Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Last day of happiness - 2. časť

23.12.2010 (16:15) • RoSalie007 • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1838×

Pohľad: Nessie – 2. časť

Na druhý deň ráno ma prebudila Esmé, keď mi priniesla raňajky do postele. Moji rodičia a Jacob odišli do školy, takže do štvrtej som slobodná. Pustila som sa do vynikajúcich raňajok, ktoré mi dodávajú aspoň časť energie, ktorú potrebujem. Ešte si zájdem na menší lov a pôjdem za Melanie, do nemocnice. Dojedla som, hodila na seba tričko s nápisom „I love Halloween“, rifle a botasky. Mám šťastie, že tu nie je teta Alice. Tá by ma ešte aj na lov obliekla do sukne a saténovej košieľky. Vyskočila som von oknom a upírskou rýchlosťou vbehla do lesa. O pár metrov som zastavila a nechala som si vetríkom priviať všetky možné pachy. Najviac ma zaujal pach mladej pumy. Pre seba som sa pousmiala a vyštartovala za zdrojom lákavej vône. Čudovala som sa, že okolo mňa nevejú sliny. Keď vôňa zosilnela, vyskočila som na strom a čakala na svoju príležitosť. Puma oddychovala v čerstvo napadanom lístí a ani si nevšimla mojej prítomnosti. Napočítala som do piatich a ladne skočila pume po krku. Ani sa nestihla poriadne brániť. Prisala som sa jej na krk a vychutnávala si teplý nápoj, ktorý ma zasýti na pár dní. Keď už v pume neostala ani kvapka, tak som ju zakopala a utekala domov, aby som oznámila Esmé, že idem do nemocnice. Počkala by som na Carlislea, ale on ide až na obedňajšiu službu a ja sa Melanie neviem dočkať.

Čo najrýchlejšie som vbehla do kuchyne za Esmé, ktorá práve chystala obed. Voňalo to výborne. Až sa mi zasa začali zbiehať sliny. Možno som dostala besnotu. Zatopím dom slinami.

„Esmé? Povedz Carlisleovi, že idem do nemocnice a počkám tam naňho,“ oznámila som jej.

„Prečo ideš tak skoro?“ opýtala sa zvedavo a otočila sa na mňa.

„No, čaká na mňa kamarátka,“ odpovedala som jej jednoducho a chcela sa vytratiť, ale to by nesmela byť upírka.

„Počkať, mladá dáma! Naspäť a sadnúť!“ prikázala autoritatívne a ukázala na stoličku pre sebou. S nechuťou som sa doplazila k stoličke a hodila sa na ňu. Esmé si založila ruky na hrudi.

„Aká kamarátka?“ opýtala sa s neskrývanou zvedavosťou. Nahodila som pohľad alá "som zbité šteniatko" a milo sa usmiala.

„Jedno dievča, ktoré som včera spoznala. Je to Carlisleova pacientka.“

„Vieš dobre, že sa nemáš priateliť s pacientmi. Bude pre teba rana, keď sa jej niečo stane, alebo keď odíde a už sa neuvidíte,“ povedala mi vážne. Čo myslela tým, že sa jej môže niečo stať?

„Ako si myslela to, že sa jej môže niečo stať?“ vyslovila som nahlas svoje myšlienky. Ona na mňa hodila súcitný pohľad.

„Nessie, ty dobre vieš, že to nemusí prežiť,“ odpovedala mi.

Neveriacky som na ňu pozerala a nechcela si pripustiť vetu, ktorú práve povedala. Melanie nemôže zomrieť. Je to moja kamarátka. Ešte chvíľu som stuhnuto sedela, keď do kuchyne vošiel vysmiaty Carlisle a pobozkal Esmé. Nechápavo na mňa pozrel.

„Akú chorobu má Melanie?“ vyhŕkla som otázku a pozrela na Carlislea.

„Nessie, ona...“

„Akú chorobu má Melanie?“ opýtala som sa ešte raz a hlasnejšie.

„Má leukémiu,“ odpovedal potichu a smutne sa na mňa pozrel. V jeho očiach sa vystriedalo snáď milión emócii. Chcela som byť pri Melanie čo najrýchlejšie, tak som vybehla hore, aby som sa obliekla. Vbehla som do svojej izby tresla s dverami. Melanie nemôže zomrieť. To nedovolím. Je to prvá ľudská osoba, s ktorou sa priatelím a mám naozaj rada. Je mi ako nevlastná sestra. Rýchlo som na seba niečo hodila a utekala do nemocnice. Keďže nemám vodičák a na Carlislea sa mi nechce čakať, tak som sa rozhodla, že sa prebehnem.

Nemocnica nie je ďaleko a upírskou rýchlosťou tam budem za pár minút. Pri behu sa mi dobre rozmýšľa. Takže, čo vieme o leukémii? Je to smrteľná a nepríjemná choroba. Nedá sa liečiť, len zmierniť. Ako môžem Melanie pomôcť? Potrebujem len štipku nádeje, aby som ju mohla zachrániť. Je tu síce jedna možnosť, ale to by mi nikdy nedovolili. Premena. To je tá štipka nádeje. Upíri jed by ju dokázal vyliečiť. Lenže ja ho nemám a z mojej rodiny so mnou nikto súhlasiť nebude. Rýchlo som zahnala pesimistické myšlienky, aby som Melanie nekazila náladu. Aj keď myslím, že ona bude šťastná vždy. Aj keby bola krôčik od smrti. To na nej obdivujem. Chuť žiť ďalej, aj keď má smrteľnú chorobu a nikdy nevie, kedy príde jej čas. Vbehla som do nemocnice a hneď som hľadala izbu Melanie. Nebolo to ťažké. Našla som ju podľa namáhavého smiechu, ktorý určite patrí jej. Z izby bolo počuť aj nejaké hlasy. Asi pozerá telku.

Zaklopala som a vošla dnu. Melanie sa na mňa otočila a oči sa jej rozžiarili.

„Nessie! Ty si prišla!“ vykríkla radostne. Rýchlo som k nej pribehla a silno ju objala. Zmätene na mňa pozrela.

„Stalo sa niečo? Azda odchádzam?“ opýtala sa so smiechom a ja som na ňu káravo pozrela.

„Prečo si mi nepovedala, že máš leukémiu?“ opýtala som sa jej a hodila sa vedľa nej na posteľ. Melanie stuhla a prekvapene na mňa pozerala. Spravila sa jej malá vráska na čele. Normálne som sa bála, aby sa jej jemná pokožka nepretrhla.

„Odkiaľ to vieš?“

„Povedal mi to Carlisle.“

„Jasné, mohla som si myslieť. Ten vykecá všetko.“ Zasmiala sa vyčerpane.

„Mohla si mi to povedať,“ povedala som jej urazene.

„Nepýtala si sa. A ty si mi tiež nepovedala všetko,“ povedala s podozrievavým podtónom. Žeby prišla na to, kto sme?

„Ako to myslíš?“ opýtala som sa jej naoko nechápavo.´

„No tak, mohla si mi povedať, že si poloupírka.“ Zasmiala sa a chytila ma za ruku. Tentoraz som stuhla ja a neveriacky na ňu pozerala. Odkiaľ to, preboha, vie? Asi jej došlo, že tomu vôbec nechápem.

„Mám veľa času na rozmýšľanie a Carlislea poznám dosť dlho, aby som si všimla jeho rozdielnosti,“ vysvetlila mi to a strelila mi facku. Zatriasla som hlavou zo strany na stranu a zmätene na ňu pozrela. Ona mi dala facku?

„Prepáč, ale vyzerala si, akoby si mala omdlieť,“ povedala so smiechom.

„Nemám od toho ďaleko. Veď ty vlastne poznáš naše tajomstvo,“ povedala som zhrozene.

„Nikomu to nepoviem,“ povedala a položila si pravú ruku na srdce. „Vezmem si to do hrobu.“

„To nie je smiešne,“ povedala som a slabo ju buchla po ramene.

Zasmiala sa, ale potom si miesto úderu začala trieť. Preboha! Veď ja som ju udrela! Som sprostá! Ledva dýcha a ja ju udriem.

„Prepáč, prepáč, prepáč,“ ospravedlňovala som sa jej.

„Som v poriadku, len trochu oslabená. Myslíš, že je pod zemou teplo?“ opýtala sa ironicky a ja som sa na ňu škaredo zamračila.

„Toto ani nehovor! Ty nezomrieš!“ povedala som jej prísne. Ona na mňa smutne pozrela a jej nádherný úsmev sa vytratil.

„Ale ja zomriem. To už nezmeníš. Počula som Carlislea, ako to hovorí Kate. Už to dlho nevydržím. Bude to len horšie,“ povedala potichu a po líci jej stiekla prvá slza. Hodila som sa jej okolo krku a tiež sa rozplakala.

„To nedovolím! Carlisle ti pomôže,“ povedala som jej uplakane.

„Pomáhal mi päť rokov. Nemôžem to od neho ďalej žiadať. Ale chcela by som ťa o niečo požiadať.“ Odtiahla sa odo mňa a s očami plných sĺz na mňa pozrela. „Postaraj sa o moju sestru. Som to jediné, čo má. Rodičia dávno zomreli a ja ju nechcem nechať samú.“ Neveriacky som na ňu pozrela. Prečo to hovorí? Ona to prežije.

„Ale ty...“ začala som, ale nestihla dopovedať, lebo mi skočila do reči.

„Prosím,“ poprosila ma slabulinkým hláskom. Prikývla som jej a ona sa smutne usmiala.

„Ale dúfam, že počítaš s tým, že prežiješ?“ opýtala som sa jej a podala jej vreckovku. Otrela si slzy, ktoré jej tiekli, ako kvapky rosy na konvalinkách a vrátila mi ju.

„Ani nie. Zmierila som sa s tým. Nečakám žiadny zázrak,“ povedala mi. V očiach sa jej striedalo toľko emócií, že som ani nestihla registrovať aké. Ale dve tam boli dokonale viditeľné, a to smútok a starosť. Melanie je veľmi divný tvor. Zaujíma ju viac samota jej sestry, ako to, či prežije. Chytila ma za ruku a silno ju stisla. Bola oslabená, takže ja som to ani poriadne necítila. Usmiala som sa a objala ju.

„Kamarátky navždy?“ opýtala sa ma chrapľavo. Asi už zasa mala na krajíčku.

„Navždy,“ odpovedala som jej potichu a po líci mi stiekla ďalšia slza. Dneska plačem viac, ako za posledné roky.

Po výleve našich citov, sme sa radšej začali rozprávať. Porozprávala mi o svojej rodine, havárii svojich rodičov a priebehu jej života, ktorý sa zmenil, keď jej diagnostikovali chorobu. Mala to strašne ťažké a detstvo si ani poriadne neužila. Bolo mi jej ľúto. Nikdy som si nemyslela, že život môže byť taký ťažký, keď nie ste upír, či poloupír. Doteraz som si myslela, že som zažila všetko, ale nezažila som ani stotinu toho, čo ona. A ja sa sťažujem, keď ma chce teta Alice pekne obliecť. Melanie zmenila môj pohľad na svet. Strhla mi z očí ružové okuliare, ktoré robili svet krajším. Akurát som jej začala rozprávať jeden z Emmettových vtipov, keď vošiel do izby Carlisle.

„Ahojte, dievčatá. Prišiel som ťa skontrolovať, Melanie,“ povedal s úsmevom.

„Poď ďalej, síce je to babská jazda, ale ty si výnimka.“ Zasmiala sa Melanie.

Carlisle len pokrútil hlavou a ďalej to neriešil. Začal jej kontrolovať tep, činnosť srdca, pľúca a ostatné funkcie. Najviac sa zhrozil, keď kontroloval srdce, ale snažil sa to nejako zakryť. Jej srdce bilo veľmi nepravidelne. Akoby vynechávalo každý druhý úder. Melanie sme to radšej nepovedali. Z posledných síl sa snažila zakrývať svoje ozajstné emócie, ktoré jej panovali v očiach. Keď som si predstavila, že tie nádherné modré oči už v živote neuvidím, tak sa mi začali slzy zasa tískať do očí. Tie oči, ktoré sú také vľúdne, starostlivé, žiarivé, ale zároveň zranené a smutné. Ten jej radostný úsmev, ktorý vedela vyčariť aj v tej najtemnejšej chvíli. Teraz pozerám na ňu, ako    úplne oslabená, bledá a smutná, sedí na posteli a nechá sa kontrolovať chladnými rukami Carlislea. Udivuje ma, že nedá najavo svoj strach a bolesť. Vidím jej na očiach, že sa snaží byť statočná a nepodľahnúť tomu smútku, ktorý ju čím ďalej premáha. Spomenula som si, ako sme sa včera prvý krát stretli a hneď sme si padli do oka. Akoby nás to k sebe ťahalo. Nejaká neviditeľná sila. Až teraz si uvedomujem, že ju mám strašne rada a nechcem ju stratiť. Ja to nezvládnem, keď odíde. Mimovoľne mi stiekla slza a zaleskla sa na líci. Melanie si to hneď všimla. Povzbudzujúco sa na mňa usmiala a snažila sa zadržať slzy, ktoré sa jej leskli v očiach. Carlisle si to všimol a radšej sa s tichým „Prepáčte“, vytratil preč. Melanie ma zavolala k sebe a už neudržala nátlak sĺz.

„Chcem ti len povedať, že si prvý človek, ktorého som si tak rýchlo obľúbila. Moja sestra sa nepočíta. Veľmi som vonku nevychádzala, ale pozerala som z okna na deti,  ktoré sa hrali na ulici so svojimi priateľmi a ja som tam chcela byť tiež. Si moja prvá ozajstná kamarátka a chcem, aby si vedela, že aj keď sa stane to najhoršie, vždy budeš v mojom srdci,“ povedala mi uplakane.

Svoje slzy som už tiež neudržala a spustili sa mi po lícach. Zrazu z pod vankúša vybrala červenú saténovú krabičku a podala mi ju.

„Toto jediné mi ostalo po rodičoch a chcem, aby si to mala ty.“ Podala mi krabičku a otvorila ju.

Z nej na mňa pozeral prívesok v tvare ruže s diamantom v strede. Vybrala ho a zapla mi ho na krku. Zobrala som ho do ruky a prezrela si ho.

„Dokonale sa k tebe hodí. Otvor ho,“ prikázala mi. Otvorila som ho a dnu bolo zlatým písmom napísané „Will stay with you forever“ (Preklad: Ostanem s tebou navždy). Hanbila som sa zodvihnúť hlavu, aby Melanie nevidela môj bolestný výraz, ale musela som sa na ňu pozrieť.

„Strašne ti ďakujem. Ale predsa ešte neodchádzaš. Budeš ešte žiť,“ povedala som jej nádejne.

„Ja... mám taký pocit... že si ma smrť berie... a chcela som ti nechať spomienku na mňa,“ snažila sa hovoriť medzi vzlykmi, ale veľmi jej to nešlo. Objala som ju, keď v tom niekto zaklopal a vošiel dnu...

Dúfam, že sa Vám pokračovanie páčilo a neboli ste sklamaní. Strašne prosím o komentáre. Za každý komentár budem strašne vďačná.  Inak Vám všetkým prajem Šťastné a Veselé Vianoce. Vopred ďakujem za komentíky. :D

Autor: RoSalie007 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Last day of happiness - 2. časť: