20.04.2010 (14:15) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 3561×

PS: Milujem ťa aneb ICQ láska

Tma rozprestierajúca sa všade naokolo sa nechcela podvoliť ani tým najmenším lúčikom slnka na oblohe a hoci sa mesiac ešte stále vyvyšoval pri obláčikoch temnoty, ICQ zapípalo. Nadskočila som, nezvyklá na reakciu môjho počítača, vydriapala za z modro bielych perín s veľkým obrázkom macka Phu a vyštartovala k môjmu, už pol roka najlepšiemu priateľovi. Usadila som sa na stoličke, potriasla myškou a s neskrývanou zvedavosťou čakala pokiaľ sa všetko naštartuje. Behala som ukazovateľom hore-dole, uhladzovala si vlasy, hemžila sa na stoličke, až sa mi na obrazovke môjho PC-čka neukázal pomerne dobre známy rám. Hoci som nikdy nemala rada zelenú, posledných šesť mesiacov som ňou priam žila. Usadila som sa pohodlnejšie, nastavila zadumaný výraz a otvorila správu od môjho tajného ctiteľa EC-na alebo lepšie povedané Edwarda Cullena.

Ahoj. Prepáč mi, prosím, že som ťa včera večer nechal bez odpovede, no moji rodičia sa potrebovali porozprávať o niečom veľmi dôležitom. Je mi to nevyčísliteľne ľúto a dúfam, že ma pochopíš.

Keďže prešlo už šesť mesiacov – toľko som ešte s nikým nepísal – chcel by som sa ťa na niečo opýtať. Presnejšie, chcel by som sa opýtať na dve závažné veci. Predtým však, musím vyjadriť svoje city.

Celá som zmeravela, otriasla sa, bála sa čo i len nakuknúť do ďalšieho riadku. Ešte nikdy to nepovedal tak priamo, jasno. Vyjadriť svoje city? Celým telom mi prebehla triaška a moje domnienky o tom, že do virtuálneho priateľa som zamilovaná sa potvrdili. Nabrala som odvahu, pozrela sa nižšie.

Tvoje slová, myšlienky, vety, súvetia - všetko – čo si mi kedy napísala mám uložené a viem naspamäť. Už od prvej chvíle, kedy si mi napísala som vedel, že mi nebudeš ľahostajná. Hoci viem, že problém, ktorým som viazaný je veľký a nemôžem ťa vystaviť na jeho pospas, láska sa ukryť nedá a nemôže.

Vždy som ťa mal rád, no včera, pri rozhovore s rodičmi, som si uvedomil, že som sa zamiloval. Milujem ťa Be-ll-s a aj napriek tomu, že sme sa nikdy nestretli, dúfam, že tvoje city sú aspoň z polovice rovnaké.

Vypučila som oči, otvorila ústa, hľadela na obrazovku. Milujem ťa? Vždy som ťa mal rád? Vedel som, že mi nebudeš ľahostajná? Z polovice rovnaké? Srdce mi bežalo rýchlejšie ako po mojich najrýchlejších bežeckých výstupoch. Nemohla som uveriť slovám, ktoré som mala čierne na bielom. Moja myseľ sa vzoprela pravde a celých desať minút hľadala vo vetách, ktoré mi poslal preklepy, zatiaľ, čo srdce búšilo o sto šesť a radovalo sa z pocitu lásky, opätovanej lásky. Na tvári sa mi objavil úsmev a hoci som stále neverila, agónia si ma celú opantala. Pokračovala som ďalej.

Preto, hoci viem, že žiadam veľa, chcel by som sa s tebou stretnúť. Niekde ďaleko, kde by sme boli len my dvaja. Možno sa bojíš – ako ja –, no niekde v hĺbke srdca viem, že všetko sa podarí a padneme si do oka. Viem to a dúfam, že odpovieš áno. Netreba mi omáčky, stačí jedno slovo - áno. A k tej druhej otázke – veríš na mýtické bytosti? Čarodejníkov, mágov, čarodejnice, vlkolakov, upírov? Stačí mi jedno slovo, nezabudni. Stačí mi jedno slovo ma obidve otázky – až sa teda rovnajú. Dúfam, že odpovieš. Príjemný deň a milujem ťa moja Bells.

Milujem ťa moja Bells. Srdce mi vynechalo zopár úderov, naskočilo až po zazvonení ranného budíka. Otriasla som sa, zahľadela na dlhú správu, ktorá sa vôbec nepodobala na ostatné, ktoré mi posielal, a rozmýšľala nad odpoveďami. Chce sa so mnou stretnúť! Niekde ďaleko! Len my dvaja. Srdce mi znovu vynechalo zopár úderov a hormón šťastia, ktorý sa práve rozlieva v mojich žilách, som mohla pokojne predávať. Ešte raz som sa pozrela na poslednú vetu v jeho správe a dúfala, že všetko, čo napísal je pravda. Dúfam, že odpovieš. Príjemný deň a milujem ťa moja Bells. Moja Bells! Milujem ťa!

Nevedela som dýchať, rozplývala sa na stoličke, strácala som rovnováhu. Milujem ťa. V celom tele mi pulzovalo a energia, ktorá sa valila zhora nadol cez všetky orgány – najmä srdce – v mojom tele, mi nedovoľovala zabudnúť a prestať čítať poslednú vetu: Príjemný deň a milujem ťa moja Bells. Bez rozmyslu som naťukala do voľného políčka áno, preletela textom, zodpovedala druhú otázku a stisla enter.

Áno, verím na mýtické bytosti. Áno, chcem sa s ním stretnúť.

Áno.

Na oblohe sa znovu rozjasňoval mesiac a hviezdy sa pomaličky zhusťovali. Celý deň som netrpezlivo pobehovala, hmýrila sa a nedočkavo čakala na čo iné, ako na mail od môjho ctiteľa. Celá som sa triasla a upratovanie som zvládla najrýchlejšie v mojom sedemnásť ročnom živote. Chcela som sa čo najskôr dozvedieť podrobnosti.  Hoci ma ťahalo pozrieť sa na poštu, vedela som, že môj ctiteľ píše len večer. Neohrabane som sa potkýnala po celom dome a mamine otázky, čo sa so mnou deje, som nemohla zodpovedať. Čo by mi na to povedala? Ako by sa tvárila? Zdalo sa mi to čudné, no krásne a romantické. Niečo neuveriteľné.

„Idem do izby,“ zakričala som mame stojac na treťom schode do podkrovia a celá sa chvela. Desať hodín večer, čas na moju komunikáciu s Edwardom.

„Jasné zlatko,“ odpovedala mama, prepla program a prestala ma vnímať. Vybehla som hore schodmi, pričom som riadne buchotala, a usadila sa na drevenej stoličke s pokrývkou na vrchu. Zapla som ICQ a znovu, ako každý večer, ma privítal zelený rám – životne dôležitý zelený rám. Naboku v okienku som zbadala vykúpenie. V zeleno-žltej kolónke sa rýchlosťou blesku mihotala správa od Edwarda. Ťukla som na ňu a čítala – s neuveriteľnou radosťou.

Áno. Krajšie slovo som vo svojom živote nepočul ani jeden, jediný ráz. Áno. Ďakujem, že si odpovedala a si ochotná spraviť ma šťastným. Stretneme sa! Nechce sa mi tomu uveriť, no neviem sa dočkať okamihu, kedy ťa uvidím na vlastné oči. Si krásna, to viem teraz, no moje oči túžia vidieť obal, ktorý skrýva takého dokonalého človeka. Dnes je štvrtok. O jeden deň bude víkend. Čo tak piatok? Alebo sobotu? Napíš. Netrpezlivo čakám na tvoju odpoveď. Tvoj Edward.

Srdce sa mi rozbehlo na vyššie obrátky a udržať sa na stoličke ma stálo veľa úsilia. Piatok? Hlavou mi prebehol môj zajtrajší program a pochopila som, že jeho náplň nie je ani z polovice taká dôležitá ako Edward a naše stretnutie. Ale čo mama? Skrslo mi v hlave a úsmev, ktorý by nakazil každého sa stratil. Čo poviem svojej mame? Vždy bola chápavá a otvorená novým veciam, ale stretnutie s človekom, ktorého som nikdy nevidela a píšem si s ním len cez ICQ? Mama by zaiste povedala, že je to nejaký zvrhlík či sexuálny deviant. To však Edward nie je. To viem na sto percent. Je dokonalý a slušný. To najkrajšie z tohto sveta. Ale mama si to určite nebude myslieť.

Rýchlo som sa postavila, zobrala tašku a vyhrabala z nej mobil. Vyťukala som Lindu, najlepšiu kamarátku, a volala.

„Ahoj.“ Ozvala sa z druhej strany a ja som sa usmiala. Konečne prekonala to obdobie po rozchode a je znovu šťastná.

„Čauko Linduš, chcela by som ťa o niečo poprosiť,“ hovorila som mierne stuhnutým hlasom a čakala, čo mi odpovie. Čo ak sa stále nedostala z jej predošlého vzťahu a ja všetko skomplikujem?

„Jasné. Čo len chceš!“ Úsmev na mojej tvári sa znovu našiel a ja som sa pustila do vysvetľovania.

„Vieš, ten chalan, s ktorým si píšem cez ICQ?“ pýtala som sa a nevedela vydržať pokiaľ odpovie. Odkašľala si a odpovedala kladne.

„Fajn. No. On mi napísal, že sa zamiloval. Vieš a ja si myslím, že som sa zamilovala tiež. A potom sa opýtal, že či sa nechcem stretnúť a ja taká, že áno.“ Z druhej strany sa ozvalo len veľké ach a smiech. Vedela som to. Bude sa smiať.

„Wow! To je skvelé. A odo mňa potrebuješ čo?“ hovorila a niečo tušila. Chcela však, aby som to vysvetlila ja.

„Od teba chcem, aby si pred mojou mamou tvrdila, že sme von. Choď k Viky a povedz rodičom, že ja prídem tiež. Akože budem u Viky s tebou, ale pritom budem s Edwardom.“ Hlas mi podskočil a až teraz som si úplne uvedomila, že sa s ním chcem stretnúť.

Vtedy, keď som bola úplne zabraná do svojich myšlienok zapípalo ICQ a ja som podskočila.

„Bože môj,“ vykríkla som to telefónu a chytala sa stola.

„Čo sa deje?!“ zvýskla Linda a jej hlas sa striasol. Správa od Edwarda. Rýchlo som na ňu ťukla a pokiaľ sa otvárala, hovorila som Linde, v akej situácií som sa ocitla.

„Nič, vystrašila ma...“ nemohla som dohovoriť. Edwardova správa mi vytrhla dych.

Zajtra sa stretneme míľu od dopravnej značky označujúcej Forks. Dúfam, že ťa uvidím a prídeš. Nezabudni. Milujem ťa, Bella!

„Čo?“ zvýskla Linda a nechýbalo veľa, vyletela by z kože. Usmiala som sa.

„Nič sa nedeje. Pokoj. Môžem sa teda spoľahnúť?“ opýtala som sa a celá nedočkavá som odpisovala na ICQ.

Prídem. Už sa ma nezbavíš!

„Jasné. Ja už musím. Mama niečo chce. Zajtra držím palčeky. Pá a dobrú noc.“ Zložila. Vypla som telefón, strčila ho naspäť do tašky a pätnásť minút sa divila nad vlastným strachom. Čo také sa mi môže stať? Čo mi môže urobiť? Už len pri predstave, že ho stretnem sa mi rozbúchalo srdce. Sedela som na stoličke a pristihla sa pri dosť predčasných myšlienkach. Bozkoch. Usmiala som sa a nechcene si zobrala veci, vstúpila do kúpeľne a išla sa umyť.

Netrpezlivo som čakala a pobehovala hore – dole, pričom moje srdce splašene bilo. Kde je? Obzerala som sa navôkol a nikde som nevidela ani náznak. Ani jedno malé šklbnutie či pohyb. Vzdychla som si. Spätne som spomínal na svoju cestu autom, pri ktorej som sa každú možnú chvíľku škrabkala a nedočkavo povaľovala. Tešila som sa a čakalo ma jedine sklamanie. Kde toľko trčí? Pristihla som sa aj pri myšlienke, že som naletela, no vzápätí ju ľutovala. Edward, ktorého poznám a do ktorého som sa zamilovala, by nebol schopný toľkého opovrhovania. Usmiala som sa a v nádeji, že hodinky mi pomôžu sa pozrela na ruku. Desať minút po dvanástej. Rýchlo som si všetko prepočítala a výsledné číslo ma šokovalo. Pol hodinu. Stojím a hľadám tu už pol hodinu. Nie je to veľa na to, že som dievča? Prečo sme si vlastne nestanovili čas stretnutia? Pýtala som sa v duchu, no vzápätí začula šuchot. Bála som sa čo i len otočiť. Čo až je to on? A čo až to on nie je?

„Isabella?“ opýtal sa a mne sa podlomili kolená. Jeho hlas bol zamatový, krivky ľúbezné a podtón zlatistý. Nemohla som sa udržať na nohách. Úplne ma dostal, stojí pri mne. Môj Edward, ktorý mi písal, že ma miluje, je práve pri mne. Ako som padala k zemi a naťahovala ruky pred seba pocítila som niečo studené a chvíľu na to som stála na zemi. Otočila som sa a srdce mi vynechalo zopár úderov. Bol dokonalý – nádherný. Jeho bronzové vlasy stáli v neusporiadaných pramienkoch všetkými smermi, zlaté oči ma prepaľovali a jeho telo – neprirodzene biele a na pohľad studené - bolo dokonalé. Mračil sa a ja som pod jeho dokonalosťou zbadala čierne kruhy pod očami. Čo sa dobre nevyspal? Spal vôbec?

„Musíš si dávať väčší pozor. Nie že sa ti niečo stane,“ hovoril a ústa rozťahoval to lišiackeho úsmevu. Začala som zrýchlene dýchať a moje srdce bilo ako srde kolibríka. Usmiala som sa a potichu mu závidela jeho dokonalosť.

„Z toho si nič nerob. Stáva sa mi to často. Som už taká. Veď vieš, písala som ti o tom,“ dumala som a rozmýšľala, či na to zabudol alebo to úplne vypustil z hlavy. Naklonila som hlavu nabok a mimovoľne si oprašovala nohavice. Hoci som sa zemi nechytila, moje nohavice boli zaprášené.

Neotŕhala som od neho zrak.

„Nezabudol som, ako by som aj mohol. Všetko, čo si mi kedy napísala, viem naspäť, len som si myslel, že to myslíš obrazne a nie doslova. Nechcelo sa mi veriť, že niekto taký nemotorný sa vôbec narodil.“ Stále sa usmieval a hoci by som sa v iných prípadoch nahnevala, tentoraz som za zmohla jedine na úsmev a pozitívnu reakciu. Bol by vôbec niekto schopný nahnevať sa na tohto tvora?

„Tak to máš. Práve pred tebou stojí ten najnemotornejší človek na planéte!“ uklonila som sa v starom geste a smiala sa, ako už dlho nie. Zodvihla som hlavu a videla, ako sa premáha. Čo sa s ním deje? Oči mal o trošku čiernejšie ako predtým, no stále bol dokonalý. Pokrútila som hlavou a snažila sa usporiadať myšlienky.

„Mám zatlieskať?“ Jeho lišiacky úsmev mi znovu vyrazil dych. Musí byť tak dokonalý? Úsmev som  mu opätovala a mimovoľne sa posúvala bližšie k nemu. Nepodiv robil presne to isté. Pomaly som sa blížila a dych sa mi zrýchľoval.

„Nemusíš. Prežijem aj bez toho. Ale, prečo si sa chcel stretnúť tu?“ zaujímalo ma a zvedavo som vyvrátila oči. Som zvedavá s akou výhovorkou príde. Prečo sme sa nemohli stretnúť v nejakej reštaurácií? Vždy sa mi zdalo, že je romantik. A možnože nie!

„Zvedavá či nie? Dobre, tak ja ti to poviem,“ dumal a naše telá si boli tak blízko, že som jasne cítila energiu, ktorá preskakovala zo mňa na neho a naopak, z neho na mňa. Páčilo sa mi to a nebyť toho, že som taká hanblivá, chytila by som ho za ruku. Cítila som sa s ním skvelo, ako keby sme sa poznali dlhú dobu, no spraviť prvý krok mi nesedelo. Asi som staromódna.

„Mám za lubom zobrať ťa k jednému dokonalému miestu neďaleko. Dúfam, že ti nevadí trošku chôdze. Tri kilometre odtiaľto?“ pýtal sa a moje srdce sa začalo radovať. Predsa len ma nesklamal. Je romantik.

Usmiala som sa a neviem ako, ani kde sa to vo mne nabralo, chytila som ho za ruku. Na mojej tvári sa pravdaže ukázal rumenec akonáhle sa na mňa pozrel, no jeho nadšený výraz mi nedovolil pustiť ho.

„Nevadí. Hlavne, že budem s tebou a porozprávame sa o veciach, ktoré sme nestihli prebrať. Typujem, že ich veľa nie je, ale predsa. My si niečo nájdeme,“ dumala som a usmievala sa od ucha k uchu. Konečne som bola sama sebou – len mnou, Isabellou. Nikým iným. Stisol mi ruku, pričom mi podskočilo srdce a dych sa mi zrýchlil. Viedol nás smerom k lesnému chodníku a nebojácne do neho vošiel.

„Čo až začne pršať. Predsa len je pod mrakom a tie sivé oblaky nevyzerajú lákavo?“  Stále išiel rovno a očami prečesával les. Niečoho sa bojí? Akonáhle začul moju otázku uškrnul sa a odpovedal s úsmevom veľkým ako vesmír.

„Nie, pršať určite nebude. Dôveruj mi!“ odpovedal a my sme sa vydali v ústrety lesu.

Zdalo sa mi to čudné, ako som tak išla lesom a rozmýšľala. Pred necelou hodinou sme sa stretli a je mi s ním dobre ako s nikým. Vôbec ho nepoznám, no mám pocit, že viem všetko na čo kedy pomyslel. Je to normálne? Naše ruky boli stále prepletené a konverzácia bola tichá. Prvú polhodinu sme sa vyrozprávali a teraz sme mali odpočinok. Rozmýšľali sme, držali sa za ruky a usmievali. Ako je možné, že som šťastná? Že sa s ním cítim ako s priateľom? Že mi nič nie je trápne a táto situácia sa mi zdá normálna? Ako je možné, že sa nehanbím? Hoci som odpoveď dobre poznala, nechcela som si ju úplne priznať. Ako som sa mohla skutočne zamilovať cez ICQ? Dá sa to vôbec? Moje srdce hovorilo kladne a mozog záporne. Ktoré z nich mám počúvať?

„Už sme tu!“ prerušil krátke ticho Edward a prichytil vetvy stromu, ktorý nás delil od oného dokonalého miesta. Usmiala som sa a váhavo pozrela do Edwardových zlatých očí. Boli ako slnko, ktoré sa práve roztopilo. Prosto neopísateľné.

„Neboj sa, choď,“ popohnal ma a ja som sa znovu usmiala. S neveriackym pohľadom som vstúpila na čistinku a padla mi sánka. Kde to sme? Chcela som sa pýtať, no nevydala som ani jediného hláska. Čistinka nebola veľká, skôr malá. Zelená, s kopou fialových kvetov. Boli na každom  kroku a občas som zbadala aj čosi žlté. Neďaleko miesta zurčal potôčik a všetko tu bolo cítiť po starých listoch. Vec, ktorá ma však najviac zaujala a vytrhla dych, bol starý dub uprostred čistinky. Jeho koruna siahala do neopísateľnej výšky a konáre sa rozhosťovali skoro nad polovicou trávi. Usmiala som sa. To je ten strom. Strom, o ktorom mi písal, a ktorý by ukázal len človeku, ktorého miluje. Strom, ktorý mu v najťažších časoch dodal nádej. Čarovný strom!

„Môže byť?“ pýtal sa a prerušil ticho, ktoré mi dal na voľný priebeh. Nedokázala som odpovedať, stále. Len som pokrútila hlavou v kladnom geste a vnárala sa do kúzel tohto miesta. Konečne som si priznala a pochopila, že moja láska k Edwardovi nie je len maličká, ktorá rýchlo pominie. Narástla do takých rozmerov a krás, že som sa divila, ako som ju mohla postrádať.

„Môj strom, ktorý odteraz patrí tebe. Tak, ako aj ja a moje srdce. Viem, že je to priskoro. Vlastne veľmi skoro. Len dnes sme sa stretli a viem, že asi máš strach, no v momente, ako som ťa videl, som vedel, že nikoho nebudem milovať tak ako teba. Bola si dokonalá – naživo aj cez ICQ. Vždy si bola moja. Dúfam, že sa ma nezľakneš a...“ nenechala som ho dohovoriť. Priložila som mu prst na ústa a zašepkala, „čššš.“ Usmiala som sa a naklonila hlavu smerom k jeho uchu.

„Milujem ťa, Edward! A to, že je to skoro, mi nevadí. Milujem ťa a nikdy to nebude inak.“

Naklonila som sa a pobozkala ho na pery. Mal ich studené a pevné, no pritom nežné a jemné. Najprv len pomaly. Srdce mi splašene bilo a dych sa mi zrýchlil. Všetko sa prekrútilo. Čarovné miesto nás posilnilo a všetku svoju lásku vložilo do nás dvoch. Spravila z nás celok rozdelený na dve časti. Muža a ženu, ktorí nemôžu existovať jeden bez druhého. Zanikli by. Dala nám silu prekonať nasledovné prekážky a zostať spolu. Naše pery sa k sebe hodili ako skladačka. Bol nežný a moje telo spaľovala neodvolateľná túžba a vášeň. Pritlačila som sa k nemu ešte bližšie a objala ho. On učinil rovnako.

„Milujem ťa!“ pošepol mi do uška a objal ma ešte viac. Slastne som vzdychla. Našla som diel svojho tela, ktorý mi po celý život chýbal. Našla som svoju polovičku. Vždy budeme spolu a nič nás nerozdelí.

„Milujem ťa!“ odvetila som a nič, čo som v živote povedala, som nemyslela tak vážne ako toto. Milujem ho! Navždy. Úsmev mi skrivil pery do „u“ a jeho oči sa smiali a radovali. Aj on našiel to čo hľadal – mňa.

Rýchlo a možno čudesne. Viem a vidím, čo si o nás budú hovoriť, alebo čo si možno hovoríte vy, no ja viem svoje. Hoci Edwarda poznám len dve hodiny, nerátam čas, ktorý sme si písali, som do neho neodvolateľne zamilovaná. Možno neveríte, možno hey, ale aj vy raz uvidíte, že tá pravá láska si vás nájde aj počas jednej sekundy.

„Ten strom je prekrásny, tak ako ty,“ dumala som a hľadela sa majestátnosť stojacu za Edwardovým chrbtom. Stále sme sa objímali a naša láska sa upevňovala. Usmial sa, no vzápätí zmeravel. Zľakla som sa, čo sa s ním deje? Čo sa mu stalo? Srdce mi podskočilo a rýchlo som sa od neho odtiahla v snahe pozrieť do jeho očí.

„Deje sa niečo, Edward?“ opýtala som sa a zdesene sa dívala na moju životnú lásku.

„Musím ti niečo povedať, neviem, či to pochopíš...“ znovu som ho zastavila. Položila mu prst na ústa a nedovolila mu dohovoriť. Zamračil sa.

„Čššš. Dnes sme len ty a ja. Všetky problémy sú preč. Len ty a ja – my. Naša láska,“ dohovorila som a znovu sa obtrela a jeho pery.

Umyla som sa a nedočkavo bežala k počítaču. Čo mi napísal? Čo mu odpíšem? Kefu na vlasy som zobrala so sebou a nechcela sa zdržovať v kúpelni. Čakala som pokiaľ sa počítač zapne.

„Ťuk,“ zapípala správa na ICQ a ja som podskočila a usmiala sa zároveň. Rýchlo som položila kefu na stolík a otvorila správu od Edwarda – muža, ktorého milujem.

Ahoj. Chcel by som sa uistiť, ako si došla domov? Dúfam, že dobre a nič sa ti nestalo. Ešte raz by som ťa chcel upozorniť na to, že nebyť tvojich rodičov, ktorí by sa vypytovali, odviezol by som ťa domov aj ja. Dobrú noc a prosím ťa odpíš. Nenechaj ma v strachu. Zajtra sa stretneme a budeme čeliť výstrahám našej lásky. Večnej lásky. Ahoj.

PS: Milujem ťa!

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek PS: Milujem ťa :