Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nečakané stretnutie 3

17.07.2011 (09:15) • Bubulienka • FanFiction jednodílné • komentováno 12× • zobrazeno 2178×

3. časť

„Poďme sa porozprávať,“ povedala som rozhodne a nemala v pláne vzdávať sa...

Sledovala som, ako zareaguje na môj dotyk. Mykol sebou, ale otočil sa. Pozrel sa mi do očí a nemo prikývol.

„Kde sedíš?“ opýtal sa a otočil sa - smerom k ľuďom, ktorí si nás vôbec nevšímali. Zopár ľudí spalo, zopár čítalo, zopár sa maľovalo... Nikto ani len netušil, že ja a Edward sme boli zamknutí na toaletách. Aké vtipné.

„Prvá trieda, číslo dvadsať.“

Prikývol, schmatol ma za zápästie a rýchlym krokom sa pustil pomedzi sedadlá, ktoré boli plné ľudí. Prešli sme jednou miestnosťou s ľuďmi, a potom s druhou. Celý čas ma držal za zápästie, zatiaľ čo ja som ho nemo nasledovala.

Došla som k svojmu sedadlu a sadla som si na miesto. Nebola som pripravená na rozhovor. Nechápala som, čo sa vlastne chcem opýtať. Nechápala som, čo som videla. Tie ruky. Vyzeralo to, akoby tie dvere sám chytil, ale to je fyzicky nemožné. Možno som naozaj nejaká narušená... Keď sa vrátim domov, tak prvé, čo urobím bude, že navštívim psychiatra.

Zatiaľ čo som uvažovala nad rôznymi fyzickými možnosťami, tak sa Edward posadil vedľa mňa na voľné miesto. Nemo sa zapozeral na sedadlo pred sebou a niečo potichu hovoril. Znelo to, ako nadávanie, no nemohla som to rozlúštiť. Očividne bol naštvaný. A trochu bledý, ale to bol asi celý čas.

„Tak,“ začala som.

„Tak,“ zopakoval. Mala som pocit, že je odhodlaný k tomu, aby ma naštval. Ale ja potrebujem vedieť odpovede, takže sa mu to nepodarí. Celý čas ma sledoval a očakával, čo sa ho opýtam. Bola som na tom podobne, pretože som si naivne myslela, že začne prvý.

„Tie dvere... Boli tam odtlačky rúk a žiaden údržbár,“ vypustila som. Tak, a teraz ma buď zabije alebo ma vyhlási za blázna.

„Ja... On... To... Keď... Veríš na nadprirodzené bytosti?“ vybafol na mňa. Pozrel sa mi odhodlane do očí a vyzeral, že je pripravený na všetko. Ruky mal zaťaté v päsť a sledoval každý môj pohyb. Na chvíľočku som sa ho naozaj bála. No to, že sme v lietadle plnom ľudí, ma upokojilo.

„Neverím,“ odpovedala som pravdivo a očakávala ďalší náznak tejto debaty. Už na toaletách sa mi zdal neprirodzený a čudný. Táto konverzácia to iba potvrdzuje.

„Ako ti mám potom vysvetliť, kto som?“

„Ech... Ja-“

„Buď ticho, nepozeraj sa na ľudí. Sleduj sedadlo pred sebou a hlavne ma počúvaj a snaž sa pochopiť to,“ prerušil ma. Povedal to potichu a nevľúdne, až som sa naozaj začínala báť. Poslúchla som ho a sledovala krémové sedadlo pred sebou. Netušila som, čo práve robí alebo ako sa tvári, no jeho ľadový hlas ma presvedčil, že to nebude žiadna zábava. Zimomriavky sa pohybovali po celom mojom tele.

„Som upír,“ zašepkal a ja som strnula. Necítila som nič okrem svojej hlavy a toho, ako mi v nej zapadajú kolieska na miesta. Vedela som, že neklame. Bolo to cítiť vo vzduchu.

„Neživím sa ľudskou krvou. Mám rad ľudí a nikomu nechcem ublížiť. Toto ti musí stačiť. Viem, že máš plno otázok, ale na viac neodpoviem. Musíš mi proste veriť. Nič sa nedeje.“

Pomrvila som sa a zacítila v hlave prázdnotu.

Upír, upír, upír, upír, upír... Môj mozog to nedokázal spracovať. Bolo to, akoby ma niekto udrel kladivom.

Chvíľa ticho. Náš rozhovor rušila iba vrava ľudí a tichý motor lietadla. Sem-tam to s nami trhlo – kvôli veľkej turbulencii, no nič strašné. Edward vedľa mňa už ani necekol. Keď som sa odvážila zdvihnúť hlavu, tak sledoval krajinu za oknom. Ruky mal bezvládne položené na kolenách a prišlo mi ho naozaj ľúto.

Vtom momente – som zabudla na všetko. Zabudla som na to, že je Edward upír. Zabudla som na otázky a sledovala som iba jeho. Jeho dušu – jeho tvár a rozmýšľala nad jeho vlastnosťami.

Bola som s ním zatvorená na toaletách a neurobil mi vôbec nič. Povedal, že sa ho nemusím báť. Tak aký je tu problém? Možno robím z komára somára. Je upír, no nemusí ma to zaujímať. Hovorí sa, že nie je dôležité to, ako človek vyzerá, ale to, čo má v srdci.

A Edward má toho v srdci naozaj veľa. Zistila som to z jeho spôsobov, jeho mimiky, jeho hlasu a jeho postoja. Nezáleží na tom, kto je, ale na tom, aký je.

Pozrela som znova na jeho ruky. Opatrne som sa nadýchla a svojím prstom mu prešla po zápästí. Okamžite otočil hlavu, ale ruky nechal na mieste. Cítila som na sebe jeho pohľad, no neodvážila som sa zdvihnúť hlavu.

Istota je istota. Hlavu som si udržiavala prázdnu a čistú, aby som nemyslela na okolnosti deja. Na to, kto je...

Znova som mu prešla prstom po ruke. Chytila som jeho dlaň, položila ju na svoje kolená a sledovala jeho ruku. Nemo ma sledoval a neodvážil sa ani pohnúť. Bál sa, že ma vystraší.

„Nezáleží na tom, kto si. Záleží na tom, aké máš srdce... Máš dobré srdce?“ zdvihla som hlavu a zapozerala sa mu do očí.

„Mám a ty?“ zašepkal.

„Áno, mám. Myslím si, že mám,“ usmiala som sa. Tento rozhovor mi prišiel tak čudný. Vyzerali sme ako malé deti, ktoré si porovnávajú vlastnosti.

„Bella, práve som ti povedal, kto som... A ty sa ma vôbec nebojíš?“

„Bojím, ale inak.“

„Ako?“ opýtal sa s obavou v hlase.

„Dúfam, že teraz neplánuješ odísť.“

„Letím do Austrálie a ty tiež, takže... Hmmm, myslím, že nie,“ povedal vážne.

„Naozaj sa ma nebojíš?“ povedal a chytil ma za ruku.

„Naozaj, ale chcem, aby si mi všetko vysvetlil, keď pristaneme.“

„Sľubujem,“ povedal čestne. Uverila som mu, prečo by klamal?

„Mám toľko otázok, ale to počká.“

„Dobre,“ povedal a pohladil ma po tvári.

Vtedy som si to konečne uvedomila. Celý čas, ktorý sme spolu strávili na toaletách – som ho provokovala. Moje podvedomie vedelo, že chce zostať s ním. Stačilo mi s ním prehodiť zopár slov a pochopila som, že je úžasný. Páčil sa mi od začiatku – to je pravda. No to, čo sa v ňom nachádza, som si uvedomila až teraz, keď mi povedal, čo je zač. Upír. Iba upír. Pominul aj strach a pominula aj moja drzosť. Pominuli všetky moje zlé vlastnosti. A teraz iba úprimne dúfam, že bez Edwarda už nebudem. Že už so mnou zostane. Netuším, čo cíti, no verím, že ak sa spoznáme bližšie, tak mi povie krásne a romantické slová, ktoré by chcela počúvať každá žena. Som šťastná, že ho môžem mať práve ja.

Edward mi celý čas nežne pozeral do očí a zrazu zavrčal. Zľakla som sa a nechápala, čo sa deje. Obzerala som sa naokolo, ale výhľad mi zastrel nejaký veľký mladík.

Mal kučeravé vlasy a strašne veľké svaly. V lícach mal jamky a tváril sa veľmi priateľsky a milo. Bol bledý ako Edward, takže hádam, že patril k upírom. Sama som sa čudovala, že o upíroch hovorím ako o ľuďoch.

„Emmett! To ty!“ zavrčal Edward a mne spadol kameň zo srdca. Už som sa bála, že moje bezpečie pominulo.

Pozerala som raz na Edwarda a raz na Emmetta. Emmett – ako sa ten chalan volá (alebo skôr muž) - vybuchol do neuveriteľného smiechu, až zopár ľudí poskočilo. Všetci nás sledovali, no vrava sa ešte viac rozprúdila.

„Ja ťa zabijem! Čo tu robíš? Ako to, že som nepočul tvoje myšlienky?“

„Alice mala pravdu. Dofrasa, ja som sa tak už dávno nepobavil. Mal si vidieť, ako som ukradol kľúče a zamkol obe toalety. Tí ľudia ma sledovali, akoby som bol blázon. Dostal som taký záchvat smiechu, že som si musel ľahnúť na sedadlá, aby som prestal,“ drmolil ten Emmett.

Oči som mala dokorán a obočie vysoko. Edward ma ignoroval - asi usúdil, že mi to vysvetlí potom. Hlavne čítanie myšlienok. Ježiš.

Na nič nemyslím. Na nič nemyslím...

„Emmett! My sme sa naozaj báli!“ zakričala som.

„Ja... Ja... Ja... Viem,“ rehotal sa. Edward sa tváril ako boh pomsty, až som sa naozaj – a znova – začínala báť.

„Vypadni! Toto si ešte vyriešime,“ povedal Edward a Emmett – stále sa rehotajúc – prešiel do svojej triedy.

Nechápavo som sa pozrela na Edwarda, ktorý sa tentoraz tváril zahanbene.

„Môj nevlastný brat, ktorému sa môžeme poďakovať. A nevlastná veštiaca sestra. Bosorka jedna!“ vysvetlil.

Zakrútila som hlavou, usadila sa hlbšie do sedadla a chytila jeho ruku. Tento deň ma naozaj dostal. Zatvorili ma v toaletách s týmto krásavcom. Neskôr nejako vyrval dvere, a to dvakrát. Potom sa so mnou pohádal a nakoniec zistím, že je upír. Och, a samozrejme, že nás zamkol jeho brat.

Mohla som si vybrať lepšiu rodinu, do ktorej chcem patriť? Som zvedavá, čo povie Charlie...

Všetci čítajte!

Posledná časť tohto príbehu. Dúfam, že ste si to užili a že sa vám to aspoň trošičku páčilo. Tento príbeh ma naozaj bavil, tak dúfam, že aj vás.

Veľmi by som sa chcela poďakovať za krásne komentáre, ktoré ste mi zanechávali. Patrí vám obrovská vďaka. Ani neviete, ako ste ma potešili.  :)

Za rýchlo pridanú kapitolu môžete poďakovať LuLuu, ktorá je naozaj nápomocná. Týmto by som jej chcela vyjadriť vďaku za to, že sa jej príbeh tak páči. A takisto Aalex, ktorá stále číta moju tvorbu a starostlivo komentuje. Nesmierne si ju preto vážim. :)

Dúfam, že ste sa aspoň trochu odreagovali. Prajem príjemné prežitie prázdnin. :)

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nečakané stretnutie 3: