Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Osud na nikoho nečaká

27.05.2011 (15:15) • Bubulienka • FanFiction jednodílné • komentováno 12× • zobrazeno 2261×

„Bella, vybav stôl číslo deväť,“ pošepla mi Lizzie do ucha, keď prechádzala okolo pultu.

„Jasné,“ vzdychla som, vzala zo stola zápisník a pero. Pomalým krokom som šla k stolu číslo deväť. Dnes tu máme veľa ľudí, no inokedy je kaviareň celkom prázdna. Asi kvôli tomu, že je nedeľa.

Prišla som k stolu a pohodila vlasmi – taktika.

„Dobrý deň, čo si dáte?“ Usmiala som sa na chlapca, ktorý bol približne v mojom veku. Mal blond vlasy a modré oči – celkom pekný. Ale určite nejaký sukničkár, pretože väčšina chlapcov, ktorá má takýto výzor – sú...

„Teba by som nemohol?“ opýtal sa. Ten má ale drzosť! Úchyl!

„Predstav si, nie!“ odvrkla som.

„Bella! K zákazníkom sme vždy slušní,“ ozval sa za mnou hlas šéfky. Lepšie to ani dopadnúť nemohlo! Nútene som sa usmiala.

„Jasné, chápem, takže čo si dáte? Dnes máme dobré menu. Dali by ste si raňajky alebo už obed?“ opýtala som sa jedným vydýchnutím, aby som to mala čo najskôr za sebou.

„Fajn, dám si colu a jablkový džús, ak by som chcel jedlo, tak ťa zavolám,“ povedal a odvrátil odo mňa pohľad. Konečne! Nechápem, prečo mi tyká. Pokiaľ viem, tak sme si ruky nepodali, no nebudem to riešiť, keď šéfka na mňa dozerá z metrovej vzdialenosti. Viem to. Cítila som jej pálivý pohľad na chrbte.

„Dobre.“

Prišla som k pultu a naliala mu colu a jablkový džús. Asi na niekoho čaká. A s tým sukničkárom som mala pravdu. Slušný chlapec by sa takto nezachoval. Rozhodla som sa, že to nebudem riešiť. Vzala som tácku s nápojmi a odišla k jeho stolu.

„Nech sa páči,“ usmiala som sa, samozrejme, že vynútene a poháre položila pred neho. Skôr, než som sa stihla otočiť, si vzal džús a nešikovne ho zdvihol do vzduchu. Džús sa vyklopil a pristál na mne. Nemala som žiadne pracovné oblečenie, džínsy a tričko z domu – to jediné som tu mala. Teraz som bola celá lepkavá a cesta domov v takomto oblečení by bola peklo. Náhle mi došli okolnosti, že ten chalan to určite spravil naschvál. Zavrčala som. V kaviarni vládla vrava, pretože ľudia si nášho malého nedorozumenia vôbec nevšimli.

Pozrela som sa naňho naštvaným pohľadom.

„Prepáč. Naozaj som nechcel.“ Snažil sa "vyčistiť to" rukou na mojej nohe.

„Daj tie paprče preč!“ zavrčala som, otočila sa na päte a vyrazila dozadu, aby som to mohla nejako vyčistiť. Ten chalan sa ma pokúšal zbaliť, ale asi odpoveď nie neznamená nič.

V kúpeľni som sa to snažila nejako vyčistiť, no veci na prezlečenie som tu nemala. Džínsy boli tmavé, takže to až tak nevadilo.

„Nič sa nestalo! Bol to omyl, Bella,“ upokojovala som sa nahlas. Nadýchla som sa a vyrazila späť za pult. Stôl číslo deväť som ignorovala a vybavovala odškrtnuté objednávky. Bola som do toho úplne zabratá.

„Ťažký deň?“ ozval sa nado mnou medový hlas. Taký príjemný, no predsa desivý. A k tomu ma vyrušil z prepočítavania objednávok. No teraz som úplne prestala myslieť na nejaké hlúpe objednávky. Bála som sa zdvihnúť hlavu. Predsa ten hlas...

„Áno, je to na mne vidieť?“ vzdychla som a zdvihla hlavu. Ten pohľad ma prekvapil. Tento chlapec vyzeral nádherne, nikdy v živote som nikoho krajšieho nestretla. Jeho oči boli svetlé a zlaté. Bronzové vlasy mal rozstrapatené okolo hlavy. A jeho postava vo vypasovanom tričku! Uvedomila som si, že je neslušné prezerať si ho, keď sedí predo mnou. Ale nemohla som si pomôcť. Vybuchovali vo mne plamienky šťastia, ktoré aj rýchlo zhasli.

„Edward, no tak. Ideme už? Kúpila som potrebné oblečenie,“ ozvalo sa nejaké dievča, ktoré sa za ním zjavilo.

Aj jej krása ma ohúrila. Mala zlaté vlasy s jahodovým nádychom, peknú bledú pleť – vlastne obaja. Jej postava bola vhodná modelky. A jej oblečenie bolo vhodné na módnu prehliadku. Všimla som si, že sa k nám v kaviarni všetci otáčali. Prišla k nemu a dala mu pusu. Pichlo ma pri srdci, samozrejme, od závisti! Je pravda, že nie je možné, aby ma takýto chlapec ako on mohol chcieť, no strašne som závidela tomu dievčaťu, alebo skôr žene. Stále nechápem prečo sa mi prihováral.

„Áno, Tanya. Ako si želáš,“ vzdychol a ona sa mu vsunula pod ruku. Nechápavo zakrútil hlavou a pobozkal ju na líce. Znova ma pichlo od závisti a mala som chuť odtrhnúť ju od neho a utiecť niekam, no to by mi asi neprešlo. Takýto boháč by nechcel obyčajné dievča ako som ja. On má na viac. Hoci táto fiflena, neviem.

„Uhni, to je moje dievča,“ strčil do Edwarda –, ako som zistila, že sa volá – ten blondiak od stola číslo deväť. Och, nie. Prosím! Panebože!

„Tvoje?“ povedal Edward s pozdvihnutím jedného obočia.

„Áno.“

„Ako to, že ťa nemôže vystáť?“ vrčal.

Tanya spozornela. „Edward nechaj ho! To je medzi nimi,“ zakročila. Ja som to celé sledovala. Z Edwarda šiel fakt strach, ale dokázala by som ho pozorovať aj celý deň.

„Je moja! Jasné! Tak vypadni!“ vrčal ten neznámy chalan, ktorý ma vôbec, ale vôbec nezaujímal.

Edward odstrčil Tanyu, ktorá sa vydesene prizerala. Postavil sa, chytil toho chlapca za krk a priklincoval ho k stene. Celá kaviareň stíchla a pozorovala divadlo. Ja som ešte viac spozornela a zahrialo ma pri srdci, že možno práve tento chalan sa ma zastane.

Edward vrčal, vrčal... A vrčal. Šiel z neho riadny strach. Ticho v kaviarni narúšalo iba jeho tlmené vrčanie. Dokonca ani ten chalan sa neopovážil otvoriť ústa. Šéfka radšej mlčala, pretože očividne sa bála, a z Edwarda šiel naozaj veľký rešpekt.

Náhle sa otvorili dvere a vošla nejaká žena s dvoma chlapmi. Všetci traja mali na sebe čierny plášť s kapucňami, ktoré si nechali voľne spadnúť na plecia. Tá žena vyzerala ako anjelik a tí chlapi boli naozaj obrovskí.

„Zdravím, ľudia,“ povedala posmešne, no zároveň anjelsky. „Prajem dobrú chuť,“ dodala a tí chlapi sa zasmiali.

Zrazu sa to zomlelo všetko veľmi rýchlo. Edward zavrčal a pustil toho chlapca. Tanya zavrčala tiež a postavila sa vedľa Edwarda. Ľudia mali v tvárach vystrašené pohľady. Aj so mnou lomcoval neuveriteľný strach, ktorý je na človeka príliš.

Ľudia v plášťoch sa usmiali a skočili na ľudí v kaviarni.

Bolo počuť iba strašný vreskot, plač a zúfalé výkriky. Sama som zostala stáť za pultom a pozerala na celý horor...

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Osud na nikoho nečaká: