Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Posledné stretnutie

04.12.2013 (20:00) • VampireAlice1235 • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1424×

Ležala som na posteli a nemo pozerala na strop. Mala som v sebe prievan citov. Smútok, hnev i bezmocnosť. Vedela som, že sa to raz stane, ale dúfala som, že nie tak skoro. Ale ja mám iné ponímanie času. Po premene som prestala starnúť, no moji rodičia nie. A teraz vedľa mňa ležal úmrtný list Charlieho Swana. Pohreb bol o dva dni. Edward všetko zariadil. Ja som nemala silu. Cely týždeň som nevyšla z izby. Nechodila som ani na lov. Pri živote ma držala len myšlienka na moju rodinu, ktorá však bola zatienená závojom smútku. 

V deň pohrebu bol zo mňa už len tieň, ktorý len matne pripomínal, čím som bola. Hodinu pred pohrebom do mojej izby mlčky vošli Alice a Rosalie, aby mi pomohli s obliekaním. Vnímala som, že mi obliekli šaty, ktoré na moju žiadosť zladili s čiernym klobúkom, ktorý mal závoj cez tvár. Keď skončili, znova bez slova vyšli z izby. Vrhla som posledný  pohľad do zrkadla a zišla dole schodmi do obývačky. Tam sa zišla celá rodina. Nezastavila som sa a namierila som si to rovno do garáže. Na pohreb som išla vlastným autom. Vedela som, že to ostatní pochopia.

Počas cesty sa mi premietali spomienky na Charlieho. Každá spomienka ma bodala do srdca ako rozžeravená dýka. V očiach ma štípali neexistujúce slzy a moje vnútra rozožierala bolesť. Nedokážem to. Nemôžem ísť na ten pohreb. Nezvládnem to. V hlave mi duneli všetky hromy sveta a môj zrak zahmlila hmla smrti. Vykríkla som a strhla som volant prudko doprava. Zišla som z cesty a moje auto mierilo rovno do lesa. Nemala som silu ho ovládať, a tak som ho nechala, nech v plnej rýchlosti narazí do stromu. Auto sa zlisovalo do jednej placky, no mne sa nestalo nič. Vypotácala som sa z vraku a zrútila som sa k zemi. Neviem ako dlho som tam ležala, neschopná pohybu, no z mojej apatie ma vytrhlo svetlo. To svetlo bolo však veľmi ostré, a tak som musela privrieť oči. Keď som sa ich pokúsila otvoriť, mala som pocit, že ma môj zrak klame. Predo mnou stál Charlie. Bol celý v bielom, a bol podstatne o pár rokov mladší, no stále to bol môj otec.

„Oci?” šepla som čo najtichšie. Nechcela som, aby zvuk hlasu zničil tento jedinečný okamih.

„Bella, miláčik. Vstaň zo zeme a prestaň smútiť. Som na mieste, kde neexistuje bolesť ani smútok. Som tam šťastný.”           

„Ale oci. Ako mám prestať smútiť, keď si ma opustil?” opýtala som sa plačlivo.

„Ja som ťa neopustil. Navždy budem žiť v tvojom srdci,” povedal a dotkol sa miesta, kde malo byť moje srdce. Netušil však, že po premene prestalo existovať. Usmial a otočil sa, pre mňa však príliš skoro, na odchod.

„Oci. Nechoď. Nenechávaj ma tu. Vezmi ma zo sebou,” prosila som zúfalo.

„Nemôžem. Nenadišiel tvoj čas. Nemôžeš tu predsa nechať Edwarda s Nessie samých. Ja som sa prišiel len rozlúčiť a zmierniť tvoju bolesť. No teraz už musím ísť. Som tu príliš dlho. Zbohom a nezabudni na moje slová.” Posledné slová som vnímala len polovičato, lebo ma opäť zaslepilo svetlo, ktoré pohltilo Charlieho. Nie, ono vychádzalo z neho. Bola som z toho v šoku, ale nie nadlho.

„Nie! Nie! Nie!” kričala som zúfalo a udierala som päsťami do zeme. „Vráť sa! Nenechávaj ma tu!” Môj krik sa postupne menil na chrapot, až som prestala rozprávať úplne. Len som blabotala nezmyselné slová, sedela som na zemi a kolísala sa. Hľadela som na miesto, kde sa so mnou rozlúčil Charlie a nemohla som uveriť, že už nie. Už nikdy ma nebude ukladať do postele, už nikdy nebude odo mňa odháňať nočné mory. Už nikdy ho neuvidím sedieť na gauči, piť pivo a sledovať baseball. Už nikdy nepôjde na ryby. Odišiel a nechal tu po sebe len smútok a potoky sĺz, ktoré však nikdy nevyplačem.  

V takomto stave ma našiel Edward. V jeho očiach som zbadala, čo zo mňa ostalo - bezduchá schránka. Cítila som sa a hlavne bola som prázdna. 

„Bella. Preboha. Čo sa ti stalo?” zatriasol mnou, no ja som nedokázala povedať ani slovo. Vzal ma do náručia a odniesol do svojho auta, ktoré bolo doparkované pri ceste. Držal ma, ako by som nič nevážila, ako keby ani nič neniesol. Uložil ma na zadné sedadlo a pobozkal ma na čelo:

„Neboj sa. Všetko bude v poriadku,” šepol, no vedela som, že to tak nebude. Moje vnútro bolo jedna veľká čierna diera, ktorá ma ničila. A určite to vedel aj Edward. Určite sa o mňa bál, no je taký úžasný, že to nedá najavo a podrží ma v každej chvíli. Nemohla som dopustiť, aby sa trápil. No teraz som sa nad tým nedokázala plne zamýšľať. Celú cestu autom som prežila ako vo vlastnom svete, kde okrem bolesti a smútku nič neexistovalo. 

Preto ma mierne  prekvapilo, že už som nesedela na sedadle Edwardovho auta, ale prepadala sa v našej mäkkej posteli. Keď sa Edward ku mne naklonil, aby ma pobozkal na čelo, zistila som, že nie som sama. Vyľakalo ma to a uhla som sa pred ním. To ho zjavne zaskočilo, no nedal to najavo. Iba sa otočil na odchod, akoby ma tu chcel nechať samú, ale ja som si ho pritiahla späť za rukáv jeho košele:

„Nie! Prosím. Nenechávaj ma tu. Ja… Ja to nezvládnem,” šepkala som prosebne.

Nato nič nepovedal, len si sadol ku mne a objal ma. Mala som tvár zaborenú do látky, ktorá voňala vôňou, ktorá ma vždy vedela upokojiť. No tentoraz nie.

Vzlykala som, priala som si, aby prišli slzy, ale táto prosba nebola vyslyšaná. Priala som si, aby som umrela namiesto Charlieho. Bolo to príšerné. Ten smútok, sužujúca čierna diera v mojej hrudi… Nič mi nedokázalo pomôcť. Nič mi nedokázalo zmierniť bolesť. Snáď len čas… Ale ani ten to neuzdraví úplne. Nikdy nezabudnem.

Naďalej som vzlykala. Neprestávalo to, nedokázala som proste zavrieť oči a preniesť sa cez to. Tvár som viac zaborila do Edwardovej košele a nechala sa tým smútkom zaliať, doslova som sa ponorila pod jeho hladinu. Nezaujímalo ma, či sa ešte niekedy vynorím.

 *** 

So smrti otca som sa spamätávala ešte dlhé tri mesiace a aj teraz ma občas pichne pri srdci. Boli to najťažšie tri mesiace, no zvládla som ich vďaka úžasnej rodine, ktorá ma vždy vedela podržať. Krok za krokom som sa pomaly uzdravovala a vyrovnávala s bolesťou. Čierna diera sa zmenšila a usídlila sa v mojom srdci. No už nebola tak zničujúca ako predtým. Pohreb sa síce už konal, no ja som sa ešte nerozlúčila. Cítila som, že ak to nespravím, nenájdem pokoj. A tak som mala namierene na miestny cintorín.

Zastavila som sa pred tepanou, kovovou bránou a zhlboka som sa nadýchla, aby som si dodala odvahy. Nedokázala som stlačiť kľučku. A tak som sa pozrela prosebne nahor. Moje oči sa stretli s dvoma strážcami brány. Boli to anjeli smrti. Boli tak strašní, že ani neviem ako, ocitla som sa na druhej strane brány. Pohľad na hroby mi privolal vlnu vzlykov, ktoré som doteraz potláčala. Očami som hľadala ten jediný, ktorý bol mojím cieľom.

Šla som ako omámená, oči pripevnené na môj cieľ. V duchu som sa nútila ku každému ďalšiemu kroku. Pripadalo mi ako večnosť, než som sa zastavila pred náhrobným kameňom, na ktorom stálo:

 „Charlie Swan - milujúci otec a dedko." Ani som si neuvedomila, že som to prečítala nahlas. Triasla sa mi spodná pera a z kútika oka mi vypadla krvavá slza. No nemala som silu zisťovať, prečo ako upír plačem. Privrela som očné viečka a keď som ich otvorila, vedľa hrobu stál Charlie. Usmial sa a cítila som, že je na mňa hrdý. Vie, že som nezabudla, vie, že som sa cez to len preniesla.

„Zbohom, oci," šepla som a naposledy sa smutne usmiala na svojho otca.

Poviedku by som rada venoval všetkým, čo o niekoho prišli.

Autor: VampireAlice1235 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Posledné stretnutie: