Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Snehulienka a sedem upírov

23.03.2012 (20:00) • GCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 35× • zobrazeno 4625×

Snehulienka a sedem upírov

Blúdila som po lese a spomínala na všetky „vybrané slová“, ktoré poznám. Tie všetky som mala v pláne použiť, keď sa mi Mike dostane pod ruku. Dnešný deň mal byť ako každý iný. Ráno vyšlo slniečko a bolo príjemne teplo. Všetko vyzeralo tak perfektne. Až kým...

Pred dvoma dňami:

„Prečo musím ísť práve ja za Snehulienku?“ pýtala som sa ich v nákupnom centre, keď sme pri pokladni platili za kúpené kostýmy.

„Pretože kostým víly sadol viac Angele a princeznou môžem byť len ja,“ odpovedala mi Jessica a nezabudla zdvihnúť nos do patričnej výšky. Princezná s nosom nahor.

„Ale prečo práve Snehulienka?“ dobiedzala som.

„Chcela si ísť radšej za trpaslíka?“ Že som ja radšej nedržala ústa!

„No, vidíš to! A práve oni mi budú chýbať. Byť Snehulienkou a nemať trpaslíkov? To si kde videla?“

„Nejakých si zoženieš a keď nie... Na čo sú ti vlastne trpaslíci?“ Kde to dievča žije? Čo je Snehulienka bez trpaslíkov?

„Ale, nechaj to tak,“ rezignovala som. S Jess sa neradno hádať, ona má len tú svoju pravdu. Inak, asi má vážne pravdu. Ťahať za sebou sedem trpaslíkov... Ako by som išla na záchod?

„Už ste to počuli?“ zapojila sa Ang a snažila sa svoj kostým víly natlačiť do nákupnej tašky. „Na budúci týždeň k nám majú nastúpiť noví spolužiaci.“

„Prosím ťa. Myslíš, že ja by som o niečom takom nevedela? Jasné, že viem a dokonca všetko.“ Je pravda, že Jessica bola miestnou hlásnou trúbou, ak sa vo Forks čo i len niečo šuchlo, Jess o tom vedela. Samozrejme, že tomu dopomohla jej mama, ktorá pracovala v miestnom kaderníctve. A kde sa najlepšie klebetí? Pri káve a pri vlasoch.

Vedela som si živo predstaviť, ako to u nich večer vyzerá – posadia sa v obývačke na pohovku a spustí sa tornádo informácií. Jessica to všetko zapisuje do toho svojho mini mozočku, aby bola tou nainformovanejšou osobou na miestnej strednej škole. A že si zatiaľ drží prím, o tom niet pochýb.

„Čo sú to zač?“ spýtala som sa, aby som nepôsobila, že sa ozaj už o nič nezaujímam. Aj keď musím sa priznať, že ma to netrápilo ani náhodou. Jediné, čo môžem povedať je, že mi je ich úprimne ľúto. Keď som ja pred rokom nastupovala vo Forks na strednú školu, trvalo dva týždne, kým si ma prestali všímať ako miestnu atrakciu.

„Má ich byť päť – traja chlapci a dve dievčatá. Ich rodičia si ich adoptovali, všetkých. Pán Cullen bude pracovať ako lekár v miestnej nemocnici, takže máš veľkú šancu sa s ním stretnúť, Bella. Hahaha...“ zarehotala sa Jess a narážala tým na moju koordináciu. Je pravda, že som v miestnej nemocnici mala predplatenú permanentku, ale zase až tak hrozné to nebolo. „Ich matka, pani Cullenová,“ pokračovala, „pracuje ako návrhárka interiérov. No a vraj sú obidvaja manželia Cullenovci príliš mladí na to, že si adoptovali piatich tínedžerov. A vraj sú všetci až neuveriteľne krásni.“ Zasnívala sa a stratila pojem o okolitom svete.

„Houston volá Jessicu. Jessica, ozvi sa!“ zvolala som a zamávala jej rukami pred očami. „Kde sa nám túlaš?“

„Prestaň a daj tie ruky preč,“ zašermovala so svojimi rúčkami pred mojou tvárou.

„Dobre, snívajte si tu ďalej. Ja už musím ísť, mám sa stretnúť s Charliem.“ Pozbierala som tašky s mojim kostýmom a odišla som za otcom na policajnú stanicu.

Súčasnosť:

Sedela som s Mikeom v prezdobenej sále. Obzerala som sa okolo seba a prezerala si spolužiakov v maskách. Konal sa každoročný maškarný ples. Tento rok som sa dala prehovoriť Jessicou a Angelou, navliekla som na seba kostým a dala sa dotiahnuť do školskej telocvične, kde bolo až nehorázne dusno. Pomaly ma už chytali mdloby a musela som byť mŕtvolne bledá. Aká irónia, bledá Snehulienka.

„Ten kostým ti... hik... neuveriteľne sedí. A ten make-up. Si vážne bledá ako... hik... Snehulienka,“ snažil sa Mike o konverzáciu.

„Mike, prosím ťa, môžeš sa zdržať tých blbostí? To, že tu sedím, neznamená, že som z teba hotová, ja len... ja netancujem, a toto je jediné miesto, kde ma nikto nevidí.“ Sedeli sme totižto za nakopenými žinenkami uloženými v rohu telocvične. Ja som tu bola s úmyslom skryť sa ako pred dotieravcami, tak i pred Jessicou. No a podľa toho, čo Mike držal v ruke, bolo jasné, prečo sa schováva on.

„Dáš si?“ ponúkal ma tým svinstvom.

„Nie, pokojne sa s tým zadus.“

„Bella, čo si taká... hik... fajnová?“ Ja že som fajnová? Ja? No... asi hej.

„Sklapni, Newton! Bože, tu je teplo až na nevydržanie,“ sťažovala som sa a snažila som sa na krku urobiť aké také miesto odsunutím tej prekliatej látky, ktorá mi ho pevne zvierala. „Musím ísť na vzduch.“

„Počkaj... hik, idem aj ja.“ Vstala som z úkrytu a takticky sa presúvala k východu s tackajúcim sa Mikeom za chrbtom. Došli sme až za telocvičňu, kde som sa oprela o stenu a dýchala ten osviežujúci vzduch. Pomaly sa mi uľavovalo a prestávalo mi byť mdlo. Sledovala som Mikea, ktorý sa motal smerom k lesu.

„Mike, vráť sa!“ zakričala som za ním.

„Bella? Jéj, poď sem. Tu je... hik... lesná žienka a má okolo seba malé lesné... hik... zvieratká. Poď sa na to pozrieť.“

„Mike, šibe ti? Ty by si asi vážne nemal chlastať. Máš vidiny.“

„Nie, Bella, poď! Ňuňuňu... hik... maličké...nebojte sa...“ šušlal Mike na imaginárne zvery a zachádzal do lesa.

„Mike, neblázni, vráť sa. Už sa stmieva, stratíš sa,“ volala som ho späť. No ten ma nepočúval. „Mike!“ skríkla som.

„Bella?“ Ten chlapec ma vážne štval. Ešte sa stratí a povedia, že to je moja vina. Vybrala som sa za ním. Už som bola na okraji lesa, ktorý lemoval školský pozemok, a znova som naňho zakričala.

„Mike! Počuješ? Okamžite sa vráť!“ Bola som taká naštvaná, že som mala sto chutí ho dotiahnuť za golier naspäť do telocvične. Stál pár metrov odo mňa.

„Čo?“ otočil sa na mňa.

„Nechaj už tie zvieratká a vráť sa,“ začala som hrať jeho hru. Miesto toho, aby sa otočil a prišiel ku mne, sa začal rehotať na celý les a pokrikovať.

„Chyť si ma, chyť si ma. Som lesný škriatok. Snehulienka, poď si pre svojho trpaslíka.“

„Mike, prestaň a poď späť. Ja za tebou nejdem!“ zvrieskala som plná hnevu. Nebolo mi všetko jedno, pretože v tom lese ho už pomaly nebolo vidieť. Medzitým sa dosť zotmelo a mala som strach, aby sa tam ten šialený trpaslík nestratil. „A ty nie si žiadny trpaslík, tak poď pekne ku mne!“

„Hahaha... Tak nie som trpaslík, som tvoj... hik... princ. A musíš si prísť pre mňa, inak sa stratím už navždy a teba nebude mať kto prebudiť.“ Čert aby vzal všetky tie rozprávky! Kto to vymýšľa, také somariny? Rezignovane som si povzdychla a vydala som sa za ním.

„Mike, idem za tebou, tak stoj. Počuješ?“

„Tu som,“ ozvalo sa z lesa, ale Mikea nikde.

„Kde si?“ snažila som sa v tej tme orientovať podľa jeho hlasu a aspoň takýmto spôsobom ho nájsť. Lenže všetko sa to tu ozývalo a ja som ho počula z každej strany.

„Mike?“ znova som to skúsila.

„Bella?“ dostala sa ku mne ozvena.

„Mike?“

„Bella?“ A toto bolo dookola dobrých desať minút. Mala som pocit, že stále krúžim. Dostávala som sa čím ďalej hlbšie a hlbšie. Stále som šla za Mikeovým hlasom, ale mala som pocit, akoby som ho počula tichšie a tichšie. Po chvíli mi prestal odpovedať.

„Mike, ja ťa zabijem! Počuješ? Ozvi sa!“ No tento krát nič. A tak som ďalej kráčala v nádeji, že sa vynorím na školskom areály. Keď som ani po pol hodine nevychádzala von z lesa a skôr som mala pocit, že som v ňom hlbšie, začala sa ma zmocňovať panika.

„Mike?“ skúsila som to znova so slzami v očiach, ale zase nič. Čo teraz? Prečo ja musím byť taká krava? Len som chcela, aby sa nestratil a nakoniec som sa stratila ja. Nevedela som, čo robiť. Zostať stáť a čakať, že ma tu niekto nájde? Alebo sa rozvidnie a ja nájdem cestu späť? Otáčala som sa dokola, ale nebolo vidieť ani na krok. V každom strome a v každom tieni som videla nejaké divé zviera, ktoré sa na mňa vrhne. Už vidím tie palcové titulky: „Obetavá tínedžerka stratená v lese roztrhaná divou zverou.“

„Čo som komu urobila?“ zaúpela som. Zrazu sa za mnou ozvalo zašuchotanie. „Aaa...“ zakričala som a rozbehla sa opačným smerom. Potkýnala som sa o spadnuté konáre. Ruky som mala celé doráňané a telo ubolené potulovaním sa po tom čiernom lese. Bola som zadýchaná a tak som trochu spomalila.

„Pane Bože, ak mi pomôžeš a ja sa z tohto dostanem, už nikdy nevkročím do lesa, sľubujem,“ prosila som o poslednú záchranu. No tá neprichádzala. Neviem, ako dlho som už išla, až sa predo mnou začal les rozostupovať a ja som vkročila na lúku, na ktorej stál velikánsky dom. Padla som na kolená.

„Ďakujem,“ zavzlykala som a zopäla ruky. Postavila som sa a rýchlo bežala k tomu domu. Všade bola tma. Asi spia, pomyslela som si, veď čo iné by o takomto čase ľudia robili. Koľko je vlastne hodín?

Vkročila som na verandu a zabúchala. Netrpezlivo som prestupovala z nohy na nohu, ale nikto neotváral. Znova som zabúchala a hľadala zvonček. No žiadny som nikde nevidela. Potom som chytila kľučku a skúsila, či náhodou nebude otvorené. Kto by bol taký šialený a nechal otvorené dvere na dome uprostred lesa, Bella? Na moje prekvapenie, bolo otvorené. Poodchýlila som ich a tichým hláskom zakričala.

„Haló! Je tu niekto?“ No odpoveďou mi bolo ticho. „Ste doma?“ skúšala som ďalej a pomalým krokom som vchádzala dnu. „Stratila som sa... ja potrebujem pomoc.“ No stále nič. Zašmátrala som na stene po vypínači. Zažalo sa tlmené svetlo, ktoré ožiarilo chodbu. Zavrela som vchodové dvere a potichu prešla na druhú stranu chodby, kde boli ďalšie. Otvorila som ich a nakukla dnu. Rozsvietila som aj tu a naskytol sa mi pohľad na luxusne zariadenú obývačku.

„Teda,“ vyšlo zo mňa obdivne. „Tu asi žijú pekní zazobanci.“ Bola tu obrovská biela pohovka, pred ktorou na stene visela veľká plazma. V rohu trónilo čierne piano. Všetko to bolo také svetlé a čisté. Teda, nie čisté, skôr sterilné. Na konci som uvidela dvere, pobehla som k nim a vošla som do kuchyne s velikánskym jedálenským stolom, za ktorým bolo jeden, dva, tri... päť... sedem stoličiek.

„Haha, domček siedmych trpaslíkov,“ zasmiala som sa. Vrátila som sa späť do obývačky a vzadu som zbadala širokánske schodisko. Pomaly som po ňom vychádzala na poschodie. Hore som opäť ťukla do vypínača a znova sa na chodbe rozsvietilo tlmené svetlo. Tí majú všade úsporné žiarovky, či čo? Veď tu poriadne nie je vidieť.

Bolo tu štvoro dverí, na oboch stranách dvoje. Vošla som do prvých napravo. Vyzeralo to tu ako knižnica. Pod oknom bol mohutný drevený stôl a na ňom stolná lampa, ktorú som hneď zažala. Všade na stene boli police plné kníh. Podišla som k nim a prstami ich pohládzala. Vyzerali staro. Vytiahla som jednu, podišla som k stolíku a prelistovala ju. Boli v nej nákresy ľudského tela. Nie fotky, ale akoby tá kniha bola ručne maľovaná a písaná. To čo je za starinu?

Nechala som knihu na stole a pozrela sa k ďalšej polici. Odtiaľ som vzala ďalšiu knihu a otvorila ju. „Aaa...“ zakričala som a odhodila ju na zem. Kniha zostala otvorená. Boli v nej obrázky rôznych príšer. „No fuj!“ Natiahla som sa za ďalšou. Tá vyzerala novšia, ale tiež to bola len nejaká anatómia. „To tu žije nejaký fanatik do ľudského tela? Dúfam, že to nie je doktor Frankenstein? Brrr...“ otriasla som sa, knihu som opäť zložila na stôl, zhasla lampičku a vyšla som na chodbu.

Vošla som do dverí oproti a rozsvietila.  Aj tuto to vyzeralo ako nejaká pracovňa, alebo skôr ateliér. Všade sa povaľovali výkresy. Pod oknom bol stojan a na ňom nejaké návrhy. Bola na ňom nakreslená miestnosť, pohľad zhora a bola napoly zariadená. Už na tom nákrese bola zakreslená posteľ a skriňa. Vzala som si ceruzku a pod okno tam prikreslila stolík, naň počítač, k tomu stoličku. Do rohu som dala veľký kvetináč s kvetom. Prikreslila som tam ešte kreslo, ktoré som si všimla v obchodnom dome pri posledných nákupoch. Bola to taká ruka zelenej farby. Odstúpila  som a zahľadela sa na to. „No, Bella, asi už vieš, čo pôjdeš študovať. Bude z teba bytová dizajnérka.“ Pousmiala som sa, zhasla a vyšla von.

Vstúpila som do ďalších dverí. Toto bola nejaká izba. Bola tu veľká manželská posteľ a na druhej strane malá pohovka. Pred ňou bol na stene zavesený velikánsky televízor, ktorý zaberal skoro celú stenu. Z neho sa ťahali nejaké káble a keď som sa lepšie prizrela, zbadala som ovládač od Playstationu.

„Super! Zábava!“ Vzala som do ruky ovládač, zapla som telku a naštartovala hru. Po chvíli sa to spustilo. Boli to preteky áut. Preháňala som sa po uliciach v televízore a od radosti poskakovala, keď sa mi do cieľa podarilo dostať ako prvej. Zrazu mi spadol z ruky ovládač a roztrieskal sa na kúsky.

„Do kelu! A mám po hre.“ Vypla som to, postavila som sa a nakukla som do ďalších dverí, ktoré tu boli.

„Wow, tomu vravím kúpeľňa.“ Toto bolo niečo neuveriteľné. Bola to obrovská kúpeľňa s vaňou o veľkosti verejného bazénu. Oproti mne na stene viselo krásne vyrezávané zrkadlo. Podišla som bližšie a pohladila ho. Mierne sa posunulo. „Stoj! Ešte to by chýbalo, keby si sa rozbilo. Sedem rokov nešťastia!“ 

Pred zrkadlom na poličke to vyzeralo ako v drogérii. Boli tu rôzne laky na nechty, laky na vlasy, kozmetika každej značky a druhu. Rôzne parfumy. Jeden z nich som vzala do rúk, otvorila ho a privoňala si. „Ty brďo! To už hej!“ Voňal krásne.  Pootvárala som ich všetky. Pri poslednom som už vôbec nevedela rozoznať ako vonia, všetky tie vône sa mi zmiešali.

Vyšla som znova na chodbu a otvorila posledné dvere. Zase nejaká izba. Zatvorila som ich a vydala sa ku schodisku, ktoré bolo na konci. Vyšla som po ňom a ocitla som sa na ďalšom poschodí. To vyzeralo presne ako to pod ním – so štyrmi dverami. Otvorila som tie prvé a znova som vošla do nejakej izby. Nebolo v nej nič zaujímavé. Zase len veľká manželská posteľ a nejaká sedačka. Na stene ma však niečo upútalo. Bola to nejaká zbraň. Už na prvý pohľad vyzerala stará. Vzala som ju do ruky a prezerala si ju. Ťahala som za rôzne páčky a stláčala gombíky, ktoré na nej boli. Potom som ju namierila na stenu a s hlasným „Paf! Paf!“, som stlačila spúšť. Puška vystrelila.

„A do riti! To teda bola šupa.“ Znovu som stlačila spúšť a znova sa ozvala rana. Keď som to skúsila tretíkrát, už to len cvaklo a nič. Položila som ju teda na zem a prešla k veľkým dverám, ktoré tu boli. Keď som ich otvorila, nič som nevidela. Zašmátrala som na stene a stlačila vypínač. Keď sa rozsvietilo svetlo, zmohla som sa len na otvorenie úst. Až po nejakej chvíli z nich vyšlo tiché „ach“!

Práve som sa ocitla v tom najlepšie zásobenom butiku. Viselo tu nespočetne veľa šiat všetkých možných farieb a strihov. Začala som sa v tom prehŕňať a skúšať si ich. Obzerala som sa vo všetkých tých modeloch v zrkadle a keď som navliekla na seba rôzne farebné kombinácie, ktoré sa k sebe bežne nehodia váľala som sa od smiechu po zemi. Po chvíli boli po zemi porozhadzované veľké kopy šiat. Mávla som nad tým rukou. Navliekla som si na seba späť svoj kostým a odišla som znova na chodbu.

Nakukla som do ďalšej izby. Znova tu bola veľká posteľ, pod oknom stolík, a oproti dverám police. Na nich boli úhľadne usporiadané knihy a CD-čka, pod ktorými bolo velikánske stereo. Prešla som rukou po knihách a čítala nápisy.

„Konečne niečo normálne,“ zhodnotila som, keď som narazila na známe názvy. Zrazu sa mi začalo zívať. Umorená obhliadkou domu som sa došuchtala k posteli a zababušila som sa do perín. Obklopila ma príjemná sladká vôňa, ktorá ma automaticky uspala.

Rodinka upírov sa vracala z dvojdňového lovu. Príjemne naladení a hlavne nasýtení bežali lesom. Keď dorazili na lúku, ktorá obklopovala ich dom, už z diaľky zbadali, že niečo nie je v poriadku. V niektorých miestnostiach sa svietilo. Vyšli na verandu a vošli do domu. Celým domom sa niesla vôňa - ľudský pach.

„Niekto tu bol,“ ozval sa otec rodiny - Carlisle. Pozreli do obývačky, no nič podozrivé nenašli. Vychádzali pomaly na poschodie. Carlisle a Esme vošli do svojich pracovní.

„Niekto mi prehádzal knihy!“ Ozval sa Carlisle.

„A mne niekto pokreslil návrhy!“ zakričala Esme. Ich deti išli ďalej každý do svojej izby.

„Aaa... Niekto mi rozbil ovládač na Playstation,“ sťažoval sa Emmett, len čo vošiel do jeho a Rosaliinej izby. Tá v panike bežala do kúpeľne, pretože sa celou izbou niesla vôňa jej parfumov.

„Kto sa mi hrabal v kozmetike?“ zvrieskla odtiaľ.

Alice, Jasper a Edward na seba na chodbe prekvapene pozreli a rozutekali sa do svojich izieb.

„Aaa... môj Armani! Niekto mi prehádzal celý šatník!“

„A mne niekto vystrieľal všetky náboje z mojej pušky z Občianskej vojny!“ ozvalo sa naraz od Jaspera a Alice. Edward len prekvapene hľadel do ich izby. Vošiel do tej svojej a pripravoval sa na všetko, ale to, čo tam uvidel, by mu nikdy nenapadlo.

V jeho posteli ležalo nádherné dievča a hnedými vlasmi a s belostnou pleťou. Vyzerala ako bábika - krehko a nevinne. Edward sa zmohol len zašepkať: „A mne niekto leží v posteli.“

V tom momente bola celá rodina pri Edwardovi. Hľadeli na to stvorenie, ktoré sa v jeho posteli zamrvilo, zhodilo zo seba prikrývku a tým odhalilo svoje telo v modro-žltých šatách. Všetci vypleštili oči. Jediný, kto sa zmohol na slovo, bol Emmett.

„Ty máš v posteli Snehulienku!“

No a to je koniec, aj keď nezazvonil zvonec. :-)  Vaša GCullen 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Snehulienka a sedem upírov: