Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Pamätáš?

Keď Bella vchádza do Volterry zisťuje, že Edwardov život už Aro ukončil. Lenže pre Bellu to neznamená pár rokov samoty a trápenia.
Ale Edward nezomrel vo Volterre a Bella odchádza z Volterry o pár spomienok ľahšia. Spomenie si raz na toho Edwarda?

Stál som pred nemocnicou a už z takej diaľky, som ju cítil, počul... Tíško stenala, ale ešte vnímala. Mohol som prísť skôr... omnoho skôr...

Stál som pred dverami jej izby a bol som si istý, že som mal prísť skôr.

Stál som nad jej posteľou, ktorá bola prázdna. Sklonil som hlavu a sťažka zaťal zuby. Bella už nebola Bellou, bola úplne prázdna, vyzerala príliš prázdno. Ležala tam, len ťažko dýchala a dívala sa do stropu, ako keby tam nebola... ako keby som tam nebol ja. Vzal som jej chladnú ruku do dlane a pokúšal sa jej vtisknúť aspoň kúsok zo mňa. Nemala už vôbec tie oči, ani vlasy... Ani ten úsmev a hlas som tiež nepočul. Mal som prísť skôr.

„Bella,“ zašeptal som jej blízko pri uchu. Trochu sebou trhla. Vedel som, že mala problémy so zrakom, ale choroba ju pripravila asi o celý zrak. Pootočila hlavu mojim smerom a pousmiala sa. Vtedy som pochopil, že až tak prázdna nie je.

„Snívalo sa mi o tebe... mnohokrát... ale, nechápala som tomu. Teraz chápem. To ty si ma ochraňoval a teraz si si po mňa prišiel,“ šepkala to s nádejou a s úsmevom. Znovu vyzerala okúzlujúco. Bolo to možné? Nemožné?

„A čo sa ti ešte snívalo?“ spýtal som sa... Možno som mal tú chvíľu využiť nejako inak, ale sám som nevedel, čo sa jej spýtať skôr.

„Rozpoviem ti to chlapče... Ešte keď som bola mladá, vtedy si sa mi prvý raz zdal. Ležala som, podobne ako teraz na posteli, ale bola som mladá... a pravdaže ešte krásna. A ty si sa nado mnou skláňal. Nech mi Luke odpustí, ale bozkával si ma a hovoril mi, že všetko bude dobré a chcel si odísť, ale ja som ťa nechcela pustiť a potom si povedal, prisahal si mi, že navždy ostaneš so mnou, hoci si predtým tvrdil, že ak so mnou ostaneš, bude to pre mňa nebezpečné.

Snívalo sa mi s tebou tak mnohokrát. Ležali sme na krásnych lúkach a veľakrát si mi ukazoval tvoju rodinu, ďalších anjelov. A nech je Lukeovi zem ľahká, ale tvrdil si, že ma miluješ. Celé tie roky sa mi o tebe snívalo. Ach, Edward,“ zašepkala a znovu sa pousmiala. Žasol som nad tým, ako si to mohla pamätať. Ako si mohla pamätať chvíle po tom, ako ju skoro James premenil, na našu lúku, bozky, na to, že som ju miloval.

Pevnejšie som stisol jej ruku a ona sa znovu pousmiala.

„Vieš, chlapče, čakala som na teba dlho a teraz si zrazu tu a ja som ti v mojich snoch sľubovala, že ak raz prídeš za mnou skutočne, tak môžem už aj zomrieť, že to jediné mi chýbalo k tomu, aby som bola šťastná a prežila všetko, čo som chcela. Takže, môžeš si ma pokojne vziať, ja čakám už len na to.“

A stále, stále sa usmievala. Ona vážne čakala, že budem práve ja, ten, kto príde za ňou a vezme ju preč zo sveta? Nikdy by som nechcel byť tým, kto má moc brať životy. Ale ona sa stále usmievala. Hoci ma nevidela, musel som sa pousmiať tiež, pretože bola presne taká, ako som si pamätal. Záhadná, dobrotivá, láskavá... A usmievavá, keď bola so mnou, usmievala sa skoro stále.

A potom zrazu znovu prehovorila.

„Pamätáš si, keď si mi opakoval, ako ma miluješ? A že navždy ostaneš so mnou a že nikdy ma neopustíš, a aj keby niečo iné tvrdíš, mám si vždy pamätať len to, ako veľmi ma miluješ? Pamätáš? Ja si to pamätám,“ vzdychla sklamane a mne až vtedy došlo, že sa ma to pýtala.

„Áno, pamätám, rád si na to pamätám.“

Chcel som byť už ticho a počúvať len ju, ale chcel som jej to aj všetko vysvetliť.

„A pamätám si aj na tvoje bozky a tvoju náruč, Bella, a na to, ako si sa vždy na mňa dívala. Aká si bola... láskavá. Ako si sa usmievala a mierne krčila nos. Alebo si jemne hrýzla peru, keď si sa nevedela rozhodnúť, alebo ako si si dávala vlasy za ucho, keď si nad niečím rozmýšľala, alebo sa len tak učila. A ako si sa tvárila, keď mi ťa Charlie zakázal. Ako si sa hnevala, ako si si nevšímala, že som žiarlil na Jakea, Mikea, Erica a všetkých mužov, ktorí sa okolo teba točili. Ako si zaspávala na mojej hrudi. Pamätám si na to teplo a na tvoje srdce, ktoré zrýchlilo pri každom bozku, ktorý som ti dal. Alebo ako si s Emmettom tancovala u nás v obývačke. A teraz ty povedz Bella, pamätáš?“ spytoval som sa a po dlhej dobe si uvedomil, že v izbe bolo úplné ticho.

Belline oči nežiarili, pery sa neusmievali a aj posledné mimické svaly ochabli. Žiaden dych, žiadny buchot srdca, žiadny zvuk látky šúchajúcej sa po Bellinom tele. Len jej ochabnutá dlaň v mojich rukách. Aj keby ma drvili v bolestivých mukách, aj tak, Bell, navždy. Pamätáš?

Autor: , v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Pamätáš?:

Přidat komentář:

Nick:

Text: