Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nemusíš trpieť! 1. časť

11.04.2011 (19:30) • AnnieKittyCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1720×

Nemusíš trpieť!

1. časť

Pohľad Alice :

Všetci odišli na lov. V dome sme zostali iba ja a Emmett. Obaja sme sa mračili a pozerali telku.

Vlastne v poslednej dobe je to tu horor. A to doslova. Ja a Jasper sme sa rozhodli nejaký ten čas zostať pri Carmen a Eleazarovi. Esme rekonštruovala nejaký dom v západnej lesnej časti Seattlu. Emmett a Rose si spravili dlhé medové týždne.

Každý sa snažil hrať, že je v pohode, ale nikomu do smiechu nebolo. Esme a Carlisle smútili za Edwardom a Bellou. Emmett s toho tiež nebol veľmi nadšený a Rose, tak tá sa nevyjadrovala, ale bolo jej to ľúto. Jasper, ten bol z toho smutný až príliš. Myslel si, že je to jeho vina. Vtedy na tej oslave...

Nesmiem na to myslieť. Keď na to myslím mám sto chutí rozkričať a rozplakať sa, samozrejme, bez sĺz...

Asi po stýkrát som sa pozrela do Bellinej budúcnosti. Vždy som videla to isté:

Bella sedí v strede postele a plače do vankúša, potom sa postaví a ide do kúpeľne. Tam vymyje známky po tom, že plakala, hoci sa jej to vôbec nepodarí. Sadne pred okno a pozerá do neznáma neskôr si vzdychne, vstane od okna príde k stolu a spraví si úlohy.

Vrátila som sa do prítomnosti. Ach, kedy sa poučí, stále čakám, že sa z toho dostane, keby som nedala Edwardovi ten sľub, že ju nechám na pokoji žiť svoj život. Aj tak už porušujem jeho pravidlo, že nemám sledovať jej budúcnosť.

„Deje sa niečo, Al?“

„Nič sa nedeje.“

Ďalej ma už Emmett neotravoval a zapozeral sa na zápas. Vtom ku mne dorazila vízia.

Je noc, Bella spí veľmi nepokojne a prehadzuje sa zo strany na stranu. Potom začne strašne vrieskať a plakať. Hneď k nej pribehne Charlie zobudí ju a začne ju upokojovať.

To stačí! Postavila som sa vzala do rúk kabelku a začala hľadať kľúče.

„Čo sa deje Alice?“ pýtal sa vystrašene Emmett a postavil sa.

„To stačí, idem pozrieť Bellu, nemusí toľko trpieť.“

„Idem s tebou.“

„Ok. Cestou vyriešime, čo vlastne urobíme,“ povedala som.

Emmett okamžite vyštartoval do garáže k autám. Ja som konečne vyhrabala z kabelky kľúče od domu a zamkla ho.

„Nebolo by lepšie ísť pešo? Nevieme, ako bude Bella reagovať a aká bude situácia,“ rozmýšľal Emmett nahlas.

„Máš pravdu. Bella je veľmi pojašená, kto vie, čo spraví. Prinajhoršom si ohrozí život.“

„Ok, tak poďme na to,“ povedal a hneď sa aj rozbehol do lesa oproti domu.

Ja som sa rozbehla tiež a udržiavali sme spolu krok, aby sme sa mohli rozprávať.

„Mám nápad,“ začal Emmett.

„Sem s ním.“

„Skryjeme sa pod to veľké okno v kuchyni a budeme počúvať, čo sa deje dnu. Ak nás nenávidí a nechce nás už vidieť odídeme, ale ak sa niečo deje alebo sa rozplače, hoci bude smutná, zostaneme a ukážeme sa jej.“

„Ok, ale budeme musieť byť veľmi potichu,“ povedala som.

„Edward, nás oboch zabije,“ zasmial sa.

„Ja viem, bude pohroma, ak to zistí, ale uvidíme podľa toho, či sa jej ukážeme.“

Emmett iba prikývol a zrýchlil.

Keď sme prišli pred dom náčelníka Swana, zamierili sme na opačnú stranu domu. Dostali sme sa až pod kuchynské okno. V dome nebolo počuť nič, iba tichý nádych, výdych a znova. Takže Bella ešte spí. Okno bolo dosť, vysoko takže sme si čupli a začali počúvať, čo sa bude diať.

Bella sa zobudila a potom začala niečo variť. Keď prestala miešať a šla ku košu. Môj braček Emmett stúpil na nejaký konár. Obaja sme zadržali dych. Ja som hodila po Emmettovi naštvaný výraz. Emmett sa iba usmial. Myslela som, že mu odkrútim hlavu. Bella to našťastie nechala tak a pokračovala v práci. Neskôr už sedela pri stole a jedla. Bola pri nás tak blízko. Snažila som sa dýchať veľmi potichu a nevpadnúť do okna. Emmett sa asi snažil o to isté.

Mala som neuveriteľné pocity a hlavne bola som šťastná. Konečne ju počujem. Je tak blízko, moja najlepšia kamarátka. Ach, škoda, že Edward je taký suchár.

Emmett sa pohol a znova stúpil na nejaký konár a zlomil ho.

„Ty debil, veď nás môže počuť!“ vyštekla som po ňom.

Obaja sme sa dali na útek a za sekundu sme sedeli na jednom smreku za domom.

Práve v čas, pretože Bella otvorila okno a začala pozorovať okolie. Mala som chuť Emmetta nakopať.

„Fuj, to bolo,“ vydýchol Emmett.

Môj pohľad bol tak zastrašujúci, že radšej otočil hlavu a tiež pozoroval okolie. Ja som si všimla, že Bella sa rozplakala a zatvorila okno. Prišlo mi ju nesmierne ľúto. Ostala úplne sama a musí sa pretvarovať aj pred Charliem. Zvuky v dome utíchli, keď Bella zaspala.

Pohľad Belly:

Zobudilo ma príjemné ranné slnko. Dnes bude pekne. Vo Forks je pekne málokedy. Slnečné dni v jednom roku by sa dali spočítať na dvoch rukách...

Keď myslím na to, že som úplne sama až si musím povzdychnúť. Už je to deväť mesiacov, čo odišiel. Zakázala som si myslieť na jeho meno. Vždy, keď si na to spomeniem, tlačia sa mi do očí slzy smútku, poníženia z mojej ľudskosti a prepadá ma veľká úzkosť, ktorú nikdy nemôžem vydržať a popravde ani vystáť. Diera v mojej hrudi je vždy otvorená a hlboká.

Pred Charliem sa snažím. Niekedy mi to vychádza a niekedy mám zas pocit, že vie úplne o všetkom. Ale to sa mi určite iba zdá, Charlie nie je veľmi vnímavý. Poriadne už ani neviem, ako sa tvárim, čo robím, kde sa nachádzam. Ako keby som žila na nejakom prístroji, necítim nič a nikoho si ani nevšímam. Som ako chodiaca mrtvola, pretože keď si pomyslím na to, že ma tu nechal opustenú a samú a ja naivná som si myslela, že ma miluje. Tie jeho slová ma riadne zranili...

„Dosť! Nesmiem na to myslieť, on sa už nevráti.“

Radšej som to nechala tak, lebo by som sa ešte pustila do ďalšieho ohromného plaču.

Vstala som a šla si vyčistiť zuby a rozčesať vlasy. Keď som bola hotová, zišla som dolu do kuchyne. Charlie bol v práci, tak som sa rozhodla spraviť si lievance, lebo je sobota. Z chladničky a skrinky som vybrala potrebné suroviny a začala ich pridávať do misky na kuchynskom pulte.

Ako som vyhadzovala obal z vajíčok, začula som, ako vonku praskol nejaký konár alebo vetvička. Keďže za domom máme les a ja som to prasknutie počula, tak to musel byť veľmi blízky strom k nášmu domu. Rozhodla som sa, že to nechám tak.

Hneď, ako som mala lievance pripravené na tanieri, sadla som si s nimi k stolu. Nechcela som premýšľať, lebo zasa by som skončila pri ňom. Vzala som si knihu, ktorú som tu mala len tak položenú a začala čítať. Zistila som, že jedlo a čítanie k sebe veľmi nejdú, tak som knihu radšej odložila a sústredila sa iba na jedlo. Niekedy som švihla pohľadom z okna a pozorovala zelenú prírodu.

Keď som dojedla začala som po sebe umývať riad a spoza okna sa ozvalo ďalšie prasknutie a hneď na to:

„Ty debil, veď nás môže počuť!“

Strašne som sa zľakla a čo najrýchlejšie som otvorila okno dokorán a vykukla som von. Pod oknom nebol nikto a ani na nijakom strome som si nič nevšimla. Asi by som sa fakt mala dať liečiť. Nie len, že sa správam ako mŕtvola, ale už začítam byť aj paranoidná. Ale ja som ten hlas počula! Naozaj som ho počula! Ale kto by niečo hľadal v lese? Možno sa vrátili Cullenovci...

„Bella, nerob si nádeje, on sa už nevráti, nemiluje ťa! Tak s tým prestaň. Prečo by sa sem vracala jeho rodina? Nie! Nemysli na to!“ kričal na mňa hlas v mojej hlave.

Slzy sa mi začali drať z očí von. Zatvorila som okno a utekala do mojej izby.

V izbe som sa hodila na posteľ a nechala som sa omráčiť tou bolesťou. Kvôli slzám som ani poriadne nevidela na oči. Začala som sa ponárať hlbšie a hlbšie, až som nakoniec nevedela o svete a zaspala som.

Autor: AnnieKittyCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nemusíš trpieť! 1. časť: