Hádka medzi Rosalie a Emmettom... Emmett chce pozerať zápas. Rosalie chce ísť na baleť. Ako to dopadne?
27.11.2010 (15:00) • SamCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2138×
Emmett:
Sedel som s Jasperom v obývačke a pozerali sme televízor. Dnes bude mnou očakávaný zápas - Seattle proti New Yorku. Vtom vletela do obývačky Rose .
„Už mi lezieš na nervy! Stále len pozeráš zápasy v telke a na to sľúbené Labutie Jazero ma nevezmeš!“ vyštekla na mňa.
Dokelu, ja som zabudol! Dnes sme mali ísť s Rose do divadla na premiéru Labutieho Jazera. Mal to byť nádherný romantický večer, ale dnes sa hrá ten zápas. Toto nemôžem prepásť...
„Rose, zlatíčko, prepáč mi, ale dnes nemôžem! Hrá sa dôležitý zápas. Nemôžem ho prepásť,“ povedal som s nevinným pohľadom.
„Toto počúvam stále! Dnes sa hrá zápas, nemôžem ho prepásť, bla - bla. Stále to isté dokola! Už mám toho plné zuby!“ povedala Rose naštvane a odpochodovala do svojej izby.
Trochu ma to mrzelo. Je pravda, že sa jej vôbec nevenujem. V poslednom čase sa spolu skoro vôbec nerozprávame. Vyzerá to tak, že je koniec.
Zaklopal som na dvere. Nikto sa neozýval, tak som vošiel. Rose sedela pri zrkadle a pozerala sa na seba.
„Rose, zlatko, prepáč mi to! Je mi to veľmi ľúto. Nejako ti to vynahradím.“
„Rose, zlatko, ja ti to vynahradím,“ napodobnila ma. „Kedy konečne dodržíš slovo a vezmeš ma niekam? Vôbec sa mi nevenuješ!“
Zostal som ticho. Rose mala pravdu.
„Takže... Je koniec?“ opýtal som sa smutne.
Nemal som slov. Mlčky som odišiel z izby. Keď som si sadol na gauč, Esme hneď zbadala, že niečo nie je v poriadku.
„Emmett, čo sa stalo?“ opýtala sa ma Esme jej typickým jemným hlasom.
„Ach... s Rose sme sa rozišli...“ povzdychol som si.
„To mam mrzí...“
„Vraj som sa jej vôbec nevenoval. A to je pravda...“
O deň neskôr....
Dnes ideme na lov. Všetci... aj Rosalie. Nejdeme nikam ďaleko. Z domu sme vyšli asi o dvanástej. Asi v polke lovu dostala Alice víziu. Videla nejakú skupinu upírov. Nevedela presne kto sú, ale boli piati. Sú asi tri kilometre južne od nás a sú taktiež vegetariáni ako my.
„Kto ste?“ opýtal sa Carlisle.
„To vás nemusí zaujímať! Chceme vaše územie! Dajte nám ho a nič sa vám nestane!“
„Nikdy vám ho nedáme!!!“ výhražne som zavrčal.
„Na nich!“ zakričal ich vodca.
Všetci sa na nás rozbehli. Bránili sme sa ako sme mohli, lenže boli silnejší. Pozrel som sa na Rosalie a zozadu sa k nej jeden blížil.
„Rosalie, pozor!!!“ zakričal som na plné hrdlo.
Bežal som za ňou, upíra som odhodil a Rosalie mi padla do náručia.
„Milujem ťa, zlatko! Môžeš ma nenávidieť, ale ja ťa milovať neprestanem. Nikdy,“ povedal som.
Jemne som sa k nej priblížil a naše pery sa spojili.
„Milujem ťa, Emmett,“ povedala nežným hlasom Rosalie.
„Aj ja Teba.“
Vedel som, že ona je tá pravá. Chcem iba ju. Žiadnu inú.
Na druhý deň...
„Rosalie, zlatko, mám pre teba prekvapenie!“ povedal som veselým hlasom.
„A aké?“
„Mám lístky na Labutie jazero.“
„Och, zlatko, ďakujem,“ povedala celá naradostená a hneď sa začala pripravovať. Aj keď bolo ešte ráno.
Večer...
Podišiel som k dverám od auta a elegantne som ich otvoril. Rosalie si nastúpila a usmiala sa. Milujem ju. Naštartoval som a vyrazili sme. Pred divadlom sme boli za necelú hodinu. V divadle sme našli svoje miesta a sadli sme si. Rosalie si celé predstavenie užívala. Po predstavení sme išli na romantickú prechádzku. Dnes sa chystám na jeden dôležitý krok... Chcem Rosalie požiadať o ruku.
Keď sme sa tak prechádzali, zastal som...
„Čo sa deje?“ opýtala sa ma Rose.
„Rose, na túto chvíľu som sa dlho pripravoval... Vezmeš si ma?“ Kľakol som si pred ňu na koleno.
Rose nevedela, čo povedať. Bola veľmi prekvapená. Ale potom povedala to, v čo som dúfal...
„Áno...“
Rosalie:
Vzdychla som si. Emm mi zas niečo sľúbil a nesplnil to. Idem mu to vykričať. Opäť.
Zišla som dolu do obývačky. Emmett aj s Jasperom pozerali nejaký hlúpy zápas. Vtrhla som dnu.
„Už mi lezieš na nervy! Stále len pozeráš zápasy v telke a na to sľúbené Labutie Jazero ma nevezmeš!!“
Chvíľku premýšľal.
„Rose, zlatíčko, prepáč mi, ale dnes nemôžem! Hrá sa dôležitý zápas. Nemôžem ho prepásť,“ povedal a pozrel sa na mňa šteňacími očami. Tak na toto mu už nenaletím.
„Toto počúvam stále! Dnes sa hrá zápas, nemôžem ho prepásť , bla - bla. Stále to isté dokola! Už mám toho plné zuby!“ povedala som naštvane a odpochodovala som do svojej izby. Sadla som si pred zrkadlo a len tak som pozerala na svoj odraz.
O chvíľu mi na dvere zaklopal... Emmett. Ani som sa nepohla, ale vošiel dnu.
„Rose, zlatko, prepáč mi to! Je mi to veľmi ľúto. Nejako ti to vynahradím.“ No iste. A kedy?
„Rose, zlatko, ja ti to vynahradím“ napodobnila som ho. „Kedy konečne dodržíš slovo a vezmeš ma niekam? Vôbec sa mi nevenuješ!“
Zostalo ticho.
„Takže... je koniec?“ opýtal sa nesmelo. Chvíľku som rozmýšľala. Nakoniec... iná možnosť už nie je. Emmett pochopil a odišiel. Potichu som sa rozvzlykala. Takto som to naozaj nechcela. Ale...
O deň neskôr....
Dnes ideme na lov. Všetci. Z domu sme vyšli asi o dvanástej. Asi v polke lovu dostala Alice víziu. Videla nejakú skupinu upírov. Nevedela presne kto sú, ale boli piati. Sú asi tri kilometre južne od nás. Sú taktiež vegetariáni ako my.
„Kto ste?“ opýtal sa Emmett.
„To vás nemusí zaujímať! Chceme vaše územie. Dajte nám ho a nič sa vám nestane.“
„Nikdy vám ho nedáme!!!“
„Na nich!“ zakričal ich vodca.
Všetci sa na nás rozbehli. Všetci sa bránili a Emmett na mňa z celého hrdla zakričal:
„Rosalie, pozor!!!“
Bežal za mnou, upíra odhodil a padla som mu do náručia.
„Milujem ťa, zlatko! Môžeš ma nenávidieť, ale ja ťa milovať neprestanem. Nikdy,“ povedal mi tie najkrajšie slová na svete.
Jemne sme sa priblížili a naše pery sa spojili.
„Milujem ťa, Emmett,“ povedala som opojená jeho slovami spojených s vášnivými bozkami.
„Aj ja Teba.“
Na druhý deň...
„Rosalie, zlatko, mám pre teba prekvapenie!“ povedal mi Emmett veselo.
„A aké?“ bola som zvedavá. Nestáva sa často, že by pre mňa nejaké mal.
„Mám lístky na Labutie jazero.“ Akoby v pozadí zazneli fanfáry.
„Och, zlatko ďakujem,“ povedala som celá šťastná a začala som sa pripravovať, aj keď bolo ešte ráno.
Večer...
Podišiel k dverám od auta a elegantne mi ich otvoril. Nastúpila som si a usmiala som sa. Milujem ho... Naštartoval a vyrazili sme. Pred divadlom sme boli za necelú hodinu. V divadle sme našli svoje miesta a sadli sme si. Celé predstavenie som si užívala. Po predstavení sme išli na romantickú prechádzku.
Keď sme sa tak prechádzali, zastal.
„Čo sa deje?“ opýtala som sa ustarane.
„Rose, na túto chvíľu som sa dlho pripravoval... Vezmeš si ma?“
Nevedela som, čo povedať. Bola som veľmi prekvapená. Ale nakoniec som povedala svoje...
„Áno...“
Autor: SamCullen, v rubrice: FanFiction jednodílné
Diskuse pro článek Môžeš ma nenávidieť, ale ja Ťa milovať neprestanem:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!