Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Prekvapenie od otca

23.04.2010 (12:15) • Janeline • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1708×

Zazvonilo na koniec španielčiny a ja som si to s Angelou zamierila konečne von. Hrozná otrava. Konečne obed. Nerada to priznávam, ale umierala som hladom. Charlie mi ráno totiž opakoval asi miliónkrát, aby som si dala aspoň cereálie. Ale keď ja som sa tak tešila do školy.

Bývam vo Forks už od malička a ak si dobre pamätám, najzaujímavejšie dni v tomto maličkom mestečku nastávajú práve vtedy, keď prichádza niekto nový. Minulí týždeň nám bolo oznámené, že prídu noví študenti na našu školu. Jedna rodina sa sem sťahovala a mali prísť dnes. A keďže sme s Angelou nikoho nového nezaznamenali, hádali sme, že v jedálni budeme mať najlepšiu príležitosť.

„A čo Jacob?“ vytiahla Angela keď sme zabočili na chodbe smerom k jedálni.

„Čo Jacob?“ hrala som to.

„Čo je s ním... a s tebou?“ nadhodila opatrne.

„Ach, Ang, ako to myslíš?“ zareagovala som podráždene.

„Veď vieš... Jacob je naozaj veľmi pekný a milý... chcem povedať, že je pre teba správny.“

„Jacob je kamarát,“ odbila som ju.

Jacob Black bol môj dobrý kamarát z detstva. Bol niečo ako drzá Angela, moja jediná naozajstná kamoška v škole. Isteže, boli tu aj Mike, Eric, Jessica... ale nikto z nich nebol taký ako Angie.

Jacob a ja sme sa spolu hrávali už ako deti, keďže Charlie a Jacobov otec Billy boli tiež priatelia, netrvalo dlho a dostali sme sa k sebe. Strávili sme spolu veľa času. Len nedávno, bolo to v kine – všimla som si ako niektoré dievčatá na Jakea pozerajú. Bolo to také... hm, myslím, že bolo na pohľad jasné o čo im išlo. A na mňa zas jedna hodila nenávistný pohľad. Žiarlila? Tak vtedy to bolo prvý raz čo som sa pokúsila na Jakea pozrieť aj ja a možno vidieť to o čom som stále počúvala od Charlieho aj Angeli.

Ale nemohla som si pomôcť. Stále som v ňom videla toho vysokého chlapca, ktorý sa mi smial keď som spadla do piesku a od ktorého jediného z chalanov som to nikdy nebrala ako výsmech. Môj kamarát Jacob. Priteľ - som vymenila za kamrát tiež nedávno, bolo to príliš navádzajúce. Nemôžem poprieť, že Jake bol naozaj pekný. Bol vysoký, mal dobre tvarovanú postavu, tmavé dlhé vlasy a krásnu červenkastú pokožku. A jeho úsmev bol ako rozjasnené nebesá. Ale stále tu bol fakt, že síce dohadzovali Jacoba mne, on takýto záujem nejavil. Mimo to, bol mladší a ešte mal čas. Mal ho habadej...

„Tak, predpokladám, že budú v tom najväčšom hlúšiku ľudí,“ poznamela Angela, keď sme vošli do jedálne. Ale žiadne extrémne hlúčiky sme nevideli. Vzali sme si jedlo a stále sme sa obzerali, ale nič zvláštne.

„Angie, Bella! Posaďte sa k nám!“ volala Jessica nadšene a Angela jej zakývala. Jessica bola falošná, obe sme to vedeli. Hnevala sa na nás totiž za to, že sme si s Angelou tak dobre rozumeli.

„Ahoj Jess, ako sa máš?“ spýtala sa jej Angela pokojne, keď sme si prisadli k nej a Mikovi. Neušlo mi, že ho zviera pod stolom za ruku a ani to, ako žiarila. Zrejme sa konečne dali do kopy.

„Ale fajn... včera som si užila skvelý večer s Mikeom, je naozaj veľký gentleman...“ veľavýznamne sa odmlčala, aby nechala svoje slová doznieť.

„Och, vy dvaja, to je výborné!“ usmiala sa Angela úprimne a ja som sa pridala, aby Jessica nemala dôvod sa s nami hádať.

„Tu sú!“ ozvala sa pisklavo Lauren a silno tresla Jessicu do ramena. Tá sa na ňu mračila už kvôli tomu, že jej novinke nevenovala dostatok pozornosti. Ale rýchlo sa jej výraz vyhladil. Zostala zarazená a nehybná. Rýchlo som pozrela k veľkým posúvacím dverám – vchod do jedálne. A musela som vyzerať presne ako Jess. Objavilo sa tam totiž päť tých najkrajších ľudí, akých som kedy videla.

Vyzeralo to, akoby tu nejaký prestížny módny časák robil fotenie, a náš otrhaný, škaredý vchod do starej jedálne by bol ich plac. Boli to očividne dva páry. Prenádherná, až bolestne krásna blondína, ktorá sa za pažu držala jediného chlapa, ktorý si ju na zemeguli mohol zaslúžiť. Vysokom, hrozivo vyzerajúcom a naozaj obrovskom chlapcovi s tmavými vlasmi. Ona sa tvárila unudene a povýšene, on sa šibalsky usmieval. Ďalší pár za nimi bol vyšší blondiak, napriek uhladenému vzhľadu a nadpozemskej kráse pôsobil tiež hrozivo. Povedala by som, že sa tváril ostražito a úzko sa držal pri svojej maličkej zrejme priateľke, tmavovlasej a krásnej ako drobná víla, ako maličký elf, s veľkými okrúhlymi očami si prezerala celú miestnosť a tvárila sa prívetivo. A za nimi unudenejšie, ako tá nádherná blondína, stál chlapec s vlasmi ryšavo - hnedými a nepravidelne nahádzanými na sebe, ale vyzeral aj tak ako anjel.

Všetci boli oblečený vo svetlých farbách, ale povedala by som, že boli oveľa bledší ako aj napríklad ja – a to už je čo povedať. Pomaly sa presunuli k prázdnemu stolu blízko druhého východu na dvor. Posadali si a potom sa chlapi zdvihli a vybrali sa k pultu s jedlom.

Jessica pri nás sa prebrala, vyskočila a ťahala Angelu k pultu tiež.

„Ale Jess, veď už máš obed,“ nechápal úzkostlivý Mike a tak som si ho ľútostne premerala. Chudák. Rýchlo na neho zabudla. No, niet divu. Pri týchto polobohoch bolo ťažké myslieť na obyčajných chalanov s nagelovaními vlasmi. Bol to taký kontrast, ako voda a oheň.

Jessica sa hrnula rovno za nimi, asi ako tri štvrtina školy, dievčat najmä, chlapci si posadali, alebo sa pri nedostatku miest na sedenie postavili okolo stolu, kde sedeli dievčatá.

Bola to hotová hystéria. Angela nechápavo krútila hlavou. Cítila sa nesvoja? A nebola sama. Napriek tomu nikto neodišiel. Ani ja som nemohla.

Pozrela som na ten stôl a videla som, že dievčatá medzi sebou nijak nekomunikujú. Zrazu sa jeden chlapec naklonil k tej víle a spýtal sa jej niečo potichučky, pri uchu. Boli sme k nim naozaj blízko, predpokladám, že Jess bola pyšná aký stôl si dnes vybrala.

Dievča povedalo: „Alice. A toto je moja sestra Rosalie.“ Usmiala sa a chlapec vyzeral, že mu na moment zastalo srdce. Všimla som si to až teraz. Bol to Greg Adrews, jeden s najlepších chalanov, čo ste si v škole mohli predstaviť. Už polroka si ale vo Forks nenašiel nikoho a povrávalo sa, že pre neho žiadna nie je dobrá. Vraj je stvorený pre väčšie mesto.

„Smiem si prisadnúť, Alice?“ neodolateľne sa usmial, ale mal smolu. Ten kontrast bil do očí. Jednoducho nemal šancu. V tom naozaj rýchlo prebehol ten blondiak od pultíku k stolu. Nemusel sa predierať davom tak, ako by som to musela ja, keby som sa tam chcela dostať. Všetci uhli v okamihu.

Zdalo sa mi, že Alice mu niečo povedala, jej pery sa pohli ale nič som nepočula.

„Toto je Jasper, môj priateľ a Rosalin brat,“ dodala Alice nahlas Gregovi. On len pokýval hlavou a pohľad mu asi náhodou padol na Rosalie, prekrásnu, nehybnú, ale s vráskou na čele, ako sa na neho mračila.

Vtedy sa vrátili ostatní a Rosalie sa natiahla po Emmetovi, ktorý sa za ňou nehnal tak ochranársky ako to urobil Jasper s Alice, ale sa chechtal a tak isto sa smial aj ich posledný brat.

Ani som si to neuvedomila a zazvonilo. Museli sme ísť.

Cesta domov ubehla ani neviem ako, najprv som viezla Angelu a celú cestu sme mlčali. Každá bola ponorená do svojich myšlienok. Všetci boli z Cullenovcov úplne mimo. A oni vyzerali, že na to nedbajú. S Angie sme sa dohodli na zajtrajšiu Sobotu, že zájdeme do La Push - má vraj svietiť slnko. Po týždni.

Keď som prišla pred náš dom, všimla som si, že pred ním stojí auto, ktorým nás navštevujú Jacob s Billym. Musela som sa usmievať, môjho skvelého kamaráta som nevidela už pár dní.
Tieto dni boli síce výnimočné. Mala som veľa práce doma a skúšky v škole. Musela som urobiť všetky domáce práce – bol najvhodnejší čas. Charlie bol na „služobnej ceste“ čo znamenalo že bol piaty deň asi 250 km ďaleko aj so svojou „jednotkou“ (dvaja muži) a stopoval, robil poriadok v papieroch a prebývali niekde v lesoch a chatách. Tešil sa, že iste prichytia nejakých pytliakov. Mal sa vrátiť dnes.

Prebehla som v daždi a Billy sedel na verande vo svojom vozíku.

„Dobrý deň, Billy, kde je Jacob?“ vyhŕkla som na neho. Potešene sa usmial. Páčilo sa mu to, to nepochybne.

„Jake je doma, Bella. Ako sa máš?“ Vzdychla som si. Jake neprišiel.

Otvorila som teda dvere a pozvala Billyho dnu, pomohla mu s vozíkom.

„Dobre. Potrebujete niečo?“ spýtala som sa zdvorilo.

„Chcem počkať na Charlieho. Potrebujem nevyhnutne jeho pomoc. Jake si bol zajazdiť na nejakej motorke chlapcov z La Push a videli ho oči, ktoré nemali. Nechcem aby nedostal vodičský preukaz, keď príde ten čas, chápeš. Miluje autá.“ To mi nemusel vysvetľovať dva razy.

„Aha,“ hlesla som a nakoniec som nechala Billyho v kuchyni pri krížovke a ja som si písala úlohy.

Bolo to len hodinu po tom čo som začala. Počula som zabuchnutie dvere. Žeby Billy niekam šiel? Charlieho auto by som počula už pred zatáčkou a kroky až z chodby. Postavila som sa, ale do nohy som dostala kŕč – ako inak!

„Charlie? Ahoj, kamarát! Čo... je ti dobre, Charlie?“ počula som z chodby Billyho vážny tón.

Dokrivkala som do rámu dverí a vtedy už bol Billy v kúte a šepkal si niečo v jazyku svojho kmeňa, poznala som to, už som to počula u Jakea – i keď u neho to znelo smiešne. To čo teraz šepkal Billy bolo naliehavé, a malo to svoju silu. Charlie stál pred Billym, ktorý si ma teraz všimol.

„Utekaj, Bella! Bež!“ zareval náhle a vtedy sa môj otec otočil.

Ale nebol to on, ako predtým. Ani tie karmínové oči, čo ma dychtivo sledovali už nepatrili môjmu otcovi. Potiahol nosom, akoby zacítil lahodný parfém a vybral sa mojím smerom.

V ušiach mi znelo hrozné vrčanie, ohlušujúci rev Billyho Blacka a biela kamenná ruka ma chytila za krk. Vedela som, že to je môj koniec. Bolelo to.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Prekvapenie od otca: