Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Love is noise/Love is pain

01.04.2010 (12:15) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1630×

Nič, nad čím som sa v živote zamyslel nebolo také ťažké, ako pochopiť, že ulita je len obal a bez slimáka vo vnútri je podobná všetkým ostatným.

Sediac na chladnej dlážke a pozerajúc do vyhasnutých očí života, zacítil som nepokoj. Silná túžba utiecť a zanechať život smrti ma lákala oveľa viac, ako mi bolo dovolené. Hniloba, ktorá narúšala základy mojej existencie útočila na neexistujúce miesto tela - dušu.

Znetvorené prsty dievčatka – ženy -, ktoré sa predo mnou hralo a naťahovalo s plyšákom mi prišli dôverne známe, no zároveň stáročia vzdialené. Túžba neutíchala. Myšlienky mi blúdili a hľadali východisko úteku, spôsobovali mučivé rany môjmu, už dosť naštiepenému svedomiu. Bežal som cez les, odkrýval tajomstvá zvierat a hystériu mojich kostí si nevšímal, nevdojak silnej túžbe zastať.

Ťap – ťap. Dievčatko zatlieskalo rukami a jej pokrivené pršteky, ktoré sa aj napriek snahe doktorov nepodarilo napraviť, ma vtiahli do nedôverčivej reality. Ako môžem? Ako na niečo také môžem myslieť? Behá mi hlavou, zatiaľ, čo sa skláňam a dotýkam jemných vláskov môjho života. Husté, gaštanové vlasy mi prechádzajú pomedzi prsty a smiech, ktorý vychádza z úst diablovho anjela dodáva mojej chvíľke pokoj, radosť a lásku.

Lásku? Opýtam sa v duchu, vzápätí to ľutujem. Ako môžem? Jemné kudrlinky zapletených pramienkov pripomínajú nedosiahnuteľné. Láska? Ako môžem? Dievčatko sa postaví, obíde svojho obľúbeného plyšáka menom Rastie a zvalí sa do môjho lona. Žiarivý úsmev na jej tvári mi aspoň na malú chvíľku dodá nádej. Čo ak? Je veľmi podobný tomu starému, obľúbenému, milovanému.

Srdce, ktoré mi dávno prestalo biť, už neexistuje. Láska sa stratila a zároveň zväčšila. Neviem, ako to nazvať. Neviem, ako to popísať. Neviem, kedy sa tak stalo. Neviem, prečo. Neviem či to zvládnem. Pozrel som sa do hnedých, úporne mňa sledujúcich očí a pochopil, že hoci sa vesmír a celá zem spriahli proti mne, že hoci už nikdy neuvidím tak žiadaný rumenec, vždy tu budem. Vždy ju budem milovať, starať sa o ňu a chrániť ju.

„Ed, prečo si taký smutný?“ opýtala sa jemným, pokriveným hlasom, pričom zdôraznila moje meno. Otočil som sa k mojej láske a odpovedal na tú najťažšiu otázku v živote. Prečo som smutný? Ako jej to mám vysvetliť? Ako jej mám povedať, že ju tak veľmi milujem? Ako to mám spraviť?

„Smutný? To sa ti len zdá. Zamyslel som sa a spomínal na minulosť. Na svojich rodičov a súrodencov,“ znižoval som hlas, čo spôsobilo, že na konci vety som šepkal. Nič, len slová ozývajúce sa v tichu naplnenom neistotou a radosťou. Slovo, ktoré bolo to najhoršie klamstvo aké som kedy vypustil z úst.

„Milujem ťa, Bells,“ pošepol som, čo pravdaže nikto nepočul. Ako by aj mohol? Šepkal som len pre seba, posielal ozvenu môjho hlasu Bells, mojej starej Bells. Milujem ťa, Edward. Zaznelo mi v ušiach a rozcvendžalo vo mne každý kúsoček tela. Upriamil som pozornosť na Bellu, ktorá sa znovu zabávala s Rastiem a načúval zvukom, ktoré neboli nič iné, ako halucinácie. Milujem ťa a navždy zostanem s tebou. Nenahnevám sa ak odídeš, pochopím to. Vyslovovala moja láska a ja som pochopil, že je to len moje podvedomie, ktoré ma chce presvedčiť, že opustiť Bellu – ženu, ktorá sa pred mojimi očami zmenila na nepoznanie – je dobré a nič sa mi nestane. Nikto sa nebude hnevať.

„Rastie,“ zašveholila Bella a vyhodila plyšovú hračku do vzduchu, kde sa otočila a spadla jej na hlavu. Začala sa smiať a nemohol som si pomôcť, cukali mi kútiky. Bola roztomilá a na zjedenie. Lákalo ma pobozkať ju, lákalo ma ochutnať jej pery, no nemohol som. Čo by na to povedala?

Jej nádeje na normálny život sú fuč, už navždy zostane na úrovni štvor až päť ročného dievčatka. Moja Bells, už navždy zostane zamknutá vo svojom tele, zakrytá a zabudnutá. Moja Bells, Bella, Isabella. Moja láska.

„Ed, pozri, Rastie vie lietať,“ šveholila Bella a ja som sa rozosmial. Zvalil som sa na ňu, začal ju štekliť, pričom pravdaže dosť hlasno kričala a hádzal Rastieho do vzduchu. Mojej malej divoške sa to viditeľne páčilo a tak som neprestával. Hádzal som ho do vzduchu, smial sa a spomínal na optimistické časy, ktoré sú nenávratne preč. Časy s mojou Bellou. Dotýkal som sa nežného tela anjela a namiesto zmyselnosti  a vášne, ktorú vždy chcela, som sa zmohol len na kamarátske objatia. Nechápal som, nemohol som žiť.

Zvonec zazvonil.

„Počkaj, musím ísť otvoriť. Čo keby si sa zatiaľ skryla a ja ťa potom nájdem?“ opýtal som sa vstávajúc a oprašujúc si kolená od prachu. Musel som sa usmiať nad Belliným zadumaným výrazom.

„Jasné,“ zakričala a rozbehla sa odo mňa čo najďalej. Stále som však počul jej srdce, ktoré bolo hnacím motor môjho života. Otvoril som dvere, zostal prekvapený.

„Ahoj, Edward. Je tu Bella?“ opýtala sa René, Bellina mama, ktorá tu v tomto období nemala čo robiť. Jej lietadlo pristáva o šiestej, čo je presne o tri hodiny. Vošla dovnútra a jej rozochvené srdce ma prinútilo odložiť otázky na vhodnejšiu chvíľu. Zatvoril som dvere, pričom mi do nosa vrazil akýsi zatuchnutý pach a obrátil sa tvárou k René. Usmievala sa, no v hĺbke duše plakala. Smútila. Jej jediná dcéra. Bola to jej jediná dcéra. Hlavou sa jej honili spomienky, žiadne ucelené myšlienky. Bodali ma do srdca, ako tie najostrejšie čepele.

„Neviem či vás spozná. Zvykne zabúdať,“ hovoril som pošepky, no dosť nahlas nato, aby ma počuli ľudské uši. René zmizol úsmev, tvárila sa vážne.

„Môžeš nás tu nechať o samote?“ Žiadne vysvetlenie, nič. Jedna otázka, na ktorú som pravdaže odpovedal kladne. Poďakovala mi a otočila sa ku kuchynským dverám.

„Bude schovaná za gaučom,“ dodal som a René mi ešte raz poďakovala. Myšlienkami stále blúdila v spomienkach.

Vyšiel som vchodovými dverami a vánok, ktorý ma ovial mi prišiel nepotrebný, bezvýznamný. Auto som nechal na svojom stálom mieste a rozbehol sa v ústrety smútku a bolesti. Ako som mohol? Ako som ju mohol nechať samu? Je to len a len moja vina. Moja. Zúril som a nebyť Belly, roztrhal by som sa na márne kúsky, spálil sa a naveky zostal zabudnutý. Každá molekula v mojom tele bola nabudená láskou, všetko túžilo po Bella, ktorú som poznal. Všetko. Vietor mi strapatil vlasy a dážď, ktorý sa neustále valil z oblohy mi zmáčal košeľu, nohavice – vlieval nádej. Čo až náhodou? Čo až sa predsa stane niečo anjelské a Belle sa uľaví? Verzie doktorov boli jasné, no kvapka nádeje, ktorá ma sužovala z môjho tela nevyprchala ani po ôsmich, nekonečne dlhých mesiacov.

Bežal som lesom, nevedno kam, dožadoval sa vysvetlení. Prečo? Ako si to mohol dovoliť? Obracal som sa k Bohu a prvý raz v živote som pocítil, že zapierať jej rozhodnutie je zlé, neopodstatnené. Prečo?

Milujem ťa, Edward. Znovu. Jemné záhyby hlasu prihovárajúceho sa ku mne mi prišli až vzácne známe. Bella. Moja Bella. Jej slová, ktorá som nepočul už osem mesiacov mi prišli ako tá najlepšia poleva na svete, tá najlepšie značka heroínu, akú si môže závislí žiadať. Pocítil som smútok a bolesť obkolesila moje nohy. Nemohol som bežať. Zastal som. Smutný a zranený zo života. Nemohol som ďalej. Prečo? Milujem ťa, navždy. Energia, ktorá sálala v mojom tele bola príjemná a svedomie to znovu neocenilo. Ako sa môžem radovať, keď moja láska sa stratila? Ako?

„Edward.“ Hlas sa zhmotnil a ja som paralyzovaný zostal stáť na mieste. Nedovolil si otočiť sa. Nádej vo mne znovu vzklíčila, no nemohol som. Nemohol.

„Edward. Pozri sa na mňa. Na mňa.“ Neodolal som, nemohol som. Neviem, ako bolo niečo podobné možné, no musel som a zároveň nemohol. Biele šaty, ktoré zvýrazňovali jej štíhli driek boli zdrojom môjho šťastia. Nie je znetvorená, nie je to ona. Je to anjel. Bola dokonalá. Mŕtva?

„Edward. Môžeš odísť, ver mi. Môžeš si nájsť inú,“ zakoktala sa, nevedela, ako ďalej. Na znak toho, že sa zahanbila vybehol na jej tvári prekrásny rumenec. Uveril som, že je živá. Je to ona. Musel som veriť, musel. Inak by som nebol. Všetko sa mi zdalo popletené a dokonca aj moje myšlienky a všetko, čo som zažil bolo zlé a neopísateľne hrozné. Spleť obyčajných slov a myšlienok. Nič viac. Stereotyp. Ale teraz, keď som videl tú červeň, ktorá zdobila jej tvár, počul to srdce a videl jej telo také, ako má byť, som veril vo všetko. Vo fantáziu, drakov, čarodejníkov. V lásku, v osud, v dušu. Veril som jej a dúfal, že tu zostane naveky.

„Bella,“ pošepol som, rozbehol sa smerom, ktorým ma volali nohy. Tesne predtým, ako som sa dotkol nádherného tela ešte nádhernejšej ženy sa stratila. Zmizla ako prízrak a uviedla ma do rozpakov.

„Bella,“ zakričal som. Musel ju nájsť. Kde je? Obracal som sa okolo svojej osi, prezeral každú dažďovú kvapku, vetril vo vzduchu a chcel zacítiť tú najdokonalejšiu spleť vôní.

„Nemožno sa ma dotknúť. Nemožno ma pobozkať,“ spustila za mojim chrbtom. Rýchlo som sa otočil, nemohol uveriť vlastným očiam. Ako? Ako je to možné? Jej gaštanové vlasy sa vlnili pozdĺž jej krku až pod plecia. Prenádherná spomienka na staré časy.

„Nemožno sa vrátiť, nemožno to zmeniť,“ hovoril hlbšie a ja som pochopil. Lúč, ktorý ma osvietil, lúč, ktorý mi vlial nádej a zároveň zmaril túžbu. Nechcem! Kričal som v duši, mysli – no z úst, ktoré boli paralyzované od všetkých udalostí som nevydal ani jedno, jediné slovo. Bella sa znova pohla a spočinula za mojím chrbtom. Netrvalo dlho, bola mi opäť na očiach.

„Bella. Ja. Ty. Prečo? Milujem ťa. Vždy som ťa miloval a nehodlám sa ťa opustiť.“ Už v prostriedku vety krútila hlavou. Jej telo, pohyby – všetko hovorilo opak. Nesúhlasí so mnou.

„Nemôžeš sa utápať, nemôžeš len bezcieľne blúdiť. Nemôžeš. Ja už nie som. Zomrela som a ulita, ktorá ostala na pospas tvojich očí sa nikdy nezmení. Nie som to ja – umrela som...“ musel som ju prerušiť. Prečo to hovorí? Je moje slnko, dôvod prečo žijem. Je moje všetko. Je pre mňa ako voda, pričom ja som púšť. Je pre mňa svetlo, pričom ja som tma. Je pre mňa život, pričom ja som smrť. Je pre mňa všetkým, tak prečo to pre božie rany hovorí? Pýtal som sa v duchu, zatiaľ, čo sa Bella približovala. Mal som chuť opýtať sa jej, ako to myslí. Ako to všetko???

Zomrela. Len pomyslieť na niečo tak bolestivé mi pichalo do srdca ostré čepele. Nemôže byť mŕtva. Nemôže.

„Som,“ vyriekla jedno slovo, odpoveď na moju nevyrieknutú otázku. Priblížila sa ešte bližšie, na dosah ruky. Silné nutkanie – silnejšie než zahryznúť sa do jej krku a vypiť krv, ktoré som cítil pri našom prvom stretnutí – dotknúť sa jej hebkej pokožky. Ešte raz pocítiť jej zimomriavky. Cítiť tú túžbu. Vidieť do nej. Počuť, ako sa jej zrýchli tep. Čo by som len za to dal. Prečo? Prečo? Pýtal som sa a ľutoval všetko, mohol som prísť skorej. Mohla byť premenená – áno, myslel som už aj na to. Keby som prišiel skorej, keby som nebol na tom prekliatom love. Keby...

„Edward prestať. Stop. Hovorím ti. Tu ako stojím. Nič lepšie, ako si ty som v živote nestrela. V niesol si do môjho života šťavu, lásku, priateľstvo. Bol si všetko, čo som chcela a potrebovala k životu.

Chvíle, kedy som sa od teba mala odlúčiť, čo i len na päť minút ma pichali do srdca. Chceli ma ubodať na smrť. Nemohla som bez teba žiť. Vždy som ťa milovala, milujem ťa a budem ťa milovať do konca večnosti. Edward. Si láska, ktorú už nikdy nestretnem, ale pochop a prepáč, že sa opakujem, ale telo, ktoré každý deň stretávaš, telo s ktorým si sa už mesiace rozprával, nie je moje. Nie som to ja. Je to cudzí človek, dieťa.

Nezazlievam ti až odídeš, až si nájdeš inú. Vždy budem vedieť – ja a nie to telo, ktoré sa s tebou chce hrať na skrývačku – ja, ťa  budem navždy milovať a navždy si budem na sto percent istá, že ty miluješ mňa. Ale život nie je fér. Nie kvôli tomu, že si upír a nemáš dušu, nie preto, že by ti niekto vracal skutky, ktoré si spáchal. Nie preto, že si niekoho zabil, nie preto, že si chcel zabiť mňa. Ale preto, že...“ odmlčala sa, začervenala. Znovu to bola moja Bella. Nevedela nájsť slová. Tep sa jej zrýchlil ako sa rozvášnila a hľadala tie správne. Pohyb pier, ktoré som pozoroval, pohyb jej tela, všetko mi tak chýbalo. Ako to, že to vidím posledný krát. Prečo?

„Že nemáme na výber, že osud chcel. Niekto tam hore – a si piš, že viem, že tam hore niekto je,“ usmiala sa, viditeľne nadšená svojím prirovnaním, „chcel, aby sme sa odlúčili. Aby si si našiel niekoho iného. Aby si niekomu spríjemnil život, ba možno aj zachránil, ako mne. Aby si našiel právo na život. Opusti ma, alebo aspoň, hľadaj inú. Priateľku, kamarátku.“ Ako? Prisunul som sa ešte bližšie, jej šaty sa dotýkali mojej košele a celým telom sa rozlievala známa energia, túžba, vášeň.

„Nemohol som sa ani rozlúčiť, nemohol som...“ Z očí mi začali tiecť slzy, opar, ktorý sprevádzal moju lásku zmizol. Boli sme len dvaja. Vystrašení ľudia, ktorí sa milujú.

„Myslíš, že ja hej? Ale hlavu hore.“ Jemná pokožka, ktorá sa ma dotkla, jemná pokožka, ktorá sa kĺzala po mojom líci, jemná pokožka – Bellina pokožka. Obidvom sa rinuli slzy. Závoj tmy nás obostrel a boli sme sami, zo svojimi túžbami, láskou, krásou a vášňou. Len my dvaja – dar od Boha?

„Posledný krát, rozlúčka,“ zašveholila Bella a slzy mi vytryskli ešte raz.

Posledný raz, čo sa dotýkam vody – už navždy budem smädný, posledný raz, čo ochutnávam jedlo – už navždy budem hladný, posledný krát, čo vidím okolití svet – už navždy budem slepý. Posledný krát, čo počujem srdce – už navždy budem hluchý. Posledný krát, čo sme spolu. S mojou láskou.

Natiahol som ruku a zotrel krokodílie slzy kotúľajúce sa po teplých lícach mojej krásky.

„Posledný krát a pritom navždy,“ pritisla sa ku mne, čo najbližšie a pocit, ktorý naplnil moje telo sa nedal opísať. Srdce mi zvieralo ako vo zveráku a nádych, ktorý som v tejto situácii potreboval bol len veľmi slabý. Skoro som sa zadusil. Láskou? Rukami som ju zovrel vo svojom náručí, šepkal do jej uška slovká lásky a zahrňoval jej krk dobrými bozkami. Hlasno dýchala a vzduch, ktorý sa odrážal od mojej košele mi zahnal neutíchajúce slzy. Som muž, musím sa vzchopiť!

„Neplač, navždy, iné slovo nepoznám.“ Usmiala sa a hoci nemala plakať, musela. Jej hnedé, hlboké oči na mňa pozerali a láska, ktorú som cítil by zaplnila celý vesmír. Možno aj viac. Oveľa, oveľa viac.

„Navždy,“ dodala a naša komunikácia sa nadobro skončila.

Jemnými pohybmi som ju oprel o neďaleký strom a neprestajne bozkával jej krk, pusinkoval som každý centimeter jej dokonalého tela. Rukami som zablúdil k zapínaniu na jej  šatách a pomaly, bez toho aby som ju bozkával, som ten hebký satén sťahoval nadol. Najprv ramená, ruky, prsia. Bola dokonalá. Naklonil som hlavu a začal slastne bozkávať jej dekolt, prsia, bradavky, brucho, pupok. Všetko. Slastne vzdychala, stenala a rukami obkresľovala moje svaly. Každý centimeter, kúsok po kúsku.

„Edward,“ zavzdychala moje meno, chytila ma za košeľu a rozopínala gombík po gombíku. Jeden, druhý, tretí. Šťastie, ktoré som cítil, keď si pritiahla moje pery na tie svoje a zapojila aj jazyk, sa nedal opísať. Láska. Radosť. Pomaly mi vyzliekala košeľu a ja som sa stále pozeral na jej nahé prsia, telo, oči. Gaštanové vlasy jej padali na nahý chrbát.

„Milujem ťa,“ zašepkal som medzi vzdychmi a pomaly sa zosunul na zem. Pravdaže sprevádzaný mojou večnou láskou.

„Milujem ťa,“ zavzdychala chvíľu po tom, ako mi vyzliekla aj spodné oblečenia a my sme sa ocitli nahí.

Myseľ k mysli. Srdce k srdcu. Jedno telo, jedna duša.

Milovali sme sa.

***

„Navždy.“ Dotkla sa mojej ruky, pričom som pocítil veľký nával energie, milostnej energie. Chvíle, ktoré sme prežili pred malou chvíľou, chvíle, ktoré nás spojili do konca života nikdy neprinesiem do zabudnutia. Nikdy.

„Navždy,“ odpovedala mi, pobozkala ma a presvedčila o svojej pravde.

„Som mŕtva Edward, a preto musíš niečo zo svojím životom urobiť. Choď a hľadaj svoju hviezdu.“ Odtiahla sa odo mňa na meter a pol, pričom očami ma stále hypnotizovala.

„Neboj sa... Milujem ťa.“ Hoci to ani z časti nenaznačovalo, ako veľmi som ju miloval, ako veľmi som bol na nej závislí, povedal som len to. Nič iné. Obaja sme to pochopili, navždy a naposledy!

„Naposledy?“ otázka v mojom hlase sa nedala skryť. Bella sa usmiala, no v očiach sa jej zaleskli slzy. Ešte predtým, ako som sa mohol rozplakať, sa okolo môjho anjela objavil známy opar a moje telo bolo imúnne. Už nikdy nebudem plakať. Znovu som upír. Nikdy. Zmena, ktorá sa udiala mi mohla dať odpoveď, no stále som dúfal a veril. Čo až náhodou? Čakal som.

„Naposledy,“ oznámila Bella a po líci jej stiekla slza, veľká, bolestivá slza. Nemohol som. Rozbehol som sa oproti nej, v nádeji, že slzu zotriem. Tesne predtým, ako som sa mohol dotknúť jej rozhorúčeného líca, zmizla. Navždy. Naposledy. Milujem ťa.

Milujem ťa. Ozvalo sa z nebies a hlas mojej milej sa v ovzduší držal ešte mnoho minút.

„Milujem ťa,“ zašepkal som a nasledoval intuíciu, ktorá mi radila navštíviť Bellu. Novú, inú Bellu. Bežal som domov, k Bella, a snažil sa utriediť si myšlienky. Čo im poviem? Čo urobím? Čo? Intuícia, ktorá ma prinútila navštíviť moju bývalú lásku mi zablokovala myšlienky. Bežal som a nechal sa uháňať prírodnými živlami, ničím iným. Bežal som a nerozmýšľal.

„Ed sa vrátil,“ vykríkla Bella, rozbehla sa mojím smerom a vrhla sa na mňa, ako na svoju najobľúbenejšiu hračku. Zdvihol som ju do vzduchu, chytil ju a snažil sa nespomínať na veci, ktoré sa mi honili hlavou. Na svojom tele som ešte stále cítil nežné a jemné dotyky mojej lásky a to, čo som videl mi nedávalo zmysel. Celý život sa mi zrútil.

„Edward, ahoj,“ pozdravila sa Bella a ja som vzápätí sekundy odpovedal odľahčeným tónom. Pustil som ju na zem, pričom sa hneď rozbehla do kuchyne a štebotala, ako malá dieťa. Celou dušou som nariekal. Jej krásne gaštanové vlasy, hnedé oči, jej telo. No nebola to ona. Moja Bella je mŕtva. Vtedy sa znovu ozvala moju intuícia. Našepkávala mi cestu, videl som môjho anjela. Vznášal sa nado mnou a stále ma ochraňoval. Cítil som ju.

„Edward?“ opýtala sa René, ktorá sa nadobro, ako som si mohol prečítať z jej myšlienok, rozhodla bývať vo Forks. Kvôli Belle všetko. Vystúpila spoza rohu zo smutným výrazom, no s úsmevom na perách. Jej myšlienky boli rovnaké ako predtým: bola to moja jediná dcéra. Spomienky, ktoré jej blúdili v hlave boli plné nádeje a viery. Verila a dúfala, tak ako ja.

„René.“ Rozochveným telom som podišiel bližšie a hľadal podobnosti, ktoré boli také očividné. Bella v staršom balení. Pousmial som sa. Už-už som to chcel ľutovať, keď som si spomenul na Belline slová a sľub, ktorý som dal.

Navždy.

Naposledy.

Budem žiť. Iba pre ňu.

„Edward. Rozhodla som sa, že tu ostanem. Možno ťa to ani netrápi, ale môj život, tak ako každého, kto mal Bellu rád bol monotónny. Budem bývať s Philom v dome na tejto ulici, ale väčšinu času budeme tu,“ rozprávala René a pomaličky sa dostávala k hlavnému bodu svojej reči, „Edward viem, že si ju miloval a viem, že to nebolo len poblúznenie. Vyzeralo to aj na svadbu,“ usmiala sa René. Svadba? Kiež by. To už nikdy nebude. Moja krásna budúcnosť, sa už nikdy nesplní. No stále som šťastný, možno sebecký, že som Bellu stretol. Bez nej som bol nič, teraz som nájdené nič.

„Ale z tej nič nebude. Chcela by som ti povedať, že tu nemôžeš stáť a každý deň sa s ňou hrať, od večera do rána. Tú Bellu, ktorú si miloval – tú Bellu, čo si tak zbožňoval – si náš Boh povolal k sebe. Netráp sa chlapče. Rozlúč sa s ňou a choď von. Príde len večer alebo každý druhý deň, ona si to ani nevšimne,“ hovorila a ronila krokodílie slzy. Pýtala sa prečo?

Intuícia mi kázala, môj anjel mi kázal, telo mi kázalo odísť – ale vrátiť sa. Vyjsť von a rozbehnúť sa zo svojím anjelom, ktorý sa pomaly strácal. Vždy musí dosiahnuť svoje? Opýtal som sa a odpovedala René. Dúfam, že ju to poteší.

„No preto som prišiel. Chcel som ísť niekde zo svojou rodinou a tak som sa prišiel s Bellu rozlúčiš. Prídem zajtra alebo napozajtra. Ešte neviem. Milujem ju, ale máte pravdu. Nie je to ona. Moja Bella, vaša dcéra. Je to len prázdna schránka.“ René sa usmiala, potočila a zavolala na Bellu. Tá hneď pribehla, chytila René za ruku a rozmýšľala, čo znovu vyparatí.

„Ahoj Bella. Ja idem na dva dni preč,“ hovoril som pomaly, aby mi rozumela. Písať nevie ešte stále. Vzdychol som.

„Prišiel som sa rozlúčiť.“ Usmial som sa a Bella pribehla ku mne. Stále rada, nebolo v nej kus citu, len nejaký čudný druh lásky, ktorou milovala každého rovnako. Mňa, René, Charlie a ostatných, úplne cudzích ľudí.

„Dobre Edward, ale vráť sa.“ Usmievala sa ako slniečko, odišla a chytila René sa ruku.

„Poď musíme to dohrať,“ vykríkla Bella a ťahala René do obývačky. René mi zakývala a ja som vyšiel z dverí. Znovu ma privítal vietor, rozcuchal mi vlasy. Usmial som sa, konečne šťastný.

„Milujem ťa,“ pošepol som vánku a môj anjel sa rozbehol. Preletel cezo mňa a letel do lesa. Bežal som za ním, mojou láskou. Uháňali sme po lese, konáriky pod mojimi nohami praskali a prepojenie, ktoré medzi nami bolo jasalo šťastím. Netušil som, čo môj anjelik robí, ani prečo a kde letí, no bežal som, dôveroval jej.

„Milujem ťa,“ odpovedal mi vánok po dlhšej prestávke. Dážď sa znovu valil k zemi a moje vlasy boli mokré, bežal som. Určite som bol v Port Angels až nie ďalej. Vtedy zmenila smer, letela a les sa pomaly zasvetľoval, blížili sme sa k čistinke. Ešte predtým, ako som niečo zbadal som zacítil vôňu, boli tam ľudia. Viem, mal som zastať, ale môj anjel letel ďalej a ja som nemohol. Čo mi chce ukázať?

Prehupol som sa cez kríky, ktoré delili mňa a čistinku. Až vtedy, dosť neskoro, som si všimol chatu, ktorá stála uprostred čistinky ako zámok tej najväčšej kráľovskej rodiny. Pred chatou stála žena otočená chrbtom.

„Zbohom Edward,“ zašepkala Bella, čo spôsobilo, že dievča sa otočilo. Vyvalilo oči, no ešte predtým, ako niečo povedalo, Bellin duch – môj anjel - vletel do dievčaťa a žiara sa stratila. Zostal som sám, no pohľad na dievča, ktoré stálo pred chatou vo mne niečo rozrezalo a ja som pochopil, že mám prečo žiť.

Letel anjel medzi stromy,

bežal som s ním ponad hory.

Letel anjel, letel on,

našej láske odbil zvon.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Love is noise/Love is pain :