Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Láska? Nie, u mňa to je to už len nenávisť...

19.07.2009 (20:00) • ClairdeLune • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 7409×

Láska? Nie, u mňa to je to už len nenávisť...

Bella:

Držala som tu krabičku a snažila sa rátať. Jedna, dva, tri... a stále dokolečka. Po chvíli mi Edward ťukal na dvere.

„Bella, smiem vstúpiť?“  zašepkal zamatovým hlasom. Bola som strašne vystrašená. Môžem môžem byť??? Tehotná?? Ale veď som sa milovala len s Edwardom! A on je upír! Ja zamrazený v sedemnástich rokov v života. Nie to nie je možné mám nejakú juhoamerickú chorobu, ktorá ma príznaky tehotenstva. Keď som si vymyslela túto teóriu tak ma niečo v podbrušku koplo. Edward pomaly otvoril dvere od kúpeľne a vošiel. Ja som si vyhrnula tričko a pozrela sa na vybúleninu medzi bokmi. Pohladkala som si ju a odpoveďou na môj dotyk bolo...jemné pohladenie. Dobre, že mi nevypadli oči z jamôk! Nemôžem byť tehotná!! To nejde!

„Bella, no tak povedz niečo!“ zažobral zamatovým hlasom. Bez slova som mu podala tú modrú krabičku, ktorá mi asi zmení život.

„Je ti zle z menštruácie?“

„Nie. Chcem ti povedať, že sa mi perioda posunula o púť dní.“

Edwardové oči boli razom prázdne. Sadol si na posteľ a pozeral von oknom.

Po piatich minútach keď som sa pozerala na moje malé bruško. Nemohla to byť pravda. Nemohla som mať ranné nevoľnosti, ospalosť, byť alergická na nejaké jedlá, vône...

Musela som zavolať Carlislovi. Skôr ako som na to začala myslieť mobil sa rozozvučal.

Bol v Edwardových nohaviciach. Čakala som kým to zdvihne ale nič sa nestalo. Podišla som k nemu a vybrala telefón z jeho vačku. Volala Alice.

„Áno Alice?“

„Ach Bella! Videla som.... ide Carlisle.“

„Ahoj Bella pomôžem ti?“ opýtal sa ma Carlisle

„Ahoj Carlisle, potrebujem pomoc.“

„A akú?“

„Môže upír upadnúť do šoku?“

„Stalo sa mu niečo.“

„Nie nie len je prekvapený!“

„A z čoho?“

„Carlisle, môžem, môžem, môžem.“

„Bella!“

„Môžem byť tehotná?“ počula som ako prestal dýchať a ako sa na mňa Edward skúmavo zahľadel. Potom začal Carlislov profesionálny výcvik.

„Posledný deň tvojho cyklu?“

„Šestnásť dní pred svadbou.“

„Áno je to možné. Daj mi Edwarda, prosím.“ Povedala a Edward sa konečne pohol, oddýchla som si, podala mu telefón.

„áno, nie, nie, nie, dobre hneď!“ Povedal a zložil telefón.

„Bella, musíme ísť.“ Má strach o naše dieťa? Ale to aj ja. Budem matka? Na myseľ mi prišlo malé dieťa. Bronzové vlásky a krásne zlaté oči. Malý chlapec. Zalial ma taký šťastný pocit.

„Neboj sa mamička ťa ochráni.“ Povedala som a Edward sa zatváril ešte bolestnejšie.

„Bella, to si nemôžeš nechať! Musíme to dať preč!“ práve naše dieťa nazval to? To sa mi sníva? Bola som prekvapená a zastala som na vrchu schodiska.

„Edward, ty si práve naše dieťa nazval to?!“

„Bella, to...dieťa ťa zabije musíme ísť rýchlo domov. Carlisle sa o to postará!“ povedal a už zamykal dom. Dal ma do náruče a utekal k lodi. Ešte stále som si to nevedela predstaviť. Budem matka a Edward to dieťa nechce. To ma kruto zabolelo. Taký nebol ako nemohol chcieť naše dieťa? Nedám ho preč! Ak ho nechce on tak ja chcem určite! Nasadli sme do lietadla. Chcel si ma pritiahnuť do náruče keď sme sa mohli odpásať. Ale ja som ho rukou zadržala. Skrivila sa mu tvár do bolestne masky. Bolelo ma to ale keď som si spomenula, že nechce naše dieťa nebolo to také ťažké. Nechce naše dieťa! Slzy mi tiekli po lícach a dopadali na moju malú bublinu medzi bokmi. Po chvíli sa mojej tváre dotklo niečo studené. Jeho dotyk už nebol taký istý. Bol iný necítila som tam ten elektrický náboj. Jeho dotyk mi začínal byť odporný. Moja láska sa postupne menila na nenávisť. Ako to mohlo byť možné?? Začínať ho nenávidieť?? To nie je možné?! To by som nemala vedieť! Veď ho milujem. Ale on nemiluje naše dieťa! Naše dieťa! Viac sa ma nesnažil dotknúť, pravdepodobne by som zareagovala. Na letisku nás čakali aj Carlisle aj Esme. Keď sme dorazili na miesto odteraz mnou nenávidené.

Edward ma chcel zobrať ale ja som mu ľadovým a mŕtvym hlasom oznámila, že odchádzam.

„Idem k Charliemu.“ Chcela som zamieriť ku garáži pre moje auto pred ale Edwardové paže mi to nedovolili.

„Bella, najprv musí Carlisle previesť operáciu.“ Zaťahal ma do domu. Ja som sa bránila, kopala, kúsala, škrabala ale nereagoval. Stále ma predieral k domu.

„Edward, prosím, pusti ma! Je to aj moje dieťa! Ja ho chcem!“

„Bella, to dieťa ťa zabije a ja nedokážem bez teba žiť ak chceš nejaké si môžeme adoptovať ale toto musí ísť preč!“ tiahol ma do Carlislovej pracovne. Nikdy nebol taký, taký rozhodnutý. Vždy keď som ho prosila tak mi splnil čo som chcela. Skúsila som niečo iné.

„Edward, ja to dieťa chcem!“

„Nie, Bella.“

Nie? Tak to nie.

„Edwad Cullen! Nikdy v živote s tebou neprehovorím!“

Nič iba zase sa zatváril bolestne. Tak ideme sa vyhrážať!

„Rozvediem sa s tebou! Ublížim si! Podrežem si žili, skočím z útesu! Pôjdem do Volterry aby ma zožrali!“

Pokladal ma na biely nemocničný stôl, ktorý mal Carlisle v pracovni alebo to bola jeho domáca ordinácia.

„Edward, prosím.“ Žobrala som. Prišla Alice.

„Bella, to dieťa by ťa zabilo takto to bude lepšie.“

„áno Bella počúvaj Edwarda.“ Povedali všetci. Edward bol pri Carlislovi a niečo naberal do striekačky.

„Bella, mi ťa nemôžme stratiť!“ Povedala Alice.

„Edward. Prosím!“ zašepkala som keď ku mne pristúpil bližšie. Edwardové pery sa jemne obtreli o tie moje ale ja som uhla. Jeho dotyk bol rozhodne odporný! Trhala som pásy, ktorými ma sem pripútali.

„Edward, nemôžeš to spraviť! Je to aj tvoje dieťa!!“ nahol sa ku mne.

„Bella, čakal som na teba tak dlho. To ťa zabíja a ja som sľúbil, že ťa pred všetkým ochránim.“ Povedal a znova ma chcel pobozkať no ja som uhla. Znova.

„Milujem ťa, Bella.“ Povedal a do žily mi niečo pichol a aj som okamžite zaspala...

No ešte pred tým som stihla zašepkať. Dve slová, ktoré sa mi vryli do srdca ale ak zabije naše dieťa tak tam aj ostanú.

„Nenávidím ťa, Edward!“ a potom som padla do nedobrovoľného spánku.

Nemala som sen ale cítila som ako sa mi po celom tele rozlieva horúčava. Ako keby tá horúčava spaľovala celé moje telo až do kosti.

Ale nebolelo to tak. Keď som si predstavila moje dieťa! Ony mi ho zobrali!! On! Moje jediná láska! Naše dieťa! Táto nenávisť nebola ako tá keď ma opustil. Vtedy som akosi podvedome cítila, že ho milujem a aj on mňa. Ako šeredne som sa mýlila! Bolesť prestávala. Už bola v mojom srdci. Vtedy som si uvedomila čo cítim

Lásku? Nie, u mňa to je už len nenávisť...

Takéto pocity som cítila keď som otvárala oči. Nechcela som ich otvoriť. Ale chcela som sa presvedčiť či to, že mi zobrali dieťa bol len zlý sen alebo krutá pravda. Otvorila som oči. Videla som strop do úplnej štruktúry. Videla som každé zrnko, nitku. Cítila som všetko, videla som všetko, počula som všetko. Zrazu som bola v niekoho náručí.

„Bella! Láska moja, vieš ako som sa zľakol?!“ prehovoril známy zamatový hlas. Ale už mnou neomámil. Vyskočila som z jeho náruče oproti nemu. Podišla som k zrkadlu. Nezaujímala ma moja krása. Vyhrnula som si tričko. Prekvapilo ma aké ploché bruško som mala. Nemala som mať takú bublinu?? Edward podišiel ku mne a objal am okolo pása.

„Vitaj v novom živote, láska.“

„Kde, kde mám dieťa??“ opýtala som sa a jeho som odstrčila.

„Bella, zabíjalo ťa! Nemohol som....“ nestihol dohovoriť a ja som mu skočila do reči.

„Ty si zabil naše dieťa?!“ zvrieskla som.

„Bella, ono...“

„Nič mi nehovor! Vy ste ma premenili?“

„Áno, aby sa to už neopakovalo.“ Povedal s ľadovým pokojom.

„Vy ste zabili moje dieťa! Moje bábätko.“ Dvere sa otvorili a dnu vstúpili všetci. Esme si išla ku mne sadnúť ale odtrhla som sa od nej a utiekla von oknom. Tam už nestrpím ani minútku! Nebudem s vrahmi môjho dieťaťa! Nikdy! Dobehla som na nejakú lúku, nebola to naša. Hodila som sa na zem. Po asi desať minútach si niekto ľahol vedľa mňa. Bol to Edward. Chytil ma za ruku a na slnku pretáčal môj snubný prsteň a obrúčku, ktorá mi pripomínala, že mu patrím. A to bolelo.

„Bella, je mi to....“ znova som ho nenechala dopovedať.

„Ako ti to môže byť ľúto?! Zabil si naše dieťa! Tvoje dieťa! A ešte chceš za mnou prísť?! Nenávidím ťa! Z celej duše ťa nenávidím! Odpustila som ti, že si ma opustil, áno pre moje dobro, dokázala by som ti odpustiť aj keby si niekoho zavraždil! Aj keby si mi bol neverný ale toto?! Nie to nedokážem. Nedokážem žiť s niekým kto zabil moje dieťa! Asi sa rozvádzať ani nemusíme, však. Sfalšujeme doklady a je to.“ Ztrhla som si obidva prstene hodila ich vedľa neho a utiekla. Utiekla od mojej jedinej lásky, teda bola to moja láska pred tým ako zabil naše dieťa! Už v celej mojej večnosti ho už nikdy nechcem vidieť. Jeho ani nikoho z jeho rodiny! V celej mojej večnosti!

„Ako som ti už raz povedala. Nenávidím ťa! Z celej mojej duše teba Edward Cullen nenávidím. A nikdy ti to neodpustím. Nikdy. Nehľadaj ma! Nechcem teba ani tvoju rodinu nikdy vidieť!

„Bella, to nemyslíš vážne, nedokážem bez teba žiť!“

„Budeš sa to musieť naučiť! Zbohom Edward.“ Otočila som sa a utiekla do lesa. Začalo pomaly svitať. Toto je úsvit mojej nenávidenej večnosti. Som bez lásky, ktorá ma zradila, bez svojho nenarodeného dieťaťa. Bez rodiny. V mojom vnútri nie je lásky tam je už len nenávisť!

Toto nebol môj Edward!

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

-

S trhnutím som sa prebudila. Ležala som na dokonalej hrudi môjho manžela. Po dokonalej krásnej noci v mojom živote. Posadila som sa.

Ešte stále som bola nahá. Edward si sadol ku mne a prstami mi prešiel po holom chrbte.

„Zlý sen, láska?“ pozrela som sa na neho. Chcela som s poistiť, že naše dieťa nezabije, ako v mojom zlom sne. Ľahla som si späť na jeho hruď. Prechádzal mi po chrbte a do ucha hmkal moju uspávanku. Jeho dotyk nebol odporný. Vďaka bohu. Znova som cítila ten elektrický náboj. Okamžite som sa roztriasla. Chcela som hneď viac!

„Edward?“

„Áno, láska?“

„Ak, ak by som bola, bola....“ nedokázala som to dopovedať. Až príliš som sa bála pravdy.

„Bella, čo sa deje? Mne môžeš povedať všetko.“

„Edward, ak by som bola.........tehotná a bolo by to, samozrejme, tvoje. A mňa by to pomaly zabíjalo. Zobral by si mi násilím to dieťa?“ videla a aj počula ako stuhol.

„Bella, ale ty so mnou nemôžeš byť tehotná! Som upír.“

„Dobre, dobre ale kebyže. Chcem počuť pravdu!“

„A chcela by si to dieťa?“

„Samozrejme!“

„Tak by som ti iba dohováral, prosil, žobral ale nikdy, nikdy by som nič nespravil proti tvojej vôli!“

„Ďakujem.“ Zašepkala som a pobozkala som ho jemne na pery.

Toto bol môj Edward, moja láska, môj manžela, môj boh, moja budúcnosť...

Autor: ClairdeLune (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Láska? Nie, u mňa to je to už len nenávisť...: