Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Neprišiel

23.03.2012 (18:00) • Soso177 • FanFiction jednodílné • komentováno 10× • zobrazeno 1792×

Neprišiel

Sledujem, ako prší. Takmer cítim, ako sa príroda chveje od rozkoše. Dážď vyčistí aj celé nebo, aby sa slnko mohlo ukázať v celej kráse.

Očami zabehnem k príjazdovej ceste. Nič. Len kaluže vody, čo sa čeria pod prívalom kvapiek.

Kde si, láska? Kde si?

Pamätám sa na ten dážď, keď som sa nebála ukázať svoje šťastie. Stála som pod plačúcim nebom s rozpaženými rukami, bola som celkom mokrá, ale vôbec mi to nevadilo. Cítila som len šťastie a slobodu. Tak ma našiel on. Bez zbytočných slov ma vzal do náručia a jeho mokré bozky nás preniesli do sveta vášne...

Nie! Nebudem na to myslieť! Preruším samú seba. Aj tak je neskoro, z očí mi už tečú slané slzy.

Opieram sa o drezovú linku a pohľad upieram cez sklo okna.

„Ja mám slané slzy, ty ich máš sladké,“ prihovorím sa v myšlienkach nebu.

„Nemalo by si plakať so mnou. Ak mi chceš naozaj pomôcť, privolaj jeho. Doveď mi ho. Potrebujem ho, jeho dcéra ho potrebuje...“ vzlykám v myšlienkach. Nahlas už nie. Už nikdy. Nechcem rozrušiť malú. Nesmiem plakať. Musím byť silná.

Otáčam sa od okna. V detskej stoličke sedí moja dcérka. Je rozkošná. Mohla by som sa na ňu dívať celú večnosť, aj tak by som sa jej nevynadívala. Ani teba som sa nikdy nevedela nabažiť, láska moja.              

Lisbeth zaborí svoje bacuľaté pršteky do zemiakovej kaše pred sebou. Stlačí ju v ručičke a vyhodí do vzduchu. Sledujem, ako nerovnomerná zemiaková hrudka letí vzduchom a ako sa rozprskne na zemi.

„Ty moja malá nezbednica. Toto sa robí s takou dobrou kašou?“ prihováram sa jej.

 Lisbeth zvýskne a zatlieska ručičkami. Nemôžem sa na ňu hnevať. Je príliš zlatučká a nevinná.

Beriem ju na ruky a zatočím sa s ňou vo vzduchu. Lisbeth sa smeje.     

Má veľké zelené oči ako dva smaragdy. Presne ako tie jeho. A presne také má aj Lisbethina menovkyňa - Elizabeth Masenová - jeho mama.

Vlasy má také pomiešané. Vylejete na moje mahagónové vlasy karamel a máte jej zvláštnu farbu.

„No čo - ty moje šidlo? Asi sa pôjdeme okúpať, čo povieš?“ konštatujem s úsmevom pri pohľade na jej zababranú tvár. Jeden by si myslel, že jedla aj čelom, také ho má dolepené. O nose a líčkach už ani nehovorím.   

Lisbeth sa znova zasmeje.

Vojdem do kúpeľne, vyberiem teplotu vody, napúšťam vaňu, vyzliekam malú, napúšťam mydlový prostriedok na penu. Tá sa začne s pribúdajúcou vodou rýchlo vytvárať. Lisbeth sa radostne rozháňa ručičkami a stláča penu medzi rúčkami. Je vidno, že je dobe živené s tými roztomilými faldíkmi na nohách. Umývam jej rovno aj vlásky, opláchnem ju a zababuším do osušky. Lisbeth sa celý čas spokojne chichoce.

Keby si tu teraz bol, porosila by som ťa, aby si mi doniesol pyžamko pre malú zo spálne. Pokrútim hlavou. Ako mi to teraz napadlo?

Beriem malú do spálne, kde ju vymotám z uteráka a dám jej plienočku s pyžamkom. Namiesto do postieľky, ktorá stojí vedľa, malú uložím do veľkej postele, zhasnem svetlo a pritúlim sa k nej.

Lisbeth si čosi bľaboce, inak počuť len dážď bubnovať na okno. Niekedy ma ten zvuk znervózňoval, teraz mi pripomína chvíle s ním. Keby si tu teraz bol, ľahol by si si k nám a rozprávali by sme tú rozprávku na dobrú spolu. Pritlačím hlavu do vankúšov a ešte viac si pritisnem Lisbeth k sebe.

„Jospjajku,“ zapiští malá nedočkavo.

„Tak dobre - rozprávku. Bola raz jedna mlynárka a tá sa zaľúbila do krásneho princa. Aj on ju veľmi ľúbil a čakali spolu dieťatko. Chceli sa vziať, no potom prišla jedna ryšavá ježibaba a tá uniesla princa, lebo ho chcela len pre seba. Mlynárka si myslela, že princ sa vráti, ujde čarodejnici. No on stále neprichádzal. Mlynárka zostala s bábätkom sama a aj dnes stále čaká, kedy sa princ vráti, aby spolu mohli žiť šťastne až do smrti...“  Hlas mi zlyhal, no Lisbeth to nevadilo. Očká sa jej jemne zatrepotali, a potom klesli.

Pohladím svoju dcérku po rúžovom líčku a snažím sa zabrániť slzám, aby sa preliali cez okraj viečok.

Príbeh o krásnom Edwardovi Masenovi a obyčajnej Belle Swanovej. A o zlej ryšavej kráske, ktorej srdce nebilo...

Vstávam a podídem k oknu. Dívam sa k mračnám, za ktorými sa iste schovávajú hviezdy. Keby vyšli, spýtala by som sa aj ich.

Kde si, láska? Čo s tebou urobila? Prečo si neprišiel, tak ako si sľuboval?

Príbeh na zamyslenie. Som zvedavá, čo na to poviete.

Autor: Soso177 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Neprišiel: