Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » N.Y - New York

29.12.2009 (19:45) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 2034×

ODKAZ NA PESNIČKU: http://www.youtube.com/watch?v=0UjsXo9l6I8

...Jasné, červené, zrak zničujúce svetlo, svetlo blikajúce nad hlavou mojej spolužiačky, no najmä dobrej kamarátky ma nehorázne znervózňovalo. Už tri roky, tri dlhé, zlé - najhoršie roky v mojom živote -,  ktoré som strávila utápaním sa v smútku, som sama.

Stále tomu nedokážem uveriť. Utápam sa v nádeji, pričom je to jasnejšie než vychádzajúce slnko. Verím! V hĺbke duši dúfam, že ma miloval. Ako by inak mohol tak presvedčivo predstierať?

Neverím, že nemiloval!

„Bella!“ niekto mnou trhal. Vyľakane som vyskočila, postavila sa na rovné nohy. Tma naokolo sa začala rozptyľovať, vystriedavali ju svetlejšie, optimistickejšie farby. Blížili sme sa k cieľu.

„Bella. Vlak má krátku prestávku. Nemohla by si postrážiť veci pokiaľ si odskočím na toaletu? Vieš, že mám krámy a tieto železničné záchody nie sú práve tým najhygienickejším miestom. Hneď tu...“ Cez veľký, modrý kufor, ktorý pukal vo švíkoch sa nahla k oknu. Ukazovala na malú, dokonale symetrickú budovu neďaleko stanice.

„Pravdaže... a ... Prepáč za ten môj výpadok. Zamyslela som sa. Spokojne si odbehni, počkám tu a postrážim veci.“ Skočila som jej do reči, usmiala sa.

V posledných dňoch – najmä odvtedy, čo som sa rozhodla nastúpiť na juhovýchodnú Aljašskú , jedinú školu na ktorú ma s mojim prospechom zobrali – ma často pristihnú pri malým výpadkoch. Nevnímam nič, hľadím na všadeprítomné, biele steny, no najmä neregistrujem svet naokolo. Pre mňa za mňa, by mohla spadnúť aj atómová bomba, pokiaľ by som bola v mojom tranze, nevšimla by som si to.

„Fajn. Hneď som tu! Mám ti niečo doniesť? Máme dvadsať minút, môžem skočiť do bufetu?“ viditeľne už musela, no presto sa snažila byť milá.

„Jasné. Kúp zopár pistácií, hodia sa na dlhé cesty vlakom.“ Chcela som byť rýchla, ona sa ani nepohla.

„Ešte niečo? Naozaj už nič nechceš. Kávu alebo čosi také?“ nato, že bola jedináčik bola až prehnane starostlivá.

Dobré dievča s dobrej rodine, ktoré si však prežilo svoje. Nechce o tom hovoriť, hoci každý vie, čo sa stalo. Tesne predtým ako dovŕšila štrnásť ju jej otčin, s ktorým si až príliš rozumela, zneužil. Chcela sa s toho dostať, nechcela aby to pokračovalo, no jej mama ju len vysmiala. ,Čo si to vymýšľaš? ´, neverila jej ani slovo. Preto ušla z domu a až do svojich osemnástich rokov žila v detskom domove. Presne tam sme sa stretli tieto prázdniny - na Floride. Bola som navštíviť René - otcov nápad ako mi zlepšiť náladu. Stali sa z nás nerozlučné kamarátky. Pomohla mi preniesť sa cez Edwardov odchod a ja jej cez všetky jej problémy.

„Nie už len prosím ťa choď, pretože pretečieš a to  nechceme obidve. Skutočne netúžim chodiť s niekým kto má na zadku krvavý fľak.“ Len prikývla, otočila sa a konečne vyšla z vlaku.

Dúfam, že nezabudne na tie oriešky, pomyslela som si vo chvíli, keď sa okolo mňa prehnal trinásť ročný chlapec s jedným balíčkom pistácií v rukách. Rozvoňal celý vozeň. Vzbudil vo mne hlad.

„Prosím, neviete koľko je hodín?“ Mladé dievča, sediace za nami bolo milé aj pekné, no vyvolalo vo mne čudný, smutný pocit. Veľmi ba až neuveriteľne sa podobala na Alice. Moju drahú, milú, pojašenú najlepšiu priateľku. Zadívala som sa na popísanú, pre tento prípad červenú stenu vlaku naproti, s očí vypustila veľkú, sloniu slzu.

„Slečna, ste v poriadku?“ Čo jej mám povedať? Zahnala som spomienky, snažiac sa držať vyrovnaný výraz, pokrútila hlavou.

„Nič mi nie je. Nebojte sa. Len som si zaspomínala.“ Viditeľne som ju nepresvedčila, čo jej vlastne malo byť jedno. Zo špinavej, starej, vyšívanej tašky štýlu hippie som vybrala mobil, odblokovala ho, pozrela koľko je hodín.

„O tri minúty dvanásť.“ Dúfam, že toto jej bude stačiť. Nemôžem sa na ňu pozerať dlhšie, znovu potláčam slzy.

Normálny výraz tváre sa stratil, zostala som odhalená. Všetky pocity – smútok, nádej, láska, hystéria, nešťastie – , ktoré som mala dôkladne zakonzervované vo vnútri duše sa rozutekali do strán. Nemala som silu a ani vôľu pozbierať ich. Znovu, po veľmi dlhom čase, som sa ocitla v mojej bubline.

„Sku...“ viacej som už nepočula. Čumela som na stenu, prestávala si uvedomovať život naokolo. Obrazy, ktoré sa mihali pred mojimi očami mi dodávali nádej, zväčšovali smútok, spríjemňovali realitu. Esme a Carlisle v objatí. Emmet bozkávajúci Rosalie. Alice s Jasperom v ich súkromnom, očnom kontakte a ... Edward! Dokonale krásny, stojaci na žiariacom slnku.

Odlesky, ktoré vrhala jeho pokožka ožiarili všetkých naokolo skrytých v lese. Stál na čistinke, zelená tráva narážala na jeho nohy, snažila sa premôcť kameň. Vietor rozvíril jeho bronzové vlasy, na ktorých slnko rozlievalo svoje lúče. Usmial sa, natiahol ruku. Diamantmi posiata pokožka, dôkaz jeho nezničiteľnej existencie, diamantmi posiata ruka sa naťahovala ku mne. Zlaté oči, ktorými ma privádzal do raja, zlaté oči, ktoré ma vždy presvedčili o jeho láske ma volali k nemu. Nevedela som sa dočkať. Pomalými krokmi, aby sa mi náhodou nestratil z dohľadu, som sa začala približovať. Cítila som jeho pohľad, studenú pokožku, dych. Cítila som je prítomnosť, cítila som dokonalosť tejto čarovnej, magickej, no najmä neopísateľne upokojujúcej chvíle.

„Bella. Bella. Neplač! Čo sa ti stalo? Si v poriadku? Bella! Ozvi sa. Prebuď sa. Neplač.“ Vystrašený hlas, trhavý pocit na mojom ramene, vzlyky vychádzajúce z mojich úst ma prebudili. Znovu som sa ocitla v nezdravej, neúprosnej realite.

„Bella, prestať plakať! Upokoj sa!“ Pokoj, lásku, nehu, šťastie – všetko, čo som cítila pred malou chvíľou bolo preč. Edward sa rozplynul. Esme s Carlislom utiekli preč. Rosalie a  Emmet sa vyparili. Alice s Jasperom stmavli. Nechali ma samu, samu v tomto svete plnom strachu, hnevu, nešťastia. Nevedela som utíšiť plač. Bol až príliš reálny na to aby som si teraz povedala, , je už preč ´ a prestala plakať.

„Bella upokoj sa. Pokoj. Neplač, som tu. Ššš.“ Na pleciach som ucítila ruky. Teplý dotyk, presný opak toho, čo by mi v tejto chvíli pomohlo.

Esme – Edward – Emmet – Rosalie – Carlisle – Jasper ...  Alice. Všetci! Všetci sú preč! Všetci!

„Prečo?“ vykríkla som pomedzi vzlyky. Plný vlak ľudí v ktorom som sa práve nachádzala ma nezaujímal. Vystrašené šepkanie cestujúcich mi bolo ukradnuté. Tíšivé slová mojej priateľky mi nestáli sa pozornosť. Hlasné kroky rušňovodiča, ktorý sa prišiel pozrieť na zmätok vo svojom vlaku. Siréna ohlasujúca príchod ďalšieho vlaku, štekot psa pani, ktorá nastúpila ešte pred nami. Nič. Nič ma nedokázalo odohnať od plaču, náreku, hystérií, smútku, temnote, ktorá ma pohlcovala. Nemala som dôvod brániť sa. Chcieť sa vrátiť naspäť. Načo? Prečo?

„Tíško Bella. Už je dobre!“ upokojujúce ruky hladiace ma po chrbte, tichý chlácholivý zvuk v pozadí mi pomáhali upokojiť sa. Nič viac len sa upokojiť, v temnote som zatvorená stále, nechcem vyjsť.

„Upokoj sa!“ vzlyky prestali, slzy tiekli ďalej.

Vyplavovali – chceli vyplaviť – lásku, ktorú som cítila k Alice ... Esme ... Carlislovi ... Edwardovi ... Celej mojej rodine! Chceli vyplaviť niečo, čo sa vyplaviť nedá, niečo, čo je nevyplaviteľné.

„Čo sa jej stalo?“ hlas rušňovodiča, ktorý sa ozval po prvý krát odkedy prišiel neznel vôbec ustráchano, skôr ... tak nejako nahnevane.

„Neviem. Prišla som a ona plakala.“ Tichý vzdych muža, ktorého viditeľne zaujímal len jeho vlak a harmonogram ma naštval. Otvorila som oči, postavila sa.

„Môžete  si ten svoj vlak riadiť  ďalej. Nebojte sa, nepreruším vám harmonogram.“ Stál ako prikovaný, vyvolalo to vo mne ešte väčší, dosiaľ nepoznaný nával hnevu.

„Tak vypadnete alebo nie.“ Rozhadzovala som rukami, ustráchané pohľady ľudí, no najmä mojej priateľky som si nevšímala.

Chcela som zomrieť! Po prvý krát, čo ma opustil som sa dostala do stavu sebapoškodzovania. Pichnúť si nôž do srdca?, prestreliť si hlavu?, napichnúť sa na kôl?, skočiť pod auto?, sadnúť si na elektrické kreslo?, zavesiť si na hlavu uzol a skočiť?, padnúť z mostu?, z útesu?, z mrakodrapu? Začať sa rezať žiletkou?, dať sa znásilniť nejakým vrahom žien?, zabiť človeka?, pichať si do rúk ihly?, nasypať do úst sklo?, zhorieť v ohni?, utopiť sa?, zamrznúť? Čo? Čo môže byť horšie než to, čo sa so mnou práve deje? Čo?

„Fajn! Už idem!“ otočil sa, stisol kľučku, posledný krát sa na mňa pozrel. Vtedy však spravil chybu.

„Šibnuté šteňa!“ vyhlásil pre seba. Všetko, čo som za posledné roky cítila. Každá kvapôčka bolesti, smútku, strachu, lásky, šťastia, nešťastia, nehy – všetko – sa zmenilo na hnev. Začalo to v mne vrieť. Dala som tomu voľnosť.

„Ty smrad!“ prvé, čo bolo po ruke bola termoska. Veľká, litrová termoska plná čaju. Moja termoska, ktorú som neváhala hodiť do rušňovodiča. Rýchlosť, ktorou letela miestnosťou bola veľká, pre mňa však pomalá na to, aby som si vedela vyčítať silu ktorou som ju chodila.

„Šteňa!“ termoska narazila o sklenené dvere, za ktorými sa stihol skryť rušňovodič, netrafila ho.

„Bella upokoj sa!“ čiesi ruky ma ťahali k sedadlu. Boli teplé, až príliš a drsné!

„Bella!“ temnota, ktorú som cítila v každej bunke, v každom vlase, v každom záhybe tela sa rozprestrela pred oči. Stratila som vedomie, spadla a ...

„Bella! Bella! Vstávaj!, musíme ísť za Alice!“ zamatový, dokonalý, harmonický, melodický, anjelský, božský hlas. Môj hlas! Slová, ktorá vypúšťal z úst mi nedávali zmysel, no presto mi to nevadilo. Počula som ho. Ja! Počula som ho!

„Bella. No tak. Vieš, že nemáme čas a aj dnes sa musíš vyvaľovať v posteli!“ v posteli? Kedy som sa dostala do posteli? Nebola som predsa vo vlaku? Nešla som náhodou do školy? Juhovýchodná Aljašská? Jediná na ktorú ma zobrali?

„Otvor oči, spachtoš!“ niečo ma štiplo do nosa. Elektrický náboj, ktorý som pocítila v celom tele, náboj, ktorý prebehol mojím telom až dvakrát som veľmi dobre poznala, bola si ním istá na sto percent. Je skutočný! Toto nemôže byť sen! Nemôže!

„Edward!“ otvorila som oči, oslepilo ma svetlo, ktoré vychádzalo z okna. Strhla som sa, prečo je vo Forks tak slnečno?

„Opatrne! Spala si dosť dlho. Nieže mi tu zamdlieš.“ Posteľ sa pohla, prehĺbila sa. Niečo – niekto – si na ňu sadol. S radosťou, radosťou takou veľkou až bola neúnosná som objala stvorenie, ktoré sedelo vedľa mňa. Stvorenie, ktoré som nekonečne, večne, neodvolateľne, neuveriteľne milovala. Stvorenie menom Edward – Môj Edward!

„Zlatko, čo sa deje? Znovu sa ti sníval ten zlý sen o vlaku?“ opýtal sa. Nečakal na odpoveď! Vedel, čo odpoviem. Pritisla som sa ešte bližšie, oveľa bližšie. Nebol medzi nami ani milimeter. Cítila som chlad, ktorý s neho stúpal, cítila som jeho studené ruky okolo môjho pásu. Bola som ten najšťastnejší človek na svete. Stále som však nevidela – slnko mi to nedovoľovalo.

„Neboj sa. Som tu! Odišiel som, to je pravda, no zachránila si ma. Pamätáš? Vtedy vo Volltere? Riskovala si svoj vlastný život? Pre mňa. Dali sme sa dokopy a už nikdy ťa neopustím.“ Usmiala som sa.

Áno, verím mu. Sen, ktorý ma naháňa je neškodný. Proste veľmi skutočný sen, nič viac. S ľahkosťou som sa pretočila, sadla si na svoju lásku obkročmo. Pobozkala ho. Bozk mi opätoval, hoci sa stále bál. Nemal prečo! Jeho pery boli presne také ako v skutočnosti. Všetko bolo také ako v skutočnosti. On, jeho bozky, dotyky, hlas, telo, chlad, vlasy. Všetko! Toto by som si nikdy nedokázala vymyslieť. Vydýchla som, objala moju lásku. Naplno uverila, že toto je skutočnosť.

„Milujem ťa!“ srdce sa rozbehlo na vyššie obrátky. Ruky sa mi začali triasť a potiť. Všetko bolo skutočné.

Svetlo pred mojimi očami sa začalo strácať. Konečne som videla.  Usmial sa na mňa tým svojím šibalským úsmevom, položil ma na chrbát, začal bozkávať!

„Milujem ...“

Strhla som sa, otvorila oči, zahľadela sa na červenú stenu vozňa 333 v ktorom sme sa práve nachádzali.

„Bella si v poriadku?“ ustarostený hlas mojej najlepšej kamarátky mi vôbec nepomohol. Vzdala som to. Podradila sa temnote, stal sa zo mňa blázon!

„Bella?“ tón hlasu, ktorým vyslovila moje meno ma prebral. Posadila som sa rovno, hlavu oprela o operadlo, zahľadela sa do okna naproti. Sedela pri ňom staršia dáma so psom. Áno, so psom, ktorý pred malou chvíľou štekal.

„Som!“ vyrovnaný hlas, ktorým som vyslovila odpoveď na predchádzajúcu otázku by ma v iných situáciách vystrašil. Dnes nie, nie v tejto chvíli, nie v tomto živote. Rezignovala som, poddala sa životu, spadla do jamy s ktorej sa nedá vyjsť. Už navždy budem blázon. Viem to! Cítim sa tak! Prostá ochrana môjho tela! Snažilo sa ma udržať pod ochranou, chcelo ma zbaviť bolesti a tak mi preplo. Všetko je mi fuk, všetko až na ... Ba dokonca aj oni sú mi ukradnutý. Milujem ich, chcem byť s nimi, dala by som za to všetko, smútim za nimi ale ... Viacej som už nemohla, nemohla som držať tú bolesť v sebe. Nemohla som takto žiť celý život alebo som dúfala, že sa vrátia?

„Bella? Si v poriadku? Skutočne? Nechceš si pospať?“ preskakujúci hlas Kláry – mojej najlepšie kamarátky a spolužiačky ma prinútil obrátiť sa.

„Bolo by to fajn!“ hlavu som položila do jej lona, pozerala na prírodu ubiehajúcu za oknom. Zdalo sa mi to všetko také krásne! Toľko zelenej a toľko svetla. Zdvihla som prst, začala ním kresliť po okne. Najprv to boli geometrické útvary, potom domčeky s komínom a zo záhradkou a nakoniec mená. Písala som Edward! Dookola. Okolo srdiečka, kvietočky a smajlíkov. Páčilo sa mi ako to vyzerá, hoci okrem mňa to nikto nevidel.

Zdalo sa mi to normálne, čo nemôžem povedať o Kláre, ktorá len zízala. Nezmohla sa na viac slov. Farebné odtiene, ktoré som maľovala prostredníkom boli krajšie ako tie, ktoré som namaľovala palcom. Najkrajšie boli aj tak tie nakreslené malíčkom.

„Nechceš sa posadiť?“ Kláre viditeľne prekážala moja zábavka. Poslušne som si sadla, zadívala sa na dlážku. Podlaha bola potiahnutá niečím ako linoleum, hoci ono to nebolo. Jediné, čo bolo dôležité boli malé bodky, ktorými bola posiata zem. Vytvárali prenádherné útvary. Snažila som sa v nich zorientovať. Na kraji bol kôň s mačkou, hneď vedľa domček – presne taký istý ako som pred malou chvíľou kreslila na okno -, dole boli cestičky popretkávané kvietkami, navrchu veľkým písmom napísané Edward. Až po čase – čo mi bolo aj ľúto – som si všimla aj mená druhých členov rodiny. Pekne popárované! Esme – Carlisle. Alice – Jasper. Emmet – Rosalie. Všetko pekne pokope. To sa mi páčilo. Najväčšiu radosť som však pocítila vtedy, keď som vedľa Edwardovho mena našla to svoje. Presne ako všetci ostatní. Miluje ma. Viem to!

„Miluje ma!“ vyhlásila som nahlas! Klára sa nestačila diviť. Tesne predtým ako sa ma chcela opýtať, kto, som zatvorila oči. Zaspala.

„Tu!“ ženský, vysoký hlas. Zobudil ma. Ponaťahovala som sa, posadila. Trvalo to dosť dlho, no aj napriek tomu som sa cítila rýchla.

„Ahoj!“ Klárin hlas ma privítal. Otočená jej smerom som sa usmiala. Pozrela sa na ruky, zdalo sa mi na nich niečo čudné, niečo iné.

„Čo hľadáš.“ Len som pokrútila hlavou. Nie je to nič dôležité. Myslela by si o mne, že som blázon. Je to síce pravda ale ... Nemusí to vedieť ta skoro.

Trma – vrma na sedadle oproti ustala. Konečne sa usadili. Až teraz, dosť neskoro aj na moje spomalené zmysli som si všimla Klárin výraz. Spadla jej sánka.

„Čo sa...“ zastavila som sa uprostred vety. V odraze okna som videla nemožné. Znovu blúznim. Neverím. Srdce sa mi rozbúchalo, tep sa zrýchlil. Pocítila som šok, úľavu a zároveň strach. Prečo som sa musela zblázniť teraz?

Veľmi pomaly som sa začala otáčať. Čo až náhodou?! Bola to pravda, všetko. Odraz v zrkadle.

„Ahoj!“ usmiala som sa. Oprela hlavu o sedadlo, dívala sa do piatich párov zmučených, prekvapených a vystrašených očí. Dívala som sa do očí, ktoré tak milujem. Dívala som sa do Edwardových, zlatých, podmaňujúcich očí!, do očí, ktoré tak veľmi milujem ...

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek N.Y - New York :