Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Opustil som

25.08.2010 (10:45) • NoemiVolturiCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1777×

Je to už pár mesiacov, čo som bez nej. Bez mojej Belly. Túlam sa po svete a snažím sa vystopovať Victoriu. V tento moment by som chcel byť ako James. Vedieť vystopovať hocikoho. Keby som bol schopný, Victoria by už nežila. Cítim jej pach, ale neviem, ktorým smerom sa uberá. Načo mi je teraz čítanie myšlienok, keď nepočujem tie, ktoré by som počuť chcel. Bežím po lese, za pachom pumy. Áno, som v U.S.A. a čudovali by ste sa, ako blízko Belly. Seattle, to je mesto, kde sa teraz nachádzam. Ani si neviete predstaviť, ako ma zožiera to, že je tak blízko. Ale musím sa premôcť, nemôžem sa jej znova vpliesť do života. Musí žiť normálne, musím jej dať šancu na ľudský život. Zožiera ma to, ale nemôžem byť sebecký. Ona bola vždy milá a myslela na druhých, na našu rodinu bezduchých. Teraz jej to oplatím, vrátim jej to. Nechcem, aby som mnou mala niečo spoločné. Nie preto, že by som po tom netúžil, ale preto, aby zabudla. Ja nezabudnem, som upír. Ale ľudský rozum zabudne. Počkám pokým bude žiť, a keď umrie, umriem s ňou.

„Nie, nie... prosím. Bože, netráp ma. Zabi ma,“ počul som niekoho kričať. Bol to ženský hlas, taký krásny, taký melodický, ako hudba Debussyho. No aj ten občas škrípe. Jej hlas bol boľavý, ako by ju niečo dusilo.

Odrazu som počul treskot, ako zvuk blesku, keď dopadne na mrak. Bežal som rýchlo, ako som len vedel. Nemohol som dopustiť, aby tak krásny hlas trpel. Bežal som čo najrýchlejšie a stále počul krik. Zastavil som pred mohutným stromom, pretože som cítil upírí pach. Bohužiaľ to nebola Victoria. V tej vôni som cítil vanilku a pomaranč. Tak sladká a pritom nakyslá chuť. Odrazu sa z poza stromu ozvala veľká rana a následne pár modrých iskričiek.

Moja zvedavosť bola obrovská a strach? Ten neexistuje odvtedy, čo som opustil Bellu. Pozrel som sa za strom a videl dievča. Malo odvrátenú tvár, takže jej bolo vidno len vlasy. Mala ich podobné, ako Bella. Ale aj tak iné. Tieto boli dlhé až po pás, kučeravé a suché, polámané, a bez života. Chcel som k nej prikročiť, no nenatiahol som ani ruku a už som letel pár metrov od nej. Pristál som na zemi a spamätával sa zo šoku.

„Si v poriadku?“ pípla tá upírka a ja som sa odvážil vstať.

To, čo som videl ma prekvapilo, zmrazilo, nahnevalo, ale najviac rozšťastnilo. Bolo iná, to je pravda. Nádherná, bledá so smaragdovými očami. Jej kráse sa nevyrovnala ani Rose. Veľmi sa zmenila, no jej črty boli tam. No keby som sa nezahľadel, nespoznal by som ju.

„Bella?“ opýtal som sa jemne.

Bella, aká Bella? On niekoho hľadá, má niekoho a ja nikoho.

Počul som jej myšlienky. Ale ako je to možné? Belle som ich nikdy nepočul.

„Láska, neviem čo sa stalo, ale musíš si spomenúť,“ naliehal som.

Keby to tak šlo. Snažím sa spomenúť si už tri roky a stále nič.

Tri roky? Potom to nemôže byť Bella, ale ako? Nie! Svoju lásku by som spoznal hocikde. Musí to byť Bella.

„Čo to melieš, láska? To som ja, Edward. Spomeň si. Viem, že som urobil chybu, ale odpusť mi.“

Ja nič nemeliem... ako? On vie, čo si myslím? Kto to je?! Kto si?! Ja nie som Bella!!!

„To som ja som, Edward Cullen. Vážne si ma nepamätáš? Nezazlievam ti to.“

Dosť! Prestaň! Nie som žiadna Bella!

„Nie si? Tak potom ako sa voláš?“ pýtal som sa jej.

„Nie, nie som, prepáč, Volám sa Anastacia,“ odpovedala mi.

Všimol som si, že mala strhanú tvár a ťažko sa jej hovorilo. Je možné, že sa niekto môže tak podobať mojej láske. Ale ako som si mohol dovoliť spliesť si ju s Bellou?

Odrazu začala kričať. Kričala nahlas, až ma bolelo srdce ju takto vidieť.

„Čo sa deje?“ pýtal som sa vyplašene.

Odpoveďou mi bol ešte väčší krik a zmietanie sa na zemi.

Rozbehol som sa pomôcť jej, ale znova som skončil na zemi. Musím sa o nej dozvedieť viac!

„Čo je to? Chcem ti pomôcť, ver mi,“ hovoril som jej s bolesťou v hlase.

„Ja... ja... za... t... to... nem... ôžem,“ hovorila z pomedzi krik.

Pomaly som sa k nej blížil, chcel som vedieť pokiaľ si to môžem dovoliť. Bola to upírka, takže som počítal s nejakou schopnosťou. Pripadalo mi to ako fyzický štít. Alebo nejaký jeho druh.

„Nepribližuj sa!“ vykríkla.

Odrazu prestala kričať, no na zemi ostala ležať bez pohybu.

„Čo sa to deje?“ pýtal som sa.

„Ja vážne neviem. Prisahám,“ vyzerala strhane, oči čierne od smädu a v tvári výraz prosiaci o smrť.

„Vidím, že si smädná, tak prečo nepiješ?“ Keď som si uvedomil, že pije ľudskú krv, trochu ma zatriaslo. No nemôžem ju odsudzovať.

„Chcela by som, tak veľmi by som chcela, ale nejde to. V jeden deň to prestalo ísť.“ Nad svojím vyjadrením sa zamyslela. „Jedného dňa, keď som išla na lov, sa to nedalo. Chcela som zaútočiť, ale niečo mi to nedovoľovalo. Odrazila som sa od niečoho, tak ako ty. Neviem, čo to je, ale teraz ma to natoľko obmedzuje, že sa nemôžem vzdialiť od tohto stromu.“ Zaujalo ma to.

„Podľa mňa je to tvoja schopnosť, no nie som si istý, aká,“ odpovedal som jej zadumane.

„Schopnosť? Akože schopnosť? Čo to má byť? Robíš si zo mňa srandu?“

„Ako dlho si upírom?“ spýtal som sa jej sprvu.

„Nie dlho, tri roky,“ odpovedala.

„Kto ťa premenil?“

„Neviem, nič si zo svojho života nepamätám. Aj svoje meno som si dala sama. Raz som sa prebudila v lese a vedľa mňa bol papierik. Bolo na ňom, že som upír. Že to nemám nikomu prezradiť a že sa mám živiť ľudskou krvou. A ešte, že nemám chodiť na slnko,“ hovorila, akoby to nebolo dôležité.

„To je dosť málo. To, čo je okolo teba a chráni ťa, to je tvoj dar. Podľa mňa to je fyzický štít, no nie som si istý,“ prezradil som jej svoje myšlienky.

Rozprávali sme sa dlho, veľmi dlho. Hovoril som jej o schopnostiach, o meničoch, o kráľovskej rodine – miestami bola prekvapená, miestami sklamaná. Ona mi hovorila o svojom krátkom upírskom živote. Utvrdil som sa v tom, že pije ľudskú krv. A keď počula, že ja pijem tú zvieraciu, trochu sa znechutila. Rozprávali sme sa hodiny, možno aj dni. Neskôr som jej povedal o svojej rodine a bola nadšená, už len z môjho rozprávania. Mala iskričky v očiach, keď som jej rozprával o našom ľudskom živote a taktiež o láske medzi mojimi súrodencami. A na koniec som si nechal Esmé a Carlisla. Z nich bola ešte viac unesená. Keď počula, ako sa o nás starajú a že sme ako veľká rodina a každý by sme za seba dali život, neverila mi. Hovorila, že nemôže byť možné, že je niekto tak úzko spätý a že upír môže milovať niečo iné, ako svojho druha a ľudskú krv. No po čase mi uverila.

A na úplný koniec som si nechal Bellu. Moju Bellu. To, že som sa niekomu vyrozprával mi urobilo dobre. No jej pohľad ma ešte viac ubíjal. Spomínal som na Bellu, na to krásne stvorenie, ktoré mi tak učarovalo. Na jej zamatovú pokožku, jemné vlasy, sladký úsmev a hlavne na jej nešikovnosť. Musel som sa sám pre seba usmiať. Keď som spomínal, ako sa potkýnala na vlastných nohách. Ale taktiež sa mi nepáčilo, že táto, mne neznáma upírka, má v tvári bolesť.

„Je to smutné. Aj keď to nemôžem pochopiť. Viem, že ju miluješ, ale ako si to mohol aj cez to všetko vydržať? Je to nemožné,“ neverila mi.

„Ťažko sa to vysvetľuje, ale moja láska bola väčšia, ako chuť zabiť ju,“ povedal som. Až neskôr som si uvedomil, čo som povedal. Nie, ona nebola, ona ešte stále je, a vždy bude.

„Možno to bude znieť kruto, ale urobil si dobre. Nie, že by bolo dobré opustiť ju a nechať ju s tým psom, to nie. Ale je dobré, že si ju nechal žiť ľudský život. Je proti prírode, aby sa upír zamiloval do človeka.“ Hovorila mi do duše a utvrdzovala v mojom rozhodnutí.

Chytila ma za ruku a povzbudivo sa usmiala. Jej úsmev bol krajší, ako západ slnka. A jej dotyk ma hrial pri srdci. Je smutné, že práve jej nešťastie nás spojilo.

„Ty, ty si sa ma dotkla,“ uvedomil som si.

„Ou, prepáč, ak ti to prekáža, ospravedlňujem sa.“ Svoju ruku rýchlym pohybom stiahla.

„Nie, tak som to nemyslel. Tá bariéra, ona je preč!“ Bolo to neuveriteľné, ale pravdivé.

S otvorenými ústami na mňa hľadela a potom sa šťastne usmiala. No ja som znova letel ďaleko od nej.

Jej krik som počul ešte nad zemou. Nezastavoval som sa nad tým, že som práve zlomil pár stromov, ale ponáhľal som sa k nej. Neviem prečo, no nemohol som ju len tak nechať. Tentokrát viem, ako na to.

„Šššš,“ ukľudňoval som ju, ale vôbec to nepomáhalo. Bezbranne som s rukami naznačoval pokoj.

„Dôveruj mi. Prosím. Nenechám ťa tu trpieť,“ bolestne som hovoril tomu krehkému stvoreniu. Rukami som sa k nej pomaly približoval, chcel som, aby ma k sebe pustila a ja som si ju mohol privinúť do svojej náruče. Moje ruky boli čím ďalej, tým bližšie, a ja som len prosil o to, aby som jej mohol pomôcť. Pomaly som sa prstami dotkol jej vlasov. Ďakoval som bohu, že mi to bolo umožnené. Rýchlo som si ju privinul do náručia a kolísal s ňou. Bolo to ťažké udržať ju, jej telo sa zmietalo v bolestiach. Tušil som prečo. Ale ona mi to musí potvrdiť. Ale teraz to nie je dôležité, nesmiem ju nechať trápiť sa. Ona pomohla mne, teraz pomôžem ja jej.

„Tacy, Tacy, počúvaj ma. Bude to dobré, nevnímaj tú bolesť, viem, že je to takmer nemožné, ale ty to zvládneš. Si silná. Cítiš moju náruč? Ako ťa pevne držím a nepustím? Sústreď sa len na to, na nič iné.“ Chcel som jej to uľahčiť, pomôcť jej. Nevedel som či to zaberie alebo nie. Skúšal som to, nič tým nepokazím.

Nepomohlo to, stále kričala, vzlykala, zmietala sa, nemal som silu na ňu takto pozerať.

„Prosím. Tacy, prosím. Potrebujem ťa. Získala si si ma, si moja priateľka.“ Pomaly prestávala kričať, už iba vzlykala. Hlavu mi položila pod bradu a sedela mi vzlykajúc v náruči.

„Ššš, Tacy. Zvládneš to. Si úžasná, ide ti to skvelo.“

„Spolu,“ povedala unavene. Zarazilo ma to. Spolu, to slovo. Pripomínalo mi Bellu, moju lásku. Vrátim s ak nej, hneď zajtra. Už bez nej neviem vydržať. Mesiac, je to dlhá doba. Nevydržím to bez nej. Ale čo keď už na mňa zabudla? Čo keď si žije šťastný život? Ale aspoň sa na ňu pozriem. Ak bude s Jacobom, tak odídem. Alebo budem bojovať?

„Edward?“

Pomaly som sa pozrel na Tacy v mojom náručí. Musel som sa usmiať nad jej anjelskou tvárou. Nie je to možné, aby ma takto očarila... za pár desiatok hodín.

„Ak chceš odísť, tak choď,“ povedala s očami upretými do zeme. Nevedel som odpovedať. Chcem ísť za Bellou. Za mojou drogou. Ale nechať tu Tacy? Ak odídem, umrie. Bude sa trápiť. Ale je to len cudzia upírka. Čo mám robiť? Bella alebo Tacy? Nie, nie, nie!!! Nemôžem Bellu s nikým porovnávať! Čo je to so mnou?! Ale... Dosť!

„Edward, ja to pochopím.“ Nežne sa na mňa usmiala a vedel som, že to myslí úprimne.

„Choď za ňou, ale hlavne... odíď odo mňa.“ To presvedčenie v jej hlase, prečo?

„Čo to táraš? Prečo?“

„Keď so mnou ostaneš a pomôžeš mi, bude to ťažké. Pre teba možno nie, ale pre mňa áno. Pochop, že ty si moje prvé puto. Nepamätám si žiadne pocity. Jediný, ktorý ma sprevádza upírskym životom je chtiač a nenávisť. Pri tebe cítim niečo, čo neviem pomenovať. Mám chuť usmievať sa, rozprávať sa s tebou, tráviť s tebou chvíle a byť ti čo najbližšie. Ale keď odídeš, tak toto všetko ostane, ale bude to bolieť, pretože tu nebudeš ty.“

„Priateľstvo,“ povedal som. „To, čo cítiš, sa nazýva priateľstvo.“

„Tacy, ostanem s tebou. Neviem, čo bude potom, ale teraz som tu. Bella počká, ale ty nie. Nemôžem ťa tu takto nechať. Naučím ťa všetko, čo bude v mojich silách. Neopustím ťa.“ Zatiaľ...