Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » One bad decision

20.12.2010 (17:00) • Esprit • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1928×

http://www.youtube.com/watch?v=gRpDzzvPqS4

Akú najväčšiu chybu ste v živote urobili?

Ja tú svoju poznám až pridobre. Prenasleduje ma na každom kroku, vkráda sa do každej mojej myšlienky. Nikdy ju neprestanem ľutovať. Načo je však dobrá ľútosť? Poviem vám: na nič. Tak prečo som to vlastne urobila?

Poznáte svoje najhoršie rozhodnutie? Také, ktoré ste oľutovali hneď, ako ste ho spravili?

Pomaly som kráčala domov. Snažila som sa túto chvíľu čo najviac predĺžiť, ale nemohla som len tak postávať na ulici v tejto treskúcej zime. Niekto by si ma ihneď všimol a dostalo by sa to až k Jacobovi, a to je to posledné, čo potrebujem.

Blížila som sa k nášmu malému domčeku, dlane sa mi potili, srdce som si cítila až kdesi v krku a celá som sa triasla. Bála som sa, strašne som sa bála. Akú bude mať dnes náladu? Bude nahnevaný?

Potichu som vkĺzla do predsiene a zavrela sa sebou dvere. Rýchlo som sa poobzerala a vydýchla si, až keď som zistila, že tu nemá veci. Ešte tu nie je. Srdce mi prestalo tak splašene biť a pokojne som si dala dole kabát a čižmy, pričom som sa snažila trochu to tu upratať. Nemá rád neporiadok.

Zamierila som si to rovno do kúpeľne, zamkla sa a vyzliekla. Stúpla som si pred zrkadlo a bez nejakej ľútosti pohľadom prechádzala po všetkých modrinách a podliatinách, ktoré na mňa z bielej pokožky doslova kričali.

Na stehnách tvorili fialovo-žltý rad niekoľkotýždňové modriny, brucho „zdobila“ krásna veľká modrina a na rukách bolo vidieť mnoho podliatín. Tvár však vyzerala oveľa horšie, čiže slnečné okuliare sa stali povinnou výbavou aj v zime – monokel pod ľavým okom, pod pravou lícnou kosťou sa rysovala podliatina a pery boli mierne napuchnuté.

Aj cez všetky zásady, ktoré som kedysi mala, som sa s tým nikdy nikomu nepriznala. Aj tak, keby som sa toľko nebála jeho vyhrážok, sa nemám na koho obrátiť. Ja už totiž nemám nikoho. Starí priatelia na mňa zabudli, Charlie  je mŕtvy a všetci Cull... Sú preč. Už päť rokov. Áno, mám dvadsaťtri a som totálna troska.

Vošla som do sprchy, odpustila si posledný pohľad na moje dobité telo a nechala si kvapky vody voľne padať na chrbát a hlavu. V poslednej dobe neexistovalo nič, na čo som sa tešila viac. Mohla som pokojne premýšľať, aspoň na chvíľu sa nestrachovať, čo bude ďalej. Pretože to som nikdy nevedela.

Asi po hodine som odtiaľ vyšla, zababušila sa do uteráka, odcupotala do spálne a hodila sa do mäkkých perín. Zostala by som tak večne, nezapájajúc sa viac do svojho pokašlaného života. Avšak človek svoje rozhodnutia robí sám, aj tie zlé, a potom musí niesť následky.

Keď sa obzriem do minulosti, nachádzam mnohé slepé miesta. Veci, ktoré som si nechcela pamätať a niekoľkoročným tréningom sa mi to podarilo. Potom sú tu spomienky na najkrajšie obdobie v mojom živote, obdobie, v ktorom ešte vychádzalo slnko. Spomienky na Edwarda.

Ako som si myslela, moje vnútro ihneď zachvátili plamene a ničili všetko, čo im prišlo do cesty. Každú jednu vlnu odporu zmiatli a tak som iba ležala na posteli, omráčená tou ohromujúcou bolesťou, ktorú podstupujem každý deň, aby som na neho nezabudla. A tak si pamätám všetko, spojené s ním.

Pamätám si každučký dotyk, každý bozk, každé objatie. Pamätám si svoje pocity, keď som sa zadívala do jeho zlatých očí a vychutnávala si lásku, ktorú mi ponúkali.

A potom si pamätám aj tú poslednú vec spojenú s ním, hoci práve tú som sa snažila čo najúprosnejšie vymazať. Tiché nie z mojich úst a jeho zmučený výraz. Prečo som to urobila? Prečo? Aké dôvody som vtedy mala, keď ich teraz neviem nájsť?

Nič. Nenapadá ma nič, po čase som ich aj prestala hľadať. Jednoducho povedané, spravila som najväčšiu hlúposť svojho života a zostala s Jacobom. S tým istým Jacobom, ktorý sa po čase zmenil na surového tyrana a neváha ma kedykoľvek udrieť. Len tak, aby som si nezvykala. Vraj som mala všetko, čo som chcela, tak nech si teraz užíva on.

Prezliekla som sa do pyžama, prikryla sa a modlila za lepší deň. Nič iné mi nezostávalo.

Bola som na lúke, s mnohými kvetmi rozličných farieb. Zmätene som sa obzerala okolo seba, pretože toto miesto som poznala, no niekto tu chýbal.

A potom som ho uvidela – ležal uprostred, ako vždy. V svetle zapadajúceho slnka sa trblietal ako tisícky diamantov a ja som len fascinovane podišla bližšie. Usmial sa na mňa a rukou mi pokývol, nech sa k nemu pridám.

Ľahla som si vedľa neho, nespúšťajúc pritom oči z tých jeho. Stále sa v nich odrážala tá hlboká láska a vo mne sa len umocňoval pocit, že mu môžem vidieť až na dno duše. Milovala som ho. A navždy budem, nič sa nezmenilo.

„Edward?“ zašepkala som opatrne, akoby som sa bála, že jedno slovo preruší kúzlo tohto okamihu a on zmizne.

„Áno, Bella?“ opýtal sa a mňa až zamrazilo, keď som začula svoje meno vyslovené jeho krásnym zamatovým hlasom. Tak dlho som bola bez neho.

Neodpovedala som, iba sa usmiala a pohladila ho po tvári. Tak ako kedysi dávno chytil do dlaní moju ruku a pridržal si ju na líci. Bolo to krásne, tak krásne, že som chcela uveriť, že to je pravda, aj za cenu všetkej bolesti, ktorú budem cítiť ráno, keď sa znovu prebudím do tmavej izby  s prázdnou polovičkou postele vedľa mňa, v tom lepšom prípade.

„Bella, nikdy som ťa neopustil. Všetko sa zmení...“ začal hovoriť Edward, ale koniec som už nepočula, lebo...

Na tvár mi dopadla presne mierená facka a s ráznym trhnutím ma prebrala zo spánku. Vydesene som sa postavila, zažala malú nočnú lampičku a rozhliadla sa okolo seba. Jacob sa skláňal nad miestom, kde som ešte pred chvíľou ležala a v očiach mal šialený výraz.

„Jake, prosím, čo sa deje?“ šepkala som a pomaly ustupovala z jeho dosahu, nevnímajúc bolesť v líci.

Jeho oči stále neopúšťal ten výraz. Výhražne prišiel až ku mne a pomedzi zuby precedil: „Čo sa ti asi tak mohlo snívať, keď si hovorila jeho meno? On už nie je, som tu len ja! A ty si iba moja!“

„Nie! Nepatrím nikomu, už dávno nie. A tobôž nie tebe!“ vykríkla som a napľula mu do tváre.

Jacob sa celý roztriasol, až sa mi začal rozmazávať, ale mne to bolo jedno. Nech ma aj na mieste zabije. Bola by to vítaná zmena oproti tomu, čo som tu doteraz zažívala.

Na moje prekvapenie sa však upokojil a keď som si myslela, že sa normálne vrátime do postele, znovu sa napriahol a udrel ma po tvári. Bol to úder z celej sily, hlavou mi myklo do boku a z očí ihneď začali padať slzy. Z celej duše som si želala, aby mu toto stačilo a prestal. Ako sa však ukázalo, len želania nestačia a svoje zásoby šťastia som si minula už veľmi dávno.

Ležala som v rohu miestnosti schúlená do klbka. Neviem, koľkokrát ma udrel, po chvíli som to prestala počítať. Nevedela som sa dostatočne nadýchnuť, z úst sa mi valila krv a poriadne som si necítila žiadnu časť tela. Prečo sa to už neskončí?

Nevedela som, či sa budem vedieť postaviť a nejak veľmi ma to nezaujímalo. Ako naschvál, vždy sa zo všetkého dostanem, aj keď si želám umrieť.

Práve som sa snažila znovu nadýchnuť, keď som na stene zbadala Jacobov ozrutne veľký tieň, ako sa približuje. Tak rýchlo, ako mi to moje zničené telo dovolilo, som sa otočila. Uvidela som jeho tvár, napoly šialenú , ako sa škodoradostne usmieva.

Z celej sily ma kopol do hrudníka, na čo som len znovu vychrstla z úst krv. On sa však nechystal prestať a jediné, čo sa mi preháňalo hlavou, bolo zúfalé: Edward, prosím, pomôž mi!

Prebudila som sa lapajúc po dychu. Prudko som sa vystrela a rozhliadla okolo seba.

Musela som konštatovať, že takto som si posmrtný život nepredstavovala. Sedela som na rozmernej posteli, navlas rovnakej ako v nemocniciach. Ostatný nábytok v izbe však zodpovedal módnym trendom  –  vkusne zladený, ale vyzeral akoby sa ho nikto ani nedotkol. Presklené steny mi pripomenuli niečo, na čo som si nedovolila spomenúť.

Pokúsila som sa vstať, ale zabránili mi v tom rôzne hadičky pripojené k môjmu zápästiu. Pozrela som sa na ne a zreteľne videla, ako z veľkého vrecka pomaly odkvapkáva krv rovno do mojej ruky. Keďže som sa nemohla pohnúť a, pravdupovediac, sa mi ani veľmi nechcelo, zostala som tam ležať a sledovala kvapky krvi.

Pripadalo mi to tak zvláštne a predsa som sa cítila v bezpečí. Stále som však v sebe mala malú iskierku nádeje, ktorá však zhasla, hneď ako som sa znovu pozrela na tú krv. Neviem, či by si to dovolili.

Zrazu som začula ľahké kroky a zacítila vôňu, ktorá ma vedela vždy omámiť a dokonale som si ju pamätala už päť rokov. S úsmevom som otočila a to, čo som zbadala, mi vyrazilo dych. Moja pamäť mu krivdila, bol omnoho krajší ako som si predstavovala každý deň mojej doterajšej existencie bez neho.

Bronzové vlasy vyzerali, akoby si ich ráno len prehrabol rukou, ale stále perfektne. Oči mu žiarili zlatou farbou a pery mal roztiahnuté do môjho obľúbeného pokriveného úsmevu. Ako som mu to mohla niekedy urobiť? Ako som ho mohla odmietnuť? Veď ja som ho nikdy neprestala milovať.

Opatrne si sadol na kraj postele, pričom sa mi neprestával pozerať do očí. Chytil ma za ruku a preplietol si ju s tou svojou. Stále som sa mu fascinovane dívala do očí a nechcela prestať. V kútiku duše som vedela, že skôr či neskôr bude musieť odísť, ale nezaoberala som sa tým. Zatiaľ.

Nikto z nás neprehovoril, keď sa zrazu Edward naklonil a chcel ma pobozkať na pery. Na jeho i moje prekvapenie som sa však odtlačila a kajúcne naňho pozrela. Nemôžem.

„Bella... Naozaj to bola všetko pravda? Naozaj ma... nemiluješ?“ pri poslednom slove sa mu zlomil hlas.

Edward! Samozrejme, že ťa milujem. Neprešiel deň, kedy som neoľutovala, čo som urobila. Ale pochop, ja si ťa nezaslúžim, nemôžeš so mnou byť, keď som ťa toľkokrát zradila... Nie som preňho dosť dobrá, nikdy som nebola.

Toto všetko som mu chcela povedať, miesto toho som len odvrátila zrak a nevnímala horúcu slzu, ktorá mi tiekla po tvári.

„Rozumiem. Tak... ja už idem. Povedz Alice, keď budeš niečo potrebovať...“ povedal a ani sa pritom na mňa nepozrel.

Prepáč! Edward, stoj, vráť sa! Prosím. Neodchádzaj tak skoro! Potrebujem ťa...

Zaspala som po niekoľkohodinovom plači, a nevedela, čo si mám o tom všetkom myslieť. Prečo som to urobila, znovu? Teraz som však poznala odpoveď  –  nedovolím, aby sa zahadzoval so mnou, ktorá mu nesiaha ani po päty. Vynárala sa však aj nemenej dôležitá otázka. Ako som sa sem vlastne dostala?

Keď som sa zobudila, viedla som dlhý súboj v mojom vnútri. Jedna časť hovorila: ty idiot, prečo si ho poslala preč, okamžite ho zavolaj naspäť! a druhá: urobila si správnu vec, nezaslúžiš si ho, mala by si sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať, než urobíš nejakú hlúposť.

Viac som súhlasila s tou druhou polovičkou, racionálnejšou. Viem si živo predstaviť, aké hlúposti by som vedela urobiť. Opatrne som povyťahovala všetky hadičky a zistila, že cez noc mi niekto našťastie vybral tú transfúziu, a nemusela som sa s tým teraz naťahovať.

Vstala som a kriticky prezrela, v čom som oblečená. Našťastie to nebolo nejaké zvláštne nemocenské pyžamo, ale obyčajné tepláky a tielko. Rozbúchalo sa mi srdce pri pomyslení na Alice, tak dlho som ju nevidela. Bola to moja najlepšia priateľka a kvôli tomu zvieraťu Jacobovi som sa s ňou prestala vídať. Hneď, ako mi to napadlo, sa mi srdce rozbúchalo ešte silnejšie. Kde je teraz Jacob?

Vyšla som z izby a zamierila si to ku schodom, očividne vedúcim do obývačky. Spanikárila som, keď som pred sebou uvidela všetkých šiestich Cullenovcov, ako zrazu stíchli a pozreli na mňa. Jediný Edward ďalej mlčky pohľadom prepaľoval zem.

Mala som sto chutí vrátiť čas a tresnúť sa po hlave za tento skvelý nápad. Namiesto toho som tam však len tak stála a červenala sa ako paprika, možno ešte horšie. Alice sa spamätala ako prvá, za čo jej budem musieť neskôr poďakovať, pritancovala ku mne a skoro udusila v oceľovom zovretí.

„Ach, Bella, ani nevieš, ako si mi celé tie roky chýbala,“ hovorila a po chvíli sa k nej pripojila aj Esme.

Carlisle ma objal tiež, hoci trochu kŕčovito, Emmett sa so mnou zatočil vo vzduchu a Jasper mi len kývol hlavou. Rosalie stála obďaleč a meravo ma sledovala. Očividne som jej príliš nechýbala. Edward však naďalej sedel na pohovke a odmietol sa na mňa pozrieť. Vtedy som sa túžila zakopať hlboko pod zem, za to, čo som mu spôsobila. Čo som to za človeka?

Celý deň prebiehal veľmi zvláštne. Alice so mnou všade chodila, všetko mi nadšene ukazovala a plánovala ďalšie nákupy. Neviem prečo, ale tak nejak som očakávala, že sa zmenia. No oni boli všetci, okrem Edwarda, rovnakí. On, Jazz a Rosalie ma vôbec nebrali na pozornosť, Carlisle bol celý čas zavretý v pracovni a Esme sa hrabala v nejakých plánoch a projektoch.

Jediní, ktorí dávali najavo, že existujem, boli Alice a Emmett. Ten sa ma snažil všemožne rozveseliť, spomínal naše zábavné historky z minulosti, no dnešný deň by s mojou náladou nepohla ani skala. Vždy som kútikom oka sledovala Edwarda, ako nehybne sedí na pohovke a pozerá sa buď do zeme, alebo cez okno von do hustého lesa. Vždy sa ma zmocnili také výčitky, že som ich len veľmi ťažko kamuflovala pred Jasperom.

Večer som sa pristihla, ako sedím neprítomne vo svojej novej izbe, ktorú mi Cullenovci pridelili na neviem ako dlhý čas, a kreslím na papier Edwardovu tvár. Isteže, kreslenie mi nikdy nejako extra nešlo, ale na tomto som si dala špeciálne záležať. Detailne som prepracovala jeho krivky tváre, zlatisté oči, pokrivený úsmev i bronzové vlasy vejúce vo vetre.

O chvíľu som si uvedomila, že vedľa neho kreslím aj svoj portrét. Bola som však bledšia, mala som ostré a presné črty tváre a oči karamelovej farby, navlas rovnakej ako Cullenovci. Edward ma držal okolo pása, pričom som sa ja opierala o jeho rameno.

Prišlo to ako blesk z jasného neba, prudko som vstala a rozhodla sa.

Rýchlo som vyšla z izby a namierila si to do miestnosti, ktorú Alice pri predstavovaní ako jedinú  taktne vynechala. Trhla som kľučkou a až neskoro si uvedomila, že by som mohla rušiť.

Edwardovi vypadla z rúk kniha a s buchotom sa zavrela. Aj z diaľky som v nej rozoznala môj starý výtlačok Búrlivých výšin, ktorý som čítala ešte vo Forks u Charlieho. Nemienila som to však nejako riešiť, lebo Edward vstal a s prekvapeným, či skôr vydeseným výrazom tváre sa dožadoval vysvetlenia.

Pomaly som zavrela dvere a zostala mu otočená chrbtom. Ako mu to vysvetlím? Odpustí mi?

Znovu som sa obrátila a hľadela rovno do jeho zmučenej tváre. V duchu som si dala sľub, že mu už nikdy neublížim, za žiadnu cenu.

Mlčky som k nemu podišla a jemne sa dotkla viečok zavretých očí, nijako však nereagoval. Zohla som sa po knihu a rýchlo nalistovala Catherinin monológ, sama by som to nevedela tak presne povedať a jej slová verne vyjadrovali moje city.

Edward medzitým, stále odmietajúc sa na mňa pozrieť, sa zviezol na zem popri stene a tlačil si na spánky. Poznala som ho dosť dobre, aby som vedela, že to robí, keď úporne premýšľa.

Sadla som si k nemu a začala čítať môj pozmenený text.

„Aký zmysel by malo moje bytie, keby som jestvovala len v sebe? Moje veľké trápenia boli aj tvojimi trápeniami a ja som zas cítila každú tvoju bolesť. Neviem, z čoho sú stvorené duše, ale tvoja a moja sú rovnaké. Si v každej mojej myšlienke. Keby všetko ostatné zaniklo a ty by si ostal, i naďalej by som jestvovala; a keby všetko ostalo a ty by si bol zničený, celý vesmír by sa mi stal cudzím; nemala by som už pocit, že patrím k nemu. Moja láska k tebe pripomína nehybné bralo pod nami – nelahodí očiam, ale bez neho nemôžeme byť. Ty si ustavične, ustavične v mojej mysli – nie ako radosť, tak ako som ja sebe nie radosťou, ale ako moje vlastné bytie. Teda už nehovor o našom rozlúčení, to je nemožné...“ tu mi zlyhal hlas a Edward sa na mňa po druhýkrát za dnešný deň pozrel.

„Edward, nič, čo som ti povedala predtým, nebola pravda. Nemal si tomu nikdy, nikdy uveriť! Viem, že ani keby som sa ti tisíckrát ospravedlnila, nebude to stačiť. Všetko, čo som povedala, urobila alebo zapríčinila bola lož. Spravila som chybu, obrovskú chybu, a nevieš koľkokrát som to oľutovala. Hneď, ako som ti to povedala, ale ty si už bol preč,“ triasla som sa na celom tele „odkedy som ti prvýkrát povedala, že ťa milujem, mohol si sa ma to opýtať hocikedy, odpoveď by sa nezmenila... Odpustíš mi?“

Zdvihla som pohľad zo zeme.

Neviem dostatočne slovami zachytiť zmes pocitov odrážajúcich sa v jeho tvári, kým zvraštené obočie prezrádzalo ohromenie a zovreté pery pochybnosti, jeho oči pohltilo odpustenie a, mohla som to vykričať do celého sveta, aj mňa. Stratila som sa v jeho pohľade a nevnímala dotyky, objatia či bozky.

„Isabella Marie Swan, samozrejme, že ti odpúšťam. Nikdy som nebol na teba nahnevaný, ani raz som ťa v svojom srdci neodsúdil. Bola si v ňom, odkedy ťa poznám, a prinútila si ho znovu biť. Kvôli tebe som tu, ty si predsa zmysel celej mojej existencie. Akoby som ťa mohol niekedy nechať samú?“ znelo mi tlmene do ramena.

„Nerozumiem,“ šepla som, zvláštne popletená.

Cítila som, ako sa usmial a potom stuhol. „Bol som s tebou, každý jeden deň. Neopustil som ťa. Bránil som ťa, keď si bola v bezvedomí  a ten... bastard ti chcel ešte viac ublížiť. Vždy bol taký opitý, že ma považoval za výplod svojej fantázie, no pochybujem, že ten sebec by si len vo svojej fantázii uznal porážku. Potom som ťa ošetril, v mnohých prípadoch som ti vlastne zachránil život. Keby som však vedel, že ho nemiluješ, hneď by som ťa odtiaľ zobral preč. Bol som však presvedčený...“ zmĺkol.

„Bol si presvedčený, že ho milujem? Naozaj? Cez to všetko, čo mi robil?“ zháčila som sa.

„Môžem pokojne povedať, že v láske si ako slepá,“ povedal a dlaňou mi prikryl oči.

Usmiala som sa a pohladila ho po nej. Nechcela som to priznať, ale sebecky som bola rada, že odo mňa nikdy neodišiel. Aj keď mohol... Škrtla som tú myšlienku v polovici. Áno, mohol toho urobiť veľa, ale neurobil.

„Takže si to pochopil?“ prehodila som naoko ľahostajne.

„A čo také?“ odpovedal s jemným krivým úsmevom.

Rozbúchalo sa mi srdce, keď som sa k nemu naklonila a ucha mu zašepkala: „Že k sebe patríme.“

A posledné čo som si z toho večera pamätala, bola mäkkosť perín a príjemný chlad jeho rúk, objímajúcich ma počas celého spánku.

Môže existovať krajšie zobudenie ako mojou uspávankou? Úprimne, nie. Ešte v polospánku som spoznala jej očarujúcu melódiu a usmiala sa. Slnečné lúče ma pošteklili na tvári a spod viečok presvitali žiarivé odlesky jeho pokožky. Dychtivo som otvorila oči, aby som tú nádheru mohla po takom dlhom čase zase vidieť.

Bol tam a svojou krásou mi znovu a znovu vyrážal dych. Jeho lesk sa odrážal aj na mňa a keď som zdvihla ruku, slabunko sa trblietala. Predstavila som si, aké by to bolo, byť ako on a nikdy ho neopustiť. Nevedela som však, čo si mám myslieť, keď som si kdesi pri srdci uvedomila známy pocit úzkosti. Ešte nie som pripravená.

Namiesto pozdravu na dobré ráno, ma pobozkal na pery a ja, namiesto odzdravenia, som mu bozk náruživo opätovala. Keď sa mi ustálil tep a tlkot srdca, zbadala som, že sa Edward nadychuje k slovu.

„Môžem ešte jednu otázku?“ spýtal sa a z očí mu vyprchal akýkoľvek kúsok humoru.

Zneistela som a odpovedala: „A ja?“

Keď prikývol, dovolila som aj ja. Začal prvý a bolo vidieť, ako sa premáha, aby si udržal chladnú masku a svoje pravé pocity na uzde.

„Prečo, vysvetli mi, prečo si v prvý deň mala... viditeľne iný názor ako včera?“ doložil namáhavo.

Rýchlo som švihla pohľadom do rohu miestnosti. „Z toho istého dôvodu, prečo sme už toľkokrát boli od seba odlúčení. Necítila som sa pre teba dosť dobrá, nezaslúžila som si ťa, veď som ťa zradila, našu lásku. Ľutovala som to, veľmi a v prvej chvíli som si myslela, že to dokážem prežiť, že ťa prinútim zabudnúť, aby si mohol mať niekoho lepšieho, niekoho, kto si zaslúži tvoju lásku. Ale nemohla som -  či už zo sebectva, alebo z lásky, nemohla som sa ťa vzdať – patríš ku mne tak, ako ja k sebe samej,“ doložila som a na lícach ma pálila červeň.

Jemne ma po nich pohladil, očividne spokojný s odpoveďou. „A teraz si na rade ty,“ povedal.

Dlane sa mi spotili z nervozity, bála som sa, čo mi odpovie. „Čo sa vtedy stalo?“ spýtala som sa a vedela, že presne chápe, čo tým vtedy myslím.

Pohľad mu stvrdol a potom zasa znežnel. Dlho sa na mňa pozeral, zvažujúc či mi odpovie, alebo nie.

„Ja som ti odpovedala, máme dohodu,“ pripomenula som mu, keď som si uvedomila, že vlastne žiadnu dohodu nemáme.

Povzdychol a zvesil hlavu, ja som sa zdesila. Čo také sa stalo, že mi to nechce povedať?

„Bol som tam, keď si ležala a zo spánku vyslovila moje meno. Jeden jediný záblesk šťastia, ktorý som pocítil, hneď skončil, keď som videl Jacoba, ako si to všimol tiež. Dal... dal ti facku a preukazoval sám pred sebou svoju moc, ty si sa ho však nebála. To ho nahnevalo, ale nepremenil sa. Pošliapala si jeho ego, a to nemohol nechať len tak. Kopol ťa a snažil by sa aj o viac, keby som nevletel do miestnosti a nešmaril ho na stenu. Bola si v bezvedomí, a ja som letel, vážne, skoro doslova, po niečo, čím by som ťa mohol ošetriť. Kým som sa však vrátil, ten zbabelec ťa doriadil ešte väčšmi a bol by ťa zabil, keby...“ prestal a jeho tvár sa ocitla v takých mukách, až som si nadávala, že som sa ho to spýtala.

Čo sa však stalo s Jacobom? Táto otázka ma zvnútra hrýzla. Očividne mi to vyčítal z tváre, lebo pokračoval.

„Ja... Nedovolil som mu ublížiť ti ešte viac. Už nikdy to nedovolím. A môžem ti celkom pravdivo povedať, Jacob Black nám už nebude strpčovať život,“ povedal a znovu sklonil hlavu.

Ja som ho však oboma rukami za ňu chytila a zdvihla ju, uprene sa mu pozrela do očí a vážne vyslovila: „Edward, ďakujem.“

Vstala som, nevšímajúc si jeho protesty, šla do svojej izby a prezliekla sa do slušných šiat. V okamihu, ako som zapla posledný gombík na tenkom svetri, bol pri mne. Zišli sme spolu dole a nezdalo sa mi to až také rozpačité ako včera – držala som sa Edwarda a to bolo hlavné.

Na chvíľu som sa mu však vymanila z objatia a šla za osobou, ktorá si natešene za veľkým dotykovým monitorom vyberala oblečenie. Ako náhle ma začula, otočila sa a žiarivo sa usmiala.

„Alice, potrebujem tvoju pomoc.“

Posledným poďakovaním som dokončila príhovor a s jemným začervenaním som prijímala mohutný potlesk. Len dúfam, že to všetci tí ľudia mysleli úprimne. Veľmi som si ich vážila a na ich názore mi záležalo, veď predsa len to sú moji partneri, zamestnanci alebo naše slobodné matky s malými deťmi.

Keď som schádzala z pódia, potkla som sa o všetky tie šnúry a špagáty a skoro strhla transparent s názvom mojej organizácie - Bella la Vita.

Celé to bol vlastne môj nápad. Pamätám si na to veľmi dobre; prišla som za Alice a vychrlila na ňu prosbu o pomoc. Smiala sa mi, že som sa rozhodla tak náhle, že to ani nevidela. Jednoducho som však mala pocit, že musím pomôcť ostatným ženám, ktorých príbehy nemajú taký šťastný koniec ako ten môj. Na celom svete sú tisícky týraných žien, ktorým som chcela pomôcť a dať šancu na lepší život.

Nemala som však žiadne skúsenosti a pravdu povediac, ani šajnu o tom, ako začať. Takže obrátiť sa na Alice bolo to najlepšie, a teraz, o rok neskôr, tu môžem stáť a sledovať všetkých ľudí, ktorí sú teraz vďaka mne šťastnejší. Usmiala som sa na malé dievčatko v prednom rade a zakývala jej, pričom som vyčarila úsmev aj na jej tvári.

Ku každému som si vytvorila silné puto a prežívala všetky útrapy, ktoré prežili, všetky modriny, ktoré utŕžili a všetky šťastné príhody, ktoré zažili v posledných mesiacoch. Mohla som sa na nich plne sústrediť, pretože som prežívala najkrajšie obdobie svojho života.

Emmett vystrelil zátku od šampanského trochu silnejšie, takže si poskákala po izbe, zatiaľ čo voda ho celého ostriekala. Typický Emmett. Obrátil fľašu proti nám a boli by sme všetci skončili mokrí ako myši, keby nie pohotového Edwarda.

Ani som sa nenazdala a všetky poháre boli naplnené, pričom sa obidvaja váľali niekde v druhej izbe, aby nerušili oslavu.

Alice sa zasmiala a jedným nenútením gestom dala pokyn Jasperovi, aby pustil hudbu a pár ľudí sa premiestnilo na parket. Teda, v skutočnosti to bolo ešte menej ako pár. Alice sa sama natriasala v strede miestnosti a zazerala na Jazza. Ten sa po chvíli vzdal, zvesil plecia a pridal sa k nej.

Obaja vyzerali veľmi komicky; Al krásne a s pôsobivou choreografiou, Jasper sa neohrabane snažil vyzerať nenápadne. Sadla som si na pohovku a sledovala ich, zadúšajúc sa smiechom. Zo solidarity sa k nim pridali aj Esme s Carlislom a Rose s Emmom, ktorý sa už stihol vrátiť.

Edward si prisadol ku mne a chytil ma za ruku. Spred očí mi zmizol celý svet a cítila som len jeho chladný dotyk. Nemusela som byť upírka, aby som sa mohla cítiť krásna, šťastná a potrebná pre ľudí, ktorých milujem.

Zrazu sa však ozval zvonček, pretrhol tú čarovnú chvíľu a ja som sa postavila, že pôjdem otvoriť. Pretisla som sa pomedzi už väčšieho počtu tancujúcich ľudí, prešla do prednej miestnosti a s úsmevom na perách otvorila dvere.

Ten, koho som tam zbadala, mi načisto vyrazil dych. Pohár mi vypadol z ruky a roztrieštil sa na milión malých kúskov. Zmeravela som a bola schopná jediného – pozerať sa do jeho hlbokých hnedých očí.

Sťažka dýchal a opieral sa o stĺp podopierajúci striešku nad verandou. Taktiež mi pozrel do očí a namiesto obvyklej zlosti sa v nich odrážalo zdesenie a odhodlanie.

„Čo si mi to spravila, Bella? Čo si to spravila nám?“ zachripel a pretisol sa dovnútra.

Autor: Esprit, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek One bad decision: