Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Medzi nebom a zemou, medzi mnou a tebou

07.02.2012 (19:00) • leacullenfun • FanFiction jednodílné • komentováno 13× • zobrazeno 2670×

Upozornenie: ak si z tejto jednorázovky chcete zobrať čo najviac, odporúčam pustiť si pesničku Carribean Blue od Enye. Len potom to má tú správnu atmosféru...

„Každý, kto sa nedokáže viac čudovať a žasnúť, je vlastne mŕtvy.“

(Albert Einstein)

A tak, ako posledných pár dní, som len ležal a načúval, zvonka nehybný a tvrdý ako kameň, ktorým som vlastne aj bol. Okolie, príroda vôkol mňa, si už na mňa za ten krátky čas tak nejako zvykla – všetko, čo bolo v prítomnosti predátora, upíra, inak tiché a vystrašené, sa zrazu opäť ozývalo. Neposedná energická veverička hľadajúca si niečo pod zub pár stromov odo mňa, všemožné vtáky vyspevujúce svoje jedinečné ódy v korunách stromov. Zdalo sa mi, že v diaľke som dokonca začul i pravidelné klopkanie lekára stromov, ďatľa, čo mi prišlo trochu zvláštne, vzhľadom na to, že v tejto oblasti zväčša nežije, ale bola to primalá drobnosť na to, aby sa tým moja myseľ zaoberala dlhšie ako pár chvíľ.

No najväčším prejavom života tohto lesa, tejto lúky, na ktorej som odpočíval, boli nepochybne stromy - inokedy boli zväčša tiché, no vďaka jemnému vánku ich listy upokojujúco šumeli ako more, šepkali si správy a príbehy, ktorým mohli rozumieť len a len oni. Konáre jednotlivých stromov sa k sebe dokonca navzájom nakláňali ako starci, ktorí potrebujú byť o kúsoček bližšie, len aby začuli, čo to ten druhý hovorí.

Vzhľadom k tomu, aké boli tie stromy veľké a staré možno táto úvaha nemala ďaleko od pravdy... keď som na ne dlhšie zahľadel, tak mi hneď došlo, kde bral slávny Tolkien inšpiráciu pre svojich Entov a rôzne iné lesné bytosti - mal som pocit, že stačí len privrieť viečka a stromy sa hneď začnú pohybovať a meniť, nehybnosť a mlčanlivosť ich tiel sa stane minulosťou. O čom by mi tak asi povedali, keby mohli?

Tá lúka je jednoducho nádherná.

K tomu sa ešte pridali iné zvuky, vzdialené niekoľko sto metrov – dupot kopýt, žuvanie. Jelene, uvedomil som si trochu prekvapene. Veď vietor mi fúka do chrbta, presne ich smerom. Musia o mne vedieť, no ako to, že nezutekali, neposlúchli svoj základný inštinkt?  

Nechaj to radšej tak a užívaj si to, zahriaknem sa. Prečo by som sa do toho mal montovať? Očividne im neprekážam, alebo niečo také, ten dôvod je nateraz nepodstatný. Možno že by som mal byť zvedavejší... ale ja nie som človek, tvor, ktorý všetko musí rozobrať na najmenšie súčiastky ako hračku a potom smútiť nad tým, že ju nevie pokladať do úplne pôvodnej formy, tvaru, ktorý mala predtým.

Radšej som sa zameral na zvuky podo mnou, na zvuky zeme – hrabanie krtka, rôzneho hmyzu a dážďoviek, ktoré mojim ušiam znelo tak nahlas, ako vŕtanie vŕtačky, len v príjemnejšej verzii.

No postupom času začalo všetko tíchnuť. Najprv vánok a s ním aj stromy, potom jelene, nakoniec i tá veverička. Všetko, celý les, ani čoby zadržal dych v tichom očakávaní niečoho veľkého. Čo sa to tu deje?

Pomaly som sa posadil, len aby som nenarušil to čaro. Na vtom sa stalo niečo zvláštne.

Listy stromu, mladučkého smreku, presne predo mnou sa začali pohybovať, šumieť. Na tom by nebolo nič čudné, ak by fúkal vánok, ktorý by nimi dokázal hýbať. No zrazu to prestalo, no rozpohybovali sa konáre stromu len pár metrov od toho prvého, no silnejšie. Čudné.

„Je tam niekto?“

Odpoveďou mi zase bol len šum listov bez vetra, tentoraz sa ozval dub za mojím chrbtom. Rýchlo som sa postavil a otočil sa mu čelom.

„Ukáž sa!“ Uvedomuješ si, že sa rozprávaš so stromami? Všetka fantázia bokom, toto už bolo vážne divné.

Ďalší strom, asi tak desať metrov od toho dubu.

„Hej!“ Skutočne sa tu niekto chichotal, alebo mi už preskakuje?

A zas, znova a znova, no vždy sa ozve iný, bez akejkoľvek logiky, či súvislosti.

Áno, počuť dokonca i jemné dupkanie nôh.

„Emmett, ak si to ty, tak vylez!“ zaburácam, úplne vyvedený z miery. To by mu tak bolo podobné. Určite by si ho počul. Je asi najvyšší čas ísť preč.

Pomalými krokmi som sa pobral z lúky preč, zakrádal som sa, pripravený prejsť pomedzi tie čudné stromy. Len dúfam, že sa opäť neozvú. No vtom, keď som už bol na hranici lesa, keď som opatrne prechádzal okolo toho smriečka, ktorý sa ozval ako prvý, sa mi niečo dotklo ramena. Niečia ruka.  

„Mám ťa!“ zvolám víťazoslávne a otočím sa... nikto za mnou nestojí.

„Tak fajn, vyhral si, nech si ktokoľvek. Ukáž sa už konečne!“

Vtom sa z druhého konca lúky ozve opäť chichot, no tentoraz určite dievčenský, omnoho hlasnejší ako predtým. Pozriem sa tam a...

V tieni stromov stojí dievča. Žena v rozkvete.

Na hlave má korunku tvorenú z rôznych listov a kvetov, ktoré by som tu snáď ani nenašiel. Všetky vyzerajú ako čerstvo odtrhnuté, i keď spôsob, akým sú precízne vpletené do tmavohnedých dlhých vlasov dievčaťa naznačuje, že sú tam už dlhší čas. Jeden jediný pokrútený pramienok vlasov jej lemuje srdcovitú tvár, robí ju ešte elegantnejšou. Pery, ktoré priam pobádajú k bozku, má rovnakého tvaru ako tvár, červené ani ruže. Na jej postavu presýpacích hodín tesne priliehajú hnedé jednoduché šaty, ktoré dokonale ladia k jej vlasom a poskytujú jej v lese dobré maskovanie. Na šatách sú dokonca tmavšie, zvrchu popraskané miesta, ktoré presne imitujú kôru. No čo je to za látku, z ktorých sú tie šaty? To netuším a radšej ani neskúšam tipovať. Je bosá. A neskutočne krásna.

Viac z nej už opísať ani neviem – aj keď mám dokonalý zrak a vzdialenosť bola malá... vždy, keď som sa zameral na nejaký jej detail, tak sa mi začal rozmazávať, doslova strácať pre očami - ako fatamorgána.

„Tak to ty si ma tu strašila?“ Jemne prikývla. V očiach mala takú nevinnú radosť, že by mi ani nenapadlo sa na ňu hnevať.

„Kto si?“ spýtam sa jej dychtivo otázku v očakávaní odpovede. Aký má asi hlas?

No ona len ostýchavo urobí pár krokov, postaví sa do presného stredu lúčky. Slnečné svetlo ju obostiera, dievčina sa kúpe v jeho žiare tak prirodzene, ako keby sa v ňom narodila. Vystrie celú pažu k pravej strane lesa – a tá jej na odpoveď zašumí, všetky stromy naraz, v rovnakom pohybe, v celej svojej kráse. Je toto vôbec možné? To isté zopakuje i s ľavou rukou, tú pravú nechá visieť pozdĺž tela. S rovnakým výsledkom.

„Kto si?“ spýtam sa opäť a spravím pár krôčikov k nej, aj keď mám pár možností na odpoveď. Potrebujem to počuť od nej. Jej obočie sa skrčí, ako keby nad niečím úporne premýšľala.

„Odpovieš mi, prosím?“ Na to ma ovanie vietor lesa vo svojej plnej sile, až musím prižmúriť na pár sekúnd oči – cítim v ňom vôňu stromov, kríkov i kvetov tak silno, ako nikdy predtým.

Keď sa opäť pozriem, stojí už priamo predo mnou, na dosah ruky. Jej oči sú žlté, ale nie ako tie naše, karamelové. Tie jej by som skôr prirovnal k jantáru. Ako to, že ju vôbec nepočuť? 

„Aspoň tvoje meno,“ poviem zúfalo, na čo si ona povzdychne. Opäť natiahne ruku no tentoraz nedáva žiadny príkaz prírode. Tentoraz jej jemné útle prsty pomaly prejdú po mojej tvári, zanechávajúc za sebou nezmazateľnú stopu. Na chvíľočku sa pozastavia pri mojich perách. Slastne pod tým dotykom, ktorý rozospieva moju dušu, privriem oči.

„Bella,“ ozve sa mi zrazu v hlave hlas jemný ako tón harfy a krehký ako motýlie krídla.

„Máš nádherné meno, Bella,“ pošepnem a otvorím oči, aby som ju opäť mohol zazrieť.

No jej už niet.

„Bella?“ Jej meno mi na jazyku chutí neuveriteľne sladko...

Odpovedajú mi už opäť len stromy, no tentoraz i s prirodzeným vánkom, ktorý mi nadvihne golier košele. Všetko je tak, ako má byť a predsa...

„Si šikovná. Dúfam, že sa ešte uvidíme, Bella.“ Na to sa otočím a odídem, no s úsmevom na perách, pretože v ušiach mi opäť znie jej jemnučký smiech...