pocítil ako sa koľajnice podo mnou zatriasli. Pud sebazáchovy ochrániť ju, bezbranného človeka, zvíťazil nad mojím hladom. Chcel som ju zodvihnúť na ruky, ale nohu mala zaseknutú.

„Nepôjde to, tie koľajnice držia pevne,“ dohovárala mi, keď som sa snažil zodvihnúť koľajnicu. Nemal som jej ukázať svoju upírsku silu, ale pre jej záchranu som bol ochotný zastaviť aj celý vlak, ak by to bolo potrebné. Koľajnice však držali naozaj pevne a preto sa mi ju nepodarilo veľmi nadvihnúť. Stačilo to však na to, aby si odtiaľ vytiahla nohu. Vzal som si ju do náručia v okamihu, keď už vlak bol len na meter od nás a upírskou rýchlosťou som ju odniesol nabok.

Vlak prefrčal. Stále mala hlavu položenú na mojej hrudi a celá sa triasla od bolesti. Nohu mala z najväčšou pravdepodobnosťou zlomenú a ruka jej stále krvácala.

„Veľmi to bolí?“ opýtal som sa.

„Dosť. Mohol by si ma položiť na zem?“ Jej želanie mi bolo rozkazom. Položil som ju a sledoval som, čo chce spraviť. Z tašky si vytiahla obväz a podala mi ho, aby som jej ruku obviazal. S vďačnosťou som to urobil a zastavil tak pach krvi, ktorý mi dráždil ústa. Potom si obviazala aj nohu.

„Vždy pripravená?“ usmial som sa, keď si obväzovala nohu.

Zapýrila sa. „Hej. Som také nemehlo, že aj keby som kráčala po rovnej ceste, tak sa potknem o vlastné nohy. Každý deň preto nosím v taške radšej pár obväzov.“

„Odnesiem ťa po najbližšiu stanicu a potom zavoláme sanitku, dobre?“

„Je to ešte ďaleko. Na povrchu niekoľko blokov. Nemyslím si, že to...“ nestihla dokončiť, len prekvapene zvýskla, keď som ju zobral na ruky. Jej váhu som skoro necítil.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Spoznali sa v metre: