Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Som vrah!-2.cast

15.07.2009 (09:36) • Pitrska • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 2452×

Som vrah!

2.časť

( odkaz na pieseň- http://www.youtube.com/watch?v=p5wota5vQCU )

Bola noc a ja som bola sama doma. Edward so mnou nebol, pretože musel ísť súrne na lov. Ležala som v posteli a rozmýšľala nad svojím životom. Bola som smädná a tak som sa zodvihla a zamierila do prvého poschodia môjho domu. Keď som však schádzala po schodoch, počula som akési pukanie, ako keby dreva, uvidela dym prestupujúci do celého domu a pocítila horúčavu. Rozbehla som sa a priamo vletela do kuchyne. Keď som vstúpila do miestnosti, ošľahli ma horúce plamene. Moja kuchyňa bola v plameňoch a požiar sa rýchlo rozširoval. Rozbehla som sa po niečo, čím by som to mohla uhasiť, lenže nič som nenašla. Mohla som skúsiť vodu, lenže kvôli plameňom som tam mala zablokovaný prístup. Bola som v pasci. Obkľúčená plameňmi. Nebola žiadna možnosť na únik. Pár plameňov ma ošľahlo a spálilo mi ruky a pravú nohu. Myslela som si, že čo chvíľu umriem.

V panike som začala rýchlo uvažovať. Moja smrť totiž nemala len tienisté stránky, ale aj tie pozitívne. Ak by som zomrela, už by som nikomu nemohla ublížiť. Už nikto by nezomrel. Na druhú stranu však by bol Edward smutný. A to nechcem. Milujem ho a aj on mňa, nemôžem to všetko zahodiť. Nemôžem city, ktoré chováme k sebe navzájom len tak prehliadať. Nervózne som sa točila v kolečku a snažila sa uhýbať šľahajúcemu ohňu. Pálivý dym mi drásal hrdlo a ja som sa začala dusiť.

Strop nado mnou začal praskať. Začula som lámanie drevených trámov. Jeden po druhom pukali a mierne sa zosúvali. Vedela som, že už nemám šancu a môj koniec sa blíži. Len som bezbranne čakala až napokon.... drevené trámy praskli a celý strop padal priamo na mňa. V tom ma niekto strhol na stranu a vyskočil so mnou cez plamene z okna. Bola to otázka len pár milimetrov. Kotúľala som sa s mojím záchrancom po trávniku, až pokým sme sa nezastavili. Začala som mohutne kašľať, pretože hustý dym ma dusil. Natočila som na stranu a zistila som, že to bol Edward. Bola som dezorientovaná a vyplašená, no najmä zmätená.

,, Si....si v poriadku?“ Opýtal sa ma bolestne. Zhrozila som sa. Oči sa mi od strachu rozšírili. Vyzeral, ako by mal značné bolesti. Veď je predsa nesmrteľný, nie? Začala som si o neho robiť starosti.

,, Ja som v poriadku, ale čo ty?“ Opýtala som sa chrapľavo a zúfalo a doplazila sa k nemu. Kľakla som si k nemu. Ležal v tráve a zhlboka sa nadychoval a vydychoval, aj keď to nepotreboval.

,, Ja... Belli...ja, ľúbim ťa.“ Čože?

,, Aj...aj ja teba.“ Povedala som zmätene. Ľúbila som ho nadovšetko, ale teraz mi tu niečo nesedelo. Prečo mi to hovorí? ,, Edward, čo sa to deje? Nie si nesmrteľný?“

,, Je...je len jedna vec...ktorá nás môže zabiť....o-oheň.“ Vysvetľoval namáhavo. Videla som na ňom, že každé slovo mu spôsobuje bolesť. Do očí sa mi hrnuli slzy a čo chvíľu stekali po tvári. ,, Aaaaaaa!“ Vykríkol a ja som nevedela, čo mám robiť.

,, Nie, Edward. Nie! Neopúšťaj ma. Prosím, len ty nie. No tak, Edward! PREČO si ma zachránil?! To JA som mala umrieť! “ Kričala som z plných pľúc. Potom som však len ticho prosila a žiadala o to, aby ma neopustil. ,,Prosím, Edward, prosím....neopúšťaj ma, prosím ťa.“ Šepkala som zúfalo. Tvár mi kropili slzy. Slzy zúfalstva a smútku. Zastonal. Vykríkol a ja som sa ešte viac vydesila. Chytal sa za brucho a bolestne sa zvíjal. Opatrne som mu odkryla ruky a po celej jeho hrudi sa rysovali popáleniny. Ďalších pár sĺz si rinulo cestu po mojich lícach. Aj ja som trpela bolesťami. Lenže tie jeho... jeho boli bolesti predchádzajúce smrti. Pozrela som mu do očí. Upieral na mňa zrak. Jeho tvár bola ubolená a popod oko mal vypálenú ohnivú čiaru. Zatínal zuby a čelo bolo posiate vráskami. Otvoril ústa v snahe mi niečo povedať, ale opäť ucítil nával bolesti a vykríkol. Pohladila som ho po tvári. Len tak som nad ním kľačala a nevedela čo mám robiť. Smútila som. Bola som vystrašená, zúfalá, nervózna a najmä ma opäť zaplavil pocit viny. Viny, že kvôli mne umiera. Krik ustal a on to chvíľu rozdýchaval. Jednu ruku som mala položenú na jeho vlasoch, po ktorých som ho neustále hladila a druhú som mala prepletenú s jeho rukou. Snažila som sa ho upokojovať, ale pri mojom roztrasenom hlase to asi nemalo veľký význam. Opäť otvoril ústa a zašepkal dve krásne slová, ktoré... boli jeho poslednými.

,, Milujem ťa.“ Klesli mu viečka, poslednýkrát vydýchol a tvár sa mu vyhladila. A on... opustil tento svet.

,, Nieeeeeeee!!!“ Skríkla som na celý svet. ,,PREČO ON!?! Prečo ja? Prečo pri mne každý zomiera?!“ Kričala som na Boha. To on ma takúto stvoril. To kvôli nemu zomrelo toľko ľudí. A teraz....dokonca aj láska môjho života- môj Edward. Opäť som sa rozkričala. ,, Väzmi si mňa! Počuješ?! Väzmi si mňa a ich vráť späť! No táááák!“ Kričala som rozzúrene a rozhadzovala pri tom rukami. ,, Vráť ich! Ja umriem ak chceš, len nech opäť žijú....“ Vrieskala som zúfalo. Bola som až natoľko zdrvená, že som prosila Boha. Už som sa naozaj zbláznila. Pritiahla som si Edwarda do svojej náruče. Nedokázala som uveriť, že umrel len preto, aby som ja mohla žiť. Tisla som si ho k sebe a neustále hladila po tvári. Opäť som prehovorila k Bohu, no z Edwarda som nespustila oči ani na sekundu. ,, Prosím Bože, urobím pre neho čokoľvek. Už si mi zobral mojich najbližších, prosím neber mi aj jeho. Je to láska môjho života.“ Šepkala som zdrvene a neustále ho hladila po vlasoch a i tak nádhernej tvári. Moje slzy kanuli na jeho tvár a ja som si priala, aby boli magické. Aby ho zázračne oživili. Z neba začali na zem dopadať jemné kvapôčky vody. Kropili zem a pomaly uhasínali môj dom. Plakala som ja a so mnou plakalo aj nebo. Po oblohe sa tiahol tmavý nepriezračný závoj smútku. Nikde ani záblesk svetla. Ani záblesk nádeje.

V tom pribehli ostatní a keď uvideli pomaly uhasínajúci oheň a ako držím bezvládne Edwardovo telo, začali mohutne vzlykať. Všetci sme ho oplakávali. Bol to ten najlepší syn, najúprimnejší kamarát a najvrúcnejší a najmilovanejší priateľ. Bola to bytosť úprimná, priateľská, inteligentná, nádherná s aj keď kamenným, ale milujúcim srdcom. No teraz... ..odišiel. Opustil tento svet a s ním si vzal aj moje srdce. Posledný krát som zašepkala do vetra: ,, Vráť mi ho, prosím.“

V tom zahrmelo a ja som začula hlas, ktorý bol hrubý no s náznakom  starostlivosti. Počula som ho ako ozvenu opakujúcu sa nespočetne veľa krát.

,, Isabella. Slová vyslovené z tvojich úst majú veľkú hodnotu. A tak sa ťa pýtam, dokázala by si pre neho i zomrieť?“ Prihováral sa mi hlas a mňa napadlo jediné...je to BOH! To mi však v tej chvíli bolo jedno, len som chcela, aby sa mi láska môjho života vrátila.

,, Spravila by som čokoľvek len aby žil a bol šťastný.“ Povedala som a všetky pohľady Cullenov sa na mňa stočili. Im som však nevenovala pozornosť.

,, Si si istá?“ Ozval sa opäť ozvenou.

,,Som si istá.“ Šepla som rozhodným hlasom.

,, Isabella. Preukázala si toľký cit lásky k tejto bytosti, že nemôžem upierať vaše šťastie. Viem, že máš ťažký život, ale všetko má svoj význam, Isabella.“

,, Aký význam môže mať to, že všetkých len zabíjam?“ Opýtala som sa ho výsmešne. Všetci sa na mňa zmätene pozerali a ja som netušila, prečo je tomu tak.

,, Na to, drahá Isabella, musíš prísť sama. No ako som povedal, vaša láska je silnejšia než smrť a tak... vám dám možnosť byť šťastní, ale mám podmienku.“

,, Akúkoľvek.“ Povedala som už s nádejou a pohliadla na oblohu. Všetci ma napodobili, no zrejme nemali ani tušenia, čo sa tu deje.

,, V núdzi ťa zavolám a ty, Isabella, prídeš.“ Povedal autoritatívne. Len som slabo prikývla. Ako som povedala, dala by som aj cenu svojho života za ten jeho. Hlas utíchol a vystriedalo ho ohlušujúce hrmenie. Jemne ucukli dokonca aj upíri, teda okrem Alice. Stále som viazla pohľadom na nebi. Prestalo pršať a spoza čierňavy, ktorá väznila akékoľvek svetlo, vykuklo slnko. V čase, keď prvý slnečný lúč dopadol na zem, sa v mojom náručí niečo zavrtelo. Sklonila som zrak k Edwardovi a po chvíľke som uvidela, ako jemne trhol pravou rukou. Začala som sa smiať. Smiať radosťou a novo nadobudnutou nádejou. Edward začal mrkať viečkami až napokon svet uzrel jeho zlatavé oči.

,, Vitaj späť.“ Zašepkala som mu s úsmevom a pobozkala ho na čelo. On sa na mňa spočiatku len nechápavo pozeral, no potom jeho tvár vystriedal nádherný pokrivený úsmev. Všetci, hneď ako si to všimli k nemu priskočili a začali ho objímať.

Môj vlastný život mi dokázal, že svet ukrýva plno prekvapení. Či už tých príjemných alebo nie až tak príjemných. Svet upírov, Bohov a bohvie čoho všetkého. Dobrým príkladom som aj ja samotná. Sme mýtické bytosti, no predsa existujeme. Myslím, že ma už nič nedokáže neprekvapiť. Som pripravená stretnúť víly, vlkodlakov, jednorožcov či čarodejnice. No stále musíme žiť v tajnosti a na tom sa nikdy nič nesmie zmeniť.

Keď sa všetci pobrali k odchodu, schválne som za ostatnými zaostávala. Pred vstupom do lesa som sa otočila na tú spúšť, čo ostala z môjho domu a naposledy pošepkala s úsmevom smerom k oblohe. ,, Ďakujem.“

Je to tak. Život mi dal druhú šancu. Prišla som síce o domov, ale nestratila som stred môjho vesmíru. Môjho Edwarda. Taktiež som získala novú rodinu v ktorej viem, že ma čaká len radosť a šťastie. A TO... je dôležité. Osud je vrtkavý, no vždy je niečo alebo niekto, pre koho ste odhodlaný žiť. A to dokáže prechytračiť aj osud.

Nasledujúci deň sme si všetci posadali do obývačky a ja som im povedala všetko, čo sa udialo. Chvíľu o tom každý premýšľal. Potom sa Jasper opýtal na jednu vec.

,, Bella a... s kým si sa to rozprávala tam pred domom?“

Vtedy som si uvedomila, že oni tie hlasy zrejme nepočuli. Žeby chcel Boh ostať v anonymite? Pohliadla som na Edwarda u ktorého som bola schúlená v náručí, usmiala sa na neho, potom som sa nenápadne pozrela k oblohe a následne opäť stočila zrak k Jasperovy a s úsmevom mu odpovedala.

,, To je jedno.“

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Som vrah!-2.cast: