Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Last day of happiness - 3. časť

18.01.2011 (09:45) • RoSalie007 • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1219×

3. časť – Pohľad: Nessie

Dnu vošla moja mama a zdesene na nás pozrela, keď zbadala naše uplakané tváre. Melanie na mňa zmätene pozrela a rýchlo si zotrela slzy, ktoré jej stekali po tvári. Mama k nám pribehla a hneď nás začala bombardovať otázkami typu: „Ste v poriadku?“ alebo „Nič vás nebolí?“ Melanie sa len zasmiala a predstavila sa. Moja mama zo začiatku váhala, čo jej má povedať, ale ja som nechcela mať pred Melanie žiadne tajomstvá, tak som jej jednoducho povedala, že to je moja mama. Chvíľu sa zdalo, že upadla do kómy, ale potom hneď nahodila ten svoj úsmev a lá mám to na háku. O 15 minút som sa už s ňou lúčila a s prísľubom, že zajtra tu som ako na koni, som odišla.

Celou cestou domov som ani raz neprehovorila a mojej mame to začalo byť nejaké podozrivé, že nekecám ako zvyčajne. Vôbec som nemala chuť mame niečo vysvetľovať, a tak som sa potichu hrala s náhrdelníkom od Melanie. Bolo od nej strašne milé, že mi ho dala. Nikdy si ho nezložím z krku. Ani keby to malo znamenať, že zomriem. V aute panovalo trápne ticho a nikto nemal tú námahu prerušiť ho. Až keď sme zaparkovali pre domom, mama na mňa pozrela s otázkou v očiach a milo sa usmiala.

„Čo sa deje?“ opýtala sa a objala ma. Ten nádherný pocit, že niekto pri mne stojí, bol neopísateľný. Pritúlila som sa k nej, ako keď som bola malá a nechcela som ísť nakupovať s tetou Alice.

„Mami, ja sa bojím,“ zašepkala som jej do rukávu saténovej košieľky. Môj hlas znel akoby ani nebol môj. Mama na mňa vystrašene pozrela.

„Čoho sa bojíš, zlatko?“ opýtala sa starostlivo.

„Bojím sa, že Melanie stratím, že zomrie a ja ju už neuvidím,“ odpovedala som jej roztraseným hlasom a slzy mi pretiekli cez okraj. Mama ma k sebe ešte silnejšie pritiahla a utešujúcim hlasom ma upokojovala.

„Zlatko, to bude dobré. Nemusíš sa báť. Carlisle jej určite pomáha ako môže,“ povedala mi, zobrala ma do náručia a vbehla so mnou do domu. Hneď k nám pribehol môj prehnane znepokojený otecko.

„Čo sa jej stalo?“ opýtal sa a obidve si nás niekoľkokrát premeral.

„Nič, len je unavená. Idem ju uložiť,“ povedala mu mama a ja som jej v tej chvíli bola vďačná, že mu nič nepovedala. Vybehla so mnou do mojej izby a položila ma do postele.

„Zlatko, vyspi sa. Ak by si niečo potrebovala, sme tu pre teba.“ Pobozkala ma a odišla dole. Ja som sa otočila smerom k balkónu a tvár mi ožiarilo svetlo luny. Dneska bol spln. Bolo to krásne. Ešte chvíľu som sa pozorovala oblohu, keď ma chytila náhla únava a ja som zaspala...

O pár hodín

Skoro ma prebudil buchot, ktorý sa ozýval z obývačky. Otvorila som svoje unavené oči a zmätene sa poobzerala po izbe. Zrak mi padol na čísla, ktoré svietili na budíku. Ukazovali 5:43 ráno. Čo im všetkým preskočilo?! Ja viem, že nemusia spať, ale potichu by mohli byť. Zaspato som zliezla z postele a nasmerovala si to rovno do obývačky. Na chodbe som sa zrazila so znepokojenou Esmé.

„Esmé, čo sa stalo?“ opýtala som sa nechápavo a snažila sa niečo vyčítať z jej smutných oči. Smutne na mňa pozrela a vzlykla bez sĺz.

„Esmé, vrav! Stalo sa niečo s rodičmi?!“ opýtala som sa jej hlasnejšie.

„S rodičmi nie. Poď dole!“ chytila ma za ruku a ťahala za sebou. V obývačke sedela mama, teta Alice a otec, ktorý nervózne pochodoval po obývačke. Akurát teta Alice niečo hovorila, keď som vošla.

„Videla som to. Neprežije to!“ skríkla Alice na otca. V tom ma zbadali a s bolesťou v očiach na mňa pozreli. Teta Alice ku mne hneď pribehla a silno ma objala.

„Je mi to strašne ľúto, Nessie,“ pošepkala mi smutne a bolesť v jej hlase sa tiež nedala prehliadnuť.

„Už mi poviete, čo sa stalo?!“ opýtala som sa ich rozzúrene. Až teraz som si uvedomila, že tu chýba Carlisle. Kde môže byť? Veď služba mu už dávno skončila.

„Kde je Carlisle?“ pozrela som na všetkých a podozrievavo prižmúrila oči. Nikto mi neodpovedal a mňa to začínalo poriadne štvať. Otec si to zrejme prečítal v mojej hlave, lebo na niečo prikývol a mama ku mne priskočila, aby ma vyslobodila s Alicinho objatia.

„Nessie, Melanie sa prihoršilo a Carlisle musel ísť za ňou,“ povedala mi mama a ja som v tom momente stuhla. Nemohla som sa ani pohnúť. Telo ma nepočúvalo a ja som nevedela, čo mám robiť. Keby som necítila mamin dych na krku ani by som si neuvedomila, že ma objíma. Chcela som sa pohnúť a utekať za Melanie do nemocnice, ale nohy má úplne ignorovali, a ja som mama taký pocit, že sa mi za chvíľu podlomia a ja sa pozdravím s podlahou. V hlave mi začal víriť rozhovor, ktorý som mala s Melanie predtým, než som odišla a nemohla uveriť, že sa to tak rýchlo zmenilo. Sľúbila som jej, že budeme kecať ako v deň, keď sme sa stretli. Lenže ja tu teraz stojím ako socha a nemôžem spraviť jeden debilný krok.

Nessie, spamätaj sa! – okríkla som sa v duchu. Zatrepala som hlavou a upírskou rýchlosťou som vbehla do garáže. Hneď za mnou pribehla mama.

„Nessie! Kde ideš?!“ opýtala sa vystrašene.

„Ja... musím ísť... za ňou. Ona... ma... potrebuje,“ hovorila som medzi vzlykmi a dych sa mi zrýchľoval strachom, ktorý ma viac a viac ovládal. Slzy ma začali páliť na rozhorúčených lícach a stále pribúdali. Mama na mňa chvíľu pozerala, ale na koniec len prikývla a ponúkla sa, že ma odvezie. Ručička tachometru ukazovala 190 kilometrov za hodinu, a ja som nemala ani ten najmenší strach, že by sme mohli havarovať. Teraz ma trápila Melanie a všetko ostatné bolo pre mňa nepodstatné. Celú cestu som neprítomne hľadela von oknom a nechcela si pripustiť to, že Melanie niekde umiera a ja pri nej nie som. Vlastne, nechcela som si pripustiť, že vôbec umiera. O pár minút sme už parkovali pred nemocnicou, na ktorej nebolo vidno, že je ešte len ráno. Na nič som nečakala, rozrazila som nemocničné dvere a rýchlo utekala do izby, kde ležala Melanie. Akurát som chcela vbehnúť dnu, keď zrazu vyšiel smutný a naoko vyčerpaný Carlisle. Chytila som ho za lem plášť.

„Carlisle, prosím, povedz, že to nie je pravda!“ skríkla som naňho.

„Chce ťa vidieť,“ zašepkal potichu, vyvliekol sa z môjho zovretia a odišiel za mojou mamou, ktorá nečinne stála za mnou. Vbehla som do izby ako hurikán a zbadala skoro nehybné telo Melanie. Keby sa jej hrudník jemne nenadvihol ani by som si nevšimla, že ešte žije. Rýchlo som priskočila k jej posteli a chytila ju za studenú, bezvládnu ruku. Keď zacítila môj dotyk, otočila sa na mňa a z
posledných síl sa usmiala.

„Ty si prišla,“ zašepkala potichu. Dych sa jej zasa zrýchlil a ona začala lapať po dychu. Ukľudnila som ju a pohladila po tvári.

„Som tu s tebou. Nenechala by som ťa samú. Kde je vlastne tvoja sestra?“ opýtala som sa jej prekvapene.

„Bola tu, ale poslala som ju preč. Chcela som sa s tebou porozprávať o samote.“ Slabo vzlykla a neposlušné slzy jej začali tiecť po bledých lícach. Teraz pripomínala skôr jedného z nás, ako človeka.

„Nessie, sľúb mi, že si ten prívesok necháš. Nechcem, aby si na mňa zabudla.“ Vložila som si tvár do jej dlane a užívala si ten dotyk.

„Prosím, Melanie, neopúšťaj ma,“ prosila som ju bolestne.

„Ja neodchádzam. Idem na dovolenku do raja.“ Zachichotala sa slabulinko, ale bolo počuť, že ma chce len utešiť.

„Toto už nie je smiešne. Zavoláme Carlislea, nech ťa zachráni,“ povedala som nádejne.

„Bol tu hodinu a snažil sa ma zachrániť. Povedala som mu, aby odišiel a zavolal ťa,“ zašepkala potichu. Jej hlas sa strácal v zrýchlenom dychu a jej srdce, čoraz častejšie vynechávalo údery.

„Daj pozor na moju sestru. Nevie si nájsť ani poriadneho chlapa, nie ešte, aby sa o seba postarala.“ Usmiala sa. Celá mokrá od sĺz som jej prikývla a objala ju okolo pásu.

„Ďakujem,“ vydýchla posledné slová a jej srdce utíchlo. Prístroje sa varovne rozpípali, zodvihla som hlavu a začala krútiť hlavou.

„Nie, nie, nie,“ opakovala som ako blázon stále dookola a dookola.

„Melanie! Niééé! Niééé!“ zakričala som s bolesťou v hlase a zložila sa na podlahu.

Sedela som na podlahe, až kým nevbehol do izby Carlisle, za ním moja mama a Kate (setra Melanie). Moje telo sa otriasalo silnými vzlykmi a ja som nemala silu odísť. Mama ma zodvihla do náručia a odišla so mnou do auta. Položila ma na zadné sedadlá auta a vyrazili sme domov. Môj plač celú cestu neutíchal a ja som nemohla uveriť, že som ju navždy stratila. Už v živote neuvidím jej nádherný úsmev a oči, v ktorých sa objavili iskričky šťastia, keď ju napadalo niečo šialené. Nikdy som nevedela, aká silná môže byť bolesť, keď stratíte niekoho, koho máte radi. Ale teraz to viem a nepriala by som ju ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi. Až teraz viem, ako to dokáže zmeniť človeka. Až teraz som si uvedomila, akú má život cenu, keď nie ste nesmrteľný. A za toto všetko vďačím Melanie. Ukázala mi, čo odnáša pravý život. A že nemusí byť vždy taký pekný, ako sa zdá. Poslednýkrát som sa jej v duchu poďakovala a pozrela sa von oknom, na svet, svojimi novými očami...

Prepáčte, že som tak dlho nepridala pokračovanie. Stratila som svoj múdry zošitok. Dúfam, že nie ste veľmi z konca sklamaní. Prosím, napíšte svoj názor na koniec. Nie som si istá, že to bol dobrý koniec. Vaša RoSalie007. :D ♥♥

Autor: RoSalie007 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Last day of happiness - 3. časť: