Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nabúrala si mi auto!

15.01.2012 (15:30) • KatarinaCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 13× • zobrazeno 2248×

Vytútovala motor a...

Nabúrala si mi auto!

Nemala nabúrať moje auto. Koledovala si o to.

Veď ja vlastne ani neviem, čím som si to zaslúžil... Čo som spravil, že mi musela zničiť auto? Určite sa jej na to opýtam. Celú noc som premýšľal ako jej oplatím nový výzor môjho auta. Chcel som sa dozvedieť aj to, prečo to spravila. A dostal som nápad, ktorým vyriešim oba problémy.

Keď nemôžem ja šoférovať moje auto, nebude Bella to svoje. Jej otec odíde skôr a Bella si to nebude vedieť opraviť. Nuž tak bude musieť ísť do školy pešo. Teda, ak by ju nejaký náhodný okoloidúci nezviezol.

Samozrejme, že jej auto nepokazím. To by som jej nespravil. A dokonca sa postarám aj o to, aby nešla do školy pešo. Aby si niekde neublížila. To by bola moja vina a to nechcem. Veď, akoby som mohol jej ublížiť? Ak by som jej ublížil, vykonal by som najväčší hriech svojej existencie.

Na ulici bolo ticho. Žiaden hlas, žiadna myšlienka. Perfektné. Dokonalé na spáchanie nejakého trestného činu. Ale ja nerobím nič, za čo by som mal byť potrestaný. Iba vyrovnávam účty. Dobre a možno trošku viac, ale robím to pre dobro všetkých, takže to nie je zločin. No dobre, tak nie pre dobro všetkých, ale pre dobro budúceho vzťahu medzi mnou a Bellou.

Rýchlo som si ľahol pod Belline auto a hľadal tie dva kábliky. Kto môže vlastniť takéto auto? To je strašné. Keby bolo odstavené, ale ona na tom jazdí. To auto patrí na šrotovisko. Vlastne tým, čo teraz robím jej pomôžem.

Konečne som našiel tie kábliky a pretrhol ich. Ani automechanik nezistí, kde je chyba. Dobre, Rosalie by na to prišla.

Vstal som, oprášil si oblečenie a vydal sa za tou, ktorú milujem. Vyskočil som a potichu otvoril okno. Do nosa mi udrela tá veľmi dobre známe vôňa. Preto som radšej zadržal dych. Uvedomil som si, že ju milujem, a tým zatlačil netvora vo mne, ale nemám istotu, že sa opäť nezačne drať na povrch. Ja mu to nedovolím. Ten netvor už skoro ani neexistuje. Už sa zo mňa vytráca a nahrádza ho láska. Upír, čo bol vo mne, sa v jej prítomnosti čiastočne strácal.

Ležala na bruchu a spala. Cez tvár mala prehodené vlasy. Mal som silné nutkanie prísť k nej a odkryť tú anjelskú tvár. Ale namiesto toho som si sadol do kresla v rohu izby. Bál som sa, že ju zobudím.

Sedel som a pozoroval môjho spiaceho anjela. Premýšľal som, prečo som musel na ňu čakať tak dlho. Prečo som na lásku narazil až po sto rokoch mojej existencie.

Bella sa zrazu otočila na chrbát a prikrývka jej spadla z postele. Pozoroval som, ako dopadla a potom svoj pohľad upriamil na Bellu, či sa náhodou nezobudila.

„Edward,“ šepla a dvihla ruku nad hlavu. Neschopný pohybu som pozeral, ako sa jej zarovno rukou vyhrnulo tričko. „Edward...“

Zamyslene som sledoval ten odhalený kúsok jej tela. Aká hebká je asi jej pokožka? Práve som premýšľal nad tým, že by som to mohol zistiť, keď ticho vzdychla. Prebral som sa z mojich úplne nevhodných myšlienok a postavil sa. Zdvihol som prikrývku a zakryl ňou Bellu.

Ani neviem ako dlho som nad ňou stál, ale zrazu som začul myšlienky jej otca. Ešte raz som sa pozrel na teraz pokojne spiacu Bellu a potom som vyskočil z okna. Bežal som domov celý nedočkavý. Ešte približne hodina a pôjdem po Bellu.

Neobťažoval som sa ísť dverami a vyskočil som rovno do mojej izby. Alice ma, samozrejme, už čakala.

„Viem, čo robím, Alice. Nieže mi budeš zase niečo vyčítať,“ povedal som a snažil sa z jej mysle vyčítať, čo má v pláne. Ale to by nebola Alice, keby niečo neskrýva.

„Dobre,“ povedala a odkráčala preč. A to bolo čo?

Celý nedočkavý som čakal, kedy Bella odíde z domu a pôjde do školy. A dočkal som sa.

Bella v strese vybehla z domu. Dobehla k autu a hodila si ruksak na zem. Potom sa vrátila k domu a zamkla. Prišla naspäť k autu a s povzdychom si sadla za volant. Naštartovala. Teda nenaštartovala, lebo sa to nedalo. Vystúpila z auta, kopla do pneumatiky a potom povedala takú nadávku, ktorú by som si netrúfol pomyslieť, že povie práve ona. Vzala si ruksak a vybrala sa pešo do školy. Presne podľa plánu. A teraz na scénu prichádzam ja. Zatrúbil som a zaparkoval auto pred Bellou.

„Potrebuješ odviesť?“ opýtal som sa.

„Áno, ale s tebou do auta nesadnem,“ povedala a obišla moje auto. Začalo pršať. Nedúfal som v to, ale perfektne sa mi to hodilo.

„Bella, pozri sa. Prší a do školy to je ďaleko. Nestihneš to, aj keby sa poskladáš. A ochorieš.“ Vystúpil som a podišiel k Belle.

„Vždy lepšie ako ísť s tebou.“

„Ale ja ťa nepustím pešo do školy a už vôbec nie po daždi,“ povedal som a potiahol Bellu do auta.

„Pusti ma!“ kričala a udierala ma.

„Neprotestuj,“ povedal som nekompromisne a usadil ju do auta.

„Fajn, sedím. Si šťastný?“ opýtala sa a ostala sedieť.

„Dokonale,“ odpovedal som, keď som sa posadil aj ja. „Teda... Pripútaj sa.“

Nereagovala, tak som sa natiahol a pripútal ju. Och, tá vôňa! Je nenahraditeľná. Bella zatajila dych a mne to vyčarilo na tvári úsmev.

„Som ti vďačná, že ma chceš odviesť do školy, ale ak nenaštartuješ, nestihneme vyučovanie,“ povedala Bella. Och, keby tá vie, že ja neplánujem ísť do školy!

„Už idem,“ povedal som a naštartoval. „Ani nevieš, aký som rád, že si sa rozhodla ísť so mnou autom a nie pešo po daždi.“

„Ja som sa rozhodla?! Ty si ma doslova vtlačil do svojho auta,“ zakričala. Ach, aká bola rozkošná!

„Mohla si vystúpiť, kým som si sadol,“ povedal som provokatívne. Bella otvorila ústa a potom ich zavrela. „A toto nie je moje auto. Ak si pamätáš, moje auto už nie je pojazdné.“

„Tsss!“ Tak táto jazda bude zábavná. Aspoň pre mňa.

Bella pozerala von oknom a tvárila sa urazene, ale ja som mal byť urazený!

„Prečo si mi zdemolovala auto?“ opýtal som sa. Už som nemohol čakať.

„Ja? To bol iba nehoda!“ povedala celá červená. Aj keby sa nečervená, viem, že to nebola nehoda.

„Nevieš klamať, tak mi povedz pravdu.“

„Iná pravda nie je.“

„Áno. Vždy je len jedna pravda. Teraz si klamala. Ak chceš, poviem ti pravdu ja.“

„Tsss! Čo si o sebe myslíš?“ opýtala sa urazene a opäť sa zahľadela do okna.

Teraz to bude zábavné. Som zvedavý na jej reakciu, keď prejdeme okolo školy. Nemal by som zamknúť dvere? Je schopná vyskočiť za jazdy? Určite! Radšej zamknem.

„Kam to ideš?“ opýtala sa vyplašene Bella, keď som prešiel okolo školy. „Počuješ?! Zastav!“ kričala a udierala ma do ramena. Stálo ma veľa síl, aby som nevybuchol do smiechu.

„Bella, upokoj sa!“

„Ako sa mám upokojiť, keď si ma práve uniesol?!“ kričala na mňa. „Okamžite zastav!“

„Upokoj sa. Nič sa ti nestane. Sľubujem.“

„Zavolám otcovi,“ povedala a začala hľadať mobil, ktorý, samozrejme, mala hore v izbe.

„Bella, pokoj! Ja ťa tu nemienim držať nasilu.“

„To už robíš! Ako si to predstavuješ? Edward Cullen! Okamžite ma zavez naspäť!“

„Hneď, ako sa porozprávame,“ povedal som a zaparkoval auto na kraji lesa. Bella sa okamžite snažila otvoriť dvere, ale rýchlo prišla na to, že sa jej to nepodarí.

„Ty si ma tu zamkol?!“ skríkla.

„Hmm.“ Mykol som ramenami.

„Ty sviniar! Okamžite otvor tie dvere!“ Kričala a búchala päsťami všade, kam dočiahla. Uväznil som jej zápästia v mojich rukách, lebo by mi nakoniec rozbila auto.

„Bella, upokoj sa a budeš to mať rýchlejšie za sebou,“ povedal som jej a ona sa prestala mykať.

„Tak, čo chceš?“ opýtala sa kyslo.

„Odpovede,“ povedal som pokojne.

„Najprv musíš položiť otázku a ja ti na ňu po tom možno odpoviem.“

„Nabúrala si mi auto! Prečo?“

„Lebo si ma nahneval! Ty si len tak stojíš a čakáš, kedy ma ten blázon pozve na ples!“

„Chcel som vedieť, čo mu odpovieš,“ vysvetlil som ej.

„A prečo?“

„Otázky kladiem ja,“ povedal som a Bella prižmúrila oči.

„Tá výhovorka je pravdivá alebo si sa len chcela zbaviť nápadníkov?“

„Pravdivá!“

„Klameš,“ povedal som jemne. „Červenáš sa.“

„Och, no a čo? Teba do toho aj tak nič! Už odomkni!“

„Nedohodli sme sa, na koľko otázok odpovieš!“

„Do kedy ma tu budeš držať?“ opýtala sa podráždene.

„Neboj sa, už mám len štyri otázky.“ Bella si povzdychla ja som prešiel na tú vážnejšiu časť rozhovoru. „Pôjdeš so mnou na ten ples?“

„Nie,“ povedala okamžite.

„Opýtam sa ťa to ešte raz, dobre? Pôjdeš so mnou na ples?“

„Och, Edward, nájdi si inú hračku!“

„K tejto otázke sa vrátime neskôr. Ďalšia! Čo ku mne cítiš?“ opýtal som sa a Bella sa znova začervenala. Hrýzla si peru, ale neodpovedala.

„Ja neviem,“ povedala po chvíli.

„Cítiš ku mne odpor?“

„Nie,“ povedala a sklonil hlavu.

„Bella, opakom odporu je priťahovanie. Priťahujem ťa. A ty priťahuješ mňa,“ povedal som a Bella zdvihla hlavu.

„Posledná otázka: Môžem ťa pobozkať?“ Bella vyvalila oči a pootvorila ústa. „Neodpovedaj,“ šepol som a spojil naše pery.

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nabúrala si mi auto!: