Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nádej pre Eveline 1/2

05.11.2012 (15:15) • izzie22 • FanFiction jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 2568×

Blúdim po lese a snažím sa skryť pred vlkmi, ktorí sa ma znova snažia len potrápiť. Dodriapať svojimi veľkými labami, a dohrýzť zubami. Nebývalo to vždy takto. Predtým ma rešpektovali.

Začula som zapraskanie konára, tak som sa skryla do úzkej skalnatej štrbiny, kde sa za mnou nedostanú.

Veľmi dobre si pamätám, aké to bolo predtým.

Môj otec mal byť náčelník kmeňa, no on sa toho dobrovoľne vzdal a toto miesto prenechal Samovi, ktorý sa stal po dlhej dobe prvým vlkom v kmeni. Sam a jeho žena, Emily, boli ku všetkým milí. Môj strýko Paul bol občas mrzutý, ale teta Rachel ho vždy schladila. Rachel bola sestra môjho otca Jacoba. Tá ma mala asi najradšej z kmeňa, teda okrem rodičov, cítila som sa pri nej veľmi príjemne...

Mama bola zas upírka, ale len polovičná, pretože keď sa narodila svojej matke, tak tá bola ešte človek. Moja mama mala krásne meno, ktoré zdedila po starých rodičoch. Volala sa Renesmee Carlie Cullen.

Mama a otec odišli za mojimi starými rodičmi, ktorí sa pohybovali momentálne po Európe.

Všetko bolo krásne. Každý s každým vychádzal, nikde nebol nik, kto by chcel narušiť túto idylku.

No keď Sam a Emily zomreli a vodcom sa stal ich syn Deren, všetko sa zmenilo.

Deren mal vždy dlhšie vlasy, ktoré mu padali do očí, boli vždy rozstrapatené. Pohľad mal ostrý, no občas sa na jeho tvári objavil aj úsmev. Bol tmavý ako každý indián a vyšportovaný...

Prvé, čo Deren zmenil, ako sa stal vodcom, bolo to, že všetkých poštval proti mne... Neviem prečo, ale vždy sme sa mali radi. Teda až do doby, čo ma tak surovo vyštval z domova. Ani som sa nerozlúčila s Rachel a Paulom...

Vždy keď som sa čo i len priblížila napadli ma. No keď som sa už poučila a nemali mi prečo ubližovať, začali “súťažiť“ kto ma prvý nájde ten dostane nejakú odmenu...

Preto sa teraz skrývam v lese pred ním a jeho vlkmi.

Ja viem, mohla som isť do Európy za rodičmi, ale, čo by som im povedala? A ako by som sa ukryla pred ľuďmi? Veď ani nemám peniaze na cestu.

Niečo sa mihlo pred mojou skrýšou. Spozornela som a nezaoberala sa viac svojimi pocitmi.

„Eveline? Viem, že si tu, cítim ťa.“ Hovoril to tak majetnícky, akoby som mu patrila. Tento hlas patril Derenovi. „Ak ma počúvneš, nič sa ti nestane. Máš moje slovo.“ Aj tak som počula v jeho hlase záchvev humoru, tak prečo mu aj naletieť?

„Ha, ha, ak ma tak veľmi chceš, musíš si po mňa prísť!“ A potlačila som sa ešte viac do praskliny v skale.

„Suka!“ počula som, ako zanadával.

„Vieš, Deren, mal by si sa už naučiť, že hnev a klamstvá nič nevyriešia. Len sa zbytočne všetko ešte viac pokazí.“ hovorila som síce vyrovnane a výsmešne, no vo vnútri som cítila strach. „Nie je ti hlúpe rozprávať sa so skalou? Alebo sa len bojíš za mnou prísť ako človek. Vieš je to naozaj smiešne, že sa ma bojíš. Malo by to byť skôr naopak!“ Smiala som sa mu.

„Ja sa ťa nebojím! Len...“

„Len? No tak, Deren, snáď sa ma nehanbíš, ha, ha!“

„Nemám sa prečo.“ Bolo počuť, ako sa mu v hlase zberá hnev.

Fakt ma to už začínalo naozaj baviť. A to som sa ani nesnažila. Tak mi napadlo, čo tak ho poriadne naštvať, aby zmizol?

„Och, už to mám, žeby si za mnou prišiel preto, že by si sa mi chcel ospravedlniť? A to z oči netvora do očí ďalšieho netvora? Prepáč, ale nemám záujem. Začal sa mi takýto život páčiť. Takú slobodu som v živote nepocítila a okrem toho, tu môžem chodiť aspoň nahá...“ Začula som ako sa jeho srdce zrýchlilo. „Nie je ti dobre? Nejako sa ti zvýšila činnosť srdca...“

„Sklapni, Eveline! Raz odtiaľ budeš musieť vyliezť, ale potom si ma neželaj stretnúť.“ To bolo posledné, čo mi povedal a potom zmizol.

Uf, to teda bolo! Dúfam, že žiadne nabudúce už nebude.

Po chvíli som sa rozhodla, že sa pokúsim dostať hlbšie do praskliny, či tam nenájdem nejaké pohodlnejšie a väčšie miesto aspoň na prespanie...

A mala som šťastie. O pár metrov ďalej bola jaskyňa s jazierkom, ktoré tu vzniklo asi vyrazením spodnej vody. Aj keď tu bola tma, mne to nevadilo, moje oči boli prispôsobené aj na väčšiu tmu ako bola tu. A k tomu, moje oči jemne žiarili. Boli žlto zelené. No vlastne dúhovka bola zelená, a zvyšok oka žiaril na žlto. Ja viem je to zvláštne. Veď ani o mne si nemysleli, že bude zo mňa netvor. Možno, je to len nejaký trest za zabudnutý hriech, ale prečo som to schytala práve ja? Možno by bolo lepšie, keby som zomrela ako malé batoľa. Nemali by potom so mnou toľko trápenia.

„Eveline, seď chvíľu na zadku,“ vravela mi mama, keď mi upravovala vlasy. Mala som ísť za družičku. Teta Rachel a strýko Paul mali svadbu. Tak som sa na ňu tešila, že som nevedela usedieť na zadku.

„Mami, a dáš mi aj tu korunku? Teta Rachel povedala, že jej to nevadí.“ Stále som sa vrtela a húpala nohami sem a tam.

„Ešte uvidím. Podľa toho ako budeš poslúchať.“ Pohladila ma po vláskoch a usmiala sa. Ja som hneď spozornela. Sadla si vzpriamene a prestala sa vrtieť.

Ach, tie spomienky! Vyvolávajú len smútok, kiežby neboli také bolestivé.

Prebudila som sa po pár hodinách. Ležala som pri jazierku.

Pomaly som k nemu presunula nohy a namočila ich tam. Príjemne chladila, tak som sa rozhodla, že sa v nej vykúpem. Ponorila som sa do nej až po krk. Pomedzi prsty mi pomaly pretekal slabý prúd vody, ktorý smeroval nevedno kam. Ponorila som sa a plávala proti prúdu. Bolo to dostatočne hlboké a široké, aby som tade prešla. Plávala som stále ďalej a dotýkala sa skál. Ich ostré hrany po mojich dotykoch, len jemne prekĺzli. Tie by mi nemohli nikdy ublížiť, to len tie bezcitné psiská.

Dostala som sa až do mora. Keď som vyplávala na hladinu, slnko bolo už vysoko na oblohe. Predpokladám, že poludnie som prespala.

Okolo mňa preplávalo okolo dvadsať rýb. Rýchlo som sa za nimi vybrala. Potrebujem sa predsa aj najesť. Jednu som chytila a vynorila som sa s ňou nad hladinu. Tam som sa do nej s chuťou zahryzla. Neriešila som kosti. Rybu som hltala, akoby som týždeň nejedla. Čo bola skoro pravda. Naposledy som mala niečo chutné pred troma dňami. A to nevravím o krvi. Z tej som neochutnala asi mesiac. Keď na ňu myslím, mám na ňu ešte väčšiu chuť, ako keby bol pri mne krvácajúci tvor. Ešteže každý živý tvor má krv. Inak by som asi zabila nejaké veľké zviera a potom by ma našli ľahšie.

Keď som dojedla asi šiestu rybu, poobzerala som sa okolo, kde sa asi tak nachádzam. Videla som jaskyňu, z ktorej som vyplávala. Za ňou bol samozrejme les a asi dva kilometre po rieke kmeň Quileutov. Moja časť srdca.

„Tak čo, princezná, kde máš skryté tie tvoje rožky?“ Prišiel za mnou Paul na moje siedme narodeniny.

„Paul!“ napomenula ho Rachel.

„Čo? Veď len vtipkujem,“ obhajoval sa. „Že, drobec?“ A prešiel mi prstom po nose.

Skočila som mu okolo krku a dala veľkú pusu na líce. On si pritiahol k sebe z jednej strany Rachel a na druhej som mu visela ja.

„Tak čo, kedy budeme mať aj my také?“

„Možno aj o rok,“ odvetila mu Rachel a vtisla mu pusu.

Odvrátila som od nich zrak a skrivila ústa do znechutenej grimasy.

Vrátila som sa späť do jaskyne a vyšla som cez štrbinu do lesa. Nepotrebujem, aby niekto vedel, že sa tam dá dostať aj inou, priechodnejšou cestou. Moje telo bolo ešte mokré a z vlasov mi kvapkali drobné kvapky vody. Šľapy som mala špinavé od prachu, ktorý sa nachádzal v jaskyni. Poobzerala som sa po okolí. Keď tam nikto nebol, usúdila som, že si môžem robiť, čo chcem. Aspoň v tejto chvíli.

Ležala som na lúke a potom som behala po lese, vyliezala na stromy a sedela na ich vetvách.

Celý deň bol nudný, tak ako každý iný, keďže nebol nikto, s kým by som ho strávila. Čas sa vliekol tak pomaly.

Oddychovala som na strome ako puma a počúvala som okolie. Môj sluch zachytil ženský smiech. Niekomu niečo hovorila a medzitým sa smiala. Zvláštne, ten hlas, smiech... boli mi také známe.

Rachel. Určite to je teta Rachel a strýko Paul. Ale prečo by šli do lesa? Veď to má každý z kmeňa zakázané a hlavne oni dvaja...

Pozorne som počúvala ďalej a sledovala ich podľa hlasu tety Rachel. Keď boli asi tri metre od stromu, na ktorom som sa skrývala, tíško som na nich zakričala.

„Je vzduch čistý?“

Teta Rachel sa začala obzerať okolo seba, no strýko Paul hneď zaostril svoj zrak na strom, kde som bola ja. Rachel sledovala jeho pohľad, až sa zastavila na mne.

„Áno, zlatíčko, môžeš zísť k nám.“ povedala mi teta.

„Nemôžem. Nemám na sebe totiž žiadne šaty a je tam s tebou aj strýko Paul,“ posťažovala som sa.

„Neboj, on sa pôjde premeniť.“ Len čo to povedala, strýko Paul sa vzdialil a ja som zoskočila rovno pred ňu. Prehodila cezo mňa svoj kabát a o chvíľu sa pri nás objavil aj strýko Paul. Oboch som ich vyobjímala a s úsmevom na nich pozerala.

„Ako je možné, že ste tu? Deren dáva veľký pozor na to, aby som sa s vami už nikdy nestretla.“

„Objavili sa totiž komplikácie,“ povedal strýko Paul a usmial sa. „Teda pre nich komplikácie, pre nás starí známi.“

„Čo sa deje?“ nechápala som.

„Upíri,“ konštatovala teta Rachel.

„Ale veď s upírmi sa už stretli.“

„Ale nie s týmito. Vieš, prišli sme ti aj povedať, že sa vrátila časť tvojej rodiny.“

„Čože?“

„Prišli sem strýko a teta tvojej mami, a jej starý rodičia. Kontaktovali nás a chcú sa s tebou stretnúť,“ hovorila ďalej teta Rachel.

„Vieš,“ začal strýko Paul, „s Cullenovcami má náš kmeň už generácie dohodu o území. A keďže tu doteraz neboli, Deren sa pohyboval aj po tom ich. Cullenovci sa chcú uistiť, že sa dohoda neporušila, a tak ich zavolali pohovoriť si o tom. Tak sme sa vytratili a išli ťa hľadať.“

„Páni... neviem, čo povedať. Myslíte, že by ste ma mohli zaviesť do ich domu?“

„Vezmeme ťa najprv domov, aby si sa mohla obliecť. Potom ťa tam s radosťou odvezieme,“ hovorila mi s úsmevom teta Rachel.

Hneď som ich chytila za ruku a ťahala smerom domov.

Je to fakt krásne, keď ste opäť doma po takom dlhom čase. Aj keď len na pár minút. Teta Rachel mi pripravila modré rifle a biele tričko, tak som hneď vbehla do kúpeľne, osprchovala sa, aj keď som dnes ráno už kúpeľ absolvovala, a rýchle sa obliekla.

„Môžeme vyraziť,“ povedala som, len čo som vyšla z kúpeľne.

„Myslela som, že sa najskôr naješ. Niečo som ti pripravila pod zub,“ hovorila teta Rachel.

„Už som dnes jedla,“ to bolo moje posledné slovo, kým ma strýko Paul posadil za stôl s prosebným pohľadom, ktorým potom zo mňa preskočil na tetu Rachel.

Keď som sa najedla, odsunula som od seba prázdny tanier a s úsmevom som sa spýtala.

„Už môžeme ísť?“

„Idem naštartovať auto,“ povedala teta Rachel a vyšla z domu.

V tejto rodine vedia šoférovať totižto iba ženy. Totiž, chlapci sa radšej prebehnú ako vlci, než nasadnúť do auta.

„Musíme ísť autom kvôli tomu, keby sa Deren s chlapcami vracali.“ Strýko Paul pri slove auto spravil znechutenú grimasu. Nemal veľmi rád cestu v takýchto strojoch.

„Neboj, to prežiješ.“ Pousmiala som sa a objala ho. Stisol ma ešte silnejšie a postrapatil mi vlasy.

„Ach, dievča, ani nevieš, ako si nám chýbal! S Rachel dúfame, že ti tam dovolia ostať a budeme sa vídať častejšie.“

„Aj vy ste mi chýbali. Ale radšej by sme už mali ísť, aby sme sa nestretli s tým nafúkancom.“

Spolu so strýkom sme vyšli z domu a nasadli rýchlo do auta. Len čo sme za sebou zavreli dvere, teta Rachel vyštartovala ako na závodoch. Pri tejto jej rýchlej jazde sa veľmi dobre pozeralo na strýka Paula. Skoro sa až zelenal, akou rýchlosťou brala zákruty na ceste. Fakt to nechápem, ako vlk je oveľa rýchlejší a bojí sa takejto jazdy s tetou Rachel? Je to len na smiech.

„Tak a sme tu. Deren a tá jeho svorka už určite odišli, takže sa nemáme čoho báť.“ Teta Rachel vystúpila z auta a pokračovala. „Paul, zlatko, dúfam, že som nešla prirýchlo.“

„Nie, ale radšej pôjdem nabudúce po štyroch.“ Oni sa veselo zabávali, no mňa chytili obavy.

„Myslíte, že sa ma budú strániť ako všetci,alebo ma príjmu do svojej rodiny?“

„Zlatko, neboj, na to že sú to upíri, majú plné srdcia lásky.“ Len čo to teta Rachel dopovedala, počula som cvaknutie dverí a z nich vyšli štyri usmievavé osoby.

 Jedna žena bola nižšia, s hnedými vlasmi a veľkými vlnami, mala v tvári taký materinsky, láskavý pohľad. Druhá žena bola vyššia, s blond vlasmi, ktoré mala zopnuté do zložitého vrkoča. Tvár mala prísnu, ba až povýšeneckú, no jej úsmev napovedal o niečom inom. Vedľa blondínky stál veľký muž ako hora s čiernymi, krátkymi vlasmi. Šiel z neho až strach. Štvrtý z nich bol tiež muž. Stál pri hnedovláske a objímal ju okolo pliec. Mal krátke, blond vlasy, učesané dozadu. Jeho pohľad bol taktiež láskavý, ako prvej ženy.

Prvá žena ku mne natiahla ruku a pomaly sa približovala. „Ó, poď sem, zlatko! Ja som Esme, babička tvojej mamy. Tak som rada, že ťa konečne spoznávam.“ Prišla až úplne ku mne a poriadne ma objala.

O minútu neskôr prišli aj ostatní a prababička Esme mi ich začala predstavovať. „Zlatko, toto je Carlisle, starý otec tvojej mami a môj manžel. A toto je Rosalie a Emmett.“ Držala ma okolo ramien a ako ich predstavovala na každého ukázala.

Cez rameno som sa pozrela na tetu Rachel a strýka Paula. Obaja sa usmievali. Esme si zrejme všimla, kam sa pozerám. Pošúchala ma po ramenách a potom prehovorila znova.

„Nezájdete k nám na čaj? Dom je prázdny, odišli pred pár minútami.“

„Prečo nie?“ povedala teta Rachel a všetci sme sa pobrali dnu.

Dom bol krásny. Jedno jeho krídlo bolo celé presklené. Usadili nás do obývačky, kam o malú chvíľku priniesla Esme čaj, pre tetu Rachel a strýka Paula, a pre mňa čerstvú pomarančovú šťavu.

„Tak, zlatko, želali by sme si, aby si tu s nami ostala. Rachel nám povedala, ako sa veci majú,“ prehovorila na mňa Esme.

„Naozaj vám ďakujem, ale momentálne som si našla krásne miesto pri rieke a obľúbila som si to tam,“ snažila som sa to hovoriť tak presvedčivo, no nezabralo.

„Eve,“ vyslovil moje meno potichu strýko Paul.

„Prečo mám taký pocit, že to nie je náhoda, že ste sa vrátili?“ spýtala som sa a pozrela pritom na každého jedného Cullena.

„Vieš, srdiečko,“ začala teta Rachel, „musela som im zavolať. Bola si úplne sama a k tomu...“

„Čo, neviem sa sama o seba postarať, som príliš mladá, alebo žeby som mohla niekoho vystrašiť, keď pôjde po lese?“ drzo som ju prerušila. Ja viem, som na ňu hrubá, ale v tejto chvíli mi to je jedno. Len tak zavolajú niekoho, koho vôbec nepoznám, aby sa mi vtesnal do života a ešte mi v ňom narobil väčší neporiadok ako je teraz...

Teta Rachel si skryla tvár do dlaní a strýko Paul ju hneď na to objal.

„Asi by sme už mali ísť,“ povedal po dlhej chvíli ticha. Teta Rachel sa zaraz postavila a rozlúčila, strýko Paul urobil to isté.

„Naozaj chvíľu nepobudnete?“ zastavila ich znova Esme. Mám pocit, ako by bola ich hovorca, nik okrem nej ešte neprehovoril.

„Nie, to je dobré. Aj tak sa už musíme vrátiť, v týchto časoch je zákaz opúšťať rezerváciu.“ Pobrala som sa za nimi, ale strýko Paul ma zastavil.

„A ty kam ideš?“

„Domov,“ povedala som mu drzo.

„Už si doma,“ povedal a pozrel sa na mňa prísne, potom ma objal a odišli.

Nechali ma tu len tak stáť a pozerať, ako odchádzajú. Teta Rachel sa so mnou ani nerozlúčila, určite bola na mňa nahnevaná za to, ako som na ňu vyletela. Nasadli do auta a ani sa neobzreli. Auto vyštartovalo a už sa aj strácalo na prašnej ceste.

„Tak... tie rohy, sú pravé?“ spýtal sa Emmett.

„Emmett!“ skríkli na neho všetci naraz.

„Len sa pýtam. Chcem nadviazať konverzáciu,“ obhajoval sa on.

Ja som na nich len pozerala s nechápavým pohľadom. Už mám aspoň aké také tušenie, prečo nevravel on.

Esme ma zaviedla do mojej izby, ktorá bola väčšia ako tá, čo mám u tety a strýka. Bola vymaľovaná na zeleno, na stenách visela fotografia mojich rodičov a mnoho iných obrazov. Posteľ bola veľká a drevená s bielymi perinami a vankúšmi. Na parketovej zemi sa rozprestierali dva menšie koberce, oba zelenej farby. Zbadala som tam ešte ďalšie dvoje dvere. Jedny biele a jedny hnedé, ktoré boli dvojdverové, za ktorými na sa nachádzal šatník. Za bielymi dverami sa ukrývala kúpeľňa. Bola zladená v bledo modrej a bielej farbe.

„Nechám ťa samú, nech sa zabývaš. Ak si chceš dať sprchu, uteráky sú v šatníku na druhej poličke zľava. A pokojne povedz, ak budeš niečo potrebovať.“ Usmiala sa na mňa Esme a odišla.

Vybrala som sa teda do šatníka po uterák a šla som si dať sprchu. Ďalšiu.

Keď som vyšla zo sprchy, omotala som okolo svojho tela uterák a potom som si vybrala nejaké to oblečenie zo šatníka. O malú chvíľku neskôr, ako som sa obliekla, mi niekto zaklopal na dvere.

„Ďalej,“ povedala som trochu sklesnuto. Na to sa dvere pomaly otvorili a dnu vošla blondínka Rosalie.

„Môžem?“ spýtala sa ma.

Len som prikývla.

„Tak rada ťa spoznávam.“ Prišla bližšie a objala ma. Dosť ma to šokovalo. „Som Rosalie. Starala som sa o tvoju mamu, keď bola ešte malá.“

„Áno, viem. Mama mi o tebe rozprávala.“ Po prvý raz som sa usmiala v tomto dome.

„Dúfam, že len v dobrom.“

„Nemaj obavy. Môžem sa ťa niečo spýtať?“

„Pýtaj sa!“ nabádala ma.

„Mama a otec nevedia nič o tom, čo sa tu deje, však?“

„Nie. Rachel nás požiadala, aby sme im nič nevraveli. Povedali nám len, že by si si nepriala, aby trpeli...“

„Ou, ešteže tak!“ vydýchla som si.

„Môžem teraz ja?“ spýtala sa ma Rosalie so smutnými očami, tak som len prikývla. „Chcem sa ti ospravedlniť za Emmetta. Niekedy sa správa ako dieťa, tak si, prosím, nerob žiadnu hlavu z tých jeho vtípkov a poznámok. Predsa je to len muž, a to voľne preložené znamená veľké dieťa.“ Zasmiali sme sa.

„To nič, už som zvyknutá...“

„Musím povedať, že ťa tvoja matka dobre vychovala. Ako poznám Jacoba, ten by ťa proti mne búril. Ale dosť sa v poslednej dobe zmenil. To musím uznať.“

„Mama mi každý deň rozprávala o našej veľkej rodine. Často mi aj ukazovala vtipné príhody s Emmettom. A otec sa zmenil po tom, ako zomrel starý otec. Začal svet brať z úplne iného pohľadu, to preto nechal Sama ako vodcu svorky a s mamou odišli do Európy za vami.“

„Aha, a čo sa vlastne stalo potom, keď ťa takto vyhnali?“

„Ako odišli, bývala som u strýka a tety. Lenže aj Emily so Samom ma brali za člena rodiny, a to sa asi ich synovi nepáčilo, takže ma po ich smrti vyhnal.“

„Ich syn je ten... Deren?“

„Hej, to je on. Pred tým bol úplne iný. Myslím tým, keď sme boli malí. Ale ako sa prvýkrát premenil, začal byť čím ďalej, tým viac agresívnejší a nepriateľskejší...“

„No, vyzeral trochu nesympaticky,“ prerušila ma Rosalie.

„Klop, klop,“ ozval zrazu mužsky hlas a otvorili sa dvere. Dnu vošiel Emmett. „Nevyrušujem?“

„No, po pravde...“ začala Rosalie, ale predbehla som ju.

„... ani nie.“

„No, tak to je dobre. Ozaj, Rose, Carlisle ťa volá.“

„Na čo?“

„A čo ja viem? Pamätám si len to, že vraj si zodpovednejšia.“

„Tak ok. Hneď som tu.“ Zodvihla sa z postele a vyšla von dverami.

„Vyzerá to tak, že dnes bachari tohoto ústavu pôjdu na lov a nám ostane dom. Tak, čo podnikneme?“

Rosalie mala naozaj pravdu, správal sa ako malé dieťa. Ba horšie, ako pubertiak. Jediná moja záchrana bude, ak doma zostane aj Rosalie.

Len čo sa Rosalie vrátila späť do mojej izby, mala úsmev na tvári. Znova si sadla na posteľ a v očiach jej žiarili iskričky.

„Čo by si povedala na babský večer?“ zašvitorila zvesela.

„No pokojne. Ale žiadne pleťové masky a podobne. Teta Rachel sa ma raz pokúšala na to nahovoriť, no nedopadlo to dobre.“

„Dobre, žiadne pleťové masky,“ súhlasila Rosalie.

„Hej, a na mňa ste zabudli?“ sťažoval sa Emmett.

Tomu sme sa obe zasmiali. Emmett nahodil psie oči a pozrel sa na Rosalie.

„No dobre, zlatko, môžeš si zájsť niekam do klubu alebo na lov. Dom totižto potrebujeme pre seba,“ odpovedala mu stroho Rosalie.

Páni, dosť dlho som nestrávila cez noc v nijakom dome, a to ešte aj s rodinou! Síce sa to nedá brať ako rodina, pretože ich poznám len z maminých spomienok a oni mňa asi tiež len tak. No, ale už len ten krátky čas, čo som s nimi strávila, bol úžasný. Stále som mala, čo robiť, s kýmsi sa zhovárať a nemusela som myslieť na to, čo sa stalo v minulosti.

Rosalie je veľmi skvelá, na to, že je taká stará. Nie fyzicky, samozrejme. Stále mi rozprávalo o mojej mame a o mojom otcovi. O mojom otcovi hlavne z čias, keď behal za mojou starou mamou. Bolo to naozaj vtipné. Hlavne tá časť, ako si Rosalie a môj otec robili naprieky. Bolo naozaj zaujímavé pozerať sa na to aj z iného uhla pohľadu, ako z maminho. No najviac ma mrzelo, keď sa spýtala, ako som prišla k svojim jazvám. Nevedela som, či klamať, alebo nie, no z Rosalie som mala naozaj skvelý pocit.

„Nechcem byť príliš osobná, ale smiem vedieť, ako si prišla k tým jazvám?“ bola priama, aj keď som na nej už dávno videla, že sa ma to chce spýtať.

„Vlci,“ tým jedným slovom som jej vohnala na tvár ľútosť a hnev. „Je to ťažké, keď si jednou z nich, aj keď si iná a zrazu sa zmení len nepatrný kúsok v tvojom živote, a už si ich najväčší nepriateľ.“

„Nemusíš mi vravieť, ako to myslíš. Nezažila som toho málo. Ľudia sú niekedy až príliš krutí,“ skonštatovala Rosalie a jej oči sa na okamih zasklili, akoby bola mysľou niekde v minulosti.

No a Emmett, ako už povedala Rosalie, je jedno veľké dieťa. Je samý vtip a stále vymýšľa nejaké hlúposti. Jeho povaha mi tak trochu pripomína strýka Paula. Takže myslím, že by som tu dokázala žiť.

Autor: izzie22 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nádej pre Eveline 1/2: