Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Last day of happiness - 1. časť

18.12.2010 (15:30) • RoSalie007 • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1050×

Pohľad: Nessie – 1. časť

Je 7:15 ráno a ja po celom dome behám ako šialená, a pokrikujem na svojho nezvestného škrečka. Strýko Emmett sa s ním včera hral a zabudol poriadne zavrieť klietku. Verili by ste, že sa to môže stať upírovi? Ja by som tomu do včerajška neverila. Pre toto sa teraz váľam v obývačke na koberci a čučím hlavou pod gauč.

„Lucky! Lucky!“ zakričala som s hlavou pod gaučom.

Jediné, čo som tam našla, sú časopisy tety Alice, ktoré si tam skrýva. Nechápem, prečo? Veď už Emmettovi dostatočne vynadala a vysvetlila, že z jej časopisov sa nezakladá oheň a ani sa z nich nevyrábajú lietadielka. Ešte chvíľu som čučala pod gauč, či náhodou z nejakej strany nevybehne, keď zrazu ma niekto chytil za nohy a vytiahol. Otočila som hlavu na dotyčnú osobu a zbadala vysmiateho Jacoba.

„Pred kým sa skrývaš?“ opýtal sa so smiechom. Postavila som sa a otrepala.

„Pred nikým, ale môj škrečok. Strýko Emmett ho vypustil,“ odpovedala som a ďalej behala po obývačke.

Jake sa hodil na gauč a so spokojným úsmevom ma pozoroval. Len aby ho ten smiech neprešiel. Prevrátila som obývačku hore nohami, ale po škrečkovi ani stopy. Naoko unavene som si povzdychla a pozrela na Jacoba, ktorý sa ešte stále usmieval ako pripečený. Založila som si ruky na hrudi.

„Je tu niečo smiešne?“ opýtala som sa s menším podtónom rozzúrenia.

„No, ani nie, ale je radosť pozerať na...“ nedopovedal myšlienku, lebo dnu vošli moji rodičia a otec hodil na Jacoba vražedný pohľad. Zasa to jeho čítanie myšlienok. Raz ma z toho klepne.

„Nech ťa to ani nenapadne povedať, lebo ti prisahám, že ťa pošlem do útulku a na kastráciu,“ varoval ho môj otec a mama naňho hodila nepekný pohľad.

Ani sa nečudujem. Veď Jacoba milovala. Otcov pohľad sa hneď zvrtol na mňa a ja som sa radšej zatvárila ako neviniatko. Nenápadne som sa vytratila a ďalej hľadala nezvestného Luckyho, alias môjho škrečka. Asi sa zo mňa stane detektívka.

„Lucky! Lucky!“ zakričala som, keď som vošla do kuchyne. Zrazu sa z pod chladničky ozvalo slabé zapišťanie. Rýchlo som k nej priskočila a odtiahla ju. V rohu sa krčil môj škrečok a oči mal také vypúlené až som sa bála, že mu vypadnú. Zobrala som do rúk a začala upokojovať.

„Chudáčik môj malý. Aký si vystrašený. Už ťa nikto nezoberie do rúk okrem mňa. To ti sľubujem,“ hovorila som mu sladko a hladkala ho.

Chladničku som vrátila na miesto a utekala som dať môjho chudáčika do klietky. Nasypala som mu jedlo, vymenila vodu a ako posteľ som mu dala Emmettovho macíka. To je len malá obeť, ktorú si Lucky vyžiadal. Mohlo si to odniesť jeho milované autíčko. Poriadne som zavrela klietku a hneď som utekala za starým otcom Carlisleom do pracovne.

„Môžem ísť s tebou, že?“ opýtala som sa a nahodila psie oči, ktoré ma naučila teta Alice.

„Jasné, ale musíš sa ísť opýtať rodičov. Minule nám vynadali. Veď vieš začo,“ povedal s úsmevom Carlisle a lišiacky na mňa mrkol. Radostne som prikývla a upírskou rýchlosťou som zbehla dole.

„Mami! Oci! Že môžem ísť s Carlisleom do nemocnice? Prosím, prosím, prosím!“ prosíkala som ako malé dieťa o hračku. Moji rodičia sa len na seba pozreli a prikývli.

„Jupííí!“ vykríkla som radostne a začala tancovať víťazný tanec, ktorý ma naučil Jacob, keď som bola malá. Stále si ho pamätám.

„Ale nebudeš tam otravovať do polnoci. Keď sa začne stmievať, tak budeš doma,“ povedal vážne otec.

Rozlúčila som sa s nimi a utekala som sa posadiť do čierneho mercedesu, ktorý patril Carlisleovi. Nevolám ho veľmi často starý otec. Je to totižto dosť čudné nazývať 28 – ročného chlapa starým otcom. O pár minút nastúpil a vyrazil k môjmu osobnému raju. Asi sa pýtate, či mi krv neprekáža. Teraz už nie. Ale zo začiatku to bolo ťažké. Všade okolo vás je krv a vy ste stále v pokušení, čo i len trošku ochutnať. Carlisle mi povedal, že časom na mňa krv nebude nijak pôsobiť a mal pravdu. Teraz ju skoro ani nevnímam. Bola som za tento krok na seba pyšná. Taká som bola zamyslená, že som si ani nevšimla, že už parkujeme pred, skoro plným, parkoviskom nemocnice. Vystúpila som a nadýchla sa čerstvého vzduchu, ktorý bol presýtený pachom nemocničných dezinfekcii a čerstvej krvi. Toto je môj „raj“.

„Nessie, poď!“ zakričal na mňa Carlisle a ja som sa za ním veselo rozutekala. Vošli sme dnu a pohľady ženskej populácia sa hneď zvrtli na nás. No, vlastne na Carlislea. Ja som bola skôr odpudzovač žien, ktoré ho chceli zbaliť. Určite som pôsobila ako veľký chodiaci snubný prsteň. Carlisle sa ohlásil na recepcii, zobral karty pacientov a spolu so mnou odišiel do kancelárie. Najčastejšie ma posiela k malým deťom. Ani sa nesťažujem. Mám ich rada. Hodila som sa do mäkkého kresla a čakala, akou prácou ma poverí. Chvíľu som zabávala hrou s prstami, keď som začula hlasy, ktoré sa ozývali pred kanceláriou. Jeden namáhavý smiech a šepot, ktorý patril nejakej dospelej osobe. Vtom sa ozvalo zaklopanie na dvere.

„Ďalej!“ zakričal Carlisle a kývol hlavou, aby som sa posadila na pohovku. Dvere sa pomaly otvorili a do nich nakukla hlava nejakej ženy, ktorá mohla mať maximálne dvadsaťpäť rokov.

„Dobrý deň! Môžeme?“ opýtala sa nesmelo s milým hláskom.

„Jasné, že môžeme. Nepýtaj sa tak sprosto,“ ozval sa hlas za ňou. Bol síce slabý, ale na kráse mu to neubralo. Teraz pôsobil ešte viac nežnejšie. Carlisle sa zasmial.

„Len poďte ďalej.“ Pokýval rukou, aby vošli dnu.

Ja som len ticho sedela a pozorovala scénu pred sebou. Žena sa dotrepala dnu s vozíčkom, v ktorom sedelo dievča asi v mojom veku. Mala nádherné, dlhé blond vlasy, modré oči, ktoré jej krásne žiarili a veselý úsmev na tvári. Jej pokožka bola úplne bledá až priesvitná a kruhy pod očami sa tiež nedali prehliadnuť. Telo bolo ochabnuté a vychudnuté, ale aj tak pôsobilo dokonale.

„Melanie, rád ťa zase vidím. Ako sa cítiš?“ opýtal sa Carlisle so starostlivým hlasom a pristúpil k dievčaťu menom Melanie. To meno mi na ňu dokonale sedelo.

„Mám sa výborne. Nevidno?“ opýtala sa ironicky a ja som sa potichu zachichotala. Žena na ňu hodila káravý pohľad.

„Správaj sa slušne,“ napomenula ju. Melanie sa len zasmiala.

„Nechajte ju. Musí sa predsa nejako zabaviť,“ povedal Carlisle so smiechom. Premeriavala som si Melanie pohľadom a rozmýšľala, čo jej asi môže byť, že ju sem priviezli.

„Prišli sme na pár dni sa ubytovať,“ povedala Melanie bezstarostne, akoby to bolo bežné.

„Zhoršilo sa to. Bojím sa, že to nezvládne. Prosím, pomôžte nám,“ povedala zúfalo žena a už mala pomaly slzy na krajíčku. Bolo mi jej ľúto. Melanie len prekrútila očami a keď si všimla môj pohľad, žmurkla na mňa.

„Nessie, zober Melanie na izbu. Potrebujem sa porozprávať s pani Lockwoodovou,“ prikázal mi Carlisle a Melanie sa ku mne dopravila.

„Poďme! Už sa neviem dočkať na biele, nemocničné steny izby,“ povedala so smiechom. Chytila som vozík a vytlačila ju von z kancelárie.

„Chvalabohu! Bolo tam veľa negatívnej energie. Ešte chvíľu a zomriem. Príčina smrti by bola udusenie sa zlou náladou,“ povedala ironicky. Nechápem, ako sa môže na tom zabávať. Ona je fakt chorá, ale na hlavu.

„Mimochodom, ja som Nessie,“ predstavila som sa, ako slušnosť káže.

„Melanie. Ty si Carlisleova dcéra?“ opýtala sa zvedavo.

„Adoptovaná. Ty mu tikáš?“

„Jasné. Som tu tak často, že už ma berie ako personál.“

„Ty si vážne za každú srandu.“ Zasmiala som sa a dotlačila ju do izby. Pristavila som ju k posteli a pomohla jej na ňu.

„Život musíš žiť, dokým môžeš. Nikdy nevieš, kedy poslednýkrát vydýchneš,“ povedala Melanie a potľapkala na voľné miesto vedľa seba. „Od teraz si moja osobná sestrička. Sadaj!“ Priľahla som si k nej s veľkou radosťou. Poznám ju pár minút a už ju beriem ako sestru. Asi má takú dobrú auru.

„Som rada, že tu niekto bude so mnou. Aspoň sa nebudem rozprávať sama so sebou.“ Zasmiala sa namáhavo, zakryla nás paplónom a začala ma spovedať.

Odpovedala som jej na každú nezmyselnú otázku, ktorú mi položila. Chcela vedieť dokonca aj moju najobľúbenejšiu farbu. Celý čas ma počúvala, ani raz mi neskočila do reči. Bola veľmi dobrý poslucháč. Čas mi s ňou ubehol tak rýchlo, že som si ani neuvedomila, že som mala byť doma. To mi došlo, až keď do izby vošiel Carlisle aj so sestrou Melanie, ktorá sa volá Kate.

„Nessie, mala by si ísť. Už mi volal Edward,“ povedal vážne. Sklamane som sa na Melanie pozrela a ona sa na mňa povzbudzujúco usmiala.

„Ja tu budem aj zajtra. Nemám žiadne dôležité povinnosti.“ Zasmiala sa a žmurkla na sestru. To dievča je fakt na práškoch. Zoskočila som z postele a silno ju objala.

„Prídem aj zajtra. Sľubujem,“ pošepkala som jej a ona sa roztomilo zachichotala.

„Nemám kam ujsť,“ povedala a jej srdce, akoby vynechalo jeden úder a Melanie sa zadýchala. Hneď ku nej priskočil Carlisle aj s jej sestrou.

„Som v pohode,“ oznámila Melanie a lapala po dychu. Vystrašene som na ňu pozrela. Chcela som hneď ku nej priskočiť a pomôcť jej, ale Carlisle ma odtiahol a poslal domov.

Pozerala som na tú scénu pre sebou a nemohla sa ani pohnúť. Keď sa srdce Melanie spomaľovalo, rýchlo som vybehla vonku, aby som to všetko nevidela. Oprela som sa o stenu a predychávala to. Lenže srdce Melanie som stále počula, aj keď sa jej tep vrátil naspäť do normálu, nemohla som byť pri tom tak blízko. Vybehla som von na parkovisko a obzerala sa okolo seba, keď tu zrazu mi padlo do oka strieborné Volvo. Čo tu robí otec? Pribehla som k nemu a nastúpila. Lenže za volantom nesedel môj otec, ale Jacob.

„Čo ty tu robíš?“ opýtala som sa ho prekvapene.

„Edward ma poslal. Musel som využiť to, že mi dovolil povoziť sa na Volve. A tebe je čo?“ opýtal sa.

Čo mu mám povedať, že som skoro videla zomrieť moju kamarátku? To asi ťažko. Hrane som sa naňho usmiala a pobozkala ho na líce. Žiarivo sa usmial a ďalej sa nepýtal. Jeho je také ľahké zmiasť. Naštartoval motor a už sme fičali po ceste k nášmu domu. Pri rýchlosti, akou išiel, sme boli pred domom o pár minút. Vystúpili sme a ruka v ruke vošli dnu.

„Ahoj!“ zakričala som do poloprázdneho domu.

Teta Rosalie, teta Alice, strýko Jasper a strýko Emmett odišli na ostrov Esmé. Včera večer sa rozhodli. No, vlastne Emmett rozhodol, lebo vypustil môjho škrečka. Chcel proste zdrhnúť a zatiahol do toho polku rodiny. Aspoň tu je ticho. Posadili sme sa do obývačky, kde sedeli aj moji rodičia.

„Nehovoril som ti, že máš byť doma, keď sa začne stmievať?“ opýtal sa ma otec prísne. Niekedy mi je smiešne, keď tak hovorí. Mám pätnásť a som v puberte. Kto by ho bral vážne?

„Ja som sa zakecala,“ odpovedala som mu.

„S kým?“ opýtal sa Jacob podozrievavo. Žiarlivec. Potrápila by som ho, ale otec by mohol reagovať horšie.

„Neboj sa. Je to dievča. Pacientka starého otca. Veľmi dobre sa s ňou debatovalo. Je zábavná,“ odpovedala som im zamyslene.

Musím sa dozvedieť akú má chorobu. Mohla by som jej nejako pomôcť. Neviem, ako dlho som nevnímala, ale prebral ma až mamin nežný hlas.

„Nessie? Si v poriadku?“ opýtala sa zvedavo.

„Ona ma vôbec nepočúva!“ vykríkol otec naštvane. Azda na mňa hovoril? Neprítomne som prikývla a odišla do svojej izby.

Stále ma trápila choroba Melanie. Nepoznám ju dlho, ale prirástla mi k srdcu. Silou mocou jej chcem pomôcť, aby jej bolo lepšie. Zajtra za ňou určite pôjdem a opýtam sa jej na to. Hodila som sa na posteľ v izbe a pozorovala som strop, ktorý bol posiaty umelými hviezdami. Asi si hovoríte, prečo sa nepozriem na oblohu vonku. Aj by som, ale je zamračené, takže nevidno ani žiarivý spln. O pár minút som sa stratila v svojej ríši snov...

Shrnutie

Toto je moja prvá jednorázovka, takže strašne Vás prosím o komentáre k nej. Chcela by som vedieť, či sa Vám páčila. Ďakujem. Dúfam, že sa Vám to aspoň trochu zapáčilo. :D

Autor: RoSalie007 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Last day of happiness - 1. časť: