Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Kým máme seba

09.02.2012 (16:00) • Tinka • FanFiction jednodílné • komentováno 28× • zobrazeno 4005×

V to novembrové ráno neskutočne mrzlo. Pociťovala som to celou svojou bytosťou. Dych sa mi zrážal od chladu a mne z úst vychádzala iba zrazená para. Smutne som si uvedomovala, že takto vlastne vydychujem posledné kúsky tepla, čo mi ešte zostali. O chvíľu tu primrznem, ale bolo mi to srdečne jedno, len ak sa táto tortúra už skončí.

„Trošku vyššie daj tie ruky, Isabella... a zakloň viac hlavu... Áno, tak! Výborne... pohoď trochu tými vlasmi...“ rozkazoval mi Giaccomo, jeden z najlepších módnych fotografov tohto storočia, pričom fotil moje telo ako zmyslov zbavený. Počúvala som ho na slovo, hoci každej jednej bunke v mojom tele bola zima. Fotili sme letnú kolekciu a na sebe som mala len plavky a nejaké doplnky. Spolu s topánkami tvorili moje dnešné chatrné oblečenie.

„Ešte sa trochu otoč... áno, krása...,“ pokračoval vo svojom monológu. Čím skôr bude spokojný, tým skôr skončíme, pomyslela som si trpko. Kedysi by som možno dala majetok za spoluprácu s ním, no tie časy už boli dávno preč. Nenávidela som módne prehliadky, vyumelkovaných návrhárov, módnych kritikov a celý povrchný svet modelingu, no z celej duše som neznášala fotenia.

Cvakanie foťáku ustalo. „Pauza!“ skríkol na štáb Giaccomo. Niekto na mňa hodil deku a trel mi skrehnuté ramená. Nemala som páru, kto to bol, no bola som mu vďačná. Všetci boli naobliekaní v kabátoch a bundách a razom začali pripravovať ďalšiu scénu. Ja som sa mala medzitým prezliecť do iných plaviek.

„Je tu tvoja mama, Bella,“ ozval sa hlas ku ktorému patrili aj ruky, ktoré ma predtým prikryli. Nepoznala som ho, no nevadilo mi, že mi tyká.  Každý to tu tak robil. Mala som už dvadsaťdva rokov, no pre každého z nich som bola len dieťa alebo vešiak na šaty.

Prevrátila som očami. „Kde je?“ opýtala som sa opatrne.

„V tvojom prívese,“ odpovedal hlas.

Zaúpela som. Nechcela som sa s ňou vidieť. Renée bola dôvod prečo som toto všetko musela robiť. Mala som len deväť, keď ma zobrala na prvý kasting a trinásť, keď som dostala svoju prvú ponuku na fotenie. Odvtedy sa moja kariéra rozbehla naplno, no prišla som o detstvo a dospievanie. O všetky tie maličkosti, ktoré robia život kúzelným.

Od svojich trinástich som nepoznala nič, len polorozbalené kufre a hotelové izby, kde ma nečakalo nič okrem chladnej matky, ktorá podriadila celé svoje bytie k tomu, aby zo mňa spravila hviezdu. Aby som bola niekým, na kom si môže plniť svoje sny. Čo na tom, že som nemala žiadnych priateľov a ani poriadny domov?

Prišli sme k prívesu.

„O desať minút na pľaci, dobre Bella?“ pripomenul mi milo hlas môjho spoločníka. Prikývla som a vošla. Bolo to strohé miesto s kopou nádherného nábytku a doplnkov, ktoré mi ale nič nehovorili. Oveľa radšej by som tu mala porozhadzované svoje oblečenie, knihy a časopisy. Namiesto toho sa tu len týčila moja nazúrená mama.

„Čo má toto znamenať Isabella?!“ skríkla namiesto pozdravu. Zababušila som sa do deky a o krok ustúpila. Už dávno sa minuli tie časy, keď som sa mamy bála, no aj tak som mala pred ňou rešpekt. Renée Swanová bola žena, pred ktorou bolo dobré mať sa na pozore. Mama, no pre mňa to teraz to bola len cudzia osoba, s ktorou som mala podobnú len farbu očí a priezvisko.

Mame sa v ruke hompáľal jeden kúsok salámovej pizze. Pôsobilo to tak komicky, že som sa takmer rozosmiala.

Moja mama. Moja prísna mama v nohavicovom kostýme od Chanela a v topánkach Jimmy Choo drží v rukách trojuholník pizze a máva ním ako toreador červeným súknom. Lenže v tomto prípade som ja súkno a ona rozzúrený býk.

„Veď je to len pizza,“ dostala som zo seba nakoniec.

„Len pizza?! Len pizza?! Mňa z teba asi porazí Isabella!“ Znechutene hodila kúsok pizze na linku k ostatným, „Dobre vieš, aký mám na to názor. Z pizze je celulitída! Hnusné hrčky, ktoré majú mať ženy, čo celý život sedia doma na zadku a napchávajú sa hranolčekmi a zapíjajú ich kolou!“

„Bola som hladná mami a mala som chuť na pizzu,“ pípla som hanblivo. Nemám chuť rozpútavať hádky akurát dnes. Nie, keď je tu toľko ľudí a navyše, keď aj tak mám celý deň na figu.

Mama pristúpila ku mne. „Zlatko, ja ti nerozumiem. Trocha hladu a ty vyvedieš takúto hlúposť. Chceš to, aby si musela skončiť s modelingom v dvadsiatke, lebo budeš tučná, a to len preto, že sa nedokážeš ovládať?“

Veľmi rada by som jej oznámila, že áno, že už mám po krk celého tohto sveta a povrchných ľudí, že chcem konečne robiť niečo už aj sama, že mám chuť jesť, keď som hladná a nie, keď mi to povolia druhí. A aj som to urobila.

„Tučná?! Tučná dofrasa?!“ vykríkla som a zhodila zo seba deku. „Pozri sa na mňa mama! Len sa pozri! Tomu vravíš tučná?“ Dívala sa pomaly na moje kostnaté telo a ja som premýšľala, či mi už zrátala všetky rebrá. Ak hej, tak mi môže porátať aj stavce na chrbtici.

Nezúčastnene zdvihla pohľad. „Vyzeráš normálne,“ povedala bezcitne, „až na stehná. Nepribrala si?“

Pri tej otázke mi vyhŕkli do očí slzy a zabalila som sa do deky. „Mama, prečo mi to robíš? Nevidíš, že sa trápim? Ja to nenávidím! Nenávidím! Nenúť ma to viac robiť! Ja už nevládzem!“

„Zlatko, vždy si to predsa chcela. Bol to tvoj sen.“

„Nie! Bol to tvoj sen,“ kričala som, „vždy tu išlo len o teba, o tvoje sny a spokojnosť. O mňa tu nikdy nešlo!“

„Isabella, neopovažuj sa na mňa zvyšovať hlas! Som tvoja matka!“

„Ale nesprávaš sa tak! Keby tu bol otec, nikdy by to nedovolil! Zarazil by ti to hneď po prvom kastingu!“ udrela som na citlivú strunu. Mama otca nikdy nespomínala, no vedela som, že ho považuje za jednu zo svojich osobných prehier. Charlie s ňou nedokázal vydržať tak ako ja. Opustil ju, keď som nastúpila do prvej triedy.

Ani som si nevšimla, kedy vzduchom zasvišťala mamina ruka a ja som na líci pocítila jednu vzduchom chladenú. Klesla som nemohúcne na zem a telom mi lomcovali vzlyky.

„Prepáč mi, Bella... Bellinka, no tak... už neplač,“ pokúšala sa ma utešiť.

„Mama ja už nevládzem... nenúť ma to viac robiť...“ prosila som ju. Ja viem, mám dvadsaťdva rokov a prosím mamu, aby mi nerozkazovala.

Vzdychla. „No dobre, toto je posledné fotenie. Už viac žiaden modeling.“ No ja som ten tón poznala. Mama už teraz vedela, že to nedovolí. Nedovolí, aby som skončila s niečím, čo jej zaručuje pozvánky na prestížne akcie, záujem médií a v neposlednom rade mladých milencov. Mama si kľakla ku mne a ja som ju objala. Predsa len, veď bola jediný človek, ktorý mi na svete ostal.

„Bella, Bella,“ šepkala, „nesmieš plakať. Rozmažeš si make-up...“

Neveriacky som sa od nej odtiahla. Bola som zničená, zranená a ona mi povie toto? „Naozaj je to to jediné, na čom ti záleží?“ spýtala som sa.

„Samozrejme, že nie, zlatko,“ odpovedala, no neznelo to príliš presvedčivo. „Poď, prezleč sa, nech dofotíme tú kolekciu a potom sa v pokoji porozprávame. Čo ty na to?“ pohladila ma po tvári. Nemo som prikývla. Keby len tušila, že žiaden rozhovor sa medzi nami neuskutoční...

...

Forks, čítala som z prospektu už hádam po stý raz. Čo je to za mesto? Premýšľala som celou cestou v lietadle a neskôr v autobuse. Najskôr to bude nejaké malo mestečko s najviac tak tisíckou obyvateľov, kde každý každého pozná. Nepáčilo sa mi to. Nikdy som v podobnom meste nebola. Desilo ma to, že by ma mohol niekto spoznať. Ukázať na mňa prstom a zakričať: „Aha, to je tá modelka!" Z tej predstavy mi prišlo zle.

„Je vám dobre, dievčatko?“ ozvalo sa pri mne. Otočila som sa a zahľadela do vľúdnej tváre staršej dámy. V ruke držala štrikovanie, ktoré bolo teraz úhľadne nazberkané na jednej ihlici.

S trpkým úsmevom som prikývla, no starú pani som neoklamala. Tá sa začala hrabať vo svojej taške a zrazu mi tisla do ruky akýsi balíček.

„Nože si zober moja zlatá,“ núkala ma a mne vôbec neprišlo divné, že mi tyká.

„Čo je to?“ opýtala som sa a začala otvárať balíček, úhľadne zabalený v plátenej utierke.

„Slivkové buchty.“

Buchty? Uhľohydráty, biela múka, olej, cukor... preháňalo sa mi hlavou a ja som sa do nich s chuťou zahryzla. O chvíľu po nich nezvýšila ani omrvinka. Usmiala som sa na starú pani a vrátila jej obrúsok. „Zachránili ste mi život,“ povedala som s úsmevom a jej sa okolo očí vytvorili vejáriky.

...

Vystúpila som z autobusu a porozhliadala sa naokolo. Presne tak som si toto mesto predstavovala. Dúfala som, že nájsť otca sa mi rýchlo podarí. Bolo to posledné a jediné miesto, odkiaľ sa mi ozval. Potom som už o ňom nikdy nepočula. V rukách som žmolila pohľadnicu, ktorú som od neho dostala k siedmym narodeninám. Bola podpísaná s láskou ocko a k nej: P.S. Veľmi by som si prial byť s tebou. Snáď otec nemení svoje priania príliš často...

Mala som však problém. Kde ho hľadať?

„Dobrý deň,“ pozdravila som, keď som vošla na policajnú stanicu, veď kde inde by mi mohli dať lepšie informácie, než na polícii?

„Dobrý,“ ozvalo sa od pultu. Fúzatý strážnik práve s niekým telefonoval. „Jasné, doktor zastavím sa tak budúci týždeň, teraz sú tu fofry. Ale veď sa aj zastav, to je jedno kedy. Mhm... Mhm... Tak ja jej poviem, ale nebude veľmi nadšená.“ Pozrel smerom ku mne a zháčil sa, akoby si len teraz uvedomil, že tam stojím. „Doktor, už musím končiť. Maj sa.“

„Prajete si?“

„Áno." Rýchlo som mu skĺzla pohľadom na menovku a znova som sa naňho pozrela. Nechcela som byť nezdvorilá a oslovovať ho len pane alebo strážnik. Zarazila som sa a znovu pozrela na tú menovku. Bolo na nej vyšité Ch. Swan.

Ch. Swan... Charlie Swan... ozývalo sa mi v hlave. Prichytila som sa silnejšie pultu a zrazu som dostala strach. Otočila som sa a vybehla na ulicu. Ešte som počula, že za mnou niečo kričí, no bola som duchom úplne neprítomná. Prebral ma až klaksón a náraz.

„Ste celá?“ ozvalo sa mi pri uchu. Asi som sa udrela do hlavy, lebo ten hlas sa mi zdal nadpozemský.

„M... myslím, že áno, len ma všetko bolí,“ zafňukala som. Od tvrdého asfaltu budem mať určite zodranú kožu z kostí. Potiahol nosom, akoby ma ovoniaval. „Našťastie nekrvácate, čo však nevylučuje nejaké vnútorné zranenia,“ postavil sa a zobral ma do náruče. „Poďte zoberiem vás do nemocnice.“

„Nie...“ bránila som sa. Ešte nikdy ma nikto neniesol. Zmätene sa na mňa zadíval. „Prosím, pustite ma. Nič mi nie je.“

„Slečna, som doktor a vy môžete mať vnútorné zranenia...“

„S tým si poradím,“ dokončila som. Nedopustím, aby ma vyšetroval a videl moje kostnaté telo. Bez toho sa naozaj zaobídem. A navyše som aj tak spôsobila dosť rozruchu na toto malé mesto.

„Tak mi aspoň povedzte, ako sa voláte, aby som aspoň vedel identifikovať telo, keď vás privezú do márnice,“ prskol jedovato.

Bol hnusný. „Do toho vás nič nie je!“ vrátila som mu.

„Volá sa Bella Swanová,“ ozvalo sa mi spoza chrbta, „a je to moja dcéra.“

...

Otec si zobral na zvyšok dňa voľno. Veľa sme plakali, hlavne ja a rozprávali sa. Vyrozprávala som mu všetko, čo sa mi za tie roky stalo a aký život som s mamou viedla. Na oplátku mi on vravel, ako sa nikdy neoženil, pretože nemohol zabudnúť na mňa a na mamu.

„Tak prečo si mi nikdy nenapísal, ocko? Nikdy si sa o mňa nezaujímal...“

„Ale ja som ti písal, Bells. Zo začiatku skoro každý deň, no listy sa mi vracali naspäť neotvorené. Potom som to vzdal. Myslel som, že to ty ma nechceš vidieť.“

Potiahla som nosom. „Nikdy by som ti to nespravila, ocko. Každé narodeniny alebo Vianoce som sa tešila, že prídeš, no nechodil si...“

V očiach sa mu zaleskli slzy. „Prepáč mi to... odpusť mi, že som ťa pred ňou neuchránil,“ povedal a objímal ma, akoby ma nechcel už nikdy pustiť a mne to tak úplne vyhovovalo.

„Dievčatko... dievčatko moje, taký som šťastný, že ťa tu mám,“ opakoval stále dookola. Nakoniec som zaspala.

Keď som otvorila oči, sedela pri mne postava s bielymi vlasmi a šálkou kakaa. Príjemne sa usmiala a ja som sa jej musela dotknúť, aby som vedela, že je skutočná.

„Konečne si doma, srdiečko,“ usmiala sa a položila pariacu sa tekutinu na nočný stolík.

„Babi?“ opýtala som sa neveriacky ženy, ktorú som už dnes raz stretla. Prikývla a ja som mala pocit, akoby to vedela už od začiatku.

...

Prespala som skoro dva dni, až sa babka s otcom začínali strachovať, či mi je dobre. Neustále sa pri mne striedali a kontrolovali, akoby sa báli, že sa zbalím a odídem. Bola som šťastná a spokojná. Ľúbili ma, akoby som len bola vnučka a dcéra, ktorá sem chodí každé leto na prázdniny.

Keď som sa konečne zobudila, zišla som dole do kuchyne a stretla tam babku, ktorá si ma podrobila kritickému pohľadu. No najskôr ma babkovsky objala.

„Ty si ale vysoká, dievča,“ zhodnotila, na čo som ja len pokrčila plecami. Som modelka, tak je jasné, že nebudem mať rozmery Palculienky, to som jej však nemienila vešať na nos. Dúfala som, že ani otec o tom nevie. Chcela som tu začať úplne nový život. Bez foťákov, stajlistov a kaderníkov.

„Dlho si ma nevidela babi, zmenila som sa.“

„Ale taká chudá by si nemusela byť, tu si sadni a ja ti zatiaľ naložím na tanier.“

„Ale...,“ začala som, no babka ma zahriakla.

„Žiadne ale, najprv ochutnáš a potom môžeš odvrávať,“ napomínala ma a mala pravdu. Len čo som ochutnala jej skvelé lievance, nemala som kedy odvrávať. Musela som vylízať celý tanier, aby mi z tej dobroty neušla ani odrobinka. Na babke bolo vidno, aká je so mnou spokojná.

...

Byť tu s nimi bolo úžasné. Dokonca som zistila, že mám aj vlastnú izbu. Neskutočné. Nikdy predtým som vlastnú izbu nemala. Vždy to boli len hotelové izby, o ktoré som sa delila najprv s mamou a neskôr s partiou ďalších modeliek.

Neskôr som sa zapísala aj na vysokú, síce to malo byť len externe, ale aj tak ma to veľmi tešilo. Cítila som, že pomaly svojmu životu dávam zmysel.

Bola tu však jedná nočná mora, ktorá mi stále nedala pokoj...

„Bellinka, prestaň s tým. Ubližuješ si,“ zašepkala babka od dverí a ja som zdvihla hlavu zo záchodovej misy. S očami plnými sĺz s hrdlom plným zvratkov som sa jej nemohla pozrieť do tváre.

„Je mi zle babi, nedívaj sa.“

Obe sme však vedeli, že mi nie je zle. Že to robím naschvál.

„Prosím, nehovor to otcovi...,“ potom som jej zabuchla dvere rovno pred nosom.

...

Spoločne sme poumývali riady, keď sa pri dverách ozval zvonček.

„Idem otvoriť,“ ponúkla som sa, „aj tak budem rýchlejšia než ty," doberala som si ju.

„Aby som ti tou barlou nedala po zadku!“ smiala sa babka. Otvorila som dvere a smiech ma prešiel. Vo dverách stál doktor Bronzovlasý.

„Babi, máš návštevu!“ zakričala som.

„Pozvi doktora dnu,“ povedala mi babka, len čo vyšla z kuchyne.

„Dobrý deň, dámy,“ prehovoril a ja som pretočila oči. Ten šarm na moju babku možno platí, no ja sa tak ľahko nenechám obalamutiť. Ešte som mu nezabudla tu márnicu. Odstúpila som od dverí a on vošiel.

„Tak čo, ako sa dnes cítite, Viola?“

„Dobre, pán doktor,“ odpovedala mu babka, len čo si sadla do kresla. Skúseným pohybom jej vyhrnul rukáv a zmeral tlak. Mala ho trošku nižší, ináč bolo všetko v pohode.

„Aj srdiečko je v poriadku, čo ma veľmi teší,“ dopovedal doktor, „tuším, nakoniec to vyšetrenie v nemocnici ani nebude nutné.“ Chytil babku za ruku a slabo jej ju stisol. Tým na mňa urobil dojem. Bolo fajn vidieť, že ho naozaj zajíma, ako sa jeho pacienti majú. Ešte jej predpísal lieky, ktoré jej chýbali a zberal sa na odchod. Išla som ho vyprevadiť.

Ešte vo dverách sa otočil. „Takmer som sa vás zabudol opýtať, ako sa máte, Bella?“

Celkom ma tou otázkou zaskočil. „Prečo sa pýtate?“

„Nuž, Charlie má o vás starosť. Aj Viola.“

Obočie mi vyletelo až k temenu. Ona mu to povedala! Povedala mu, že mi je zle, že zvraciam, že... Pochopil, na čo myslím a pokrútil hlavou. „Nie, nikto mi nič nepovedal. Vidím to na nich. Zmenili sa. Ľúbia vás a preto majú o vás starosť.“

Chvíľu som sa naňho dívala a ruky sa mi triasli.

„Bella... Bella... ste v poriadku?“ Jemne sa ma dotkol a mne kožou prešiel elektrický náboj.

„Dajte mi pokoj!“ trepla som mu dvermi rovno pred nosom a utiekla som hore do svojej izby.

„Čo je s tebou, Bellinka?“ ozvala sa babka, len čo vyšla na poschodie. Ani som sa k nej neotočila, len som sa viac schúlila do klbka. „No tak, srdiečko...“

Vyskočila som. „Nedotýkaj sa ma! Nestaraj sa o mňa! Prečo to vlastne robíš? Čo odo mňa chceš?“ vyštekla som na ňu.

„Neopováž sa kričať na babku,“ ozval sa hromový hlas z chodby. Ani som si nevšimla, kedy sa otec vrátil domov.

„Tak nech mi dá pokoj!“

„Bella, no tak,“ pokúsil sa ma objať, no ja som sa mu metala. Nakoniec ma musel držať, aby som neublížila jemu, ani sama sebe. Môj krik sa zmenil na plač. Usedavo som plakala mrmlajúc čosi o tom, ako ma každý nenávidí a ja nenávidím ich.

Nakoniec som zaspala v otcovom náručí.

...

Ráno sa nieslo v ponurom duchu. Raňajky som mala na stole a babka so mnou ani neprehovorila. Jediným zvukom bolo šušťanie raňajších novín, ktoré čítal ocko.

„Dobré ráno,“ pozdravila som a pustila sa do raňajok. Ani som sa nedívala, čo jem, aj tak to celé o chvíľu skončí v záchodovej mise.

„Bella, musíme si pohovoriť,“ začal otec, „takto to už ďalej nejde.“

Odsunula som tanier a obaja stŕpli. „Ja viem, oci. Potrebujem pomoc.“ Zdvihla som sa. „Môžem si požičať tvoje auto?“

Dlho na mňa pozeral. „A kam chceš ísť?“

„Za doktorom Cullenom.“

...

Dívali sme sa na seba cez jeho stôl. On prívetivo a ja nedôverčivo. Keď som za ním prišla, zrušil všetky schôdzky tak rýchlo, že som mu ani nemala čas povedať, prečo tu vlastne som a čo potrebujem. Teraz tu sedíme, ako dvaja idioti. Toto nikam nevedie... Postavila som sa.

„Ja... ja vlastne ani neviem, prečo som tu...“ začala som.

„Sadnite si, Bella,“ zavelil a mňa ani nenapadlo, aby som ho neposlúchla, „ste tu, pretože máte problém a vy to dobre viete.“ Postavil sa a kľakol si predo mňa. „Ste bulimička, však?“ Díval sa na mňa, akoby mi videl na dno duše.

„Oni vám to povedali však?“ opýtala som sa sklamane. Cítila som sa podvedená. Ocko a babka sú moja rodina, malo to ostať medzi nami, „Videli ma a povedali vám to. Preto ste všetko tak rýchlo zrušili. Viete o tom, čakali ste ma.“

Pokrútil hlavou. „Videl som už veľa dievčat, ako ste vy. Máte tu chorobu vpísanú v tvári." Prešiel mi prstom po jednom z kruhov po očami, potom pozrel na moje ruky, ktoré vyzerali ako paličky: „Svalová atrofia je len ďalší z príznakov a stavím sa, že už ani dlho nemenštruujete“

Zalapala som po dychu. Takto otvorene sa so mnou nebavil ani môj gynekológ.

„Verte mi Bella, mnohým som nedokázal pomôcť, no u vás to bude iné. Musí byť,“ dodal.

Mňa tie jeho výlevy nezaujímali. „Tak mi dajte nejakú injekciu alebo tabletku, nech môžem ísť,“ prskla som, načo sa zasmial. Ten chlap ma vytáčal viac a viac. Postavila som sa a on urobil to isté. Bola som vysoká, no on bol ešte o pár centimetrov vyšší. Celkom ma to rozladilo, chcela som sa naňho pozerať zhora. Všimol si to a ešte viac sa rozosmial.

„Takže jedna nula pre mňa slečna Swanová a vidíme sa v pondelok.“

„Tak moment, to je všetko?“ prekvapene som sa spýtala. „Žiadne ihly ani tabletky?“ Nie žeby mi to vadilo. Nebola som fanúšik takýchto vecí.

„Nie, nič také. Ale doneste si vychádzkovú obuv a teplejšiu bundu.“

Neveriacky som sa naňho pozrela. Ak je tu nieto chorý, tak je to on – na hlavu.

...

„Kde to sme?“ opýtala som sa doktora po polhodine turistickej chôdze. Asi budem mať aj otlaky. Fňuk.

„Toto sa volá les,“ doberal si ma.

„Mne je jasné, že je to les, na to nemusím mať ani doktorát z medicíny, aby som to zistila,“ vrátila som mu.

Tlmene sa zasmial a pustil sa do cesty. Nesmelo som cupitala za ním. „Tak poviete mi už, kde sme?“

„Sme len kúsok za mestom,“ konečne mi odpovedal. Aleluja.

„A takto chcete vyliečiť moju chorobu, doktor? Prechádzkami?“ neveriacky som sa pýtala. Riadna blbosť podľa mňa.

Vzdychol. „Nie. Ináč, mohli by sme prestať s tým vykaním. Som Edward,“ podal mi ruku.

„Bella. Tak povieš mi, prečo sme tu?“

„Pretože si myslím, že liek na tvoju chorobu je nájsť znova radosť zo života,“ odpovedal robiac veľké kroky. Ledva som mu stíhala.

„Som spotená, hladná, ubolená a vytáčaš ma doktor,“ prskala som s pohľadom upretým do zeme, „radosť žiť. Fakt.“ Ťažký sarkazmus.

Zrazu zastal. „Bella, prosím ťa, drž zobák a dívaj sa.“ Zdvihla som hlavu a všetky moje námietky boli zabudnuté. Videla som ten najkrajší pohľad na svete. Scenéria bola neskutočná.

„Tak čo? Páči sa ti tu?“ opýtal sa ma za mojim chrbtom Edward.

„Je tu nádherne, naozaj,“ pripustila som. Vietor sa mi hral s vlasmi a chladil ma na spotenej tvári.

„Som rád,“ zašepkal, „a teraz hurá naspäť.“

Ten vie teda človeku spraviť radosť...

...

„Bella, mala by si pána doktora pozvať niekedy k nám,“ navrhla babka a mne skoro zabehlo.

„Č... čože?“ prskala som zvyšky obeda do vreckovky. „Načo by som ho volala? Je ti zle, babi?“

Usmiala sa. „No to nie, ale zdá sa mi, že je to veľmi dobrý chlapec a hodíte sa k sebe. Tak prečo ho nepozvať?“

Mohla som si domyslieť, ako si babka vysvetlí tie naše stretnutia mimo ordinačných hodín. „Babka, ale veď my spolu nechodíme. To nie je ako rande. On... on mi pomáha s... no veď vieš,“ okúňala som sa.

„Mám oči, srdiečko,“ zdvihla sa babka od stola, „a hlúpa tiež ešte celkom nie som. Doktorovi sa páčiš. Môže na tebe oči nechať. A tuším, že zas je tu,“ hovorila, zatiaľ čo odhŕňala záclonu od okna.

Vyskočila som ako strela a nalepila sa na okno. Nikto tam nebol, zato babka sa potmehúdsky smiala.

...

„Bells! Je tu Edw... teda doktor Cullen!“ kričal otec od dverí.

„Hneď som dole!“ odkričala som naspäť. Úžasná komunikácia.

Dnes som nevedela, kam ideme. Edward mi nič nepovedal. Čiže, ak má v pláne náhodou zliezť Mount Everest, tak sorry, ale nie som na to oblečená. Kým som sa obliekala, pohľadom som zavadila o zrkadlo. Posledných pár týždňov som sa mu vyhýbala, no teraz som od seba nemohla odtrhnúť zrak. Som to naozaj ja? Tvár bez kruhov pod očami, lesklejšie vlasy... Dokonca som trochu pribrala? Kedy som vlastne naposledy bola vracať? Už sú to dva dni... Pohľadom som zablúdila ku kúpeľni. Schmatla som bundu a vyrazila za Edwardom, kým spravím hlúposť.

„... buď taký dobrý a neublíž jej,“ počula som syknúť ocka, „prežila si toho naozaj veľa...“

„Ja viem Charlie, viem. Všetko mám podrobne naštudované. Viem ako na to. Chcem jej pomôcť.“

„Ehm. Ehm,“ upozornila som na seba. Obaja sa ku mne otočili, no ja som im nevenovala pozornosť.

„Si nádherná,“ šepol Edward tak, že som to mohla počuť len ja. Nabehli mi zimomriavky, no to som nesmela dopustiť. Nedovolím mu, aby sa mi dostal pod kožu. Rozlúčili sme sa s Charliem a nasadli do auta.

...

„Čo je dnes s tebou Bella?“ opýtal sa ma, keď parkoval pred naším domom. Bolo ešte len jedenásť.

„Nič,“ odpovedala som milo, „čo by malo byť?“

„Ehm,“ odkašľal, „no nie žeby mi to chýbalo, ale dnes si nemala žiadne sarkastické poznámky ani si nebola protivná...“ snažil sa to obrátiť na žart, no ja som vybehla. Mal pravdu, niečo mi bolo, tak prečo mu to nevytmaviť.

„Počula som, ako sa o mne rozprávate s otcom. Vravel si, že máš všetko naštudované a vieš ako na mňa,“ vzlykla som, „nie som pre teba nič iné než nejaká diagnóza? Myslela som, že sme aspoň priatelia, no ty si len ďalší človek, pre ktorého nič neznamenám!“

Vybehla som z auta a ako na potvoru začalo ešte aj pršať. Kým som bola pri vchodových dverách, zadržal ma a obrátil tvárou v tvár.

„Naozaj si to myslíš?“ vyštekol. „Naozaj? Pretože ja nie som bezcitný a záleží mi na tebe! Nechcel som si s tebou začať, prisahám. Si taká krehká, taká zraniteľná, aj keď si to sama nechceš pripustiť. Nezniesol by som pomyslenie, že som ti ublížil ešte aj ja.“

Pohladila som ho po tvári. „Neublížiš mi,“ zašepkala som, „som silnejšia. Ty ma robíš silnejšou. Verím ti.“ Zmazala som tu medzeru medzi nami a pobozkala ho. Prudko vydýchol, no neodtiahol sa.

„V daždi tak nádherne voniaš,“ povedal medzi bozkami a ja som sa zachvela nie len od vzrušenia. Bola mi zima a Edwardovo objatie ma nijako nezohrievalo.

„Poďme dnu,“ šepla som. Nenechal sa prehovárať a nakoniec všetko vypálilo úplne ináč, než som si predstavovala. Len čo som vyšla z horúcej sprchy, Edward mal pre mňa pripravenú šálku horúcej čokolády. Počkal, kým ju vypijem, a potom ma uložil do postele.

Zasmiala som sa. „Takto si si večer asi nepredstavoval.“ Narážala som na to, že tu ležím vo všetkej počestnosti vo svojom Mickey Mouseovskom pyžame a on ma ukladá spať.

Pokrútil hlavou. „Sme spolu, ty si spokojná, šťastná a nič ti nechýba.“ Pobozkal ma na špičku nosa. „Neuveríš, ale presne tak som si to predstavoval.“ No nemiluj toho chlapa... Usmial sa tak, že sa mi srdce rozbúšilo na plné obrátky. Tváril sa, akoby to počul.

Vypýtala som si ešte jeden bozk a chcela som ho ísť vyprevadiť, ale nedovolil mi. Nakoniec som zaspala a ani neviem ako.

...

To, že ho milujem, som si uvedomila až v ten deň, keď sa všetko pokazilo. S Edwardom sme sa práve vracali z nákupov meste. Chcela som si len vybrať niečo na seba. Do Forks som totiž prišla len s jedným vakom.

Takmer som si nevšimla auto, ktoré stalo pred naším domom. Bol to nepochybne mamin čierny Mercedes. Ruky sa mi neuveriteľne roztriasli a začali mi slziť oči. Edward sa ani nemusel pýtať, čo mi je. Veľa som mu o našom vzťahu s mamou rozprávala a spoločne sme prišli na to, že ona je spúšťačom mojej bulímie. Kvôli nej mám strach zo vzťahov a z ľudí, mám pocit, že ma chcú len využívať.

Z domu sa ozýval krik. „Musím tam ísť,“ prehovorila som napokon.

„Nemusíš, ak sa na to necítiš. Máš čas, Bella. Nemusíš sa jej postaviť. Ešte nie,“ hladkal ma po ruke Edward. Aj na ňom bolo vidno, že je napätý. Moja mama ho znervózňovala, a to ju ešte ani nevidel.

„Tak, kde je?!“ ozývalo sa z obývačky. Bolo mi jasné, že mama by nevkročila do kuchyne, pretože tej sa úspešne vyhýbala asi dvadsaťpäť rokov.

„Renée, vravím ti, že tu nie je! Nevideli sme ju od jej šiestich narodenín!“ kričal ocko. Dojalo ma to, ako za mňa bojoval.

„Tu som,“ ozvala som sa a mama sa neveriacky otočila. Potom sa pozrela znova na otca.

„Tak od šiestich narodenín vravíš, Charlie? To si s tebou vybavím neskôr. A ty! Ideme domov Bella!“ Schmatla ma za ruku a chcela odviezť, ale Edward jej v tom zabránil.

„Choď mi z cesty!“ štekla naňho.

„Madam,“ oslovil ju pokojne Edward, no ja som vedela, že to v ňom vrie. Hlas mal chladný ako najtuhšia zima v Grónsku. Mama vystrašene ustúpila a on si ma schoval za seba, „nemáte žiadne právo nútiť Bellu ísť s vami. Je dospelá a ak chce zostať s otcom, vy s tým nič nenarobíte.“

„Tak to sa mýliš krásavec,“ začala sa mama prehrabovať v kabelke, kým nevytiahla akýsi fascikel, „toto mi dáva plné právo robiť si s Bellou, čo sa mi zachce. Navyše Bella má v New Yorku záväzky, ktoré musí plniť.“

„Aké záväzky? Čo to hovoríš Renée?! Veď je to skoro dieťa!" ozval sa ocko.

„Dieťa? Tvoje dieťa zarába ročne viac, než si ty vieš predstaviť Charlie!" štekla mama a hodila mu do tváre výtlačok GQ. Ocko sa naň neveriacky díval a ja som presne videla, čo vidí. Na obálke som bola ja s dvoma chlapmi. Jeden mi rukami kryl prsia a druhý lono a ja som sa tvárila, že sa mi to náramne páči. Z tej obálky, na ktorej som vyzerala ako lacná štetka, sa predalo dva a pol milióna výtlačkov.

„Si to ty, Bella?"

Zahanbene som sklonila hlavu a prikývla.

„Prečo si nám o tom nikdy nepovedala?" pýtal sa chladne.

Pristúpila som k nemu a silno ho objala. „Nepovedala som vám to, pretože som vám nechcela ublížiť. Veľmi sa hanbím, že si to musel vidieť ocko. Odpusť mi."

Neodpovedal.

Obrátila som sa k Edwardovi, ktorý si papiere od mojej matky podozrivo prelistoval, a potom sa otočil ku mne. V očiach som mu videla bolesť, akú tam doposiaľ nemal. Prehrali sme. Odídem a už ho nikdy neuvidím. Chcelo sa mi plakať.

„Bella, teraz budeš musieť odísť.“ Prikývla som. Vedela som to, že nebudem šťastná naveky. No bola som šťastná na chvíľu. Aj to je viac, než v čo som dúfala. Nemohla som od Edwarda chcieť, aby ma ma mal rád po tom, čo sa tu odohralo. To by voči nemu nebolo fér.

„Ďakujem. Za všetko," šepla som pripravená sa rozlúčiť.

„Bells, počúvaj ma. Nech tam s tebou tvoja matka robí čokoľvek, mysli na to, že ťa nekonečne milujem a bojujem za teba. Napadneme tie zmluvy na súde. Boli podpísané v čase, keď si ešte nebola plnoletá. Vyhráme to.“

Tým mi vyrazil dych, možno aj viac než bozkom, ktorý mi potom uštedril.

„Nie!“ ozval sa predsa len ocko, „nesmieš odísť. Nie teraz, keď som ťa znovu našiel.“ Silno som ho objala. „Ja sa vrátim ocko, sľubujem,“ šepla som mu do ucha. Potom som sa rozlúčila s babkou, ktorá sa nezmohla na slovo. Spravila mi len krížik na čelo a potom ju už musel ocko posadiť na gauč, aby neodpadla.

„Prosím vás, ušetrite ma tých patetických drístov. Bella, ideme!“ vypochodovala matka z dverí. Babička si ešte čosi zamrmlala popod nos a mne to znelo podobne ako slovo krava.

...

Vystúpila som z auta a nadýchla sa z plných pľúc. Žiaden smog, žiaden smrad, žiaden New York. Som vo Forks a toto je môj domov. Už navždy.

Edward si ma nakoniec vybojoval z pazúrov mojej matky a že to nebolo jednoduché, to sa môžete staviť. Nakoniec však všetko dobre dopadlo. Ani som nevedela, že Edward má nejakú rodinu, kým sme sa všetci nestretli na súdnom pojednávaní, v ktorom ma zastupovala jeho mama Esme a sestra Rosalie. Neskôr som sa zoznámila aj s ostatnými členmi rodiny, ktorí žijú na Aljaške. Dohodli sme sa, že v lete nás prídu pozrieť.

„Prenesiem ťa cez prah princezná?“ ozval sa Edwardov hlas spoza mňa.

„Nebude treba,“ vyplazila som naňho jazyk. Chudák, lomcoval sa s kuframi, ktoré som si doniesla z New Yorku a tie neboli veru ľahké, no on akoby sa vôbec nenamáhal. Niekedy bolo na tom chlapcovi čosi zvláštne. Pokrčila som plecami. To budem riešiť potom.

„Bella! Konečne si doma!“ zakričala na mňa babka od dverí. Rozbehla som sa k nej a hodila sa jej do náručia. Zvýskla ako malé dieťa. Babky sú niekedy ešte pochabejšie ako ich vnúčatá.

S Edwardom sme si kúpili malý domček. Je blízko lesa a to hlavne kvôli mne. Chcela som, aby mi to pripomínalo, aký je život krásny a že sa oplatí bojovať, aj keď sa zdá, že je občas stratený.

Ešte kým sa doň nasťahujeme, mi chce Edward povedať niečo dôležité. Tváril sa dosť vážne, tak len dúfam, že to nie je žiadna zlá správa. A keby aj, kým máme seba, tak nám nič nechýba...

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Kým máme seba: