Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Potrebujem Ťa, Chcem Ťa, Milujem Ťa

27.11.2009 (17:00) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 5091×

Si jediné, čo potrebujem, jediné, čo milujem!!

„Ľúbiť je menej, milovať je viac, ľúbiť je sľúbiť, milovať je dať, ľúbiť je ráno, milovať noc, ľúbiť je málo , milovať moc.“

Silný, severný vietor pofukujúci okolo nášho domu, jasné hviezdy svietiace nad celým mestom, vôňa okolitej prírody: tráva, smreky, drevo, kríky, blato po včerajšej búrke, vzduch presiaknutý vlhkosťou, vôňa zvierat ukrývajúcich sa pred nebezpečenstvom, zvuk blížiacej sa búrky, áut na ceste, hlasy mojich bratov a sestier, výdychy malého jeleňa krčiaceho sa v strede stáda. Počul som, videl som, cítil som. Všetko!

Moje podvedomie sa stále nezmierilo s mojim vedomím rozhodnutím, bránilo sa. Bolesť, ktorú som cítil len pri pomyslení na to čo sa chystám spraviť ma zabíjala. Chcela ma zahubiť, zvalcovať, zničiť. Prekaziť môj plán. Doslova som si dupol a zahnal túto myšlienku ďaleko, veľmi ďaleko.

Bol som sebecký, chcel som ju viacej ako čokoľvek na tomto svete, chcel som ju pre seba. Hoci som si nevedel svoju existenciu predstaviť bez nej, musel som. Veľmi dobre si pamätám Jaspera a jeho oči plné túžby, túžby zabíjať. Som pre ňu zlý, nevhodný, musím odísť. Ako veľmi nechcem, nemôžem, no musím.

Moje rozhodnutie odísť akceptovali všetci. Rosalie síce frflala a Alice namietala, no bol som neoblomný.

„Edward! Čo ťa to napadlo. Ja som vás videla spolu, šťastných!“ kričala Alice. Prvý krát za svoju existenciu bola skutočne rozčúlená. Takúto som ju ešte nevidel. Jasper bol jedinou zámienkou prečo na mňa ešte neskočila. Držal ju, nepustil. Bol som príliš slepý, nevšimol som si aké priateľstvo sa medzi nimi vytvorilo. Teraz na tom ale nezáleží.

„Alice, už som sa rozhodol!“ protirečil som, bol som rozhodnutý, nikto to nezmení. Môj hlas znel však úplne inak. Každý v miestnosti videl ako sa premáham.

Opustiť to prečo žijem, opustiť človeka pre ktorého by som spravil čokoľvek, ktorého nekonečne milujem. Dokážem to?, dokážem ju presviedčať dosť dlho nato aby mi uverila, aby uverila klamstvu? Dokážem jej hodiny opakovať, že ju nemilujem, keď je to najväčšie klamstvo, ktoré som kedy vypustil z úst, na ktoré som kedy len pomyslel? Milujem ju oveľa viacej ako svoj život, milujem ju viacej ako kohokoľvek vo vesmíre, milujem ju nekonečnou láskou, milujem ju tak ako nikto nikoho nemiloval, nemiluje a ani milovať nebude, milujem ju – dal by som za ňu vlastný život. Zabil by som tisíce ľudí, len aby bola šťastná, zničil by som svet, len aby bola šťastná, prezradil by som náš svet, len aby bola šťastná, zabil by som sa, len aby bola šťastná. Moja láska k nej sa nedala vyjadriť slovami, je príliš veľká na to aby sa zmestila na papier, príliš komplikovaná nato aby s nej spravili film.

Aj napriek tomuto som sa rozhodol správne. Nemôže žiť vo večnom nebezpečenstve, nemôže žiť pri mne. Ona to zvládne, dostane sa s toho. Je to len človek, po čase zabudne, jazvu sa srdci si ani nevšimne. Zostane jej vôbec nejaká? Má ma vôbec aspoň s časti rada tak ako ja ju? Miluje ma?

Zodvihol som sa. Moje kroky smerovali do našej obývačky. Náš odchod bol už naplánovaný, stačilo povedať áno. Musel som to povedať.

Moje kroky boli pomalé dokonca aj na človeka.

„Carlisle?“ opýtal som sa, obývačka bola prázdna. Môj hlas všetkých privolal. Dve sekundy a každý bol na svojom mieste.

„Áno?“ V jeho hlase sa odrážala túžba, nádej. Ani on nechcel odísť, nikto. Moja hlava si dávala všetko dokopy, jedno slovo, slovo, ktoré sa chystám povedať. Vo chvíli keď ho poviem je všetko isté na sto percent. Posledné zaváhanie, mám ju opustiť?, zvládne to?, bude šťastná?, nebude sa utápať v žiali? Som schopný niečo taká spraviť?

„Edward! Tebe vážne šibe, zbláznil si sa. Až naozaj tvrdíš, že ju tak miluješ, že ju miluješ ako ja Jaspera, Emmet Rosalie alebo Carlisle Esme až nepreháňaš.“ Rozkrikovala sa, rozhadzovala rukami. Mala čo robiť aby sa na mňa nevrhla. Prerušil som ju.

„Milujem.“ Zasyčal som cez zuby. Ako to že neverí, že ju milujem. Ako jej to vôbec mohlo prísť na rozum?

„Až je to pravda, Edward, ozajstná a skutočná pravda, nie len ona ale aj ty to budeš znášať zle. Čo budeš robiť, keď opustíš to kvôli čomu si stále nažive? Len tak na ňu zabudneš alebo sa chceš celú večnosť potulovať a myslieť na ňu? O pár rokov si povieš, že si sa zmýlil a vrátiš sa k nej? Ale už bude neskoro. Bude mať vlastný život, deti, prácu, manžela. Všetko! Už pre ňu nebudeš existovať. Hoci, Edward, hoci tomu neveríš, no podľa mňa ťa miluje tak isto ako ty ju, miluje ťa viac ako čokoľvek vo vesmíre. Myslíš, že na teba zabudne, že rany sa časom zahoja? Uvedom sa, myslíš si, že zabudne na dokonale krásneho, bieleho, studeného upíra, ktorú ju vždy uisťoval, že ju miluje? Že zabudne sa našu celú rodinu, zabudne na pojašených, vegetariánskych upírov? Jej život, tým myslím od vtedy čo ste sa dali dokopy ale aj predtým, sa točil len okolo nás. Nemá skoro žiadnych priateľov, ktorý by ju podržali. Myslím si, že robíš najväčšiu chybu vo svojom živote, v celej večnosti. Budeš to ľutovať, každý deň. A ešte jeden detail, budeš sa len tak prizerať, budeš vedieť, že zomiera a neurobíš nič?“ pri jej slovách som stuhol. Počúval som ju, moje rozhodnutie ma začínalo desiť. Sykol som, jej monológ to ale nezastavilo.

„Necháš ju tak, v truhle? Starú a zvráskavenú ženu, ktorá nikdy neprestala milovať a spomínať na upíra s jej mladosti? Nezabudla na jeho chladné ruky, bozky, na ten tvoj lišiacky úsmev? Stačilo sa na ňu pozrieť a hoci nikto z nás nevie čítať myšlienky všetci sme vedeli ako ťa berie. Ako sa na teba pozerá. Ako na to najdokonalejšie stvorenie, ktoré na svete je. Ako na niečo čo si vlastne ani nezaslúži no predsa to má. Spôsobíš jej takú bolesť ako nikto. A nebude trpieť len psychicky ako ty, ona je človek, fyzická bolesť, ktorú bude cítiť je oveľa horšia, nepresvedčíš ma o opaku...“ chcela pokračovať, prerušil som ju. Nemohol som počúvať tie jej hrozné, mučivé slová. Zaťal som sa, vypustil som slovo, ktoré všetko skončilo.

„Carlisle, môžeme. Sťahujeme sa!“ Môj hlas sa zlomil v polovičke vety. Slová som precedil cez zuby a snažil som sa upriamiť všetku svoju silu na zmyselnejšiu vetu.

„Alice, ja viem, že je tvoja najlepšia kamarátka, že si si ju predstavovala ako sestru. Studenú, bielu, neodolateľne krásnu upírku, nie ja to nedovolím. Pochop ma, nechcem jej zničiť život. Ona ani neviem, o čo všetko ju oberám o čo všetko som ju obral a keby som zostal o čo všetko by som ju ďalej oberal. Vždy keby mohla snažila by sa ma presvedčiť, že jej život, jej osud bol práve takýto. Stať sa dobrovoľne netvorom, ktorý stále myslí len na krv. Krv, krv a zase krv. Má len sedemnásť, nevie, čo bude chcieť. Pozri na Rosalie a Esme. Túžba po deťoch, dali by všetko len aby ich mohli mať. Ona sa nad tým ani nezamýšľala, nemá vek na také rozhodnutia. Nevie si to predstaviť, takže jej ani nevadí, že o to príde.“ Hlas sa mi zlomil. S očí mi sršal smútok, bolesť. Všetci v miestnosti sa pri pohľade na mňa strhli. Hoci sme sa hádali, mali ma radi. Cítil som to v ich myšlienkach. Spadol som na kolená skoro som zošalel. Aké to bude hrať pre ňou nedotknutého?

„Ja ju musím opustiť. Skoro ju zabil upír, ktorého spoznala len kvôli mne. Chcel ju zabiť kvôli mne. A na jej oslave. Keby sme boli obyčajní ľudia, len by sme sa zasmiali aká je nekaľavná, že sa jej vždy čosi stane. No my, čo sme spravili? Museli sme sa držať aby sme ju tam nezabili. Prosím Alice, ja si to už nerozmyslím, prosím nerob mi to ťažie. Vie, že toto je lepšie, nevieš si predstaviť ako ma to zožiera. Po prvý krát čo som upír nevládzem chodiť, hovoriť, trasie sa mi hlas. Nemôžem myslieť na nič iné len na jej výraz keď jej poviem, že odchádzame, že nás už nikdy neuvidí, že ju nemilujem. V živote som nepovedal väčšie klamstvo ako to, že ju nemilujem. Prosím, nerob to ťažšie. Choď sa zbaliť. Letí to o jedenástej. Máte ešte päť hodín, prosím.“ Dokončil som. Viacej som už nevládal. Pozrel som sa do jej očí, smutných. Veľmi smutných.

Pri iných okolnostiach by sa Emmet smial no celý dom. Čo ti si ako baba, dobre že neplačeš. Teraz si to nedovolil, dobre vedel, že to nie je vhodné. Nevedel si ani predstaviť, že by mal opustiť Rosalie. Zdalo sa mu to ako niečo nemožné.

„Choďte sa pobaliť. Odchádzame. Letíme o jedenástej. Do znamená, že na letisku musíme byť o deviatej. Edward za nami príde zajtrajším letom.“ Oznámil Carlisle. Vôbec som ho nepočúval. Vzdal som sa, nechal sa unášať bolesťou, ktorá mi zahmlila zmysli. Spálila život predtým, zničila život potom.  Utápal som sa v nej, moje rozhodnutie som však nezmenil. Alicine slová ma pichali do srdca ako ostré čepele. Nezmenili môj názor a rozhodnutie.

„Robíš najväčšiu chybu v živote. Pozri sa na seba ako vyzeráš, ako budeš vyzerať keď ju opustíš?“ Alice ladným krokom pricupitala až ku mne. Za ňou pravdaže Jasper. Pozrel som sa na ňu. V očiach mala bolestivý výraz, slabý odvar toho čo sa zračilo v mojich očiach. Otočila sa, vycupitala hore schodiskom, silno zabuchla dvere. Ako budem vyzerať bez mojej lásky, bez mojej Belli?

„Postav sa! Poď si sadnúť na gauč. Edward!“ Emmetov hlas bol až príliš smutný, nedôverčivý. Hoci sa vždy smial, mal city, ktoré som práve zranil. Každý, dokonca aj Emmet mal Bellu rád. Bola im ako sestra. Carlislovi a Esme ako dcéra. Ba dokonca aj Rosalie bude chýbať. Nie takým spôsobom ako nám ale bude.

Si jediná, ktorú som miloval, jediná, ktorú milujem, jediná, ktorú budem milovať do konca večnosti.

„Láska je anjel a diabol spolu, láska je šťastie, čo prináša smolu, láska je srdce, v ktorom je kríž, ak nemáš lásku tak nemáš nič...“

Čakal som pred jej domom, nechcel ísť dnu. Bolo by to ťažšie.

„Ahoj!“ hlas mala ako vždy šťastný. Bola predsa so mnou. Neodzdravil som sa, ani len neusmial.

„Poď!“ natiahol som ruku, chytila ju. Snažil som sa zapamätať jej vôňu, jej tvár, hlas, dotyk, farbu vlasov. Všetky jej úsmevy. Všetky momenty, ktoré som s ňou strávil som si v hlave prehrával dookola.

Pritom som ju viedol do lesa. Cestu späť nájde, nie je to veľmi ďaleko. Zastal som. Predtým ako som sa na ňu pozrel, ako som sa nadýchol vzduchu, ktorý bude plný jej vône, predtým ako som sa otočil a pozrel do jej prekrásnych, hlbokých očí, predtým som posledný krát zašepkal, pre jej uši až príliš ticho, pravdu.

„Milujem ťa. Navždy!“ nemohla to počuť.

Nadýchol som sa, otočil, pozrel do jej očí. Zvládnem to? Nechcelo sa mi veriť čo robím. Ako môžem? Bolesť, ktorú som cítil ma priam ovládla. Mal som chuť na všetko zabudnúť, chytiť ju do náručia, nadýchnuť sa vzduchu v jej blízkosti, priložiť jej svoje pery na jej. Pobozkať ju. Tak veľmi som to chcel, nesmel som.

„Edward, čo sa deje?“ jej tón hlasu dával jasne najavo ako sa cíti. Niečo tušila, už dva dni. Tušila, že sa jej stane niečo zlé.

„Bella, odchádzame!“ moje prvé slová nášho odlúčenia sa mi podarilo podať dobre, bol som so sebou spokojný. Z jej výrazu tváre som pochopil, ničomu nerozumela.

„Dobre. Idem s vami!“ hoci za iných okolností by som sa usmial. Teraz som nemohol. Prečo mi to robí? Chce byť so mnou sa každých okolností. Je ochotná odísť od otca len aby bola so mnou.

Začal som cítiť temnotu, stále viac a viac si ma opantávala.

„Bella. Len ja a naša rodina. Ty nie!“ slová, ktoré vychádzali z mojich úst mi prestali dávať zmysel. Ako môžem niečo také hovoriť? Ako môžem povedať, že nepatrí do našej rodiny, keď do nej patrí už veľmi dlho? Nechápala. Po chvíli jej začalo všetko pomaly dochádzať, nechcela tomu veriť.

„Ako? Vy odchádzate, bezo mňa?“ jej hlas sa chvel. Začala sa zosypávať. Hoci som nechcel začal som brať na vedomie jej bolesť spolu stou mojou. Bolo to neznesiteľné. Veľmi dobre si pamätám na bolesť pri premene. Proti tomuto to bolo nič, len malé šklbnutie. Cítil som sa ako v ohni. Ako keby ma upaľovali na hranici. A nebol som tam zaviazaný, držal som sa tam, nechcel pustiť. Všetko kvôli nej. Dievčaťu, ktoré predo mnou stojí a snaží sa pochopiť čo hovorím. Kvôli dievčaťu, ktoré milujem a dal by som za ňu vlastný život.

„Áno. Ľudia si nás všímajú.“ Chcel som to nejako zvrtnúť. Vedela predsa, že raz budeme musieť odísť. Vedela to veľmi dobre, dúfala však že s ňou. Nemohol som sa pozerať do jej očí, no musel som. Iba tak mi uverí.

„Bella. Už ťa viacej nemilujem.“ Chcel som padnúť, chytiť si kolená, hojdať sa zboka na bok. Chcel som vziať jej hlavu do svojich rúk a pobozkať ju. Chcel som ju utešiť. Chcel som vyvrátiť svoje slová. Nie Bella neboj sa , ja som len trepal. Ja ťa milujem, veľmi ťa milujem, viacej ako čokoľvek na svete. Povedal som to len tak. Vtedy som zbadal jej tvár. Hoci som sa pripravoval na hodiny presviedčania, prekvapila ma. Z jej tvári bolo jasne znať, čo si myslí. Uverila mi. Na prvý krát. Hanbil som sa, videl bolesť, ktorú som jej spôsobil. Ako som mohol? Milujem ju a takto ju zraňujem. Moja teória, že bezo mňa jej bude lepšie začala haprovať. No musel som ju dokončiť.

Temnota, ktorú som cítil, sa mi dostávala všade. Snažil som sa udržať vyrovnaný výraz, čo mi však dlho nepotrvá. O chvíľu spadnem a budem ju prosiť o odpustenie. Vedel som to. Začal som reagovať rýchlejšie. To sa nesmie stať. Bezo mňa jej bude lepšie. Bezo mňa jej bude lepšie. Bezo mňa jej bude lepšie. Opakoval som si v duchu. Musím to ešte vydržať. Už len chvíľu.

„Ty ma nemiluješ.“ Hoci som čakal otázku, toto bolo strohé konštatovanie. Začala sa celá triasť, chcela spadnúť na zem. Presne ako ja. Musím to spraviť rýchlo, inak sa zosypem, pripomínal som si.

„Áno. Odchádzam. Sľúb mi ale, že nič nevyvedieš, neublížiš si.“ Zachvel som sa pri pomyslení, že by si niečo spravila. Kvôli mne. Bolesť, ktorú som cítil ma celého pohltila. Začali sa mi triasť kolená, čo si našťastie nevšimla. Nemohol som už viacej, musel som rýchlo odísť.

„Sľubujem!“ vykoktala zo seba. Chvela sa ešte viac ako pred chvíľou. Čudoval som sa prečo ešte nespadla. Nepozerala sa na mňa. Nemohla. Bolesť, ktorú som cítil ja bola veľmi, veľmi veľká v porovnaní s jej určite väčšia. No predsa ma zraňovala, čo som jej spôsobil, bolo neskoro. Naklonil som sa. Zatvoril oči, chcel som niečo spraviť, vziať späť čo som práve spravil. Nedalo sa. Pobozkal som ju na vrh hlavy, presne do vlasov. Nadýchol som sa jej vôni, chcel som si ju zapamätať, bál som sa, že zabudnem. Dobre som ale vedel, že na túto ženu nezabudnem nikdy. Celú večnosť bude človek, ktorého milujem.

„Ahoj.“ posledné slovo, ktoré som povedal mojej láske. Ahoj. Po všetko, čo so mnou prežila to bolo nanajvýš dedinské. Ahoj, prežila so mnou toľko čarovných, nebezpečných vecí a ja jej poviem ahoj. Len ahoj. Posledný krát som sa nadýchol jej vôni, posledný krát som sa na ňu pozrel.

Otočil som sa. Tesne predtým ako zodvihla zrak som sa rozbehol. Bežal som čo najrýchlejšie, hoci celé telo sa mi otáčalo naspäť. Za mojou jedinou láskou.

Navždy budeš moja Bella. Navždy ťa budem milovať. Navždy budem ľutovať čo som ti spôsobil. Prepáč!

„Láska je krehká, tak si ju váž, možno iba raz v živote ju máš. Láska je najkrajšie, čo môže byť, pre tu sa oplatí zomrieť aj žiť...“

Letel som lesom, moja rýchlosť za zväčšovala túžbou obrátiť sa, vziať ju do rúk a pobozkať. Povedať jej, že to všetko bol len zlý sen a ja ju budem vždy milovať. Nemohol som. Temnota si ma opantala celého, bolesť taktiež. Stále som však bežal, nemôžem zastaviť tak blízko pri nej. Každú bunku v mojom tele si opantala bolesť, nad každým orgánom visela temnota. Hoci som neveril že mám dušu, bolela ma. Jasné, že som netvor. Som netvor ako vyšitý. Ublížil som tomu, čo som miloval. Ako som mohol byť taký?

Dosť ďaleko od nej, mojej lásky som zastal. Bol som vyčerpaný, nevládal som chodiť, hovoriť. Myslel som len na ňu. Jej tvár, telo, dotyky, pery. Čo teraz robí? Spadol som na zem, oprel sa o strom, chytil si kolená. Ochrana, ktorú som pochytil od svojej lásky. Emmet by sa smial, vyzerám predsa ako baba. Toto ma však trápilo najmenej. Ako som taký mohol byť? Všetko toto musí byť len zlý sen. O chvíľu sa preberiem a zistím, že všetko je v poriadku. Všetko je tak ako má byť. Vyzdvihnem ju, zastavíme sa u nás, možno zájdeme na našu lúku. Začal som spomínať, na ňu, moju lásku, Bellu. Naše prvé stretnutie. Náš prvý rozhovor. Hádka, bozk, dotyk, otázky. Jej prekrásne hnedé oči, červeň jej líc, keď bola zahanbená, jej večné rozpaky, keď spravila niečo smiešne. Jej tvár, keď sa na mňa pozerala. Jej večná smola, ktorej stále nerozumiem. Celá moja Bella, bude mi chýbať. Vždy na ňu budem myslieť. Vždy budem chcieť byť s ňou. Vtedy som to vzdal, nevládal som. Nechal som sa pohltiť bolesťou, temnotou, smútkom. Zahalil som sa do svojej bubliny ochrany. Tu ma nikto nenájde, budem tu môcť byť aj naveky.

Nezabudnem na slová, dotyky, bozky, sľuby ani prosby. Nezabudnem na teba.

„Zamilovať sa do teba to bol hriech ... ale nezamilovať sa premárnená chvíľa v živote (večnosti)“

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Potrebujem Ťa, Chcem Ťa, Milujem Ťa: