Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Musíš mi ubližovať?

22.04.2011 (15:45) • NessiePusinkaBlacky • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1783×

Musíš mi ubližovať? 1. časť

Plačem. Plačem ráno, plačem večer. Snažím sa neplakať pred ostatnými, no nejde to. Zostala som sama, úplne sama.

Je to osem mesiacov, čo sa nachádzam v tejto pozícii. Ostatným ľuďom na smútok pomôže zmrzlina, priatelia, rodina. Mne sa snažili pomôcť všetci a nešlo to. Nedalo sa. Keď myslím na to, ako všetkým ubližujem, chce sa mi plakať. Znova a znova. Jedna metafora vraví, že slzy vyliečia dušu. Ja si to nemyslím. Moja duša odišla. Odišla s ním a nikdy sa nevráti. Presne ako on.

Charlie je zo mňa zúfalý. Mojej mame stále klamem a snažím sa ju upokojiť, no neviem, či mi vôbec verí. Hlavne, ak sa rozpráva s Charliem. Myslím, že Charlie ma prekukol. Hoci stále, keď príde domov, nadhodím falošný úsmev, ale iba ja viem, ako to bolí.

Viem aj, že on to chápe. Nechal ma tak. Možno si myslí, že to nemá cenu. Chodím do školy, učím sa na samé jednotky, jem a nejako prežívam. Cítim, že ubližujem ostatným, ale nedá sa to zastaviť. Stále, keď pomyslím na jeho tvár, vlasy, postavu a oči. Mám chuť hodiť sa o zem. Či je deň alebo noc, je to stále rovnaké.

Ja nežijem. Ja iba prežívam. Snažím sa oklamať okolie a nedarí sa mi to. Snažím sa na neho nemyslieť, no nejde to. Snažím sa byť milá, priateľská a živá. To sa mi nepodarí ani vo sne. Ostanem sama. Už navždy. Povedal predsa, že ma nechce. Povedal, že on aj jeho rodina sa nikdy nevrátia, že mi dajú pokoj. A on to dodrží. On to možno vydržal a vydrží, ale ja nie. Každým dňom je to horšie a horšie. Snažím sa pretvarovať, ale ja to už nezvládam. Myslím, že už ani nezvládnem. Je to otázka času, keď sa niekde zložím psychickým vyčerpaním. Aspoň by som sa nemusela trápiť. Každý človek by toto trápenie dávno ukončil. No ja nesmiem. Kvôli rodine. Priateľom. Zničilo by ich to.

„Ach,“ povzdychla som si nahlas a postavila sa z postele. Tým, že na to budem myslieť, si nepomôžem.

Vošla som do kúpeľne, umyla som sa a prezliekla. Zišla som dole, vzala si misku a lyžičku. Nechcelo sa mi nič pripravovať, tak som sa rozhodla pre lupienky s mliekom.

Keď som už sedela za stolom, snažila som sa, aby som to čo najrýchlejšie zjedla alebo aspoň, aby ubiehal rýchlejšie čas.

Keď som to konečne zjedla, umyla som misku aj lyžičku. Vzala si bundu a vyrazila do školy.

V aute som si zapla mp3 prehrávač, aby som nemusela premýšľať, keďže premýšľanie sa ma nejako chytilo. Takto som vydržala celú cestu do školy. Chvalabohu. Aspoň som si ušetrila pár sĺz na večer.

Zaparkovala som a zostala sedieť na mieste. Rozmýšľala som nad tým, či by som nemala otočiť auto a zostať doma. Vlastne nad tým rozmýšľam každé ráno, keď mám vystúpiť z auta a podrobiť sa falošným úsmevom mojich priateľov alebo pozvania na rande, či ples. Keby som nešla do školy, tak by to Charlie zistil, pretože Jessica by ho určite stretla a vytárala mu, že som sa neocitla v škole. To by bolo veľmi zlé. Charlie by ma asi poslal na psychiatriu. Minule som sa tam skoro ocitla. A pokiaľ viem, nefunguje to tak, že by som mohla aj klamať. Každému sa to zdá normálne, že sa niekto rozíde a tak. Všetci si myslia, že som na naňho upla.

Nebolo by asi normálne povedať, že Edward je upír. Možno by ma z tej psychiatrie nakoniec ani nepustili. Radšej tú školu. Aj tak už nevládzem.

Vystúpila som z auta a všimla si, ako sa ku mne hrnie Mike, Jessica a Angela s anjelskými úsmevmi na tvári.

„Ahoj, Bella, ako žiješ?“ rozhodol sa slova ujať Mike.

„Tebe to dnes sekne,“ ohodnotila Jessica moje oblečenie. Angela horlivo prikyvovala.

„Ahojte. Mám sa dobre. Ďakujem, aj tebe, Jessica,“ usmiala som sa. Klamať, klamať a ešte raz klamať!

„Tak, čo? Ideme na hodinu? Prvá je Angličtina. Jessica, ideš so mnou?“ opýtala som sa. Snažila som sa byť normálna. Jessica prikývla a postavila sa vedľa mňa.

„Jasné, porozprávame sa na obede,“ povedal Mike a pridal sa k Taylerovi, ktorý tadiaľ prechádzal.

„Ok. Dievčatá, ja mám prvú hodinu telesnú, takže sa vzdialim,“ dodala Angela a vybrala sa opačným smerom.

S Jessicou sme zamierili do budovy číslo dva. Hneď ako sme vošli do triedy, spustila sa veľká vrava. Keďže sme boli kompletní, začalo sa všade rozprávať oveľa viac, pretože všetci si myslia, že ak sme viacerí, tak učiteľ nezistí, kto kecá.

S Jessicou sme sa usadili a rozprávali sa. Mala sa konať nejaká párty a ja som všetkým chcela dokázať, že som v pohode. Tak som sa rozhodla, že tam prídem. Rozprávali sme sa o tom, čo si vezmeme na seba. Nebaví ma to, ale lepšie než trápne mlčanie.

Do triedy vošiel učiteľ. Pozbieral domáce úlohy a začal výklad z hodiny. Preberali sme literatúru, takže som dávala pozor.

A vtom sa stalo niečo nečakané. V strede hodiny sa otvorili dvere a do dverí vstúpili dve osoby. Celá trieda stíchla, nebolo počuť ani šum, či nejaké pero. Nič. Všetci zízali na Edwarda a Alice, ktorí stáli vo dverách a tvárili sa rozpačito. Moja sánka musela byť až na lavici a moje oči vyzerali, ako keby chceli vypadnúť z jamôk. Nikto nevedel, ako sa zachovať a čo urobiť. Všetci iba pozorovali, čo sa bude diať.

„Dobrý deň. Vrátili sme sa späť do Forks. Včera sme sa prihlásili. Prepáčte, že meškáme, ale zaspali sme,“ ujala sa slova Alice. Pche! Že zaspali.

„Nevadí. Sadnite si do poslednej lavice a snažte sa chytiť výkladu. A vitajte,“ usmial sa na nich zdvorilo učiteľ.

Edward a Alice zamierili do zadnej lavice, čiže za mňa a Jessicu. Stále som bola ako oparená vriacou vodou. Vybuchovali vo mne rôzne pocity. Láska. Nenávisť. Zloba. Láska. Šťastie. Obaja si môžu podať ruky. Že najlepšia kamarátka! To by ma neopustila.

A Edward? Ach. Mala som chuť skočiť po ňom a dať mu bozk. No na druhej strane som mala chuť nakopať ho. Hodiť po ňom všetko, čo by mi stálo v ceste. Kvôli tomu, čo spravil. Nechápem, o čo mu teraz ide. Zrazu sa vrátil. Načo mi sľuboval, že sa nikdy neukáže? Prečo je tu? Mám sa ho opýtať? Mám ho nechať tak? Panebože. Myslím, že skolabujem. Netuším, čo mám robiť. Chytala sa ma nervozita. Nervozita z tohto všetkého. Rozhodla som sa ignorovať ho. Nebudem si ho vôbec všímať. Akoby neexistoval. To sú jeho slová, takže ho určite nenaštvú.

Ach! Chytala ma riadna dávka nenávisti. Mala som chuť postaviť sa zo stoličky a začať po ňom hádzať stoličku, lavicu, perá, vázu, stôl. Všetko! Kvôli nemu sa zo mňa stala troska! Kvôli nemu som nežila, nejedla, nerozprávala sa s ľuďmi. Kvôli nemu som ubližovala rodine! Musela som byť fialová až za ušami.

„Bella, je všetko v pohode?“ opýtala sa pošepky Jessica.

Vedela som, že tí za nami nás dobre počujú. Plus bolo Edwardovo čítanie myšlienok. Som v pasci. Edward teraz videl všetko, čo sa tu udialo, v Jessicinej hlave. A možno aj v hlavách ostatných. Zistil o mne úplne všetko. Musím sa teraz zahrať na herečku a riadne to zatutlať. Musím! Nemôžem dať najavo svoju slabosť!

„Jasné,“ prikývla som Jessice.

Dovolila som si jeden maličký pohľad kútikom oka na dvojicu za nami.