Sen noci svatojánské - Rozbřesk • STMÍVÁNÍ.eu

Další povídka ze série "Co by se stalo, kdyby ..." Kniha čtvrtá, autorkou je Izabela

28.08.2009 (15:00) • JoHarvelle • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 2300×

Najväčšou zbesilosťou je žiarlivosť, o to krutejšia, že v mene lásky nepozná zľutovania.

Prológ

„Chvíľku to trvalo, viem, nemala som ťa nechať tak dlho čakať. Ale teraz som konečne tu.“

Myslím, že to boli posledné slová, ktoré som zachytila predtým, než ich oceľovo ostré zuby prešli mojou pokožkou a ony so mňa pomaly vysávali život.

Mohla som tušiť, že tento sen neskončí prebudením ale smrťou. Koľkokrát som sa jej už vyhla, ale stále ma nejakým spôsobom dobehla.

Tak ako teraz.

Zbohom večnosť, zbohom Edward, zbohom Jacob, zbohom život...

Po poslednom údere srdca zaznel do ticha diabolský smiech vrahov :„hm, skutočne, jej krv bola tak sladká ako to stále Edward popisoval.“

***

„Ako to, že si to nevidela, ako to !!!!!!“

„Alice, preboha odpovedz!!“

Ale nemala silu, vlastne nikto z nich nemal už silu. Vie, že ak by mohol tak bude plakať, vzlykať celú večnosť, ale takto sa iba schúlil do klbka a poddáva sa bolesti, ktorá ho zvieral vo svojej železnej náručí.

Namiesto toho aby dneska oslavoval svadbu, chystá pohreb tej, ktorá sa mala stať jeho vyvolenou.

„Ako to, že si to nevedela, ako to, že si to nevedela, nevidela, ako to...“ Opakuje stále dookola, ale bez akejkoľvek odozvy od jeho sestry.

Môže byť niekto zžieraný ešte viac bolesťou než je on, áno môže, jeho sestra. Vyčíta si to, trápi sa, vzlyká do prázdna rovnako ako on.

Už to viac nevydrží a beží, chce takto bežať celú večnosť, chce bežať až do skonania sveta, chce dobehnúť až na koniec sveta.

Po chvíli už vlastne ani nevie prečo beží, nevie na čo myslí, nevie čo chce, nevie čím je. Čím je vlastne bez nej, prázdna schránka, vyprahnuté koryto rieky?

Nakoniec sa zastaví a vie, že sa musí vrátiť.

Musí sa vrátiť pochovať to jediné čo kedy v živote miloval.

Jeho kroky sú ako s olova, už nemá radosť z behu, už nemá radosť s lovu, už nemá radosť, proste s neho vyprchala v momente, kedy ju tam ráno našiel, bledú, chladnú, bez jednej jedinej kvapky krvi.

Tento obraz sa mu navždy vryl do pamäti, a je to dobre, pretože chce aby ho to prenasledovalo celu večnosť, chce sa trápiť, chce sa zžierať.

Vedel, že v podstate on je ten, ktorý zapríčinil jej smrť, nie priamo, ale on je zodpovedný za to telo bez duše.

Prečo len nedostal svojho slova, prečo sa vrátil, prečo ho Volturiovi nezabili, prečo ho len zachránila.

Aby teraz žil bez nej, ako ma žiť bez nej, ako?

„Odídeš si a mňa tu necháš, prečo Bella, prečo?!“ Kričí na stromy s plného hrdla a tie sa pred ním klonia, so strachu, s úcty...

Napĺňa ho hnev, bolesť, žiaľ, ťažko dopadá na zem a leží tam bez pohnutia snáď celú večnosť?

Hlavou sa mu honí tisíc slov, bodajú ako roj včiel, chce si ju odtrhnúť, ale vie, že by mu to bolo k ničomu.

Vstáva, beží ďalej, do popredia sa dostáva jedna jediná myšlienka:

„MOJA JE POMSTA, MOJA JE ODPLATA“.

***

Ráno je chladné, obloha zatiahnutá, prší, nič nezvyčajné na toto mestečko. K cintorínu sa tiahne dav ľudí, vlkolakov a upírov.

Za iných okolnosti by ste ich spoznali hneď, sú tak odlišní, ako deň a noc, oheň a ľad, smrť a život.

Ale dnes nie, dnes sú si tak navzájom podobný, zlomený, bledý, tichý.

Posledné dni sa iba hádali, vzájomne obviňovali, ale nikam to neviedlo, neprišli na to kto bol vrahom.

Akoby neexistoval. Akoby nebol, akoby to bol duch. Duch, ktorý popri nich prekĺzol, vzal si dušu tej, ktorú milovali a potom sa ticho rozplynul nad horami s úškrnom na tvári.

„Prach si a na prach sa obrátiš“.

Obaja túžili byť tým prachom, obaja sa túžili zniesť s ňou dole do hrobu a počkať si na smrť.

Ale vedeli, že kým nenájdu vraha tak neustanú, majú na to predsa celú večnosť.

Dívali sa navzájom do oči, ich oči odrážali to isté, ako by sa dívali do zrkadla, žiaľ, to bolo to čo tam videli.

Pomsta to bolo to čo ich teraz spojovalo. Konečne sa stali tým, po čom stále túžila, priateľmi, spojencami, bratmi. Na veky.

Po pohrebe sa všetci rozišli do svojich domovov, každý s vlastnou dávkou bolesti.

„Prišli ste na niečo?“: spýtal sa Jacob.

Edward iba záporne pokynul hlavou, oči zabodnuté do zeme, nedýchal.

„Akoto, že nič neviete, to predsa nie je možné, vieš dobré, že za tým stojí nejaká z vašich pijavíc! Ty to vieš Edwarde, vieš, nepopieraj to!“

„Ja viem Jacobe, ja viem, ale proste nechápem, neviem, kto by toho bol schopný tak aby sme to nevideli, nespozorovali.“

„Tak čo teraz spravíme, ako môžeme naháňať ducha, ako môžeme bojovať s niečím čo nie je, čo neexistuje?“

Jacob začal prepadať čím ďalej tým väčšej zúrivosti, začal sa triasť.

Ovládol sa.

Nechcel.

Musel.

„Možno to boli Volturiovi, ale to by predsa Alice videla“. Uvažoval nahlas Edward.

Tak ich nájdeme, postavíme sa im, všetkých ich vyhubíme. Honilo sa Jacobovi mysľou.

„Nie, to nemá zmysel, nemali by sme sebe menšiu šancu, a ani len nevieme, či to boli oni, nemáme žiadne dôkazy.“

„Aký iný dokaz potrebuješ, mám ty ho azda vytiahnuť z hrobu!? Tvoj dokaz je bez kvapky krvi!“

Nevedel , bolesť ho znovu zrazila na kolena, vzlykal, horel večným ohňom zatratenia, utápal sa vo vlastnom pekle bez nej, nebol, nedýchal, nemyslel.

„Máš pravdu Edwarde, rob si čo uznáš za vhodné, pokojne sa tu zžieraj bolesťou, ja idem hľadať jej vraha, prisahám ti, tu pri jej hrobe, že zavraždím všetky hnusné pijavice, ktoré behajú po tomto svete, a že žiadna z nich mi neunikne, ja nájdem jej vraha, ja ho nájdem, prisahám.“

Premenil sa, zavyl na mesiac, a zmizol v lese.

To bolo naposledy čo som videl Jacoba Blacka.

***

Jacob svojmu sľubu nedostal, po tom, čo sa Volturiovi dozvedeli, že im niekto vraždí druhov, jedného za druhým tak sa do toho vložili a Jacoba nemilosrdne zavraždili.

Bol tam kam som sa ja túžil dostať v deň keď som ju pochoval. Konečne bol s ňou, možno už našiel svoj pokoj.

No ja ešte nie, stále čakám, stále pátram, nevzdávam to, sú to síce už desaťročia, ale mňa ženie niečo dôležitejšie než čas, mňa ženie pomsta.

Prisahal som, že neustanem kým ho nedopadnem.

Cestou sa však potrebujem zastaviť na Alijaške, v Denali, nevidel som Tanyu a jej sestry, už celé roky.

Tanya mi vybieha v ústrety, ak by som nemal oči iba pre tu jednu jedinú tak by som musel uznať , že Tanya je nádherná.

„Edwarde, už sú to roky, ani nevieš ako rada ťa vidím, a to s Bellou je mi to tak strašne ľúto“.

Verím jej? Vždy o mňa mala záujem, ale jej ľútosť sa zdá byť úprimná.

„ Iba prechádzam, tak som sa chcel zastaviť, na chvíľku.“

„Samozrejme, poď ďalej“

Dúfam, že to nevie. Nemohol na to prísť. To nie je možné . Zahladili sme všetky stopy.

Počujem s diaľky divné myšlienky, asi patria Irine.

Vojdem do miestnosti, predpokladal som správne, boli to Irenine myšlienky, stavia sa do útočnej pozície.

„Irina, NIE !“

Ktosi zakričí, ale ja to už nevnímam , zrazu sa predo mnou prehráva celá scéna tej osudnej noci.

Skáčem s okna. Odchádzam s Jasperom a Emmettom na lov. Bella v okne. Prichádzajú traja anjeli. Prichádza príkaz od Iriny. Jedna z nich vytvára dokonalú ilúziu o tom, že Bella spokojne spí.

Tak preto Alice nemohla nič vidieť. Dar vytvárania predstáv.

Ďalší obraz, vystrašená Bella, strach v očiach, nekričí.

„Druh za druha Bella, spomínaš si ešte na Laurenta?“

Skláňa sa, zabodáva svoje ostré zuby do jej krehkej pokožky, ale nedoráža ju, ešte žije, to nie je koniec.

Posledný obraz, je obraz vraha, ktorý ju dorazil.

Tanya??...

***

Láska môže byť šialená, ale zošalieť z nej môže človek len žiarlivosťou.

***

Len súmrak mieru prinieslo nám ráno

Pre žiaľ slnko zrak svoj skrýva

O smutných veciach budíš rokované

niektorým trest, iným milosť kýva

svet nepozná povesti viac trúchlivé

Nad onú Edwarda a Belline.