Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nie, Bree. Radšej ja!

01.05.2011 (16:00) • Janeline • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1440×

Jasper

Ten ťažký, kadidlový zápach sa niesol vo vzduchu už dlho. Stačilo – kedy už?

„Prichádzajú,“ povedala Alice. Nepáčilo sa mi nechávať ju tam - tak ďaleko odo mňa. Vzdialenosť by som mohol prekonať dvoma rýchlymi pohybmi. Ale moja úloha bola tu. Rád by som si vybral, ktorá z tých hrozieb je podľa mňa väčšia, no nemohol som. Pomôžem najviac, keď postrážim toto. Pohľad mi opäť pozorne klesol na to vrčiace, na zemi sa zvíjajúce mláďa.

„Nie! Nemôžem!“ vrčala cez stisnuté zuby a hlavu si stláčala tam silno, až som začul puknutie. Okamžite som na ňu zoslal vlnu upokojenia.

„Ticho,“ povedal som. Rodina sa zhromaždila pred nami.

„Postav sa, inak si budú myslieť, že sa na tebe kŕmime, alebo čo,“ zhúkol na ňu Emmett. Prišiel bližšie k nám. Prednú líniu tvoril zvyšok rodiny. Alice, vedľa nej Rosalie, ďalej Carlisle a Esme a vedľa nich Bella, ktorú pevne držal Edward. Podľa jeho slov - zneškodnil Victoriu. Bella to videla. To dievča bude určite poznačené. Nejedny ľudské oči by na niečo také reagovali veľmi zle.

Mladučká upírka stála vedľa nás. S uvoľneným pohľadom a nezaujatým výrazom na tvári a v tých dotrhaných šatách pripomínala nejakú feťáčku.

„Ale takto sa pred nimi tváriť nemôže,“ opovržlivo vyhlásil Emmett nad mojou prácou. Pozrel som znova na ňu. Len by som ju predostrel ako hračku, ak by som ju takto ovládal.

„Počúvaj. Nechám ťa slobodne byť. Hlavne nikam neutekaj a už vôbec neútoč na Bellu. Ak sa o to pokúsiš, padneš mŕtva a nik ti nepomôže. Daj na mňa,“ povedal som jej a spustil z nej svoje pôsobenie. Plecia jej ovisli a ona skoro spadla na zem. Zastala v prikrčenej polohe. Počul som ako zadržala dych. Múdry ťah – možno, že by to s ňou nebolo beznádejné.

Obzrela sa. Na malý okamih zastala pohľadom na Belle. Videl som, ako Edward naklonil hlavu a ona sa okamžite otočila na mňa, prikývla. Tiež som kývol. Všetok čas na vybavovanie sa už vypršal. Čierne plášte sa vlnili vzduchom a pätica Volturiovcov sa blížila k nám.

„Obdivuhodné,“ zaznel tenučký a slabý hlások patriaci Jane. Spolu s ňou si aj všetci ostatní sňali kapucne z hláv.

„Nikdy som nepočula o tom, že by taký malý klan vyviazol z boja proti takejto presile. A navyše – bez strát,“ hovorila s úškrnom a pomaly sa pozrela každému z rodiny do tváre.

„Mali sme šťastie,“ povedal Carlisle nahlas.

„Vidím.“ Jane sa otočila a pozrela na Aleca. Zamračil sa a pohľad jej opätoval. Kývol hlavou dopredu. Jane sa pomaly, flegmaticky, otočila späť a pozrela na mňa. Potom infantilne naklonila hlavu a uškrnula sa na to dievča. Ona stála mierne skrčená, ruky mala úzko pri tele a triasla sa od hlavy až k pätám. Zdalo sa, že som bol jediný z rodiny, kto kedy videl upíra sa takto triasť strachom. A ja som tak dúfal, že už to nikdy neuvidím, že už s tým nikdy viac nebudem mať nič spoločné.

Všetky pohľady, ktoré moja rodina strelila naším smerom, boli ľútostivé. Aj Emmettov. Táto malá bola iná. Ako jediná sa vzdala. Chápala hrozbu a odolávala smädu, pretože chápala cenu tej krvi. To bol pri jej veku pokrok.

„Ešte jedna,“ zahlásila Jane posmešne.

„Nechali sme ju žiť, vzdala sa. Bola nútená pridať sa do tejto nelegálnej skupiny, ale ako náhle mala možnosť, vzdala sa ich,“ prehováral za ňu Carlisle. Pôsobil autoritatívne. Museli ste ho počúvať. Jane sa zatvárila kyslo. Zrejme si uvedomovala, že Carlisle je nevinný upír, navyše dobrý priateľ jej pána. Ale pre ňu to možno bola skôr súťaž. Potrebovala byť Arov najmilší miláčik. On by ju určite nepotrestal.

„Kto si a prečo si sem prišla?“ zvolala jasným hlasom Jane. Upírka vedľa mňa sa pozrela krátko na Jane a potom na mňa. Celé to zabralo tri sekundy. Otvorila ústa, že sa ozve, no jej pery okamžite orámovali zuby - keď musela vykríknuť bolesťou. Zviezla sa v kŕči na zem. Neovládateľne vrieskala v agónii. Pozoroval som Jane. S jemným úsmevom na ňu hľadela. Esme predo mnou sa však zvrtla a Jane pomaly pozrela na ňu. Bree sa uvoľnila, zostala ležať na zemi a zrýchlene dýchala. Jane stále pozerala na Esme. Carlisle jej položil ruku na rameno.

„Nemusíš to robiť! Povie ti na čo sa jej spýtaš!“ Znelo to od Esme vyčítavo. Jane sa usmiala.

„Viem,“ šepla posmešne. Opäť pozrela na Bree a tá sa pod jej pohľadom skľúčila. Keď ju však nič nebolelo, zdvihla hlavu.

Jane sa jej spýtala na absolútne bezpredmetné veci. Dalo sa vidieť, že iba čaká, kedy skončí. Dievčaťa na zemi, ktoré sa stále triaslo a roztraseným hlasom zo seba sypalo informácie len aby spolupracovalo, si vôbec nevšímala. Pozerala na ňu rovnako, ako by hľadela na známy kus nábytku. Ja som videl inak.

To dievča môže mať ľudský vek asi taký, ako Jane. Boli podobné. Obe boli malé, s guľatou tvárou, malým nosom a veľkými okrúhlymi očami. Ak by sa postavili k sebe, zaiste by boli aj rovnako vysoké. Prečo Jane nevidí nič z toho, čo by ju mohlo presvedčiť?

„Fajn. Felix?“ povedala Jane napokon. Sebecká mrcha.

„Nie,“ ozvala sa Esme. Jane Felixa, ktorý sa obzvlášť natešene vybral k nám, zadržala rukou.

„My sme za ňu ochotní prevziať zodpovednosť. Je nevinná. Postarali by sme sa o ňu,“ začal Carlisle. Nenaliehal, iba navrhoval. Uvedomoval som si, že nie sme v situácií, aby sme mohli vyjednávať. Ale rovnako som nechcel vydať to nevinné dieťa na smrť.

„A ako si to predstavujete? Jedno zvieratko a druhé by nemohli žiť v rovnakej klietke. To prvé by sa mohla stratiť,“ povedala opovrhujúco, ale pritom sa uškŕňala na Bellu. Edward sykol.

„Sme ochotní sa jej ujať. Nebudú s ňou žiadne problémy,“ pokračoval Carlisle. Jane na chvíľu vyzerala, že premýšľa.

„Problémov už spôsobila dosť. Je rozhodnuté. Felix,“ zopakovala Jane. Samozrejme, nikdy by nedovolila, aby sa Carlisleova rodina rozrástla. Ani keby mala zabiť nevinného – to bolo najmenej. Ale toto je aj na meno Volturiovcov?
Felix sa zase pustil k nám. Videl som v tej chvíli všetkých. Ako sa Edward otočil chrbtom k nám a pritiahol si Bellu na hruď. Ako Carlisle jemne chytil Esme za pás a tiež sa otočili, Esme pritom vzlykla. Ako Rosalie zúbožene pozrela na Emmetta, ktorý stál bokom k Felixovi a potom natiahla ruku za Alice. Ich ruky sa spojili a pozreli sa na seba. Tvárili sa obe neutrálne a čakali. Otočil som sa chrbtom k vyplašenej upírke. Nikto to nechcel vidieť. Dokonca aj Alec a zvyšok gardy odvrátili pohľady. Jedine Jane stále upierala svoj ironický pohľad pred seba.

Bree sledovala každého okolo. Prerývane dýchala, šúchala sa po zemi a nevedela čo robiť. Naposledy som jej venoval utrápený pohľad a zavrel som oči.

Bol som rád, že Alice stála tak ďaleko. Naraz ma totiž prepadol zúfalý pocit, že sa môže stať niečo aj jej. Bojoval som sám so sebou. Sľúbil som si hlavne kvôli nej, že už nikdy nedovolím niečo takéto. Že už nenechám zničujúce emócie umierajúcich, aby ma ničili vnútorne. Ale teraz som - práve kvôli nej aj sebe a ostatnm - nemohol robiť vôbec nič.

„Dosť!“ ozval sa výkrik. Preťal ten neznesiteľný sykot strachu a hrozivé vrčanie radosti od Felixa.

„Čo?!“ začul som Jane. Znela rozladene. Neisto. Ako som ju nikdy predtým nepočul. Obzrel som sa keď už všetci hľadeli, ako Esme predstúpila priamo pred Jane. Stráže nestihli zasiahnuť, a teraz už nebolo proti čomu. Ona tam iba stála a pozerala sa jej do očí.

„Nie, Bree. Radšej ja.“ Carlisle zalapal po dychu a už aj stál vedľa svojej ženy. Sklonil sa, aby jej pozrel do tváre. Jane si ich nevšímala, ani ostatné protesty, či údiv.

„Pche. Ja som vám predsa nedala na výber, drahá Esmé. Nie je to buď – alebo. Ale ak veľmi chceš, môžeme ti urobiť láskavosť,“ vravela Jane posmešne.

„S takými rečami pomaly, Jane. O niečom takom smie rozhodovať iba čestný tribunál,“ zahriakol ju zostra Carlisle.

„Ty si ju nepochopila,“ ozvala sa Rosalie. Všetky hlavy okrem Esminej sa otočila k nej. Hovorila surovým a vážnym tónom. Neústupným. Ale bolo v ňom aj čosi viac, než obyčajne.

„Nejde o to, že si vyberieme my. Ale ty,“ povedala. Jane sa zamračila. Toto sa jej očividne vôbec nepáčilo.

„Ako to myslíš?“ vypadlo z nej.

„Jednoducho. Buď ju necháš ísť, alebo vás donútime...“ povedala Rosalie.

„Chceme iba spravodlivosť,“ dodala Esme.

„Áno, pohráme sa. Keď ju neprepustíte, urobíme to my. Možno bude nutné násilie,“ pridal sa Emmett. Všetci sa správali určitým spôsobom čudne – a rovnako. Cítil som z nich silu, pokoj a odhodlanie. To bolo všetko. Zvláštna zmes týchto pocitov z každej strany zmiešaná v inom pomere. Alice sa na mňa nechápavo pozrela. Len som sa zamračil. Potom sa otočila odo mňa preč.

„Je to jediná cesta, Jane. Videla som to. Buď ju necháte žiť, alebo za ňu budeme bojovať,“ ozval sa jemný hlások mojej Alice. Neuveriteľné. Jej emócie sa v momente premenili na rovnaké, ako tie od zvyšku rodiny.

„Tak?“ nadhodil Edward. Jane bola zachmúrená, no vyzerala neisto. Premeriavala si nás jedného za druhým. Felix pri nás čakal. Pozrel som na zem, na Bree. Krčila sa a hlavu si zvierala rukami.

„Vy chcete bojovať s nami?“ zúrila Jane. Alec jej položil ruku na plece.

„Nechceme bojovať. Už nie. To my sme sa chceli vyvliecť z boja, tak ako aj pred týmto bojom. Ale za spravodlivosť sa bojovať musí, Jane,“ vysvetlil Carlisle. Rovnakú zmenu v jeho emóciách som zaznamenal práve pred chvíľou. Jane sa pomaly upokojila. Felix čakal, ale už nevyzeral nedočkavý. Vyzeral len, že oddane čaká na príkaz, nech je akýkoľvek.

„Takže, vy ma vydierate? Ak to škvŕňa nechám žiť, nebudete s nami bojovať. Dobre, ale o tomto sa dozvie Aro,“ varovala nás.

Naraz mnou prešla nevídaná vlna pokoja. Breeine emócie som cítil veľmi vzdialene a mal som pocit, že sú príliš mimo mňa, než aby som s nimi manipuloval. Ako keby som sa načahoval za lanom, ktoré by bolo stále mimo môjho dosahu.

„Aro by to mal vedieť. Chceme len tú spravodlivosť. A taký on je. Spravodlivý,“ prehovoril som. Môj mozog bol akoby rozdelený na dve časti. Jedna tá, ktorá žila v realite a uvedomovala si, že sa deje nejaké šialenstvo, ale napriek všetkému nechávala veľký priestor pre druhú polovicu, ktorá mala svoj jednoznačný zámer. Nech už bol akýkoľvek.
Jane ma prebodávala pohľadom.

„Felix. Ideme domov,“ zahlásila a otočila sa. Felix chvíľku meravel a potom dohnal skupinu čiernych plášťov, ktoré už teraz boli sedem metrov od nás. Nakoniec zašli do lesa a po pár minútach, keď sme všetci stáli rovnako a len hľadeli pred seba, sa Esme otočila. Vyzerala zmätene. Žmurkala a zhlboka dýchala. Pozerala sa na nás, keď aj Rosalie pomaly prišla k sebe a zachovala sa rovnako ako Esme. Potom Emmett, Carlisle, Alice, Edward a napokon ja. Tiež som nezabránil predtým videnej reakcii. Rýchlo som zacítil všetky emócie. Všetci boli zmätení. A Bree a Bella sa báli. Esme bola šťastná.

„Čo to, došľaka, bolo?“ vypľul Emmett. Všetci sa zhŕkli k nám, až na Edwarda, ktorý držal Bellu opodiaľ.

„Neviem. Bol som akoby pod nejakou cudzou silou,“ povedal Carlisle.

„Všetci sme boli,“ prisvedčil som. Pritiahol som si Alice k sebe. Už bola pridlho preč.

„Aj ja. Videla som to. Všetci sme bojovali s Volturiovcami. Bol to boj na život a na smrť. A Bella na nás kričala, že sme sa zbláznili,“ priblížila nám to Alice.

„Neverím, že nám to prešlo,“ povedala Esme nechápavo.

„Počkaj. Vravela si, že ja som vám povedala, že ste sa zbláznili?“ zvolala Bella. Alice sa postavila na špičky, aby na ňu videla.

„Áno. Zdalo sa, že si voči tomu imúnna,“ prikývla.

„Ako inak,“ zamrmlala si Bella. Carlisle sa otočil k nej.

„Možno práve o to ide. Bella je imúnna voči psychickým schopnostiam. Asi to skutočne bol niekoho dar,“ povedal zamyslene a otočil sa k Bree. Podal jej ruku a ona ju váhavo prijala. Postavila sa a pozerala okolo seba. Neustále sa obzerala a v našom kruhu si chránila chrbát. Rodina sa pomaly rozostúpila, aby všetci nestáli dookola, ale priamo pred Bree.

„Použila si na nás nejakú svoju silu?“ spýtal sa Carlisle. Bree na neho nechápavo zazerala a potom sa otočila aj na mňa. Carlisle sa pustil do vysvetľovania a Bree sa snažila udržať pozornosť, aj keď ju vyrušovala Bellina vôňa.

„Nič také nemám,“ zamietla to, keď Carlisle skončil.

„Ja si myslím, že máš,“ povedal Carlisle. Podozrievavo si ho prezrela.

„A to je dobre?“ spýtala sa placho.

„Zatiaľ ti to zachránilo život. Mala by si presne zistiť o čo ide a ako to rozvíjať,“ poradil jej. No jej pozornosť sa v tej chvíli vymkla. Vybehla Belliným smerom. Okamžite ju zadržali troje páry rúk, Emmett, Rosalie a Carlisle. Edward Bellu tuho objal a chránil ju svojím telom. Bree sa zviezla k zemi a vrčala, syčala, snažila sa pohryznúť Emmetta.

„Ideme preč,“ povedal Edward, vysadil si Bellu na chrbát a rozbehol sa lesom preč.

Po chváli Bree pustili.

„Výborne. A teraz trochu vďaky. Mohli sme všetci zhebnúť, keď si nás prinútila brániť ťa,“ vyčítal jej Emmett. Zasyčala na neho.

„Ticho,“ zhúkol, „a opováž sa ma ešte skúšať uhryznúť? Myslíš, že chcem vyzerať ako on?!“ ukázal na mňa. Bree sa skrčila pred jeho slovami a tichučko vrčala v obrannom postoji.

„Emmett,“ zahriakol som ho. „Myslím, že tohto si už užila dosť.“

V tej chvíli Bree spravila veľký skok a bola mimo nášho rýchleho dosahu. Len sme na ňu pozreli. Stála a pomaly sa pozrela každému z nás do očí. Zastala v tých mojich.

„Ďakujem vám. Všetkým. A prosím, poďakujte Edwardovi. Pomstil môjho priateľa Diega, tým že zabil ju,“ vyslovila znechutene. Vtom sa otočila a rozbehla sa preč. Zostali sme len otupene stáť a hľadieť za ňou. Odchádza.

„Dúfam, že ide ďaleko a nebude tu loviť,“ vyslovil sa Carlisle.

„Verím, že nie,“ trúfol som si hádať. Esmina nálada poklesla. Pozrel som na ňu a vtedy si to všimol aj Carlisle.

„Bude v poriadku. Zachránili sme ju a ona nám s tým pomohla. Postará sa o seba,“ dohováral jej šeptom.

„Áno. Budem mať niekde vo svete stratenú dcéru. Možno nás niekedy príde navštíviť, čo myslíš?“ usmiala sa silene.

„Určite áno. Taký drobec sa musí vyblázniť. A ak na nás zabudne, rád sa jej pripomeniem!“ vyhlásil Emmett veselo a chytil Esme okolo krku.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nie, Bree. Radšej ja!: