Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Námestie svätého Marca - 1. časť

30.08.2011 (20:00) • Eibie • FanFiction jednodílné • komentováno 19× • zobrazeno 2739×

„Láska nie je byť spolu a milovať.

Láska je byť vzdialení a vytrvať."

Anonym

Taký daždivý deň som už dávno nezažila, čo je zvláštne, lebo bývam vo Veľkej Británii. Dúfala som, že Taliansko, krajina slnka, bude také slnečné, ako keď som tu bola prvý raz. Je pravda, že vtedy som bola v inom meste, ale na tom by predsa nemalo záležať, veď Taliansko je vždy Taliansko, nech som v ňom kdekoľvek. No zrejme som sa mýlila a nie je to tak, ako som predpokladala. A možno len Benátky sú takéto upršané, ktovie. Ak sa na to pozriem reálne, je to len tretie mesto, ktoré som v Taliansku navštívila. Prvé bolo Florencia a druhé Volterra, kde som sa však dlho nezdržala. Obe boli nádherné, s ulicami a námestiami presvietenými slnkom.

Ach, moja drahá Volterra. Ty krásne hrdé mesto, ktoré si mi dalo pravú lásku a vzápätí ma o ňu obralo. Mesto, v ktorom som naveky nechala kus svojho srdca a duše. Mesto, kvôli ktorému som dnes tu, v Benátkach, na romantickom mieste zamilovaných. A som tu sama. Zamilovaná, a predsa sama.

Bol deň svätého Marca, patróna Benátok, a tak bolo námestie napriek dažďu preplnené. Stála som v mase ľudí pred bazilikou, hľadela na tú nádheru a spomínala. Pod nohami sa mi plietli nespočetné množstvá holubov, ktoré poplašene vzlietli vo chvíli, keď zvony začali odbíjať pravé poludnie. Zdvihla som tvár k nebu, pozorovala vtáky víriace nad našimi hlavami.

Studené slzy neba mi dopadali na tvár a miešali sa s horúcimi slzami ľudských emócií. Ľudia sa začali hrnúť do baziliky, tak som si uhladila sukňu a nechala sa unášať davom. Vo vnútri som si našla pomerne zastrčené miestečko, usadila sa a spolu s veriacimi čakala na kázeň. Vo chvíli, keď veriaci začali spievať, som sa oddala svojim myšlienkam a v duchu sa priblížila k tomu, ktorého milujem.

Stalo sa to už dávno, alebo iba pred rokom? Neviem s určitosťou povedať, či odvtedy ten rok uplynul, alebo ešte nie. Teraz však na tom nezáleží, teraz som len a len s ním, tak ako budem každý rok, v tento deň, až do konca môjho života. Dnes sme spolu, môj milovaný. Viem, že je to len jeden deň do roka, no mne to stačí, lebo každý rok, ktorý uplynie od jedného takéhoto dňa k ďalšiemu, ubehne rýchlejšie ako voda. Viem, že pre teba, môj drahý, čas nič neznamená, už dávno nie. Už dávno si prestal sledovať ako plynie a predsa si to ty, kto prišiel na spôsob, ako môžeme byť spolu aspoň jeden deň v roku, ktorý odteraz bude patriť už len nám dvom.

Spev ustal a začali sa oslavy na počesť svätého Marca, na tvoju počesť, moja stratená láska.

„To je tu vždy tak horúco?“ frflala som a ovievala sa vejárom.

Mala som pocit, že sa mi uškvarí mozog, hoci som mala slamený klobúk a vlasy spletené do dvoch vrkočov.

„Nie, niekedy tu býva aj teplejšie,“ odvetil sprievodca, sympatický mladík asi v mojom veku. „No o chvíľu si vás prevezme môj kolega, aby vám ukázal vnútro tej úžasnej stredovekej stavby, ktorá sa týči priamo pred vami. Vo vnútri bude príjemný chládok, uvidíte. A aby vám nakoniec v tých vašich šatočkách nebola zima,“ mrkol na mňa.

„Neboj sa, nebude mať čas všimnúť si, že jej je zima,“ ozval sa zrazu v uličke, kam nás sprievodca zaviedol, posmešne mužský hlas.

Viacerí sme sa obzerali, kto to prehovoril, no nikoho sme nevideli. Až keď sme vošli hlbšie do uličky, zbadali sme vysokú postavu, napriek neznesiteľnému teplu odetú do dlhého, tmavošedého plášťa s kapucňou, ktorá mu zakrývala tvár.

„Ďakujem, Giovanni. Tu ich už prevezmem ja,“ poďakoval nášmu sprievodcovi a obrátil sa mu chrbtom. „Dámy a páni, nasledujte ma, prosím.“

Pohla som sa medzi poslednými a stále som sa obzerala za Giovannim, ktorý mal v očiach akýsi zvláštny smútok a niečo ako strach.

„No tak, slečinka, toho už asi neuvidíte, tak prečo sa za ním toľko obzeráte. Teraz vás čakajú iné, vzrušujúcejšie zážitky ako obyčajná prehliadka mesta. Buďte taká láskavá a nezdržujte ostatných. Prosím, vojdite,“ podržal mi dvere a len čo ich za nami zavrel, zamkol ich.

Ľudia sa obzerali po miestnosti, no ja som si všímala hlavne toho zvláštneho muža, ktorý si tu vo vnútri sňal kapucňu. Vyzeral na štyridsať, možno štyridsaťpäť, presne sa to určiť nedalo. No jeho oči boli veľmi, veľmi zvláštne. Pôsobili veľmi staro, v takej mladej tvári. Akoby ich majiteľ zažil a videl oveľa viac ako najstarší z našej turistickej skupinky, čo bol takmer osemdesiat ročný manželský pár.

„Vážení,“ oslovil nás muž v šedom, „môj kolega vám cestou sem istotne porozprával čo to o Volterre a jej slávnej histórii. O tom, ako istý svätý muž menom Marcus vyhnal z nášho mesta upírov.“

„Áno, spomínal to. Musel to byť skvelý muž. Odvážny, nebojácny, jednoducho pravý hrdina, akých už dnes nenájdete,“ rozplývala sa jedna šedivejúca päťdesiatnička.

„Výborne, som rád, že sa na neho pozeráte ako na hrdinu. Tak mám pre vás jedno veľké prekvapenie. Dnes máte jedinú a poslednú šancu stretnúť sa s týmto mužom a jeho bratmi. Milé dámy, vážení páni, o niekoľko minút vás predstavím trom mužom, pre ktorých pracujem a verte mi, že to bude jedinečný a neopakovateľný zážitok,“ usmial sa a vykročil dlhou chodbou k točitému schodisku.

Moji turistickí spolupútnici si začali medzi sebou vzrušene šepkať a mňa premkla nevysvetliteľná zlá predtucha. Strach sa ma zmocňoval silnejšie každým jedným schodom, ktorým sme vystúpili. Moja hrôza, keď sme dosiahli vrchol schodiska, už bola takmer hmatateľná a mala som pocit, že ten zvláštny sprievodca ju cíti.

Striaslo ma po celom tele, ale nespôsobil to chlad. Ten divný chlap nás doslova nahnal do priestrannej miestnosti, ktorá vyzerala ako luxusná čakáreň u dobrého právnika, či podobnej majetnej osoby. Za určite drahým recepčným pultom stála dlhonohá, štíhla kráska s bezduchým úsmevom na tvári, akou sa mohla popýšiť modelka z reklamných letákov.

„Zverujem ti našich drahých hostí, Carmen. Máš ich na starosti, kým si pre nich príde Geofrey,“ zazubil sa na ňu štyridsiatnik so stareckými očami. „Keď príde, vieš, čo máš robiť. Ja zatiaľ oboznámim našich pánov, že návšteva sa dostavila.“

Ani som poriadne nestihla zaregistrovať kedy a kam zmizol. Myslela som si, že v chodbe, ktorá bola po mojej pravej strane. Ostatní turisti ešte stále debatovali, pobiehali sem a tam a fotili si toto zvláštne miesto. Nik z nich si ma príliš nevšímal, nakoľko som bola z celého zájazdu najmladšia. Mala som dvadsaťtri a zvyšok mal nad päťdesiat.

Neviem, či to bolo vekovým rozdielom, no za celý čas, čo sme spolu cestovali z Anglicka až sem, som si s nimi nevedela nájsť spoločnú reč. Až na niekoľko zdvorilostných fráz som si s nimi nevymenila ani slovo. Načo by som ich upozorňovala, že sa tu deje niečo zlé, aj tak by ma nepočúvali. Náhle tušenie, že Giovanni vedel, kam ideme a čo sa tam s nami bude diať, mi dodalo ešte silnejší pocit neistoty a bezmocnosti.

Prešla som až k pultu, vykúzlila bezmocný úsmev a oslovila hostesku: „Madam, vy mi budete vedieť poradiť, kde tu nájdem ženské toalety. Viete, sme v meste od skorého rána a ešte nikde sme sa nezastavili, až teraz. A je to dosť súrne. Buďte taká láskavá, usmernite ma.“

„Sú to druhé dvere naľavo v tejto chodbe, slečna,“ ukázala do chodby, v ktorej zmizol ten zvláštny muž. „No žiaľ to už asi nestihnete. O chvíľu si vás vyzdvihnú a zavedú k pánom Volturiovcom. Pokúste sa vydržať. Potrebu budete môcť vykonať po návšteve. Ubezpečujem vás, že páni Marcus, Caius a Aro vás nebudú dlho zdržiavať.“

„Vítam vás,“ srdečne sa ozvalo v miestnosti. „Moje meno je Geofrey a pripadla mi tá česť odprevadiť vás za pánmi Volturiovcami. Verte mi, že budú mať neskutočnú radosť. A všetci ich priatelia taktiež.“

Z tónu, akým to hovoril, mi po chrbte prebehli zimomriavky a naskočila mi husia koža, ktorá však nebola zapríčinená chladom v miestnosti a mojimi letnými šatami s krátkymi rukávmi a  sukňou nad kolená. V tvári mal lačný výraz, z ktorého mi prichádzalo nevoľno. Bolo mi však jasné, že toto nie je tá správna chvíľa, aby sa o mňa pokúšali mdloby. Vedela som, že si musím zachovať chladnú hlavu stoj čo stoj, nech sa bude diať čokoľvek.

„Carmen,“ šeptom sa prihovoril Geofrey tej bezduchej stvore, „koľko ich presne je?“

Rýchlo som sa odvrátila a prejavila nadšený záujem o jeden z reliéfov. Uši som však mala našponované a snažila sa zachytiť každé slovko z rozhovoru tých dvoch pri pulte.

„Je ich štyridsaťsedem, všetci majú nad päťdesiat okrem jednej. Je to tamtá plnoštíhla popolavo vlasá mladá žena, tá má len dvadsaťtri. Sú to prevažne bezdetné manželské páry a skupinky slobodných priateľov, čo sa spoločne vybrali na výlet.“

„Výborne. Ocenil by som síce aj mladších jedincov, ale ako sa vraví, nie je každý deň nedeľa. Tú najmladšiu necháme Marcovi. Koniec koncov, vďaka nemu je dnes Volterra bezpečným mestom bez upírov.“

Otočil sa k netrpezlivej skupine, ukázal rukou do tajomnej chodby, kde zmizol náš druhý sprievodca, a pokynul nám, aby sme sa pohli. Išla som ako posledná a každý jeden krok bol o to ťažší, o čo bližšie sme boli dverám na konci chodby. Geofrey sa držal tesne za mnou, takže môj plán nenápadne sa odplížiť na toalety bol neuskutočniteľný.

Niekto, koho som nevidela, otvoril zvnútra tie osudné dvere a vítal turistov. Vstúpila som ako predposledná, za mnou bol už iba Geofrey, ktorý ma znenazdajky chytil za lakeť a viedol ma kamsi popri stene. V miestnosti boli okrem turistov niekoľkí muži a pár žien. Jeden z tých mužov bol náš sprievodca číslo dva. Uprostred nich stáli dvaja vážne vyzerajúci muži, ktorých vek som nevedela určiť. Mohli mať pokojne tridsať, ale aj tristo. Boli zvláštni, a pritom krásni.

„Pán Marcus, pre vás to najlepšie,“ postrčil ma dopredu môj dočasný dozorca a ja som sa ocitla zoči-voči najkrajšiemu mužovi, akého som kedy vo svojom živote videla.

Mal nádhernú tvár, akoby vytesanú zo snehobieleho mramoru, jeho črty boli dokonalé. Rovné dlhé vlasy farby havranieho peria mu voľne padali na chrbát. Podobal sa na tých dvoch v strede siene, no vyzeral byť od nich mladší. Aspoň čo sa jeho čŕt týkalo. Do tváre nevyzeral na viac ako dvadsaťpäť. No oči mal rovnaké ako oni. Červené a také, akoby sa na svet pozerali už storočia.

Stačil mi do nich jediný pohľad, aby som si uvedomila, že život dokáže byť niekedy krutejší, ako by sme si vedeli predstaviť. Ani neviem prečo, no napadlo mi, že on si myslí to isté. Konečne som sa pozerala na muža, na ktorého som čakala od chvíle, kedy som sa začala vážnejšie zaujímať o opačné pohlavie, no ani vo sne by mi nenapadlo, že to bude v situácii, v akej som sa práve ocitla.  Vzal ma za ruku. Jeho dlhé štíhle mramorové prsty boli studené ako ľad, no dotyk jeho dlane bol mäkký a nežný, akoby mi na ruke pristál motýľ. Pritiahol si ma bližšie k sebe a privoňal k mojim vlasom.

„Vonia tak, ako ešte žiadna pred ňou. Ďakujem, Geofrey. A teraz choď a pridaj sa k ostatným, nech ti nezostane len to, čo už nik nebude chcieť.“

Marcov poddaný sa odporúčal a my sme osameli, ak sa to tak dá nazvať, vzhľadom na množstvo osôb v sále. Z jej stredu sa ozval zvučný mužský hlas. Nie nepríjemný, no na môj vkus príliš vtieravý. Ponad plece som sa pozrela, kto rozpráva. Bol to jeden z mužov v strede skupiny, rovnako čiernovlasý ako ten predo mnou. Vítal jednotlivých turistov, no ja som nevnímala, čo im hovorí.

Obrátila som sa späť na muža, ktorý stále držal moju dlaň vo svojej. Začínala som nadobúdať podozrenie, že pustiť ma ani nemá v pláne. Opäť mi naskočili zimomriavky. Tentoraz však iný druh, tie príjemné. Stále ma uprene pozoroval a usmieval sa.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa ma šeptom.

„Mary,“ šepla som.

„Maria,“ zopakoval moje meno po taliansky a voľnou rukou mi prehodil vrkoč, ktorý mi skĺzol dopredu, na chrbát. Zachvela som sa pri tom dotyku a jeho úsmev sa rozšíril.

„Marcus Volturi, k vašim službám, moja pani,“ uklonil sa a svoje ľadové pery miere pritlačil na moju ruku.

Spomenula som si na všetky tie sladké romány z devätnásteho storočia, ktoré som v rámci povinnej literatúry prečítala v škole. V nich sa muži ženám pri predstavovaní klaňali a oslovovali ich moja pani. Snívala som o takých mužoch. A hoci som nebola realista, až príliš bolestivo som si uvedomovala, že táto sorta už vymrela. Očividne som sa mýlila. No strach a tie zvláštne okolnosti mi nedovolili vychutnať si pocit, že som stretla muža z mojich snov.

„Dúfal som, že ťa raz stretnem a veľmi som dúfal, že to nebude za takýchto podmienok,“ šepkal a v očiach sa mu mihol tisícročný smútok.

„Čo s nami chcete urobiť? Ty a tí tvoji... priatelia.“ Znova som si dovolila rýchly pohľad na toho maniakálne vyzerajúceho chlapa, ktorý ešte stále rečnil, a tej eskorty, čo okolo neho postávala.

„Neviem, ako to vyjadriť, aby si sa nevydesila ešte viac, ako už si. Chceme sa z nich... nasýtiť. Áno, nasýtiť sa, to je to správne slovo, ktoré vyjadruje všetko, čo sa nimi stane.“

„Zabijete ich?“ Od hrôzy som vládala iba šepkať „Kto ste? Čo ste vlastne zač?“

„Myslím, že pomenovanie upír bude úplne stačiť,“ zazubil sa a predviedol mi svoje dokonale biele tesáky.

Oblial ma studený pot a podlomili sa mi kolená. Ak by ma nedržal za ruku, zrútila by som sa k zemi. Pomohol mi nadobudnúť rovnováhu a chytil ma okolo drieku, lebo moje nohy mi pre túto chvíľu vypovedali službu.

„Chcete nás zabiť! Všetkých nás povraždíte akoby sme boli dobytok na bitúnku!“ vyhŕkli mi slzy.

Bleskurýchle mi ich zotrel chrbtom svojej ruky. „Tých ostatných áno, ale teba nie. Nedovolím im, aby sa k tebe čo i len priblížili. Musíš utiecť. Pomôžem ti hneď, ako to začne. Drž sa pri mne a dôveruj mi. Pre nič, čo ti je na tomto svete milé, sa nepúšťaj mojej ruky. Dostanem ťa do bezpečia, aj keby ma to malo stáť moju existenciu,“ vychrlil na mňa naliehavo a ja som prikývla. „Pobežím s tebou až do Florencie ak bude treba, len aby som sa uistil, že si v poriadku nasadla na lietadlo a opustila krajinu.“

„Veď je deň. Vonku je krásny slnečný deň. Ako to chceš urobiť, aby si nezhorel na popol, len čo odtiaľto utečieme? Myslela som si, že upíri počas dňa nemôžu chodiť von, lebo by ich zabilo slnko.“

„To sú babské povery. Je pravda, že nemôžeme chodiť na slnko, ale nie preto, že by nám mohlo ublížiť. No ak sa chceme dostať do Florencie bezpečne, budeme sa mu musieť vyhýbať a zrejme ti nebudem môcť ukázať, prečo naň nemôžeme chodiť. Jednoducho mi budeš musieť veriť, ak sa ešte chceš stretnúť s rodinou a priateľmi,“ neveselo sa usmial.

Pomaly sa so mnou začal presúvať do blízkosti dverí. Nenápadne ich pootvoril tak, aby sme sa cez ne mohli prešmyknúť, postrčil ma za seba a s vážnou tvárou sa zahľadel na svojich vyčkávajúcich druhov. Uvedomila som si, že je ticho, príhovor skončil. Všetci turisti tam len tak postávali a čakali, čo bude ďalej. Upíri hľadeli na svojho, očividne, vodcu. Ten nepatrne kývol hlavou smerom do davu turistov, čo stačilo ako signál, na to, aby sa jeho poddaní pohli.

„Teraz,“ sykol Marcus a jemne ma posotil dozadu.

Otočil sa ku mne a objal ma rukami, aby to vyzeralo, ako keby ma hrýzol do krku. Nadvihol ma do svojho náručia tak ľahko, akoby som nič nevážila. Spoza neho som vykúkala, čo sa deje.  Až príliš neskoro som si uvedomila, že to bol jeden z najhlúpejších nápadov môjho života. Ľudia kričali, snažili sa utiecť, no nemali šancu. Niekoľkí ležali na zemi a krvácali. Ešte žili a zdesenými umierajúcimi očami hľadeli na tú hrôzu.

„Zavri si oči!“ prikázal mi Marcus. „Nemusíš to ešte aj vidieť, keď už nedokážem zabrániť tomu, aby si to počula.“

Poslúchla som ho. Prešmykli sme sa von. Najrýchlejšie, no zároveň najtichšie, ako sa dalo. Síce som pochybovala, že si nás niekto všimol, istá som si  však byť nemohla. A k si to aj nevšimli teraz, neskôr prídu na to, že jeden z nich chýba. Pritisol ma k sebe tak pevne, až som sa bála, že sa v tom zovretí zadusím. Tvár som si zaborila do jeho ramena. Tá opojná vôňa, ktorá sa okolo neho vznášala, ma trocha upokojila, no napriek tomu sa mi dvíhal žalúdok. Mala som pocit, že sa čochvíľa povraciam. Keby som mala možnosť nahliadnuť do zrkadla, určite by som videla, že som bledá ako stena.

Z cesty von, preč od tej desivej miestnosti, z ktorej sa ešte pred chvíľou ozývali zúfalé výkriky, si nepamätám takmer nič. Jediné, čo mi z toho úniku pred smrťou utkvelo v pamäti, bola jeho omamná vôňa a bezpečie jeho náruče. Tak bezpečne som sa už od tej doby nikde a pri nikom necítila.

Zastali sme, postavil ma na zem. Odvážila som sa otvoriť oči. Stáli sme v tmavej chodbe pripomínajúcej katakomby. Marcus odsunul akési mreže nad našimi hlavami. Zhora zrejme vyzerali ako kanalizácia.

„Dostať sa do Florencie nebude príliš jednoduché. Musíme si vyberať cesty, kde nenarazíme na ľudí. A ja by som sa mal držať v tieni. Ty ale budeš v bezpečí, nemusíš sa báť,“ hovoril rýchlo a hneď na to sa vyšvihol tým otvorom.

Akonáhle bol vonku, naklonil sa dnu a vytiahol ma do tienistej, ľudoprázdnej uličky.

„Pripravená utekať o život?“ pohladil ma po líci.

Kývla som, že áno, hoci som sa na to vôbec necítila. Najradšej by som sa oprela o stenu a úporne zvracala.

Znova ma zdvihol do náručia. Chytila som sa ho okolo krku, zavrela oči a privinula sa k nemu. Hrýzla som sa do pery, aby som potlačila to silnejúce nutkanie vychádzajúce z môjho žalúdka. Jediné, čo som dosiahla, že som si rozhrýzla peru a prišlo mi ešte viac nevoľno z tej krvi.

„Čo robíš?!“ počula som ho zavrčať. „Prestaň sa hrýzť do pery. Neovládnem sa, ak ešte raz ucítim tvoju krv takto silno.“

Ihneď som si zlízala všetku krv, čo sa mi pustila z pery, a zaťala zuby.

„Nezachránil som ťa pre to, aby som si ťa teraz niekde za Volterrou vychutnal ako neskorý obed v súkromí,“ z jeho hlasu som vycítila, že sa usmieva.

Bežal rýchlejšie ako vietor, ktorý mi hučal okolo uší. Už som nevedela rozoznať, či mi je zle z toho, čo som videla v tej sále, alebo z toho nadhadzovania a skákania. Nerozprávali sme sa. Presnejšie, ja som nerozprávala. Môj záchranca mi, zrejme v snahe odpútať moje myšlienky od bolesti brucha, hovoril  množstvo svojich zážitkov zo svojho upírskeho života.

Dozvedela som sa, že miluje umenie každého druhu. Kedysi vraj boli aj s bratmi, ako ich nazýval, pravidelnými návštevníkmi opery. Medzi jeho najobľúbenejšie hudobné nástroje patria harfa, lutna a klavír, na ktoré aj vie hrať. Občas som sa ho aj niečo opýtala, ale nie príliš dlhé vety, aby som ani úplnou náhodou na neho nevyvrátila obsah svojho žalúdka. To by bol neskutočný trapas.

Zaujímalo ma, aká je jeho najobľúbenejšia farba.

„Strieborná,“ odpovedal.

„Strieborná? Myslela som, že... iná.“

„Čakala si, že poviem krvavo červená?“ zasmial sa.

Snažila som sa protestovať, že tá mi vôbec nenapadla. Môj chabý pokus o výhovorku zanikol v jeho veselom smiechu.

„Zbytočne sa ošívaš. Viem, že si myslela na krvavo červenú. Predpokladám, že tvoja najobľúbenejšia farba sa tiež nevzťahuje k jedlu, ktoré máš najradšej.“

„Máš pravdu, hnedá naozaj nie je moja najobľúbenejšia farba.“

„Prečo si si spomenula práve na hnedú?“

„Je to farba môjho najobľúbenejšieho jedla.“

„Hnedá, hnedá... Počkaj, čo je hnedé? Nenapadá mi žiadne jedlo, ktoré by bolo iba hnedé. Spomenul som si len na čokoládu. Tá mi však nepripadá ako niečo, čo by sa mohlo stať niekoho obľúbeným jedlom. Pravdou ale zostáva, že som ju nikdy neochutnal.“

„Presne preto ti tak nepripadá. Prečo práve strieborná?“ rýchlo som sa snažila zahovoriť môj prešľap.

„Neviem. Možno preto, že je krásna, čistá, vznešená...“

„Zastav, prosím,“ zaúpela som, lebo ma z toho rozhovoru o jedle naplo.

Okamžite zastal a postavil ma. Klesla som na kolená a predklonila sa.

„Si v poriadku?“ pristúpil ku mne.

„Myslím, že by som sa rada napila.“

Zalovil v mojej plátennej kabelke, ktorá sa mi skĺzla z ramena, a podal mi fľašku. S vďakou som pila, hoci voda bola už značne teplá.

„Môžeme ísť ďalej,“ statočne som sa postavila.

„Si si istá? Môžeme tu zostať ešte chvíľu,“ pozeral na mňa a starosť bolo cítiť z každého jedného slova.

„Ak tu zostaneme, budeš schopný sa sám ubrániť pred bandou nasraných, krvilačných upírov? Budeš vedieť ubrániť mňa? Určite nás už prenasledujú.“ Bola to rana pod pás, ale úprimne, skôr pod ten môj.

Nútila som ho, aby sme bežali ďalej, hoci mojou jedinou túžbou bolo ľahnúť si do trávy a nepohnúť sa niekoľko dní.

„Zvládneš to?“

„Budem musieť. Nechcem zomrieť.“

Tieto slová zapôsobili. Zdrapil ma a letel ďalej.

Aby som sa nezaoberala sebou a svojimi pocitmi, vrátila som sa k rozhovoru o ňom: „A kvetina? Aký kvet je podľa teba najkrajší?“

„Tulipán. Páčia sa mi sýto oranžové tulipány. Čo by si ešte o mne chcela vedieť?“

„Všetko. Všetko, čo si mi ochotný o sebe prezradiť. Rozprávaj mi čokoľvek, čo ti napadne. O tom, čo máš rád, čo rád nemáš... Hlavne nech nemusím hovoriť ja.“

„Je ti jasné, že až dorazíme do Florencie, budem sa pýtať ja,“ uchechtol sa.

„Ak ešte budem schopná odpovedať ti, tak to rada a ochotne urobím.“

Po tej krátkej pauze, ktorú sme boli ochotní riskovať, bolo toto, pre mňa nezvyčajné, cestovanie o niečo znesiteľnejšie. Po  dlhšej chvíli som na nahej pokožke rúk a nôh pocítila teplé slnečné lúče.

„Šmhe nha šnku?“ šušlavo som zahuhňala do jeho pleca.

Predpokladala som, že nemal tušenie, čo som sa ho pýtala.

Odpovedal mi s pokojom Angličana: „Áno sme. Na tomto úseku nie je nič, čo by vytváralo tieň. No našťastie je to ďaleko od všetkého a ľudia sem nechodievajú. Ak chceš, pozri sa ako vyzerám v jeho žiare. Ubezpečujem ťa, že skutočne nehorím.“

Zvedavá ako malé dieťa som vytreštila oči, no vzápätí som ich už prižmurovala. Oslepila ma zvláštna žiara. Nebolo to slnko.

Spod privretých viečok som si ho obzerala a žasla. Bol taký nádherný, až som takmer zabudla dýchať. Jeho tvár, krk a nezahalené ruky sa blýskali ako briliantový prsteň, ktorý som ako dievčatko chodievala obdivovať do výkladu jedného zlatníctva.

„To je... neuveriteľné,“ vydýchla som. „Myslíš, že tie mýty o tom horení vznikli z toho, že nejakého jedinca tvojho druhu niekedy niekto videl v žiare zapadajúceho slnka a myslel si, že dotyčný horí?“

„Je to možné. Vlastne som nad tým nikdy neuvažoval. Pozri sa, Florencia!“ zvolal a pridal.

Neviem, ako dlho nám trvalo, kým sme prišli pred hotel, kde som bola ubytovaná. Zdalo sa mi, že nie viac ako pár minút. Pre recepčnú som si vymyslela „rozprávku“ o nečakanom naliehavom telefonáte z domu. Vybavila som všetko potrebné a vybehla do svojej izby, kde ma už čakal Marcus so zbaleným kufrom. Nepýtala som sa, ako sa do tej izby dostal. Zrejme aj tie povery o tom, že upír nemôže vstúpiť tam, kam ho nepozvali, sú naozaj iba povery.

„Stretneme sa v tej uličke pri hoteli,“ povzbudivo sa na mňa usmial, vyšvihol sa na okenný parapet a zmizol.

Do spomínanej uličky som doslova bežala. Blahorečila som vynálezcovi kufrov na kolieskach.

„Zvládneš bežať so mnou, aj s kufrom?“

„Zvládnem čokoľvek, ale na letisko bežať nebudeme. Tu by sme boli príliš nápadní. Je to väčšie mesto ako Volterra a nepoznám tak dobre všetky jeho zákutia a bezpečné cesty pre nás. Na letisko pôjdeme ako normálny pár. Rozdiel bude len v tom, že my pôjdeme okľukou a budeme sa držať v tieni,“ pohladil ma po líci. „Neboj sa, ešte sem nedorazili. A ak aj áno, nezaútočia. Nechcú sa prezradiť,“ dodal povzbudivo, lebo som sa nervózne obzerala okolo seba.

Skutočne som čakala, že na nás každú chvíľu od niekadiaľ vyskočia a zmasakrujú nás skôr, ako sa stihnem naposledy nadýchnuť.

„Aj tak budeš nápadný,“ poťahala som ho za dlhý čierny habit, či čo to mal na sebe.

„Máš pravdu, zabudol som,“ venoval mi ďalší svoj zubatý úsmev a pretiahol si hábit cez hlavu.

Zalapala som po dychu. Pod tou dlhou neforemnou vecou mal oblečený drahý tmavošedý oblek bezchybného strihu kopírujúci jeho vysokú, štíhlu postavu. Striebro šedá hodvábna košeľa a kravata tón v tóne mu dodávali výzor generálneho riaditeľa úspešnej firmy . Nemohla som si pomôcť a očami som prešacovala jeho postavu. Myslím, že takto by zrejme vyzerala socha Apolóna z Diovho chrámu v Olympii, ak by ju navliekli do obleku. Bol hriech takto vyzerať.

„Je toto dostatočne vyhovujúci odev? Už vyzerám ako obyčajný smrteľník?“ škeril sa.

„Nie, nevyzeráš. Ty nikdy nebudeš vyzerať ako obyčajný smrteľník, na to si príliš dokonalý.“

„Ty si smrteľník a tiež si dokonalá. No radšej už poďme.“

„Počkaj! A čo tvoje oči?“

„Prepáč, hneď to napravím,“ usmial sa, siahol do náprsného vrecka a vytiahol z neho značkové slnečné okuliare. „Môže byť?“ zazubil sa, keď si ich nasadil.

Prikývla som a mala som pocit, že sa mi zastavil mozog.

„Nezabudni, že teraz sa pýtam ja,“ zatváril sa vážne a naoko mi pohrozil prstom.

Jednou rukou chytil rúčku kufra, cez ktorý prehodil ten habit, druhú podal mne a viedol ma na letisko. Cestou mi kládol otázky ako predtým ja jemu. Bolo mi krásne, nádherne. Takto úžasne mi hádam ešte v celom mojom živote nebolo.

Budova letiska sa pred nami týčila ako prísľub dlhej bolesti z rozlúčky bez možnosti opätovného stretnutia. Stisol mi ruku a vkročili sme do letiskovej haly. Ignorujúc dlhé rady pred pultom predajcov leteniek sa predral dopredu, vlečúc ma za sebou. Pristúpil k mladučkej dievčine a ticho sa s ňou po taliansky na niečom dohadoval. Tá peknučká osemnástka na neho iba nemo hľadela a občas prikývla. Nedivila som sa jej, že nie je schopná prehovoriť. Tiež by som sa najradšej posadila na svoj kufor a len sa na neho dívala a dívala až do skončenia sveta.

„Budeme potrebovať tvoje doklady,“ obrátil sa zrazu na mňa.

Podala som mu všetko, čo si od neho dievčina pýtala a o chvíľu mi podal letenku, palubný lístok a moje doklady.

„Podarilo sa mi ju presvedčiť, že je veľmi súrne, aby si sa dostala domov. Je to síce let do Nemecka, ale pre nás je podstatné, aby si sa dostala preč z Talianska. Peniaze na letenku do Anglicka som ti dal do obalu k dokladom.“

„To si nemu...“ Položil mi chladný prst na pery a nenechal ma dokončiť.

„O pol hodiny budeš preč, nekaz nám posledné chvíle naťahovaním sa o peniaze.“

„Už za pol hodiny?“ zosmutnela som.

„Až za pol hodiny! Je to dlhšie, ako je pre teba bezpečné. Najlepšie by bolo, ak by si odtiaľto stihla odísť do pätnástich minút. Poď už, nech tú pol hodinu počkáš radšej v lietadle. Tu sa mi to prestáva páčiť.“ Opäť ma zdrapil za ruku a doslova ma za sebou ťahal ako otec trucovité decko.

Prišli sme ku kontrolnému prechodu a mne sa oči zaliali slzami. Tie jeho boli suché, lebo nemohol plakať. Ale ten smútok, čo sa v nich objavil, vydal za stovky litrov mojich sĺz.

„Tu sa musíme rozlúčiť. Ďalej s tebou, žiaľ, nemôžem, hoci po ničom inom tak netúžim, ako nasadnúť do lietadla s tebou a ísť tam kam ty, už naveky. Bolo by to ale až príliš nebezpečné, pre oboch. Ver, že tak, ako milujem teba, som zatiaľ miloval len jednu ženu, ktorá je už dávno mŕtva. Snažím sa na ňu nemyslieť. Bolo to dávno a nemôžem sa pre ňu trápiť. Teraz som našiel teba. Ty si tá pravá. Si tá jediná, na ktorú som čakal celé tie dlhé veky. A ešte ďalšie dlhé veky na teba budem myslieť. Toto je pre teba,“ vtisol mi do ruky nejaký medailón na hodvábnej stuhe.

Vzápätí sme sa už bozkávali. Nežne a vášnivo, prvýkrát a naposledy.

Vymanil sa z môjho zovretia a pohladil ma po uslzenej tvári: „Radšej už choď, lebo sa nebudem vedieť dlhšie ovládnuť.“

Bleskurýchlo som z kabelky vytiahla svoju peňaženku a z nej fotku, čo mi zvýšila, keď som sa dávala fotiť na pas.

Rovnako ako on mne pred chvíľou vtisol do ruky ten medailón, tak som mu ja vtisla do chladnej dlane moju fotku.

„Aby si nezabudol,“ zašepkala som.

„Nezabudnem. A sľubujem ti, že jeden deň do roka budeme spolu, tak ako dnes, každý rok, kým budeš žiť. Vyber sa každý rok do Benátok, na Námestie svätého Marca, v deň, keď oslavujú svojho patróna. Vojdi do baziliky. Len čo začne bohoslužba, podrž v ruke ten medailón, zavri oči a mysli na mňa. Od tej chvíle, až do polnoci, kým nezačne nový deň, budeme spolu. Budem s tebou, nech v ten deň urobíš čokoľvek, nech sa kamkoľvek vyberieš. Budem tam. Milujem ťa. A už naozaj bež.“

Pohladil ten môj neposlušný vrkoč, ktorý si opäť žil svojim vlastným životom. Usmiala som sa cez slzy. Jeho pery sa začali formovať do úsmevu, no v polovici stuhli.

Narovnal sa a takmer nečujne vyslovil jedno slovo: „Jane!“

„Čo sa deje?!“ pozrela som sa tým smerom, kam sa zahľadel.

Blížilo sa k nám útle, asi pätnásťročné dievča. Tvár mala ako anjel, no ten úškrn na nej bol zlovestný. Nebežala, no išla rýchlejšie ako väčšina ľudí okolo nej.

„Choď už, pre zmilovanie. Zmizni! Bež!“ To posledné priam skríkol a ja som prešprintovala cez detektor kovov, až k okienku, kde som predložila doklady.

„Ponáhľajte sa, slečna. Lietadlo o chvíľu štartuje,“ vrátil mi doklady kontrolór a rukou privolal kolegu, ktorý ma mal odprevadiť do lietadla.

Bola som posledný cestujúci, ktorého pustili na palubu.

Na rohu chodbičky vedúcej k lietadlu som sa naposledy otočila. Opäť zlý nápad. Jane stála nad Marcom, ktorý bol v predklone. Vraštil tvár a očividne mal obrovské bolesti. To diabolsky krásne dievčisko sa uškŕňalo ako démon. V očiach sa jej blýskalo a očividne jej utrpenie muža, ktorý pred ňou už takmer kľačal na kolenách, spôsobovalo akési zvrátené potešenie. Posledné, čo som zahliadla, bolo, ako sa k nim zbieha letisková ochranka.

V lietadle ma sympatická stevardka odviedla na moje miesto.  Marcus mi zaplatil letenku do prvej triedy, ako inak. Zapásala som sa a vytiahla roletku na okienku. Oprela som sa čelom o to chladné sklo a oddala sa svojmu žiaľu. Burácanie motorov, keď sme štartovali, prehlušilo moje vzlyky, ktorým som nedokázala zabrániť...

V Nemecku som asi dve hodiny čakala na spoj do Londýna. Celá moja rodina sa čudovala, že som sa tak rýchlo vrátila zo zájazdu, no našťastie sa príliš nevypytovali, takže som nemusela nič vysvetľovať. Ťažko by sa mi totiž vysvetľovalo, akí môžu byť radi, že som sa vôbec vrátila. Zaobstarala som si kalendár, v ktorom bolo zaznamenané, kedy má ktorý svätý svoj deň a začala som si odškrtávať dni.

A tak tu sedím. Dolieha ku mne zvuk svätej omše, z ktorej nerozumiem ani slovo, a myslím na teba, moja životná láska. K perám mám priložený medailón, v ktorom, ako sa po otvorení ukázalo, sa nachádza tvoja podobizeň a pramienok tvojich vlasov. Myslím na teba a viem, že ty robíš to isté. Sme spolu a už nikdy nebudeme jeden bez druhého. Milujem ťa, môj temný anjel.

Autor: Eibie, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Námestie svätého Marca - 1. časť: