Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Počkáme si na dážď 2/2

05.12.2010 (17:30) • lolalita • FanFiction jednodílné • komentováno 9× • zobrazeno 3676×

Čakal som na dážď. Nedokázal som normálne existovať. Myslel som len na ňu. Dokáže jedna ľudská žena uchvátiť srdce starého upíra natoľko, že svet okolo stratí zmysel? Odpoveď už poznám. Dokáže oveľa viac. Predstavoval som si jej tvár, jej sladkú vôňu a úsmev. Nič nebolo dôležité a nič ma netešilo. Chcel som jediné. Chcel som ju znova vidieť. V tom, čo som k tej žene pocítil, nemalo nič logiku a zároveň do seba všetko zapadalo. Najprv som nechápal dôvod svojej existencie, no teraz ho už poznám a má meno. Je to Leonor.

Prešiel už takmer mesiac a ja som stále čakal na to, až Volterru zahalia mraky. Dočkal som sa. Večer som vybehol na ulicu a rýchlym krokom prešiel popri skupinke ľudí. Dážď neustával a ja som bol do nitky premočený. Stál som pod balkónom a čakal. Nedokázal som sa pohnúť, nedokázal som sa nadýchnuť, nedokázal som myslieť. Námestie bolo prázdne a ja som začal mať strach. Zabolelo ma v hrudi, keď som si uvedomil, že najskôr nepríde. Veď prečo by aj mala. Prečo by mala cítiť to čo ja. Zvesil som hlavu a chcel tu skamenieť ako socha. Na zem dopadali už posledné kvapky jesennej búrky. Na rohu námestia sa objavila staršia žena. Rozhliadla sa a zastavila pohľadom na mne. Pomalým krokom prišla pod balkón.

„Prepáčte. Ste Aro?“ opýtala sa hlbším, trasľavým hlasom. Nemo som prikývol.

„Toto vám posiela Leonor,“ šepla a podala mi obálku. Vzal som ju a rýchlo otvoril. Prebehol som pohľadom po úhľadnom písme. Stálo tam:

Aro,

je mi to ľúto, ale nemohla som prísť. Najskôr ste ani vy neprišli, veď prečo aj. Od chvíle, keď sme sa stretli v daždi pod balkónom, na Vás nedokážem prestať myslieť. Možno sa Vám to bude zdať hlúpe a naivné, ale cítim, že nás niečo spája. Škoda, že nemáme viac času. Dala by som čokoľvek, ak by som Vás mohla ešte raz vidieť. Na chvíľu som vďaka Vám uverila, že môžem byť šťastná. Určite sa Vám to zdá šialené, ale ja to tak cítim. Najskôr si to nikdy neprečítate...

Leonor Vega

Dočítal som posledné riadky a zalapal po dychu. Žena tam bez pohnutia stála a sledovala ma. Sklopil som zrak a chvejúcim hlasom sa opýtal.

„Kde ju nájdem?“ Žena pokrčila ramenami.

„Musím ju nájsť. Potrebujem ju nájsť,“ šepol som.

„Je mi to ľúto. Nechcela, aby som vám to povedala.“ Sklonila hlavu. Hlboko som sa nadýchol a bezradne vydýchol.

„Potrebujem ju...“ šepol som sám pre seba. Žena to počula a chytila ma za okraj plášťa.

„Leonor je v sanatóriu Sv. Patrika. Je chorá. Má rakovinu, terminálne štádium. Odmietla chemoterapiu. Je mi to ľúto. Viete, ona nikoho nemá. Nikto by nemal umierať sám...“ pošepla so slzami v očiach. Zachvel som sa. Našiel som tú najdokonalejšiu bytosť a ona umiera.

Žena pomalým krokom odišla z námestia. Stál som tam bez pohnutia až do rána. V ruke som zvieral hárok papiera. Držal som sa ho ako záchranného kolesa. Napadlo ma tisíc možností, ako túto situáciu riešiť. Poviem jej pravdu a premením ju. Čo ak ju pravda vydesí? Mal by som jej to povedať opatrne a pomaly, ale na to nemám čas. Umrie mi skôr, než sa dopracujem k podstate. Ona je človek, ktorý nič netuší o našom svete. Bude sa ma báť. Bude ma nenávidieť. Čo bude pre mňa horšie? Jej smrť, alebo strach a odpor, ktorý ku mne pocíti. Šalel som z toho. Neviem, čo robiť. Neviem, čo je správne a čo nie. Ak by ma slnko mohlo spáliť, stál by som tu a počkal na jeho oslobodzujúce lúče. Musím ju nájsť. Niet už pre mňa inej cesty. Stál som tu a vedel, že nemám na výber. Slnko ma nespáli, ale láska. Kto mohol len tušiť, že tak veľmi bolí. Prečo po nej všetci tak túžia, keď prináša len muky?

Prešiel som okolo malého stolíka na recepciu sanatória. Za pultom stála sestra a prehŕňala stoh dokumentov.

„Prepáčte. Hľadám Leonor Vegu,“ povedal som a okúzľujúco sa usmial. Premerala si ma pohľadom a pozrela mi do očí. Mal som šošovky zlatistej farby. Usmiala sa.

„Slečna Vega je na izbe číslo šesť. Je veľmi slabá. Nebuďte dlho,“ povedala milo. Prikývol som. Šiel som pomaly po chodbe a odpočítaval izby. Jeden, dva, tri, štyri, päť a som tu. Jemne som zaklopal a otvoril dvere. V strede miestnosti bola mála posteľ a v nej mladá žena. Snehovo biela pokožka, súmerné pery a tie nádherné gaštanové vlasy. Spala ako anjel v bielych perinách. Do miestnosti prenikali jemné lúče slnka. Prešiel som k závesu a poriadne ho zatiahol. Sadol som si na okraj postele a vdychoval tú omamnú vôňu. Jej srdce bilo pravidelne a pokojne. Dych bol ako sladká melódia. Končekmi prstou som sa dotkol jej alabastrovej ruky. Zachvela sa. Srdce urobilo jeden nepravidelný úder a ona otvorila oči.

Prekvapene zaklipkala a na perách jej zahral nežný úsmev. Pozerala na mňa a jej srdce zrýchľovalo.

„Sníva sa mi?“ pošepla a každé slovo, ktoré sa jej vydralo z pier, namáhavo prehltla. Bolo pre ňu namáhavé ešte aj hovoriť. Vybral som z vrecka preložený kúsok papiera.

„Myslím, že sa vám nesníva Leonor Vega. Nikdy som nedostal krajší list,“ pošepol som a usmial sa.

„Katrina nevie dodržať slovo. Nemala vám povedať, kde som.“ Pritisla viečka k sebe, akoby sa snažila zdržať slzy.

„Nechcela som, aby ma niekto takto videl. Tak slabú a zlomenú...“ Hlas  jej zachrapčal. Usmial som sa.

„Ja tu vidím anjela. Nič slabé a zlomené.“ Znovu som sa usmial.

„Prečo ste tu?“

„Lebo nedokážem byť bez vás,“ povedal som popravde a čakal na reakciu. Skúmavo sa na mňa pozrela.

„Cítim to rovnako. Nerozumiem tomu. Veď je to šialené. Poznáme sa pár minút a ja cítim, že...“ Odmlčala sa a zahanbene pozrela na svoje zložené ruky.

„Pýtali ste sa, či verím v náhodu. Povedal som nie. Verím ale v osud,“ šepol som.

„Ste zvláštny. Akoby ste nepatrili do tejto doby. Akoby ste bol... Neviem popísať, čo cítim vo vašej prítomnosti.“ Unavene zvesila ramená. Dotkol som sa jej čela a pohladil ju po tvári. Otriasla sa.

„Ste ľadový,“ šepla.

„Áno.“ Usmial som sa. Prekvapene zaklipkala očami a vzala moju ruku do svojich. Pritlačila si ju k perám a vydýchla, akoby ju chcela ohriať.

„Nie len to,“ šepol som. Sadol som si k nej bližšie a nahol ju k sebe. Chytil som ju do náručia a pritisol si jej hlavu na hruď. Teraz som riskoval všetko. Vedel som to, ale musel som to urobiť. Chvíľu nechápavo stuhla, no potom sa zmetene odtiahla.

„Nepočujem vaše srdce, Aro,“ pošepla zdesene.

„Lebo nebije. Nebije už celé stáročia,“ šepol som opatrne a čakal jej reakciu. Prekvapene sa pomrvila a oprela do vankúšov. Vzal som do ruky kovový kryt kyslíkovej fľaše a rozdrvil ho v prstoch ako detskú plastelínu.

„Kto ste?“ povedala váhavo.

„To je dlhý príbeh. Nechcem vás desiť. Mám však pocit, že by ste to pochopili. Nazývajú nás mnohými menami.“ Sledoval som jej výraz.

„Ste ľadový a nebije vám srdce. Ste nesmierne silný. Vaše oči menia farbu a ste krásny,“ šepla. Pousmial som sa. Postavil som sa a prešiel k závesu. Jemne som ho odtiahol a pustil do miestnosti pár lúčov. Natiahol som cez jeden ruku, a tá sa okamžite zaleskla. Leonor zalapala po dychu.

„Je toho viac. Bojíte sa?“ šepol som váhavo. Ona zakývala hlavou, že nie. Bola tak roztomilá. V jej tvári sa zrkadlili tisíce pocitov, ale strach tam nebol. Bola fascinovaná.

„Od prvej chvíle som cítila, že nie ste človek?“ zašepkala. Prikývol som a hypnotizoval ju pohľadom.

„Som upír...“ Zalapala po dychu. Pomaly som prešiel k nej a kľakol si k posteli. Končekmi prstov som sa dotkol jej ruky. Chcel som vedieť, ako na tom je. Bola prekvapivo pokojná a jej myšlienky sa sústredili na jedinú vec.

„Chcete vedieť čím sa živím, však?“ Ona len prikývla.

„Ľudskou krvou...“ šepol som a sklopil zrak. Okamžite odtiahla ruku a nervózne sa zaklonila.

„Povedzte mi všetko,“ povedala po chvíli. Postavil som sa a vzal si stoličku. Zatvoril som dvere a sadol si. Sledovala ma svojimi zelenými očami. Hýbal som sa pomaly, aby som ju nijako nerozrušil. Začal som rozprávať úplne od začiatku. Čo som robil ako človek a ako som sa premenil. Rozprával som a rozprával. Trvalo to už niekoľko hodín. Leonor sa niekoľkokrát napila a párkrát zmenila polohu, no počúvala so zatajeným dychom. Ak jej niečo nedávalo zmysel, hneď sa pýtala. Bola nesmierne pokojná a zdržanlivá. Vyvracal som jej mýty o upíroch a snažil sa jej priblížiť môj svet.

„Prečo mi to celé rozprávate?“ opýtala sa keď som stíchol.

„Lebo mám pocit, že ste jediná bytosť na svete, ktorá ma vie pochopiť,“ šepol som.

„Živíte sa krvou, ale mne ste neublížili.“ Usmiala sa.

„Nikdy by som vám nedokázal ublížiť. Cítim, akoby ste bola druhá polovica mňa samého.“ Znova som ju chytil za ruku. Do miestnosti vošla sestra.

„Koniec návštevných hodín,“ povedala a odišla. Zadíval som sa na Leonor.

„Smiem zajtra prísť?“ opýtal som sa.

„Nie. Potrebujem to vstrebať,“ šepla a pustila moju ruku. Smutne som sklopil zrak. Ešte raz som sa pozrel do jej tváre, a to pre prípad, že by ma už nikdy nechcela vidieť a odišiel som.

Keď som sa vrátil domov, nič vo Volterre ma už nedokázalo potešiť. Umieral som túžbou po nej. Vzal som hárok papiera a napísal list. Len papier znesie toľko túžby a lásky. Písal som o tom, čo cítim a ako na ňu myslím. Ospravedlnil som sa jej, že som ju vtiahol do niečoho tak strašného. Túžil som sa jej len ospravedlniť. List bol mojím súkromným vyznaním. Nechal som ho ležať na stole a dlho váhal. Nakoniec som ho strčil do obálky a poslal.

Po niekoľkých hodinách sa poslíček vrátil. Doniesol odpoveď od mojej Leonor. Tak to pokračovalo niekoľko dní a neskôr sa z dní stali týždne. Stále sa so mnou odmietala stretnúť. Nechcel som na ňu tlačiť. Bol som si istý jedinou vecou, a to bolo, že ju milujem.

Prešlo už tridsať dní, čo som Leonor nevidel. Poslíček sa vrátil.

„Je mi ľúto, pane, ale list som nemohol doručiť,“ šepol. Celý som zmeravel. Nikdy som sa tak nebál. Moje telo sa otriaslo a zavalila ma ťažoba.

„Prečo?“ opýtal som sa polohlasom.

„Slečna Leonor odišla na vlastnú žiadosť z kliniky. Nechala vám odkaz. Teda veľmi tomu nerozumiem, ale sestra povedala, že trvala na tom, aby som vám povedal: Počkáme si na dážď.“ Poslíček pokrčil ramenami a vrátil mi môj list. Presne som vedel, čo tým myslela. Večer to však na dážď nevyzeralo. Mne to, ale bolo jedno. Vybral som sa na námestie pod balkón. Čakal som dlho a bol som odhodlaný čakať na ňu každý deň až na večnosť. Cez bránu prešla žena a keď ma zbadala, zostala stáť. Bola to ona. Môj anjel. Nedokázal som sa pohnúť. Prišla ku mne.

„Povedala som, že si počkáme na dážď,“ šepla.

„Ja som od prírody veľmi nedočkavý. V Taliansku toho veľa nenaprší,“ šepol som a vpíjal sa pohľadom do jej očí. Usmiala sa tým najčarovnejším úsmevom sveta. Pomaly sa ku mne priblížila a ja som ju zovrel v objatí. Uložila sa do mojej náruče tak nebojácne a oddane, až mi tá jej oddanosť samému nahnala strach. Túžil som ju zovrieť pevnejšie. Naplnila moje sny.

„Je mi jedno, kto si. Ja ťa milujem,“ šepla. Moje telo zaplavilo blaho. Myslel som, že ma ten hrejivý pocit spáli. Bolo to dokonalé. Zohol som sa k jej vlasom.

„Milujem ťa, Leonor.“ Okamžite sa mi rozvzlykala do košele. Bola dokonalá a nádherná. Po chvíli sa odtiahla.

„Aro, ja umieram,“ šepla a mňa bodlo pri srdci.

„Viem. Keď sa to stane, neponáhľaj sa, pôjdem hneď za tebou. To ti sľubujem,“ povedal som pokojne a chcel som si ju privinúť naspäť do náručia. Ona sa však odtiahla.

„Čo? Ty chceš pre mňa umrieť?“ šepla neveriacky.

„Leonor. Ja som vlastne nikdy nežil, pokiaľ som nestretol teba. Nie som ochotný zostať vo svete, v ktorom ty nebudeš. Pôjdem za tebou, láska.“ Pohladil som ju po líci. Pritisla sa ku mne a natiahla sa na špičky. Nahol som sa a pobozkal ju. Nebolo to ťažké. Práve naopak. Túžil som po jej perách. Jej krv ma nedokázala ovládnuť. Vpíjal som sa do jej mäkkých pier a jej sladký dych ma pripravoval o rozum. Vydýchla, a to celé moje vnútro rozpulzovalo. Mal som pocit, že v mojich žilách znova prúdi krv. Nie krv, ale horúca láva.

„Ak si ty pre mňa ochotný umrieť, ja chcem pre teba večne žiť,“ šepkala pomedzi bozky. Odtiahol som sa a pozrel jej do tváre. Na jej perách bol úsmev, cez ktorý sa valili potoky sĺz.

„To od teba nemôžem chcieť,“ povedal som.

„Ja to chcem. Ty nie si ochotný žiť bezo mňa a ja nie som ochotná umrieť, keď som ťa našla. Za všetko sa platí daň. Ak je mojou daňou za večnosť s milovaným mužom smrť a bolesť, rada ju podstúpim. Chcem byť na veky s tebou,“ šepla. Zrazu sa dvihol vietor a udrel hrom. Zadíval som sa na nebo. Mraky sa zatiahli a začalo kropiť. Po chvíli šialene lialo. Leonor sa rozosmiala.

„Ak toto nie je osud?“ šepla z úsmevom. Vzala ma za ruku a ťahala na dážď. Pobozkal som ju a ona zaklonila hlavu. Perami som skĺzol na jej krk a zasypával ho drobnými bozkami.

„Milujem ťa. Urob to,“ šepla a zaplietla mi prsty do vlasov. Moje zuby prešli jej pokožkou hladko. Prudko sebou trhla a ohla sa ako steblo trávy. Zabalil som ju do svojho kabáta a meniacu sa v mojom náručí  niesol domov. Moja láska...

Po sto rokoch:

Stál som v daždi pod balkónom stredovekej radnice. Okolo prebiehala žena. Zrazu sa zarazila a pribehla ku mne. Otriasla sa a zložila si kapucňu. Gaštanové vlasy jej zaliali chrbát. Pozrela na mňa nádhernými veľkými očami a usmiala sa.

„Nemáte vreckovku?“ Hľadal som v náprsnom vrecku a podal jej ju. Utrela si tvár a zarazila sa.

„Je s monogramom. Budete ju chcieť asi naspäť,“ šepla a ja som sa rozosmial. Skočil som po nej a pritlačil ju prudko o stenu. Ona sa zasmiala, no ja som ju už náruživo bozkával.

„Leonor, si strašná,“ šepol som.

„A ja že romantická.“ Zasmiala sa.

„Rada si pripomínam ten deň, keď sme sa stretli. V Taliansku zas neprší tak často, aby sme sa tu nemohli stretnúť vždy, keď zaprší.“ Vysvetľovala.

„Ja ťa tu budem čakať aj každý deň.“ Usmial som sa.

„Zas to nepreháňaj. Stačí, keď si vždy počkáme na dážď. Poď, ideme domov a tam sa budem svojmu manželovi plne venovať.“ Ťahala ma za ruku. Vzal som ju do náručia a niesol ju presne tak, ako v deň keď sa stala na veky mojou.

Počkáme si na dážď 1/2

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Počkáme si na dážď 2/2: