Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Poprvé - První den Belly Cullenové na univerzitě

06.12.2009 (21:54) • Odehnalka • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 3231×

Prvý deň Belly Cullenovej na univerzite

Bella

„Bella, pokoj! Zvládneš to.“ Povedal môj manžel a poláskal ma po holom chrbte.  Bola noc. A zajtra idem do školy. Prvý krát od môjho znovuzrodenia, alebo premeny. Nechcela som ísť kým bude Nessie ešte maličká a Edward neprostestoval, ale po 30 rokoch si povedal, že by sme tam mali ísť. Že nemôžem mať problémy. Veď mám štít. Pomyslela som si hystericky. Edward mi jedným prstom zdvihol hlavu, tak aby som mu pozerala do očí. Pobozkal ma na čelo.

„Bella, ja viem, že to zvládneš, a keď nie, čo sa nestane, tak ťa ja zastavím. Nikomu neublížiš, Alice by to videla. Fajn?“

„Ale, ja....“

„Bella, to stačí!“ priložil svoje pery na moje a tým mi zabránil až do rána rozprávať.

„NIE! Ja nikam nejdem!“ zavrčala som a schovala som sa pod perinu.

„Bella, okamžite vylez!“ zavrčala Alice. Strhla zo mňa perinu.

„NIE!“ ja nikam nejdem!“

„Bella, nechci ma naštvať!“

„Lebo čo Alice?“

„Lebo najbližšie storočie budeš chodiť so mnou každý deň nakupovať! A budeš moja Barbie!“

„To by si mi neurobila!“

„Tak pod a vstaň! Tu máš oblečenie.“

„Alice!“ zaúpela som, keď som videla to oblečenie. Krátke šaty, do polovice stehien, bledomodro-hnedé. Telové silónky a hnedé, kožené čižmy. Nad kolená. K tomu dlhý béžový kabát na gombíky.

„No, čo? Buď rada, že nemáš niečo vyzývavejšie!“

„Ale veď tie šaty sú hrozné!“

„Kušuj, Bella, taká nevďačnica! Kupovala som ich s láskou! Ani nevieš aká som bola šťastná keď som ich objavila, no povedz, že Jazz?!“

„Fajn, fajn, veď sa obliekam.“ Ako som stále pred zrkadlom a upravovala si svoje hnedé vlasy po pás. Padlo na ma toto všetko. Nessie je už dospelá a veľká. Žije s Jacobom a je šťastná. Pracuje alebo študuje a Jacob je stále s ňou. Telefonujeme si. Ale to nie je teraz podstatné. Niečo sa stane. Viem to. Cítim to. Nebol to taký pocit ako keď na nás išli Volturiovci, teraz to bolo menšie, ale bolo to v mojom srdci.

No nechcem sklamať Edwarda. Však mám štít nič sa nestane. Dúfam.

„Láska, si pripravená?“

„Nie?“

„Neboj  sa, Bella, bude to dobre! Môžeme vystúpiť?“

„Nie? Áno?“

„No poď!“ zasmial sa povzbudivo a vytiahol ma z auta. Všade bolo toľko krvi. Toľko ľudí. Všetci upierali zrak na mňa s Edwardom. Pár chalanov zahvízdalo. Edward na nich strašidelne pozrel a oni zmĺkli. Pár dievčat sa obzrelo po Edwardovi. No ja som mu oblapila ruku okolo pásu. Hnusne na mňa pozreli a aj na nich výsmešne. Edwarda si nedám! Kráčali sme ku vchodu. Takto to bolo vtedy aj keď som bola vo Forks. No teraz to bolo horšie. Myslím. Všade pohľady. Edward ma držal za pás. Moje sebaovládanie, nebolo zlé, aj an love som bola včera no aj tak to bolo divné. Bola som s Alice nakupovať, no tam nebolo toľko ľudí a na takej veľkej kope. Edward mi chcel otvoriť dvere od školy. Keď sa rozrazili a odtiaľ vypadol chlapec. Mohol mať tak 17. mal normálne rifle, košeľu a športové sako. Hnedé vlasy mal rozhádzané na hlave a zelené oči ako dve jazierka. Prekvapene na mňa pozrel a potom na Edwarda, ktorý zarazene stále.

„Prepáčte.“ Zamrmlal. A odišiel obrátil sa a išiel k svojmu auto. Mal nejaké BMW no keď išiel okolo tých chalanov čo po mne pískali tí sa mu začali vysmievať. Pocítila som niečo čo ma ťahalo nech tým chalanom vlepím. Vrazím, že sa nepostavia. Nechápem to. Ale ten chlapec. Mal také prenikavé zelené oči. Ako smaragdy. A to puto ho ochraňovať. Bolo také nemyslené. Prečo? veď je to len človek. O štyri či koľko rokov ho už nikdy neuvidím. Potriasla som hlavou, aby som myšlienky zahnala. Edward ma chytil na krížoch a viedol ma do kancelárie. Každého, kto sa nám len o pár metrov priblížil, sme odohnali pohľadom. Ako mi Edward vravel. Nesmieme si pripúšťať ľudí k telu. Na tom som sa musela s chuťou zasmiať. Toho chlapca vo dverách som potom nevidela. S Edwardom sme mali spoločné všetky hodiny až na poslednú, ale sľúbil, že zajtra ju už budeme mať spolu. Do triedy sme prišli pred učiteľom. Sadli si do lavice a počúvali jedným uchom dnu, druhým von.

***

Posledná hodina. Edward ma nechcel pustiť, ale keď som videla toho chlapca ako ide do triedy, niečo am k nemu ťahalo. Možno jeho lahodná vôňa krvi, alebo tie jeho zelené oči, ale čo som vedela presne nebola to láska. Nie, nebolo to to čo som cítila k Edwardovi, toto bolo niečo iné. To čo som cítila k Jacobovi, Emmettovi a Jasperovi. Bratská láska. No som si istá, že moja rodina nie je. Edward am pobozkal na vrch hlavy a nesúhlasne zamrnčal.

„Dávaj mi na seba pozor a ak by sa niečo stalo, tak tu budem do sekundy. Ok? Prídem po hodine pre teba.“ Ešte raz ma pobozkal a ja som si odišla sadnúť. Ten chlapec si sadol ku mne. Ako prišiel priniesol aj svoju vôňu. Bičoval moje sebaovládanie, ale túžba, ktorá ma k nemu ťahala bola asi silnejšia, ale silou mocou som ho chcela, musela spoznať. Ale nebol taký aký iní chalani tu na škole. Otočil sa odo mňa a pozeral na tabuľu, ale srdce mu pumpovalo ako o život.

„Ahoj, som Bella.“ Vypadlo zo mňa. Prekvapene na mňa zamrkal a keď som videla pohľad, ktorý na neho hodil jede chalan vedľa nás, to som asi nemala robiť. Po tom čo sa mu vysmievali.

„Volám sa, Marcus.“ A zmĺkol. Nič iné? Je neuveriteľné, že som tu len pol dňa a už ho chcem poznať ako brata, viac. Je to možné?? Ten chalan čo na neho tak škaredo pozeral niečo napísal na telefóne, ale otočil, takže som ani so svojím orlím zrakom nevidela čo napísal.

Potom som už iba počúvala nudný výklad profesora. Mohla som počúvať a rozmýšľať nad Edwardom, Nessie a Markusom. Z môjho spacieho režimu, keďže spať som nemohla, ma vyrušilo až klopanie na dverí. Počula som búchanie srdca, takže Edward to nebude, neprišiel ma zachrániť. Škoda. Vo dverách sa objavila ďalšia hlava chalana z parkoviska.

„Dobrý deň, pán profesor Terenc, prepáčte ale potrebujem Daniela Goata a Marcusa Masona. Potrebuje ich pani profesorka Nillenová.“

„Och, samozrejme, nech idú.“ Zachraptil učiteľ. Nechápavo som hľadela na vystrašený pohľad Marcusa a zákerný od Daniela, ako ho nazval. Nakrčila som obočie. Niečo sa deje. Blikalo mi svetlo v hlave, ale čo sa ja do toho mám čo starať!

Bella! Nikoho si nepripúšťaj k telu. Presne ako ti to hovoril Edward!

Nechám toho Marcusa žiť svoj život nebudem sa mu doň pliesť. Ostávalo desať minút. Hypnotizovala som hodinky. Už len deväť minút, osem, sedem. keĎ som to počula. Nikto iný to nemohol počuť. Len ja s mojim super sluchom. A možno Edward, ale to neviem.

„Tak ty si myslíš, že mi preberieš babu?!

„Dano, daj mu!“ skandoval niekto. Počula som buchnutie. Šialené búchanie srdca. A kopnutie. Ďalšie a ďalšie. Niekoho tam bijú.

„Ale ona patrí tomu bronzovlasému. Nemáš u nej šancu!“ Ďalšie kopance. Počula som ten hlas. Taký mal Marcus. Oni ho mlátia vďaka mne. Ozvalo sa moje svedomie. Ani som si neuvedomila, že stojím na nohách.

„Chcete niečo dodať, slečna Cullenová??

„Ehm, smiem ísť na toaletu?“

„Samozrejme.“

„Ďakujem.“ Snažila som sa ísť tak normálne ľudsky. Ale keď som zavrela dvere, tak som vyletela, na staré záchody, ktoré sa nepoužívali. Prišla som k jednému chalanovi. Poklepkala mu an rameno. Otočil sa a prekvapene na mňa pozrel. Bol tam len on, ten Daniel a Marcus. Chalanovi som vlepila. Takú asi ako raz Jacobovi, možno silnejšiu. Vrhla som sa na Daniela. Zrazila som ho na zem a tým som nechtiac dala jednu ranu o zem aj Marcusovi. Ostal ležať asi ako aj ten chalan čo ich sem zavolal. Danielovi sa strachom rozšírili zreničky. Hlava mu krvácala ako som mu ju buchla o zem, ale bol pri vedomí. Chcela som mu ešte jednu buchnúť, a to by možno ani neprežil. No to som si neuvedomila. Až po kým ma nechytili silné ľadové paže a nedoniesli ma preč. Videla som šatne. Červená mlha, ktorá mi zahalila oči sa pomaly strácala. Edward, ktorého som spoznala podľa vône, ma kolísal z jednej strany na druhú.

„Ďakujem, Bella.“

„Za čo mi ďakuješ?“ skríkla som na neho.

„Zachránila si moju rodinu. Marcus Mason je moja rodina. Jeho pradedo bol mojim bratrancom.“

„Čože?“

„No to je asi vysvetlenie prečo ťa zaujíma.“

„Edward, poďme domov, cítim sa strašne.“ Nekomentoval to, ale vedela som, že toto bude mať doma ešte nejakú odozvu a najbližšie storočie am asi do školy nepustia, pokiaľ nebudem ovládať svoje výbuchy hnevu. Ale to nebol výbuch! No, tak trošku, hej. Domov sme dorazili. Na nikoho som sa nepozrela. Keď som si v posteli, v ktorej som ležala sama, uvedomila, že som ich mohla zabiť. Neviem ako to dopadlo. Až ráno mi Alice priniesla noviny. Čakala som nejaké, že monštrum riadilo na škole, alebo na ten spôsob, ale na titulke.

Chytili dvoch chlapcov, ktorí šikanovali spolužiaka už dlhé dva roky. Hovoria, že ich napadlo napadlo monštrum. No napadnutý, ktorého pri incidente opisuje anjela...

Usmiala som sa, no môj pocit viny to zmiernilo trošku. Pocit, že stačilo tak málo a zabila by som človeka si ponesiem celú večnosť...

Toľko k môjmu prvému dňu.