Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Námestie svätého Marca - 2. časť

28.11.2011 (15:15) • Eibie • FanFiction jednodílné • komentováno 11× • zobrazeno 2286×

„Ale vidieť ju znamenalo milovať ju, milovať len ju a milovať naveky."

William Butler Yeats

Tanečníci na Námestí svätého Marca vytvárali farebnú masu ozývajúcu sa smiechom a piesňami. Všetci boli veselí a užívali si neviazanú zábavu, len moje srdce krvácalo. Nikým nepoznaná som stála v kruhu prizerajúcich sa a bola vďačná za krásnu škrabošku, ktorú som mala nasadenú. Myslela som na neho. Tak ako každý deň, každú noc.

„Krásna múza nočných umelcov, kráľovná temných sŕdc,“ ozval sa mi v uchu najsladší hlas na svete, „smiem vás pozvať do tanca?“

Prudko som sa otočila a hľadela na postavu odetú do šarlátu a zlata. Mal na sebe škrabošku, trojhranný klobúk a oblečenie v štýle francúzskych šľachticov prvej polovice osemnásteho storočia, no nebolo pochýb, že je to on. Nepýtala som sa, čo tu robí, nebola som toho schopná. Stála som ako soľný stĺp a len dotyk jeho chladnej ruky na mojej dlani ma primäl sa pohnúť. Ocitli sme sa v pestrofarebnom víre a krúžili do rytmu nadpozemskej hudby. Pieseň skončila, začala nová, no my sme už nezostali.

Viedol ma uličkami a priechodmi pomedzi ľudí v nádherných maskách s krásnymi tvárami, ktoré boli smutné a nesmrteľné. No najnádhernejšia tvár sa skrývala pod zlatou škraboškou môjho spoločníka. Prišli sme ku miestu, kde kotvili gondoly a galantný gondolier mi pomohol nastúpiť. O chvíľu pri mne sedel aj môj temný anjel. Do ucha mi šepkal slová, ktoré sa prekrývali s čistým zvučným hlasom muža stojaceho na korme lode. Nemusel by nič hovoriť, už som bola v siedmom nebi. Neviem, koľko zaplatil gondolierovi, no plavili sme sa po kanáloch až do západu slnka, kedy sme vystúpili. Opäť sme sa vybrali na námestie zasvätené menovcovi muža, ktorému patrilo moje srdce, aj duša.

„V noci býva karneval najkrajší. Noc patrí tým pravým umelcom. No nik z nich nemá takú dokonalú múzu ako mám ja.“ Usmial sa na mňa a pritiahol si ma bližšie. „Tma dáva fantázii krídla. A v temnote sa skrývajú tie najväčšie tajomstvá.“

„Kedy ma zasvätíš do tajomstiev noci?“ šeptom som sa ho opýtala, lebo začalo slávnostné defilé.

„Ty si jej múzou , ty ich všetky ovládaš. A teraz sa pozeraj, toto už neuvidíš.“ Postavil sa za mňa, ovinul mi ruky okolo drieku a bradu si oprel o moje plece.

Staršia pani, ktorá aj s manželom stála vedľa nás, ho potiahla za rukáv a hlavou ukázala na nás. Niečo mu povedala a obaja sa zasmiali na spomienke, ktorá patrila iba im.

„Čo povedala?“ vyzvedala som.

„Pýtala sa manžela, či si pamätá, keď spolu, takto isto ako mi, prvýkrát hľadeli na sprievod. Povedal, že napriek päťdesiatim trom rokom, čo odvtedy ubehli, na tú chvíľu nezabudne.“

Netuším prečo, no tie slová vo mne vyvolali akúsi príjemnú triašku a zároveň veľký smútok. Ja sa ho to nikdy nebudem môcť opýtať. A hoci nám obom ubehne čas rovnako, on zostane naveky mladý. Spomenula som si na film Highlander, kde Connor McLeod zostal so svojou ženou, aj keď ona už zostarla, ale to bol iba film. Pochybujem, že Marcus by sa upísal na opatrovanie starenky.

„Na čo myslíš, múza?“

„Snažím sa zapamätať si túto chvíľu.“

„Maria, prisahám ti, že takýchto chvíľ ešte spolu zažijeme nespočetne veľa.“

Potom sme už mlčali a sledovali hru ohňa a farieb. Pri poslednom tanci sa pridalo celé publikum. Schytil ma do náručia a mala som pocit, že lietam. Akoby som sa ani nedotýkala zeme. Pozrela som sa dole a veselo sa zasmiala. Marcus ma niekedy počas tanca nadvihol a moje chodidlá položil na svoje. Naposledy som to zažila ako malé dievčatko, keď so mnou takto tancoval môj otec. Bolo to nádherné, vyjadril tým viac ako slovami. Námestie sa zmenilo na obrovskú vlnu z ľudských tiel, do noci zaznievali výbuchy smiechu miesiace sa s útržkami piesní. Aj anjel vedľa mňa spieval. Síce som nerozumela o čom spieva, ale k dokonalosti tej chvíle mi stačil len jeho hlas.

„Kde bývaš?“ zaujímalo ho, keď sme sa držiac sa za ruky predierali davom.

„V jednom dome, kde prenajímajú izby. Ale túto noc nechcem spať, chcem byť s tebou.“

„Ideme tam vziať tvoje veci a pôjdeme do bytu, ktorý patrí našej rodine už niekoľko storočí. Bude sa ti páčiť.“

„Sú tu s tebou aj ostatní?“ chcela som vedieť a obavy v mojom hlase nešlo prepočuť.

„Prišiel som sám. Presvedčil som Ara a Caia, že potrebujem načerpať nové sily. Nakoľko som od chvíle, čo som ťa vo Florencii musel opustiť, vyzeral ako zombie, a o nič sa nezaujímal, dal mi Aro kľúče od toho bytu. Nerátal som s tým, že ťa tu stretnem. Len som sa chcel prejsť po miestach, kde sa budeš rok, čo rok prechádzať a myslieť na mňa.“

„No ako si ma v tom dave našiel?“

„Vietor ku mne zavial tvoju vôňu. Najskôr som tomu nevenoval pozornosť. Myslel som si, že je to iba odtlačok tvojej vône z doby, kedy si tu bola. Iba stopa tvojej dávnej prítomnosti. No vôňa sa nevytrácala, nebola slabá. Naopak, silnela. Začal som ťa hľadať a do mojej existencie sa vrátil nejaký zmysel, keď som ťa uvidel. Možno naozaj nie som zatratený a bohovia sa tentoraz zmilovali aj nado mnou. Alebo zatratený som a toto je môj trest. Vedia, že ak sa budeme musieť znova rozlúčiť, radšej sa na pravé poludnie nahý postavím do stredu námestia, aby ma všetci videli, a nechám sa zabiť vlastnými druhmi. Každopádne, nedokážem ťa nechať odísť. Nie tak ako naposledy, už by som to nezvládol. Jednu milovanú ženu som už stratil, nestratím aj teba.“

„Tiež som viac živorila ako žila, odkedy som ťa stretla a stratila. Keď som tu bola minulý rok a stála sama na námestí, takmer som zomrela od žiaľu. Jediné, čo mi dodalo silu bolo vedomie, že myslíš na mňa. Chcem s tebou zostať naveky alebo aspoň tak dlho ako budem žiť, no nemôžem to od teba žiadať. Desím sa toho, že by som sa mala stať tým, čím si ty, aj napriek tomu, že by to znamenalo šancu prežívať s tebou večnosť, až do konca sveta. Nechcem sa stať upírom, čo znamená, že nemôžeme zostať spolu. Ja totiž zostarnem a ty budeš stále mladý, krásny...“

„Láska moja, mám viac ako tisíc rokov. Pre mňa budeš vždy dieťa. V mojich očiach budeš nádherná, aj keď budeš mať osemdesiat.  Nezáleží mi na tom, aj keby si mala tri hlavy. Milujem teba celú, nie len tvoj zovňajšok. Z toho som už vyrástol.“ Zasmial sa.

„ Ja však túžim mať deti, aspoň jedno dieťa. Doteraz som nestretla toho pravého, ktorého by som si vybrala za otca svojich detí, až teraz. Len s tebou som dokonale šťastná. A trápilo by ťa, že mi nevieš dať dieťa, to viem.“

„Maria!“ skríkol a zasmial sa. „Ak ťa trápi iba toto, tak som najšťastnejší muž na zemi. Chceš dieťa? Budeme ho mať!“

„Nevedela som, že môžete mať deti.“

„Donedávna ani ja nie, zistili sme to pred pár meiacmi. V Spojených štátoch býva jeden mladý upír, ktorý má dcéru. A v Južnej Amerike žije iný upír, ktorý má tých detí hneď niekoľko. Môžeme mať dieťa, len pre teba by to mohlo byť nebezpečné.“

„Podstúpim akékoľvek riziko, ak je pravda to, čo hovoríš. Nezniesla by som, že nebudem s tebou.“

„Fajn, tak zariadime tvoje sťahovanie ku mne a môžeme sa vrhnúť na výrobu našich poloupírčiat“

Vybavovanie môjho odchodu som nechala na Marcovi. Pani domáca ma nie veľmi ochotne púšťala, ale Marcov šarm nakoniec zvíťazil. Cestou do jeho bytu som sa snažila predstaviť si, aké to bude milovať sa s ním. Ďalšia myšlienka patrila mojej garderóbe a so zdesením som si uvedomila, že môj dovolenkový šatník obsahuje skôr praktickú a pohodlnú spodnú bielizeň, ako sexy čipkované kúsky. Nič to, niečo vymyslím.  Prinajhoršom obetujem jedny nohavičky a tielko a nožnicami na nich vystrihnem rafinovaný, sexy vzor. A moje flanelové pyžamo so sobíkmi poputuje na dno kufra. Pri predstave, že by ma v tom mal Marcus vidieť, som sa nahlas zasmiala.

„Prezradíš mi, čo ti prišlo také zábavné?“ Potmehúdsky sa usmial.

„Nie, teraz určite nie.“

Držal ma za ruku a ťahal môj kufor a mne to pripomenulo deň, keď sme sa museli rozlúčiť. A v tejto chvíli som si viac ako inokedy, až úplne bytostne, uvedomila, že Marcus je skutočný. Existuje, kráča vedľa mňa a ja som uplynulé dva roky nemilovala iba vysnívanú bytosť.

„Milujem ťa!“ zahlásila som.

„Milujem ťa,“ odpovedal a jemne mi stisol ruku.

„Poďme rýchlejšie.“ Ťahala som ho.

„Trpezlivosť, moja milá, je základ všetkého,“ predniesol vznešene. „A okrem toho ani nevieš, kam ideme.“ Zasmial sa a vykročil rýchlejšie.

Byt bol nádherný, zariadený v renesančnom štýle. Rozlohou pripomínal menší rodinný dom a všade sa ligotalo benátske sklo. Steny pokrývali olejomaľby a zrkadlá v masívnych pozlátených rámoch, ktoré boli samé o sebe umeleckými dielami.

„Tak, čo povieš?“

„Je nádherný! To všetko je pravé?“

„Všetko je originál, toto je pôvodné zariadenie bytu, nič sa nemenilo už storočia. Jediné, čo sa zmenilo, že sme dali zaviesť elektrinu a tečúcu vodu, no architekti to zvládli na výbornú a modernizáciu ani nie je vidieť. Kúpeľňa  je na konci tejto chodby, spálňa  hneď vedľa, urob si pohodlie. Ja zatiaľ zakúrim v krbe.“

Odtiahla som si kufor do spálne a vyrazilo mi dych. Posteľ bola ako menšie letisko s hodvábnymi obliečkami. Nádhera. Kúpeľňa bola ako môj splnený sen, ale strašne studená. Striaslo ma od chladu a rozhodla som sa, že to pyžamo so sobmi nebude až taký zlý nápad. Na sexy bielizeň si bude môj milý musieť počkať, kým ma nezoberie do Karibiku.

„Nie si hladná?“ opýtal sa ma, keď som za ním vošla do salónu.

V krbe pukotal oheň a Marcus v jeho žiare vyzeral neskutočne, ako démon z iného sveta.

„Nie, ďakujem, radšej by som si ľahla.“

Obrátil sa ku mne a so zdvihnutým obočím pozrel na moje pyžamo.

Pristúpil ku mne a vzal ma do náručia. „Tuším si ťa budem musieť vybaliť.“

Preniesol ma do spálne, kde sa mi potvrdilo, že chýry o vášnivosti talianskych milencov sú pravdivé. Noc sa pre nás zmenila na raj.

Z kuchyne sa niesli lahodné vône a môj žalúdok si uvedomil, že nedostal jedlo už niekoľko dlhých hodín. Posadila som sa, zívla a chcela vstať, keď som začula spev. Môj milovaný vyspevoval na plné hrdlo pieseň Maria z West Side Story. Vošiel do izby a na kolená mi položil tácku s raňajkami.

„Ďakujem.“ Pobozkala som ho.

„Rado sa stalo. Teší ma, že pre teba môžem niečo urobiť. Čo by si povedala na to, keby sme sa vzali?“

„Povedala by som, že je to skvelý nápad.“ Usmiala som sa na neho a vložila si do úst plátok mozzarelly.

„Skvelé! Tak to môžeš začať nosiť toto.“  Zalovil vo vrecku a vytiahol čiernu zamatovú škatuľku.

Otvoril ju a pred očami sa mi zaligotal briliantový prsteň z bieleho zlata. Zabehlo mi a z ruky mi vypadol plátok rajčiny.

Nasadil vážny výraz a pokľakol. „Madame, je mi cťou požiadať vás, aby ste sa stali mojou ženou. Vydáte sa za mňa?“

„Á- áno,“ vykoktala som.

Vstal a s úsmevom vybral prsteň zo škatuľky. Natiahla som k nemu trasúcu sa ľavú ruku a on mi na prstenník navliekol blyštiaci sa krúžok. Rozplakala som sa.

„No tak, no tak, dievčatko.“ Pritiahol si ma a kolísal ma v náručí. „Kde chceš mať svadbu? Tu alebo doma?“

„Radšej by som sa vydávala v Anglicku, ak s tým nemáš problém.“ Utrela som si oči do vreckovky, ktorú mi podal.

„Nie, práve naopak. Keď doraňajkuješ, pôjdeme ti vybrať látku na svadobné šaty, kúpiť ostatné nevyhnutné veci na svadbu, zavoláš vašim, že sa tu ešte tak mesiac zdržíš a potom už budeme svoji.“

Znova som sa rozplakala, kým sa Marcus nenahneval a neprinútil ma konečne sa najesť. Poslušne som zjedla všetko, čo mi prichystal.

Po tom, čo som sa „učlovečila“ sme vyrazili na nákupy. Marcus by mi bol kúpil, na čo som ukázala, no nakoniec sme kúpili iba nevyhnutné veci. Je neuveriteľné, koľko „nevyhnutných“ vecí potrebuje nevesta. Vo chvíli, keď som ten nákup videla rozložený na posteli, sa mi zakrútila hlava. Päť metrov nebovomodrého pravého hodvábu na šaty sme odniesli najlepšej krajčírke na ostrove Burano. Nevedela som sa dočkať, kedy budú hotové. Niekedy mám pocit, že šaty sú na svadbách to najlepšie. Alebo som si to aspoň myslela, kým som nespoznala Marca.

Mesiac ubehol ako mávnutím čarovného prútika a mne sa nechcelo vrátiť zo sna do reality.  Všetkých doma som prekvapila, keď som prišla so svojim snúbencom. Vysvetlili sme im, že sme sa spoznali už na mojej prvej ceste do Talianska, minulú rok sme sa znova stretli a odvtedy sme viedli vzťah na diaľku. Ďakovala som nebesám, že Marcus vie dokonale presvedčiť ľudí o čomkoľvek. Našou svadbou narýchlo sme im vyrazili dych, mysleli si, že sa musíme brať.

Svadobné prípravy sa nakoniec predĺžili na mesiac. Marcus trval na veľkej svadbe so všetkým, čo k tomu patrí. A najhoršie bolo, že ženské osadenstvo mojej rodiny ho v tom vrelo podporovalo. Musela som si prezrieť asi sto návrhov na šaty pre družičky, vybrať farbu prestierania a dekorácií, zladiť k tomu kvety. Ochutnala som toľko tort, že sa do konca života už na žiadnu ani nepozriem. Takmer som zostala chromá na pravú ruku, po tom, ako som vlastnoručne podpísala asi dve stovky oznámení a takmer prišla o nohy, aj nervy, keď sme vybavovali obrad pod šírim nebom- opäť nápad môjho snúbenca. Považovala som to za  príšerne gýčové, no nemala som síl protestovať. Koniec- koncov mi môj budúci manžel kúpil dom.  Tých tridsať dní bolo mojim osobným peklom. Večer pred svadbou som vyhlásila, že toto je jediná svadba, ktorú som ochotná za svoj život absolvovať. A to najhoršie ma ešte len čakalo- skrášľovacie procedúry, ktoré zaberú celé predpoludnie toho „veľkého“ dňa.

„Okamžite vylez z tej postele, ty spachtoš!“ Stiahla zo mňa perinu moja najlepšia kamarátka.

„Nechaj ma,“ frflala som a snažila sa opäť zmocniť mojej prikrývky. „Rozhodla som sa, že sa nebudem vydávať.“

„Fajn, je to tvoje rozhodnutie. Ale Marcovi to povieš sama.“

Marcus! To meno zarezonovalo v mojej hlave ako anjelský chór a ja som sa rýchlosťou blesku vyhrabala z postele. Helen hovorila čosi o raňajkách, no nevnímala som ju. Postavila som sa pred zrkadlo a uvažovala, že o niekoľko hodín zo mňa bude vydatá žena. No to najprv musím prežiť proces premeny obyčajnej Mary, na Mary dokonalú nevestu.

„Je tu tá ženská cez krásu,“ vojdúc do izby zahlásila moja mama. „Mám ju poslať hore?“

Prikývla som a odvrátila sa od zrkadla. S hlbokým nádychom som sa posadila ku toaletnému stolíku a čakala na tú „tortúru“.

Nemohla som uveriť, že tá žena v zrkadle som ja. Moje šaty teraz skutočne vyzerali ako svadobné. Úplne ináč ako v malej dielničke talianskej krajčírky. Mali dokonalý strih. . Hodváb bol potiahnutý pravou, snehobielou benátskou čipkou, z ktorej bol aj závoj. Závoj držal na hlave vďaka nádhernému diadému. Ten bol pre mňa prekvapením od Marca, nevedela som o ňom do chvíle, kedy mi ho upevnili do vlasov. Kedysi ho museli vyrobiť pre nejakú princeznú, taký je krásny. Ručne tepané striebro so vsadenými modrými zafírmi sa krásne vynímalo v mojich vlasoch. Ani princezná Diana nemohla byť šťastnejšia vo svoj svadobný deň. V tej chvíli, ako mi mama prišla oznámiť, že už je čas, podlomili sa mi kolená a na obrad ma doslova vliekli. No všetko, čo Marcus vymyslel stálo za to. Chcel, aby som bol tento deň dokonalý a viem, že bude.

Chveli sa mi ruky, aj nohy. Nebyť otca, ktorého som sa kŕčovite držala, tak by som zamdlela. Ešte raz som si obzrela svoje svadobné šaty. Aj vďaka nim som sa cítila úžasne, nebyť toho, že sa mi triasol žalúdok. Parkom, kde sa konal obrad, sa rozľahli prvé tóny Bartholdyho Svadobného pochodu a s otcom sme vykročili uličkou posypanou lupeňmi ruží. Videnie som mala dosť rozmazané, no pripisovala som to závoju, nie slzám. Vďaka nervozite bol môj úsmev dosť kŕčovitý, no čipka pred mojou tvárou to celkom dobre maskovala. Ako dobre, že podľa talianskej tradície musí mať nevesta závoj, aby ju uchránil pred zlými duchmi. V duchu som poďakovala tej dobrej žene, čo mi ho zhotovila.

Svoj pohľad som fixovala na muža stojaceho pred oltárikom. Opäť vyzeral ako Apollón Belvéderský, hoci ani jeho úsmev nebol úplne prirodzený. Vo fraku, bielej hodvábnej košeli, bielej hodvábnej veste a bielom motýliku vyzeral tak hriešne dobre, až som si priala, aby sme tu boli sami dvaja. Prišli sme až k oltáru a otec ma odovzdal Marcovi. Moju ruku vložil do jeho čakajúcej dlane a na chvíľu podržal naše spojené ruky vo svojej. S čudne sa lesknúcimi očami sa odišiel posadiť k mame a obrad sa začal.

Stáli sme a kľačali, počúvali, sľubovali. Všetko som robila mechanicky.

Spamätala som sa, až keď oddávajúci oslovil Marca: „Marcus Volturi, beriete si dobrovoľne tu prítomnú Mary Teresu Starsovú za svoju zákonitú manželku? Budete si ju ctiť a starať sa o ňu v zdraví, aj chorobe, bohatstve, aj chudobe, v dobrom, aj zlom, kým vás smrť nerozdelí?“

S napätím som čakala, čo Marcus odpovie.

„Áno, beriem,“ odvetil vyrovnaným, zvučným hlasom.

Oddávajúci sa otočil na mňa: „ A vy, Mary Teresa Starsová, beriete si dobrovoľne tu prítomného Marca Volturiho za zákonitého manžela? Budete si ho ctiť, starať sa o neho v zdraví, aj chorobe, bohatstve, aj chudobe, v dobrom, aj zlom, kým vás smrť nerozdelí?“

„Á- áno, be- beriem,“ podarilo sa mi vykoktať.

„Týmto je vaše manželstvo zákonne uzavreté, môžete pobozkať nevestu,“ vyzval Marca muž, čo nás oddal.

Môj milovaný sa na mňa usmial a sladko ma pobozkal. Počula som cvakanie fotoaparátov a cítila, ako ma zalieva červeň.  No ani to nemohlo pokaziť tento dokonalý okamih.

Manžel ma vzal do náručia a preniesol cez prah. Dvere, netuším kde, zaobstarali dvaja členova Cullenovskej rodiny, ktorí mi boli predstavení ako Emmet a Jasper, a teraz s nimi stáli na konci svadobnej uličky. Gratulácie som prežila iba vďaka mojej láske. Moja nová „rodina“ z Volterry prišla gratulovať ako posledná. Aro a Caius s manželkami sa zachovali ako sa patrí, no od Jane som čakala to najhoršie.

„Drahý Marcus,“ oslovila ho tá potvora, „som taká rada, že si konečne opäť šťastný. Nesmierne ma teší, že si sa už dokázal preniesť cez Didyme.“ Uškŕňala sa ako diabol.

Marcus ticho, no výstražne zavrčal. Upokojila som ho stisnutím ruky, lebo všetci prítomní upíri sa otočili našim smerom.

„Hovoríš mi z duše, Jane,“ zašvitorila som a oslnivo sa na ňu usmiala. „Tiež ma veľmi teší, že sa už cez ňu preniesol.“

Úsmev jej stiekol z tváre a uprela na mňa sústredený pohľad, no to už pri nás stál Aro a odvádzal ju preč. Mali sme to za sebou, už iba prežiť hostinu a...

Väčšina prítomných sa predstavila až počas večere, predtým nebol čas. Predstavila sa mi aj nejaká  Bella, no prišla mi hlúpa a nezaujímavá, tak som sa držala tých dvoch, čo priniesli dvere. Myslím, že som urobila dobre, hoci ma po polnoci „uniesli“ a Marcus ich naháňal cez pol Londýna. Napriek alebo vďaka tomu to dokonalý deň. Niekedy sa neplnia iba nočné mory.

„Vitajte vo svojom kráľovstve, moja pani,“ privítal ma manžel pred dverami nádherného poschodového domu.

Kým som naň ohromene hľadela, ocitla som sa v náručí muža, ktorý bol pre mňa v tejto chvíli celým svetom. Otvoril dvere a preniesol ma dnu. Kopol do dverí, aby sa zavreli a zaniesol ma až do spálne, celou cestou ma bozkávajúc. Nevedela som si predstaviť, že milovanie s ním by mohlo byť ešte krajšie ako tie doposiaľ. Bolo, tisíckrát krajšie ako všetky doteraz.

„Miláčik,“ volala som z kúpeľne na manžela a hľadela na dve ružové čiarky na bielej tyčinke, „myslím, že by si sem mal prísť.“ Sme manželia vyše mesiaca a už sa mi začína plniť ďalší z mojich snov.

Prihnal sa tak rýchlo, že som sa nestihla čudovať. Ukázala som mu test. Najskôr nechápal, no potom sa rozosmial a bežal zavolať Carlisleovi. Cez telefón som dostala početné inštrukcie, čo mám robiť a príkaz, že mám okamžite zavolať, ak by som sa začala cítiť akokoľvek čudne. Zbytočne ma strašili, dieťa sa našťastie podalo na mňa.

Čakám dieťa, mám manžela, dom a okolo seba plno priateľov. Mám pocit, že toho šťastia je naraz až priveľa. Bojím sa, že to raz musí skončiť. No zatiaľ ten sen trvá. Jediné, čo mi v tejto chvíli komplikuje život, sú bolesti chrbta, neutíchajúca chuť na marcipán a príšerné zmeny nálady. Na nič iné sa nemôžem sťažovať. Tých deväť mesiacov si užívam a neviem sa dočkať, až nášho drobca budem držať v náručí.

„Naše dieťatko ťa miluje,“ zahlásil jeden večer Marcus, keď som sedela schúlená v jeho náručí a on mal ruku na mojom bruchu.

„Ako to vieš? Veď ty nedokážeš čítať myšlienky.“ Položila som si ruku vedľa tej jeho.

„Nie to nie, ale vycítim silu vzťahov a vzťah bábätka k tebe je veľmi silný.“ Usmial sa a prikryl mi ruku svojou.

Vzápätí sa usmial, lebo bábätko reagovalo na náš dotyk a odpovedalo nám po svojom.

„Bože môj, to bola bolesť!“ skríkla som a urobila grimasu.

„Čo sa deje?!“ Vystrašene mi stisol ruku môj manžel.

„Myslím, že náš drobec sa pýta na svet,“ precedila som pomedzi stisnuté zuby.

Manžel ma bez slova zdvihol do náručia a odniesol do izby, kde už bolo všetko prichystané na túto chvíľu a zavolal Carlisleovi, ktorý bol ubytovaný v neďalekom hotely.

Dosť som sa bála, ale nakoniec to nebolo také strašné. Dieťa sa narodilo prirodzenou cestou, neboli potrebné žiadne radikálne zásahy. Keď mi Carlisle položil to drobné, práve narodené dieťatko na hrudník, rozplakala som sa. Vedela som, že Marcus by tiež plakal, ak by mohol. Lekár sa vzdialil a nechal nás troch samých, nech si tie prvé chvíle vychutnáme spolu ako rodina.

„Je dokonalý. Nádherný. Pozri na tie malilinké pršteky a tie drobné ušká,“ rozplývala som sa nad naším synom.

„Je to jednoznačne najkrajšie dieťa na svete.“ Pohladil ho otec po ružovom líčku jeho otec. „Ako sa bude volať?“

„Páči sa mi Vincenzo. A hodí sa mu to aj k priezvisku. Vincenzo  Marcus Volturi. Znie to vznešene.“

Môj milovaný si odo mňa vzal syna a nežne sa na neho zahľadel. „Vitaj na svete, Vinnie.“

Položil ho vedľa mňa na posteľ a ľahol si k nám.

„Dokázala by som sa na neho pozerať hodiny.“ Hladkala som prstom maličkú dlaň môjho dieťatka.

„Milujem ťa,“ zahlásil Marcus.

„Milujem ťa,“ odpovedala som mu.

„Ďakujem ti. Za teba, a aj za nášho syna. Vrátili ste zmysel mojej existencii.“ Naklonil sa ku mne a venoval mi nádherný, nežný bozk. „Teraz si skús pospať, o maličkého sa s Carlisleom postaráme. Až sa bude dožadovať naplnenia bruška, zobudím ťa. Zatiaľ si oddýchni.“

„Robíš nádherné deti,“ povedala som mu zívajúc.

„Nemysli si, že sme skončili pri tomto jednom.“ Usmial sa a zdvihol malého.

„Vždy som si priala dvojičky.“

„Beriem ťa za slovo, nabudúce to budú dvojičky. Sladké sny, moja drahá,“ poprial mi a vyšiel z izby.

Bolelo ma celé telo, čo spánok nijak neuľahčovalo, ale bola som neskutočne unavená a vyčerpaná, tak som nakoniec zavrela oči a posledné, čo som pred spánkom počula bolo, ako sa Marcus po taliansky prihovára Vincenzovi., ktorý mrnkal. Zaspávala som pri piesni, čo spieval môj manžel synovi, aby sa upokojil. Neviem, aký účinok mala na naše dieťa, ale ja som spala akoby ma do vody hodili a snívali sa mi tie najsladšie sny.

Autor: Eibie, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Námestie svätého Marca - 2. časť: